Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. máj 2012

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 20C/117/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111204263
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Libuša Záthurecká

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2012:6111204263.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, v konaní pred sudkyňou JUDr. Libušou Záthureckou v právnej veci

navrhovateľa C. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XXXX/XX, E., v konaní právne zastúpený JUDr.
Štefanom Strakom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Krmanova 1, Košice proti odporcovi
E. republika, v konaní zastúpená G. spravodlivosti SR, so sídlom Q. námestie XX, R., o zaplatenie 32
474,75 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 32 474,75 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne z priznanej sumy odo dňa 26. 08. 2010 až do zaplatenia, trovy predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody vo výške 1167,24 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške

4286,82 Eur, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ uplatnil si návrhom od odporcu zaplatenie istiny 32 474,75 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne od 26. 08. 2010 až do zaplatenia, trovy predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody vo výške 1167,24 Eur a trovy právneho zastúpenia titulom náhrady škody, ktorá bola
spôsobená nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/69 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Odporca navrhol návrh v plnom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom navrhovateľa, písomnými vyjadreniami
účastníkov konania, výsluchom účastníkov konania, vyčíslením trov právneho zastúpenia, uznesením
W.:D.-XX/BOK-S-I-XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry VII/1 Gv
252/09-3795 zo dňa 30. 03. 2010, uznesením Okresného súdu Trnava Tp 122/004 zo dňa 25. 06.
2004, uznesením Krajského súdu Trnava Tp 122/2004 zo dňa 02. 09. 2004, príjmovým pokladničným
dokladom P-035 zo dňa 30. 07. 2010, faktúrou č. FO XXXX/XXX splatnou dňa 13. 08. 2010

na sumu 36 614,06 Eur, vyúčtovaním trov právneho zastupovania vo veci ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004,
poštovými peňažnými poukazmi zo dňa 13. 06. 2006, zo dňa 12. 03. 2006, zo dňa 12. 12. 2007 a zo dňa
26. 01. 2007, zo dňa 03. 04. 2008, zo dňa 15. 01. 2008, zo dňa 03. 07. 2009, zo dňa 04.
09. 2007, potvrdením zo dňa 13. 05. 2010, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 23. 08.
2010 spolu s podacím lístkom, rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/61/2011 zo dňa 28.
12. 2011, rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13CO/51/2012, prehľadom úkonov právneho
zastupovania a vyúčtovaním trov za obdobie 2004-2010.

Z návrhu navrhovateľa súd zistil, že dňa 31. 06. 2004 v R. R. vydal starší vyšetrovateľ špecialista PZ
Prezídia policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti organizovanej
kriminalite stred, oddelenia vyšetrovania uznesenie o vznesení obvinenia ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004,ktorým bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 trestného zákona v jednočinnom súbehu
s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 trestného zákona. Proti uzneseniu

podal navrhovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dňa 02. 06. 2004 sťažnosť, ktorá bola uznesením č.
k. 2Kv/22/2003-4440 zo dňa 04. 08. 2004 zamietnutá ako neopodstatnená.

Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR č. VII/1
Gv 252/2009-3795 zo dňa 30. 03. 2010 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené ku skutku č. 1 a

4. Podľa § 215 ods. 1 písm. d/ TP, pretože je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený a vo vzťahu
ku skutku 5.12 pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 04. 2010.

Keďže skutok, pre ktorý sa voči navrhovateľovi viedlo trestné konanie tento nespáchal a zároveň ďalší
skutok, pre ktorý bolo vedené trestné konanie nie je trestným činom, uznesenie o vznesení obvinenia

ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004 je nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a štát
zodpovedá navrhovateľovi za spôsobenú škodu.

Okrem nezákonného trestného stíhania zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú navrhovateľovi
nezákonnou väzbou. Navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu F. sp. zn.

Tp/122/2004-82 zo dňa 25. 06. 2004. Uznesenie bolo na základe sťažnosti podanej navrhovateľom
zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4Tpo/64/2004 zo dňa 02. 09. 2004. V
odôvodnení uznesenia bolo poukázané na skutočnosť, že za obdobie 14 mesiacov neboli zistené a
zadokumentované žiadne poznatky, z ktorých by plynulo, že by niektorý z obvinených priamo alebo
nepriamo sa pokúsil alebo prejavil zámer ovplyvniť alebo mariť dokazovanie skutočností dôležitých pre

trestné konanie. Dôvody väzby nikdy neexistovali a táto bola dôsledkom svojvôle príslušných orgánov
štátu. Obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa trvalo od 22. 06. 2004 do 02. 09. 2004 spolu 72 dní
a vykonávalo sa v Ústave na výkon väzby v U..
V súvislosti s nezákonným trestným stíhaním a nezákonnou väzbou vznikla navrhovateľovi značná
škoda, musel čeliť takmer šesťročnému stavu právnej neistoty a strachu z možného odcudzenia za

skutok, ktorý nespáchal, resp. ktorý ani nie je trestným činom. Trestné stíhanie ako aj nezákonné
obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa kolúznou väzbou nezmazateľným spôsobom zasiahlo
do jeho osobného, rodinného a pracovného života. Prejavilo sa aj podstatným oslabením dôvery
navrhovateľa orgánov SR, ktoré sú povinné vykonávať svoju činnosť v medziach ústavy zákonným
spôsobom. Okrem vyššie spomenutých škôd, ktoré sú najmä nemajetkovou ujmou bola navrhovateľovi

nezákonnými rozhodnutiami o vznesení obvinenia a o väzbe spôsobená škoda v podobe trov obhajoby
v trestnom konaní - odmene zaplatenej advokátovi vo výške 36 614,06 Eur a straty na zárobku počas
trvania väzby vo výške 1563,65 Eur.

