Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715202740
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715202740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobkyne M. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. XXX/X, L., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho
29,Košice,IČO:47234466,protižalovanémuPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,Bratislava,
IČO: 35 807 598, o zaplatenie 238,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 13C 74/2015- 75 zo dňa 11.08.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 29,97 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňauložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynisumu238,34
eura s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 13.02.2015 do zaplatenia a k rukám právneho zástupcu
trovy právneho zastúpenia v sume 267,47 eura, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 1, § 451, §
457, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 do

31.10.2008 (ďalej len Občiansky zákonník) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Uviedol, že žalobkyňa
sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 238,34 eura s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej plnila žalovanému,
je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 15.04.2008 účastníci konania uzavreli
zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 20 000 Sk (663,88 eura).
Úver bol poskytnutý na dobu 3 mesiacov a ako odplata za poskytnutie úveru bol dohodnutý poplatok vo

výške7180Sk(238,34eura).Žalobkyňamalauhradiťcelkovosumu27180Sk(902,22eura).Žalobkyňa
túto sumu uhradila v 3 splátkach splatných dňa 20.05.2008, 20.06.2008 a 20.07.2008 po 300,74 eura.

Súd ďalej uviedol, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je typickou formulárovou zmluvou,
pri ktorej dlžník nemá možnosť meniť vopred naformulované zmluvné podmienky. Žalovaná je osobou,
ktorápriuzatváranízmluvykonalavrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostianaopak,užalobkyne
bolo preukázané, že nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto ide o

zmluvu, ktoré spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaná tvrdila, že v danom prípade nejde
o spotrebiteľský úver, resp. o spotrebiteľskú zmluvu a že je potrebné brať do úvahy dobrú vieru, s
ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupovala z hľadiska posúdenia, či spotrebiteľský úver bol
poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd v tomto smeredospel k záveru, že argumentácia žalovanej je právne irelevantná. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy
nie je možné vyvodiť, že by žalobkyni mal byť poskytnutý úver na podnikanie. Nakoniec žalobkyňa
je v zmluve označená ako fyzická osoba a je identifikovaná rodným číslom. Z vyjadrenia žalobkyne

vyplýva, že aj keby sa v zmluve takéto skutočnosti uvádzali, tak by nezodpovedali skutočnému stavu,
pretože žalobkyňa nikdy nepodnikala a v čase uzavretia zmluvy ani nebola zamestnaná. Vzhľadom k
tomu, že v zmluve bola dohodnutá lehota splatnosti úveru 3 mesiace, nie je možné na túto zmluvu
aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. To však nič nemení na skutočnosti, že
predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a teda v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

je potrebné na posúdenie nárokov aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Súd dospel k
záveru, že bod 19 všeobecných podmienok, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že sa ich
právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom, je v zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka neplatné. Súd ďalej uviedol, že žalobkyňa namietala neplatnosť úverovej zmluvy v časti
dojednanej odplaty za poskytnutie úveru, pričom poukázala na výrazný nepomer medzi priemernými
úrokovými mierami z úverov obchodných bánk a dohodnutou odplatou. V zmluve uzavretej účastníkmi

konania bola dohodnutá odplata za poskytnutie úveru vo výške 238,34 eur, čo pri poskytnutom úvere vo
výške 663,88 eur predstavuje 35 % navýšenie. Úver bol poskytnutý na 3 mesiace, teda v danom prípade
vychádza mesačný úrok na 11,66 % a teda ročný úrok by činil 139,92 %. Z predloženého prehľadu
priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk poskytovaných v roku 2008 pri type úverov pre
domácnosti spotrebiteľských a ostatných poskytovaných na obdobie do jedného roka bola priemerná

úroková miera 14,64 %. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že odplata za poskytnutie
úveru dojednaná v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania, ktorá v ročnom vyjadrení predstavuje
139,92 % je v rozpore s dobrými mravmi, pretože približne desaťnásobne prevyšuje priemernú úrokovú
mieru pri obdobných úveroch poskytovaných v rozhodnom období obchodnými bankami. Z tohto
dôvodu je zmluvné dojednanie týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver neplatné pre rozpor s dobrými

mravmi. Pokiaľ žalobkyňa plnila na základe tohto neplatného zmluvného dojednania sumu 238,34 eura,
ktorá skutočnosť nebola zo strany žalovanej spochybnená, vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné
obohatenie, ktoré je povinná vrátiť žalobkyni. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel.

Súd zároveň priznal žalobkyni úroky z omeškania zo žalovanej istiny v zákonnej výške 8,05 % ročne

a to odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalovanému uplynula lehota na dobrovoľné plnenie, t.j. od
13.02.2015 do zaplatenia.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, ktoré špecifikoval.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal, že predložená zmluva
o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, lebo zmluvné strany sa v zmysle všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Zmluva bola uzatvorená v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho

jasne vyplýva, že iný zákon nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore
so zákonom. Ďalej poukázal na to, že zmluvu nie je možné posudzovať podľa zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, lebo podľa § 1 ods. 2 písm. f) je predmetná zmluva vyňatá spod
pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného
zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere,

ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Poukázal
na to, že na daný prípad je možné aplikovať rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn.
P/0355/01/2012, kde konanie proti žalovanému bolo zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný
spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly, lebo úver
bol poskytnutý na výkon povolania. Zároveň žalovaný namietal priznanie náhrady za stratu času,

lebo pojednávania sa dňa 11.08.2015 zúčastnil právny koncipient, ktorému náhrada za stratu času
neprináleží. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že spotrebiteľský charakter nepovažuje v danej veci

za sporný. Takmer každý odsek úverovej zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v
neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohla žalobkyňa ovplyvniť,
nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti
pripomienkovania predložená na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy a všeobecnýchpodmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom ustanovených
náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa jej zneniu bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností
nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Zmluvu je potrebné považovať za

spotrebiteľskú vzhľadom na jej obsah a je potrebné vychádzať z objektívneho postavenia zmluvných
strán. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobkyne, ktorým mala vyjadriť súhlas so žalovaným uvedeným
účelom použitia finančných prostriedkov, uviedla, že nemala vedomosť, čo zaškrtnutie políčka znamená
a má spôsobiť. Rovnako nemala vedomosť, aké právne následky pre ňu môže mať prípadné podpísanie
žalovaným predformulovaného dodatku týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov.

Žalobkyňa nikdy nepodnikala a v čase uzatvorenia zmluvy ani nebola zamestnaná, pretože v danom
období ako aj v súčasnosti sa stará o svoju dcéru a poberá opatrovateľský príspevok. Poukázala na
to, že vyznačovanie nepravdivého účelu poskytnutia úveru žalovaným je jeho bežnou praxou, ktorej
účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 29,97 eura.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 O.
s. p. , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 02.05.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého
rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil dôvodnosť podanej žaloby.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa a na

doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že nemá žiadne pochybnosti o tom, že úverová
zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania dňa 15.04.2008 (čl. 3 spisu) je zmluvou spotrebiteľskou.

Úverová zmluva bola uzatvorená v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické
to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na

formulárovú predtlač vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ teda buď príjme
zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech, alebo zmluvný
vzťah nevznikne. V takomto prípade je spotrebiteľ - žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska
informovanosti i vyjednávacej pozície. V úverovej zmluve je žalobkyňa identifikovaná svojim menom,
priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa v zmluve o úvere

prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté v súvislosti s výkonom jej povolania, odvolací súd
uvádza, že toto tvrdenie nie je pravdivé, lebo v zmluve takého vyhlásenie absentuje. Okrem iného, ak
by aj bolo v zmluve uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté za účelom povolania, odvolací súd
má vážne pochybnosti o pravdivosti a dôveryhodnosti takéhoto údaja vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
nebola v čase uzatvárania úverovej zmluvy zamestnaná, ale poberala opatrovateľský príspevok na

dcéru. Z úradnej činnosti súdu sú známe nekalé praktiky žalovaného, ktorý prostredníctvom svojich
obchodných zástupcov či mandatárov uvádza nepravdivé údaje o účele použitia finančných prostriedkov
s cieľom obchádzania ustanovení na ochranu spotrebiteľa. Z výpisu z obchodného registra žalovaného
vyplýva, že predmetom jeho činnosti je od 14.03.2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. V
právnom vzťahu so žalobkyňou teda vystupoval v pozícii veriteľa. Súd prvého stupňa preto správne

uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá vzhľadom na
charakter zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou, a to bez ohľadu na tvrdenia žalovaného o
„dohode“ na aplikácii Obchodného zákonníka (bod 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru).
Jednoznačne možno teda konštatovať, že žalobkyňa v rámci kontraktácie so žalovaným vystupovala
v pozícii spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa výhodnejší, lebo spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok,
ktoré žalovaný ako poskytovateľ služieb (úverov) používa pre väčší počet klientov. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).Vzhľadom na posúdenie predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, prvostupňový súd správne
podrobil kontrole zmluvné podmienky najmä z pohľadu, či odplata za poskytnutý úver je v súlade so
zákonom a princípom dobrých mravov.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému

vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

Zákazkonaťvrozporesdobrýmimravmijeobsiahnutývzákoneč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.
Podľa ust. § 4 ods. 8 citovaného právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými
mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je
v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel

morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi
obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami, predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť, že súd

prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou neprimeranosti odplaty za poskytnutý úver. V danom
prípade bol žalobkyni dňa 15.04.2008 poskytnutý úver vo výške 20 000 Sk (663,88 eura) s tým,
že žalobkyňa ho mala spolu s poplatkom vo výške 7 180 Sk (238,34 eura) uhradiť v 3 mesačných
splátkach po 9 060 Sk (300,74 eura) počnúc dňom 20.05.2008. Výška odplaty tak predstavuje cca
11,66 % mesačne (139,92 % ročne), čo je takmer desaťnásobne viac ako priemerná úroková miera