Navrhovateľ dňa 23. 08. 2010 v súlade s § 9 zákona č. 58/69 Z. z. podal MS SR žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú príslušný orgán neodpovedal a lehota na predbežné
prerokovanie uplynula dňa 24. 02. 2011.

Súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor odporca. Z odporu odporcu bolo zistené,
že uvedený nárok navrhovateľa je potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/69 Z. z. z dôvodu,

že rozhodnutia o vznesení obvinenia a o väzbe boli vydané za účinnosti tohto zákona. S poukazom na
§ 4 ods. 1 citovaného zákona predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je splnenie podmienok a to
nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím
a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady musia byť splnené komulatívne, ak čo len jedna z podmienok
nie je splnená základ nároku nie je daný. Podľa názoru odporcu nie je možné za nezákonné rozhodnutie

považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nebolo po právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a
preto nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 4 ods. 1 zákona.
Nie je preukázané, že by akýkoľvek orgán v trestnom konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do
práv navrhovateľa pokiaľ vykonávali dôvodné procesné úkony predpokladané právnym poriadkom a
neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov.

Zastavenie trestného stíhania automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali
nesprávne, resp. nezákonne a preto nezákonnosť nemožno vyvodiť len z titulu zastavenia trestného
stíhania. Trestné stíhanie zastavil orgán činný v trestnom konaní nie súd. Možnosť odlišného posúdenia
právneho a skutkového stavu orgánmi činnými v trestnom konaní pri vznesení obvinenia a pri prípraveobžaloby je zákonom predpokladaný, jeho dôsledkom nie je popretie celej fázy prípravného konania.
Odporca odmieta posúdiť postup orgánov činných v trestnom konaní ako nesprávny, len z titulu
zastavenia trestného stíhania, a to najmä v tak obsiahlom a náročnom trestnom konaní ako bolo

predmetné konanie.

V odôvodnení uznesenia č. VII/1 Gv 252/2009-3795 zo dňa 30. 03. 2010, ktorým sa trestné stíhanie
zastavilo prokuratúra nespochybnila dôvodnosť a zákonnosť vznesenia obvinenia konštatovala, že pre
vznesenie obvinenia postačuje, aby zistené skutočnosti nasvedčovali, že bol spáchaný trestný čin,

ktorý spáchala určitá osoba. K záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň
pravdepodobnosti, ktorý však musí byť konkrétny zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie
je však potrebné, aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná ako v prípade obžaloby.

Odporca mal za to, že návrhom a prílohami nie je preukázaný vznik majetkovej škody. Navrhovateľ
doložil faktúry za právne služby, ktoré sú vyúčtovaním trov obhajoby za zastupovanie v trestnom konaní

vedenom na Úrade boja proti organizovanej kriminality v Q.. Z obsahu návrhu a príloh je zrejmé, že
trestnéstíhanieviedolÚradbojaprotiorganizovanejkriminalitevBanskejBystriciajenevyhnutnéustáliť,
že navrhovateľ preukazuje vznik trov v inom trestnom konaní.

Bola doložená zmluva o právnej pomoci zo dňa 07. 07. 2004, na základe ktorej mal byť navrhovateľ v

trestnom konaní zastúpený obhajcom. Zmluvu podpísala E., bytom E. a zmluvu je preto možné hodnotiť
ako zmluvu v prospech tretej osoby, t. j. navrhovateľa, pričom záväzok uhradiť odmenu obhajcovi vznikol
E. C.. Prípadná škoda tak nevznikla navrhovateľovi a preto nie je ani aktívne legitimovaný na uplatnenie
nároku.

Nie je preukázané, že obhajca navrhovateľa vykonal všetky úkony právnej služby tak, ako ich vyúčtoval,
tieto súd nadhodnotené, napríklad faktúra č. FO-XXXX/XXX uvádza, že advokát si zaúčtoval poradu
s klientmi (zastupoval troch obvinených W., G., C.). V zmysle § 16 ods. 1 písm. a/ vyhlášky MS SR
163/2002 Z. z. prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom sa
považuje za jeden úkon právnej služby a preto za poradu s klientmi dňa 09. 07. 2004 mu nemohol

vzniknúť nárok na odmenu, lebo odmena už bola zahrnutá do úkonu prevzatie a príprava zastúpenia,
ku ktorému malo dôjsť tiež dňa 09. 07. 2004. Odporca podobne registruje množstvo nadhodnotených
a nepreukázaných úkonov, avšak z dôvodu obsiahlosti materiálu vyjadrovať sa k nim nepovažuje za
účelové. Návrh navrhuje zamietnuť už z dôvodu nepreukázania základu nároku.

Predloženie potvrdenia o zamestnaní nie je dostatočným preukázaním existencie zamestnaneckého
vzťahu navrhovateľa a ani výšky jeho straty na zárobku. Nevyplýva z neho, či ide o sumu brutto alebo
netto. Škodou môže byť len čistá mzda, keďže iba tá môže napĺňať charakteristiku pojmu škoda.

Čo sa týka uplatnenia úrokov z omeškania nemohol štát dostať do omeškania skôr ako márnym

uplynutím šesťmesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie nároku.

Navrhovateľ sa k odporu odporcu vyjadril. K nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia poukázal
na nesprávny výklad zo strany odporcu s poukazom na rozhodnutia NS SR ako aj nižších súdov
(1Cdo/59/1993) a v zmysle ktorého zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú

rovnaké dôsledky podľa § 4 zákona č. 58/69 Z. z. ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to preto, že predpoklad o spáchaní trestného
činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Zároveň poukázal i na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR 1CZ/6/1990, uznesenie 4MCdo/15/2009 a preto vzhľadom i na vyššie citované
rozhodnutia, či bol naplnený predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia nie je možné posúdiť

inak ako je uvedené vo vyššie citovaných rozhodnutiach a s prihliadnutím na príslušné ustanovenia
zákona § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 je nepochybné, že uznesenie ČVS:PPZ-11/BOK-S-
I-2004 zo dňa 21. 06. 2004 je nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo pre jeho nezákonnosť zrušené
príslušným orgánom, a to uznesením VII/1 Gv 252/2009-3795 zo dňa 30. 03. 2010, ktorým bolo trestné
stíhanie zastavené. Rovnako nezákonným rozhodnutím vzhľadom na zastavenie trestného stíhania je

aj uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. Tp/122/2004 zo dňa 25. 06. 2004, ktorým bol navrhovateľ
vzatý do kolúznej väzby. Nezákonnosť tohto rozhodnutia vyplýva priamo exlege z § 5 ods. 1 zákona
č. 58/69 Z. z.Pokiaľ odporca uvádza, že nie je preukázané, že by akýkoľvek orgán v trestnom konaní nedovoleným
spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa, pokiaľ vykonávali dôvodné procesné úkonu predpokladané
právnym poriadkom je absolútne neprijateľné, aby odporca komentoval 72 dní trvajúcu väzbu a šesť

rokov trvajúce trestné konanie v súvislosti s ktorým bol navrhovateľ odpočúvaný a jeho obvyklý spôsob
života bol obmedzený zásadnými spôsobmi, a to všetko vykonávané bezdôvodne na nevinnom človeku,
že nie je preukázané, že by bolo zasiahnuté do jeho práv. Už vyššie citované orgány zásadným
spôsobom zasiahli do základných práv navrhovateľa do jeho osobnej slobody, súkromia a prekročili
zákonom stanovené medze pri výkone svojej právomoci, ktoré vykonávali vo vzťahu k osobe, ktorá sa

nedopustila žiadneho trestného činu.

Považuje za neprijateľný názor, ktorý odporca prezentuje, že výlučne na základe podozrenia, ktoré
sa následne ukáže ako nepravdivé môžu orgány v trestnom konaní stíhať dokonca zatvoriť do
kolúznej väzby kohokoľvek, pričom v prípade, ak sa preukáže, že stíhaná osoba nespáchala trestný
čin, nemusia za svoje rozhodnutia niesť žiadnu zodpovednosť, pokiaľ vykonávali procesné úkony

predpokladané trestným poriadkom. K takémuto chápaniu nezodpovedá koncepcia trestného poriadku,
ktorý je založený na zásade stíhania výlučne zo zákonných dôvodov. Navrhovateľ zastáva názor, že
zistené skutočnosti v rámci trestného konania vedené pod ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004 nikdy nezakladali
dostatočne odôvodnený záver o tom, že by navrhovateľ spáchal akýkoľvek trestný čin. Naopak snažili
sa tieto skutočnosti zistiť počas šiestich rokov jeho trestného stíhania, pričom snaha bola neúspešná

a došlo k zastaveniu trestného stíhania. Navrhovateľ sa nikdy nebránil spolupráci s orgánmi činnými
v trestnom konaní a uvedené skutočnosti, ku ktorým bol vypočúvaný mohol objasniť aj ako svedok a
teda ak mal prispieť k odhaleniu trestných činov spáchaných inými osobami jeho trestné stíhanie nebolo
nutné. Odporca nijakým spôsobom nezdokladoval, z akého právne relevantného dôvodu bol vlastne
navrhovateľ trestne stíhaný, resp. dôkazom, ktorý zakladal údajne dôvodné podozrenie o tom, že trestný

čin spáchal. Podľa navrhovateľa takýto dôkaz neexistuje, o čom svedčí aj skutočnosť, že trestné stíhanie
bolo zastavené.

Pokiaľ odporca v odpore uviedol, že trestné stíhanie dokonca zastavil orgán činný v trestnom konaní
a nie súd ... s týmito skutočnosťami sa navrhovateľ nestotožňuje a považuje ich za neschopnosť

odporcu pomenovať veci správnymi výrazmi. Predovšetkým samotná skutočnosť, že právny a skutkový
stav bol jednotlivými orgánmi činnými v trestnom konaní pri vznesení obvinenia posúdený odlišne
znamená, že jeden z týchto orgánov posúdil vec správne a druhý nesprávne a ten orgán sa musí
zodpovedať za nezákonné rozhodnutie. Táto zodpovednosť nie je negovaním fázy prípravného konania,
ako to nesprávne uvádza odporca, ale je dôsledkom zodpovednosti za nezákonné stíhanie osoby, ktorá

nespáchala trestný čin.