úverov poskytovaných v roku 2008 na obdobie do 1 roka (14,64 % ročne). Z podania označeného ako
„Splátky a pokuty“ vyplýva, že žalobkyňa skutočne uhradila žalovanému po 300,74 eura dňa 20.05.2008,
20.06.2008 a dňa 20.07.2008, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.
V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo
26/2011 z 26.04.2012, ktorý je aplikovateľný na danú právnu vec, lebo poplatok za poskytnutie úveru

v danom prípade plní funkciu úrokov. Cit:“ Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade
s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára
zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie
veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník,
s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné

prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na
skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke
úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa

§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek.“ Uvedený záver o neprijateľnosti odplaty je použiteľný aj na prípad,
keďúverjeposkytnutýnebankovýmsubjektom,lebokategóriadobrýchmravovmávšeobecnýcharakter,
podnikateľské subjekty nevynímajúc. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu

prvého stupňa, že výška odplaty tak ako bola stanovená v úverovej zmluve (odvolací súd zámerne
nepoužíva výraz „dohodnutá“, lebo dohoda vyžaduje možnosť oboch zmluvných strán vstupovať do
procesu kontraktácie), je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, keďže takmer desaťnásobne prevyšujepriemerné úrokové miery obdobných úverových produktov v rozhodnom čase, pričom ide o zjavne
neprimeranú výšku odplaty.
Za daných okolnosti zároveň nie je možné konštatovať, že by nebola chránená dobromyseľnosť

žalovaného, keďže je to práve on, kto vopred pripravil a naformuloval zmluvné podmienky, a preto musel
si byť vedomý obsahových nedostatkov zmlúv, ktoré predkladá na podpis spotrebiteľom a zároveň musel
počítať s následkami rozporu zmluvy o úvere so zákonom a dobrými mravmi.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie

vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Vzhľadom na to, že predmetná úverová zmluva je v časti odplaty neplatná, správne postupoval súd
prvého stupňa ak uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 238,34 eura, ktorá predstavuje
rozdiel medzi tým, čo žalobkyňa žalovanému už uhradila a poskytnutou sumou úveru (902,22 eura -
663,88 eura).

Odvolací súd v závere poukazuje na to, že žalovaný namietal nemožnosť aplikácie zákona č. 258/2001
Z.z. z dôvodu, že úver bol splatný v lehote nepresahujúcej tri mesiace. K uvedenej námietke je potrebné
uviesť, že súd prvého stupňa zákon č. 258/2001 Z.z. na daný prípad neaplikoval. Z tohto dôvodu nebola
odvolacia námietka žalovaného dôvodná.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, odvolací súd uvádza, že bez bližších skutkových okolností prípadu
nie je možné k nemu zaujať vecné stanovisko. Okrem toho, individuálne rozhodnutie správneho orgánu
nie je v prejednávanej veci o vydanie bezdôvodného obohatenia nijako záväzné, lebo súd prejednáva a
rozhoduje túto vec na základe skutkového stavu zisteného z obsahu spisu a neposudzuje ju na základe

skutkových okolností iných prípadov.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal tiež priznanie trov konania v časti náhrady za stratu času,
ktorú odôvodnil tým, že právny zástupca žalobkyne bol na pojednávaní zastúpený svojim koncipientom.
K uvedenému odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 25 ods. 3 O.s.p., advokát je oprávnený dať

sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom, prípadne advokátskym koncipientom, ktorého
zamestnáva. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb nerozlišuje, či sa pojednávania zúčastnil priamo advokát alebo jeho koncipient. Náhrada trov
konania sa posudzuje z hľadiska účelnosti vynaložených trov a nie z hľadiska toho, či sa pojednávania
zúčastnil advokát alebo jeho zamestnanec. Ani táto odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok tiež v súvisiacom výroku o trovách konania
ako vecne správny ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému bola uložená povinnosť
nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania v celkovej výške 29,97 eura pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej vo výške 21,58 eura podľa
§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb a režijný paušál vo výške 8,39 eura podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky. Priznané trovy súd

uložil zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.