K výške škody uviedol, že doložil faktúry za poskytnuté právne služby a pokiaľ bolo namietané, že
ide o faktúry za služby v trestnom konaní vedenom na Úrade boja proti organizovanej kriminalite v
Žiline. Faktom je, že nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v Banskej Bystrici a

celé prípravné konanie viedol vyšetrovací tím policajného útvaru na vyčlenenom pracovisku v Žiline.
Navrhovateľovi nie je známe, prečo sa príslušné policajné orgány rozhodli vydať uznesenie o vznesení
obvinenia v Banskej Bystrici, kde sa následne nevykonávali žiadne procesné úkony a prečo sa celé
vyšetrovanie vykonávalo v Q. a o jeho vzatí do väzby rozhodol Okresný súd F.. O tom, že sa jedná o
to isté trestné konanie voči navrhovateľovi ako obvinenému svedčí jeho identifikácia tým istým číslom

konania ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004, ktorá je zhodná na všetkých dokladoch priložených k návrhu a
navrhovateľ nežiada náhradu škody, ktorá by sa týkala iného trestného konania.
Čo sa týka námietok, a to podpísanie zmluvy o právnej pomoci navrhovateľ z objektívnych dôvodov
nemohol podpísať zmluvu o právnej pomoci dňa 06. 07. 2004 ani vystaviť plnomocenstvo na svoju
obhajobu, keďže sa nachádzal vo väzbe. Trestný poriadok pozná inštitút tzv. osôb so samostatnými

obhajovacími právami, ktorou je okrem iného práve manžel obvineného, čo je v prípade navrhovateľa
E. C., ktorá mu zvolila obhajcu. Vzhľadom na vyjadrenie odporcu k uvedenej zmluve o právnej pomoci,
že záväzkový vzťah medzi advokátom a E. C. navrhovateľ u viedol, že jednak osoba so samostatnými
obhajovacími právami predsa volí obhajcu obvinenému a nie sebe a okrem toho ide o manželov, ktorí sú
podľa § 145 ods. 2 OZ oprávnení a povinní z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí spoločne

a nerozdielne. Poukázal na ustanovenie § 511 a § 513 OZ.

Čo sa týka námietok k výške škody, že ide množstvo nadhodnotených a nepreukázaných úkonov, ale z
dôvodu obsiahlosti materiálu sa k nim nepovažuje za účelné vyjadrovať. Navrhovateľ uviedol, že trvá natom, že vyúčtovania sú správne a odporca nepreukázal, akýkoľvek právne relevantný dôvod, prečo by
mali byť dané úkony spochybňované. Vyjadrenie odporcu v tejto časti je nekonkrétne, nepreskúmateľné.
Vo vzťahu k úkonom vykonaným do 31. 12. 2004 sa použije vyhláška č. 163/2002 Z. z. s účinnosťou

od 01. 01. 2005 sú trovy počítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ide o stíhanie pre tzv. obzvlášť
závažný zločin spadajúci do najvyššej sadzby pre účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta, t. j. 1/3
výpočtového základu. Podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. 150,50 Eur za jeden úkon a 1/6 výpočtového
základu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde odmena rástla postupne s 83,03 Eur za úkon v roku 2005
na 120,23 Eur, za úkon v roku 2010. V danom prípade išlo o spoločnú obhajobu troch obvinených C. W.

a spoluobvinených B. G. a C. C. a táto skutočnosť je podstatná pre konanie a má za následok zníženie
tarifnej odmeny za trovy obhajoby o 20 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. a v súlade s § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Predmetom konania je teda tarifná odmena
znížená u navrhovateľa o 20 %, ale predmetom nie je náhrada škody, ktorá bola spôsobená obvineným
G. a C., keďže boli podané samostatné návrhy.

Odporcom je Slovenská republika, za ktorú koná štátny orgán MS SR, ktorého povinnosťou je okrem
iného chrániť ústavou garantované práva fyzických a právnických osôb medzi ktoré patrí aj ústavné
právo článok 46 ods. 3 na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Toto
ústavné právo sa vo vzťahu k nezákonnému stíhaniu navrhovateľa vykonáva zákonom č. 58/69 Z. z.,
ktorý ukladá povinnosť odporcovi, aby nárok na náhradu škody predbežne prerokoval. Odporca mal

dostatočný čas, keďže ide o polročnú lehotu, aby tento nárok predbežne prerokoval a zistil skutočnú
výšku škody podľa jednotlivých úkonov právnych služieb a tieto namietal. Poukázal, že odporca len na
urgenciu zo dňa 01. 02. 2011 posledný deň lehoty predbežne žiadosť prerokoval tak, že nárok zamietol
bez odôvodnenia. Ani po začatí konania nie je odporca schopný vyjadriť sa ku konkrétnym úkonom
právnych služieb, kde výhrady sa pohybujú len vo všeobecnej rovine.

Knámietkamušléhopríjmuodporcauvádza,žepredloženiepotvrdeniaozamestnaníniejedostatočným
preukázaním existencie zamestnaneckého vzťahu navrhovateľa a ani jeho straty na zárobku s tým, že
opätovne len odporca vyslovuje nejakú indíciu bez reálneho dôvodu. Ako môže odporca spochybňovať
zamestnanie navrhovateľa, keď predmetom trestného stíhania mala byť údajná trestná činnosť v

prospech zamestnávateľa navrhovateľa D. TRK., a. s. a odporca neuvádza v čom spočívajú jeho
pochybnosti. Z predmetného potvrdenia vyplýva, že navrhovateľovi nebola vyplatená mzda z dôvodu
vyšetrovacej väzby za mesiac júl 2004 vo výške 12 094,-- Sk a august 2004 vo výške 30 000,-- Sk.

Z výpovede právneho zástupcu odporcu bolo zistené, že poukazujú na judikatúru ČR III.US 165/2002

s tým, že orgány činné v trestnom konaní zastavili trestné stíhanie už v prípravnom konaní a teda je
aplikovateľné dané rozhodnutie ústavného súdu. Čo sa týka zmluvy o právnej pomoci, ktorú uzavrela
manželka navrhovateľa v prípade, že by mali zrušené BSM a bolo by manželstvo rozvedené plnil by
navrhovateľ za niekoho iného. Procesné oprávnenie zvoliť si obhajcu je možné aj bez zmluvy o právnej
pomoci. Keďže obhajoba nebola povinná mohli vzniknúť len trovy nutnej obhajoby (rozhodnutia NS

SR R24/1992, R70/1994) s tým, že je potrebné zamerať sa na účelnú ochranu obvineného, či bola
nevyhnutná a účelná. Zároveň trval na tom, že spochybňujú úkony ako také, keďže nie je preukázané,
že boli aj vykonané.

Navrhovateľ uviedol, že odporcom uvádzané rozhodnutia NS SR z roku 1990 a 1993 ako aj ustálená

súdna prac aplikuje právo na náhradu škody aj v prípadoch, keď nejde o nutnú obhajobu v súlade s
článkom 46 ods. 3 Ústavy SR.

Čo sa týka námietok nepreukázania úkonov právnej pomoci bol predložený do spisu prehľad všetkých
vykonaných úkonov v rámci trestného konania od roku 2004 spolu s ich vyúčtovaním s tým, že

každý úkon je doložená kópiami príslušných dokumentov, ktoré preukazujú, že úkony boli vykonané. K
spochybňujúcim argumentom odporcu o vykonaní niektorých úkonov ich správnosti vyúčtovania všetky
tieto námietky uplatnil odporca aj v konaní Okresného súdu R. R. sp. zn. 7C/61/2011, kde sa konalo o
návrhu IH. G. spoluobvineného navrhovateľa voči ktorému bolo tiež zastavené trestné stíhanie. V danom
konaní súd overil vykonanie jednotlivých úkonov prostredníctvom policajného orgánu vykonávajúceho

vyšetrovanie a vykonal aj dôkladnú analýzu jednotlivých úkonov. Navrhovateľa v záujme urýchlenia
konania upravil predložený prehľad úkonov ako aj vyúčtovanie trov na pojednávaní dňa 15. 03. 2012
tak, aby zodpovedal rozhodnutiu súdu v rozsudku sp. zn. 7C/61/2011.Odporca žiadal, aby súd podľa § 450 OZ znížil náhradu škody, keďže sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa v tom, že škoda nebola spôsobená úmyselne a vznikla v dôsledku plnenia si povinností orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré reagovali na konkrétnu dôkaznú situáciu na skutočnosť, že nebola

podaná obžaloba a trestné stíhanie bolo zastavené. Majú za to, že trovy obhajoby neboli účelne
vynaložené a i vzhľadom na pomery navrhovateľa, ktoré boli nadštandardné vzhľadom k tomu, že mal
v hotovosti zaplatiť za trovy 36 000 Eur.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., prvá veta, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje
zákon a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú
podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú:

1. subjekt (orgán štátu),
2. predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah),
3. správanie subjektu (jeho rozhodnutie),

4. výsledok spočívajúci v škode,
5. príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a
6. protiprávnosť - nezákonnosť.

Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený

musí využiť možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo
sťažnosť (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.) a musí ísť o rozhodnutie právoplatné, pretože len právoplatné
rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Až právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť jeho nápravy
riadnym opravným prostriedkom a je definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a vykonateľné (§
4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.).

K jednotlivým predpokladom zodpovednosti súd uvádza, že v danom prípade je splnená podmienka
subjektu, t. j. orgánu štátu (orgán činný v trestnom konaní a súd), ktorý vydal rozhodnutie (uznesenie
o vznesení obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby), čím prejavil svoje oprávnenie a povinnosťrozhodovacieho charakteru, uplatňované pri ochrane porušených alebo ohrozených subjektívnych práv
jednotlivcov, fyzických alebo právnických osôb (splnenie 2. a 3. podmienky). Uznesenie o vznesení
obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby vydané orgánom činným v trestnom konaní (policajtom -

vyšetrovateľom) a súdom spôsobili navrhovateľovi škodu spočívajúcu v obrane jeho práv a právom
chránených záujmov (osobná sloboda), t. j. trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, čím bol
splnený aj štvrtý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, tá spočíva
v tom, že bez vznesenia obvinenia by navrhovateľovi nebola vznikla škoda spočívajúca vo formálnej
obhajobe (obhajobe právnym zástupcom) s následnou náhradou trov právneho zastúpenia. Príčinná

súvislosť predstavuje condicio sine qua non, t. j. podmienku, bez ktorej by následok vôbec nebol nastal
(alebo nastal iným spôsobom), ak by nedošlo k prejavu vôle (konaniu či opomenutiu).

Ďalej je preto potrebné skúmať, či uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné a či následným
uznesením o zastavení trestného stíhania, pretože je nepochybné, že skutok nespáchal navrhovateľ a
pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenia veci, možno považovať za uznesenie,

ktorým sa predchádzajúce uznesenie zrušilo pre jeho nezákonnosť.

Zákon pojem nezákonnosti rozhodnutia nedefinuje, preto je potrebné tento pojem vykladať vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu. Zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia je otázkou súladu rozhodnutia s
objektívnym právom a nie otázkou subjektívnych alebo objektívnych faktorov, ktoré viedli k porušeniu

tohto súladu. Nezákonnosť je výlučne otázkou vzťahu rozhodnutia a zákona, a to otázkou nezhody
medzi rozhodnutím a zákonom.V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu E. republiky sp. zn. XMCdo XX/
XXXX zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba
pridržiavať toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať
aj skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné

rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím
sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom.

Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť

výklad systematický a teleologický. [...] Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu
a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne

konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného
stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia trestné konanie končí. To znamená, že

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie takéhoto
rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, a zároveň to znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade

trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením trestného stíhania treba hľadať nielen v ustanovení
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá

slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činnév trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Systematickým a logickým

extenzívnym výkladom súdna judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia)

trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009).

Z uznesenia Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor boja proti
organizovanej kriminalite Stred, oddelenie vyšetrovania, o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: PPZ-11/
BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004 súd zistil, že voči navrhovateľovi ako obvinenému bolo začaté trestné

stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a
poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. V priebehu vyšetrovania z výpovedi svedkov
a obvinených a z listinných dôkazov získaných v rámci vyšetrovania vyšetrovateľ zistil, že B. je dôvodne
podozrivý zo spáchania vyššie uvedených trestných činov. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej

lehote navrhovateľ sťažnosť. Prokurátor Krajskej prokuratúry v F. uznesením sp. zn. 2 Kv 22/03-4440
zo dňa 04. 08. 2004 sťažnosť zamietol z dôvodu, že v postupe vyšetrovateľa nebolo zistené také
pochybenie, ktoré by odôvodňovalo zrušiť napadnuté uznesenie. Sťažnosť nebola dôvodná, pretože
na vznesenie obvinenia v zmysle Trestného poriadku postačuje, ak na základe zistených skutočností
je dostatočne odôvodnený záver, že určitá osoba spáchala trestný čin. Tento záver nemusí byť bez

pochybností, stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti.

Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.
zn. VII/1 Gv 252/09-3795 zo dňa 30. 03. 2010 bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi
pre trestný čin § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný v jednočinnom súbehu s trestným

činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. zastavené z
dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal navrhovateľ a že skutok nie je trestným činom a
nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia súd zistil, že o trestný čin
ide vtedy, ak sú súčasne naplnené obligatórne podmienky, ktorými sú protiprávnosť činu a znaky
skutkovej podstaty. Najvýznamnejším znakom subjektívnej stránky (ako obligatórneho znaku skutkovej

podstaty) je zavinenie, ktoré podmieňuje trestnú zodpovednosť. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah
páchateľa trestného činu ku skutku, ktorý spáchal je nutné vždy dokazovať, nie je možné sa uspokojiť
len s domnienkami. V trestnom zákone sa uplatňuje princíp zodpovednosti za zavinenie a platí zásada,
že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu, nejde teda o trestnú zodpovednosť. Obvinený C. C.
svojím konaním nenaplnil skutkové podstaty trestných činov, z ktorých bol obvinený, a preto bolo trestné

stíhanie zastavené.

Z uznesenia Okresného súdu F. č. k. Tp 122/2004 - 82 zo dňa 25. 06. 2004 súd zistil, že navrhovateľ
bol z dôvodu existencie hrozby ovplyvňovania svedkov z jeho strany a z dôvodu, že jeho pobyt na
slobode by mohol mariť vyšetrovanie, vzatý do väzby dňa 22. 06. 2004. Navrhovateľovi bola osobná

sloboda obmedzená dňa 22. 06. 2004 o 6.00 hod. a zadržaný bol dňa 22. 06. 2004 o 20.20 hod. Proti
uzneseniu Okresného súdu F. podal v zákonnej lehote navrhovateľ sťažnosť. Uznesením Krajského
súdu F. č. k. 4Tpo 64/04 - 193 zo dňa 02. 09. 2004 bolo uznesenie Okresného súdu F. č. k. Tp 122/2004
- 82 zo dňa 25. 06. 2004 zrušené z dôvodu, že neboli zistené a zadokumentované žiadne poznatky,
z ktorých by plynulo, že by sa navrhovateľ priamo alebo nepriamo pokúsil alebo aspoň prejavil zámer

ovplyvniť či mariť dokazovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Prvoradým predpokladom
pre zákonné použitie niektorého z dôvodov väzby vo vzťahu ku konkrétnej trestne stíhanej osobe je
existencia „konkrétnych skutočností“, ktoré robia reálnym nebezpečenstvo, resp. obavu, že nastane
niektorý z následkov. Samotný pojem „konkrétne skutočnosti“ vylučuje, aby bol niektorý z dôvodov
väzby použitý v trestnom konaní len na základe objektívnymi zisteniami nepodložených, neistých,

hmlistých a dostatočne neodôvodnených podozrení, domnienok a predpokladov, pretože by to viedlo
k neodôvodneným zásahom do Ústavou Slovenskej republiky garantovaných ľudských práv a slobôd
a súčasne k procesno - právnemu prekročeniu princípov riadneho a spravodlivého procesu. Zákonom
požadované „konkrétne skutočnosti“ musia mať teda takú povahu, aby boli dostatočným a rozumnýmpodkladom pre odôvodnenie obavy vzniku ovplyvňovania svedkov a obvinených a marenia priebehu
konania. Vzhľadom na to, že „konkrétne skutočnosti“ neboli v priebehu vyšetrovania preukázané, súd
uznesením prepustil navrhovateľa na slobodu.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené ako aj s poukazom na judikatúru vyššie uvedenú považoval uznesenie
vyšetrovateľa prezídia PZ - Úradu boja proti organizovanej kriminality, odbor boja proti kriminalizovanej
kriminalite Stred, oddelenie vyšetrovania o vznesení obvinenia ČVS:PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa
21. 06. 2004 za nezákonné rozhodnutie, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Uznesením

prokurátoraÚradušpeciálnejprokuratúry,GenerálnejprokuratúrySRVII/1Gv252/2009-3795zodňa30.
03. 2010 bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi zastavené. Uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 21. 06. 2004 tak bolo zrušené pre jeho nezákonnosť, pretože s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti navrhovateľ trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

V konaní nebola sporná skutočnosť pokiaľ bolo namietané, že išlo o vyúčtovanie trov obhajoby za

konanie vedené v Žiline a nie v R. R.. Pokiaľ bolo predložené vyúčtovanie trov obhajoby v trestnom
konaní tieto trovy súvisia s uplatneným nárokom na náhradu škody z predmetného trestného vyššie
uvádzaného konania.

Súd preskúmal vyčíslené trovy právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou MS SR č. 163/2002 Z. z.

ač.655/2004Z.z.apokiaľbolinámietkyodporcukúkonomprávnejslužbyzavýsluchy,ktorésanekonali
a nemajú byť priznané podľa uvádzaných vyhlášok možno právnemu zástupcovi priznať odmenu v
rozsahu 1 ak bolo pojednávanie odročené. Oba právne predpisy ustanovujú, že možno postupovať
analogicky v prípadoch, ktoré vyhláška neupravuje. Súd vychádzal z toho, že ak sa výsluch nevykonal
z dôvodu neprítomnosti svedka možno analogicky priznať právnemu zástupcovi odmenu v rozsahu 1

ako keby došlo k odročeniu pojednávania z dôvodu neprítomnosti účastníka konania.

Súd priznal jednotlivé úkony od roku 2004 nasledovne:

Za rok 2004 po preskúmaní jednotlivých úkonov a po uplatnení si úkonov navrhovateľom po vykonaní

dokazovania v konaní sp. zn. 7C/61/2011, ktoré boli upravené nasledovné úkony:

- porada s klientmi (09. 07. 2004) .............................................................. 120,39 Eur
- oznámenie o prevzatí zastupovania, požiadavka obhajoby ..................... 120,39 Eur
- právna analýza, získanie dokumentov a výsluchov ................................. 120,39 Eur

- paušálna náhrada za úkony právnej služby .............................................. 121,89 Eur
- náhrada za vyhotovenie kópií spisových materiálov ............................... 66,39 Eur
- účasť na výsluchu obvinených: L.r (23. 09. 2004) ...... 361,18 Eur
- účasť na výsluchu obvineného T. (12. 12. 2004) ......................... 141,21 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2005 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 1 643,40 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 1 955,65 Eur a režijný paušál
za 26 úkonov (1 úkon á 4,98 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 079,19 Eur.

Za rok 2006 súd priznal právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 2 748,88 Eur spolu s

daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 271,17 Eur a režijný paušál za 19 úkonov (1 úkon á 5,44
Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 898,74 Eur. Trovy právneho zastúpenia
za rok 2005 predstavujú výšku 4 273,27 Eur.

Za úkony právnej služby v roku 2007 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo

výške 2 760,14 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 284,57 Eur a režijný paušál
za 36 úkonov (1 úkon á 5,90 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 414,52 Eur.

Za úkony právnej služby v roku 2008 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 2 593,13 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 085,82 Eur a režijný paušál

za 30 úkonov (1 úkon á 6,30 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 414,74 Eur.

Za úkony právnej služby v roku 2009 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia a
režijný paušál za 25 úkonov vykonaných po 01. 06. 2009 (1 úkon á 6,95 Eur) vo výške 5 018,92 Eurspolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 5 972,51 Eur a režijný paušál za 4 úkony do 31.
05. 2009 (1 úkon á 6,30 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času do 31. 05. 2009 (bez DPH) vo výške
651,16 Eur. Trovy právneho zastúpenia za rok 2009 predstavujú výšku 6 323,67 Eur.

Za úkony právnej služby v roku 2010 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia (4 x
96,18 Eur), režijný paušál za 4 úkony právnej služby (1 úkon á 7,21 Eur), cestovné a náhradu za stratu
času (158,42 Eur) spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 680,66 Eur.

Právny zástupca navrhovateľa vyúčtoval aj výdavky za vyhotovenie kópií spisov (?), ktoré preukázal
zaplateným šekovým poukazom nasledovne:

- rok 2006 ................................................................................................... 7,06 Eur
- rok 2007 ................................................................................................... 2,64 Eur
- rok 2008 ................................................................................................... 2,01 Eur

- rok 2009 ................................................................................................... 6,67 Eur
---------------------------------------------------------------------
Spolu (bez DPH) ........................................................................................ 18,38 Eur

Z uvedenej sumy si právny zástupca uplatnil aj daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ktorú však súd

priznal iba za vyhotovenie kópií vyhotovených po 01. 06. 2009, t. j. za rok 2009 (kópie boli vyhotovené
dňa 04. 06. 2009 a dňa 03. 07. 2009). Náklady za vyhotovenie kópií tak predstavujú sumu 21,16 Eur
[7,06 Eur + 2,64 Eur + 2,01 Eur + (6,67 Eur + 19 %)].

Uznesenie Okresného súdu F. č. Tp 122/2004-82 zo dňa 25. 06. 2004 bolo zrušené uznesením

Krajského súdu F. č. 4Tpo/64/2004-193 zo dňa 02. 09. 2004 a tým boli splnené podmienky podľa zákona
č. 58/69 s tým, že za uvedené nezákonné rozhodnutie patrí navrhovateľovi náhrada, uplatnil si ju za
nevyplatenú mzdu za čas strávený vo väzbe. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ bol vzatý do väzby
a obmedzenie jeho osobnej slobody trvalo od 22. 06. 2004 do 02. 09. 2004, t. j. 72 dní v Ústave na výkon
väzby v U.. Z potvrdenia zamestnávateľa navrhovateľa D. F., a. s. bolo zistené, že bol ich zamestnancom

od 01. 12. 2011 do 31. 03. 2006. Od 01. 06. 2004 pracoval na pracovnej pozícii technický riaditeľ
spoločnosti s mesačnou mzdou 30 000,-- Sk. Pracovný pomer ukončil dohodou. Zároveň zamestnávateľ
v uvedenom potvrdení potvrdzuje, že z dôvodu vyšetrovacej väzby nebola navrhovateľovi v mesiaci júl
2004 vyplatená mzda vo výške 17 107,-- Sk a v mesiaci august 2004 vo výške 30 000,-- Sk. Navrhovateľ
si po upravení návrhu, kde súd v časti na pojednávaní dňa 09. 05. 2012 pripustil zmenu petitu návrhu

uplatnil za nevyplatenú mzdu sumu 552,52 Eur, ktorú súd navrhovateľovi v plnom rozsahu priznal. Pri
priemernom zárobku za druhý štvrťrok v roku 2004, kde bola priemerná hodinová mzda 60,05 Sk v
pomere k počtu hodín za 256 hodín a náhradu za štátny sviatok dňa 05. 07. 2004,
t. j. za 264 hodín.

K námietke odporcu, že zmluvu o právnej pomoci neuzavrel navrhovateľ ale jeho manželka súd uvádza,
že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov, ak nepoužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a ak mu ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca,
môže mu ho zvoliť jeho príbuzný v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel,
druh, ako aj zúčastnená osoba. Pojem zvolený obhajca pri tom nemožno vykladať tak, že iná osoba

ako obvinený iba „vyberie“ konkrétneho obhajcu a samotnú zmluvu uzavrie obvinený osobne. Pri
zvolení obhajcu (analogicky aj pri ustanovenom obhajcovi) treba postupovať rýchlo a účinne, aby bola
zabezpečená obhajoba obvineného už pri počiatočných (vyšetrovacích) úkonoch orgánov činných v
trestnom konaní a súdov a aby neboli porušené práva a zákonom chránené záujmy obvineného. Preto
má súd za to, že zmluvu o právnej pomoci mohla v prospech B. G. uzavrieť aj jeho manželka.

Na základe vyššie uvedeného súd potom priznal navrhovateľovi náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 21. 06. 2004 vo výške 31 922,23 Eur a náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe - uznesenie OS Trnava zo dňa 25. 06. 2004 vo
výške 552,52 Eur.

Súd neakceptoval názor odporcu na zníženie náhrady škody v zmysle § 450 OZ a mal za to, že odporca
nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa preto, aby došlo k zníženiu náhrady škody. Pokiaľ
poukazoval na dôvody vyššie uvádzané, súd ich nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa pre
použitie daného ustanovenia. Súd poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ si uplatnil náhradu škody znezákonných rozhodnutí, ktorá mu vznikla úhradou trov obhajoby a náhrady mzdy. Inú náhradu škody
si neuplatňoval. Súd poukazuje na to, že strávil vo väzbe niekoľko mesiacov a trestné stíhanie trvalo
šesť rokov, čo poznačilo celý život navrhovateľa vzhľadom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty, úzkosti,

straty dôvery v činnosť polície a v pretŕhanie rodinných, priateľských a iných väzieb.

Navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania, ktorý súd podľa § 517 ods. 2 OZ a nariadenia vlády č. 87/95 Z.
z. v platnom znení priznal z priznanej sumy, a to odo dňa 26. 08. 2010, t. j. odo dňa nasledujúceho
po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie na MS SR, ktorá bola doručená dňa 25. 08. 2010, keďže

si odporca svoju povinnosť včas a riadne nesplnil, čím sa dostal do omeškania, keďže týmto dňom bol
odporca požiadaný o plnenie zo strany navrhovateľa (§ 563 OZ).

Navrhovateľ bol v konaní úspešný, uplatnil si náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol súd
podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia a trovy predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody, tieto vo výške 1167,24 Eur a trovy právneho zastúpenia vo

výške 4286,82 Eur. Trovy právneho zastúpenia, ktoré súd priznal považoval za účelné a vynaložené v
danom konaní. Ide o právne úkony, príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
hodnota úkonu 486,34 Eur, návrh, vyjadrenie k odporcu zo dňa 06. 07. 2011, účasť na pojednávaní dňa
15. 03. 2012, vyjadrenie zo dňa 26. 04. 2012, účasť na pojednávaní dňa 09. 05. 2012, za každý úkon
486,34 Eur + za úkony v roku 2011 za každý režijný paušál 7,63 Eur a za úkony v roku 2012 režijný

paušál 7,41 Eur. Navrhovateľ uplatnil si náhradu cestovného za deň 15. 03. 2012 L. - R. R. a späť spolu
494 km (494 x 0,183 Eur) + 1,469 Eur x 8,5/100 x 494 = 152,08 Eur, cestovné za deň 09. 05. 2012 L.
- R. R. a späť za 494 km (494 x 0,183 Eur) + 1,460 Eur x 8,5/100 x 494 = 151,71 Eur, a to za použitie
motorového vozidla K. A6, ŠPZ: KE 608 FE. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu za stratu času za
deň 15. 03. 2012 a za deň 09. 05. 2012 za 12 začatých polhodín x 12,725 = 152,70 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo
vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí

- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, v čom je rozhodnutie
alebo postup okresného súdu nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť),
uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy
odvolateľa (§ 205 ods. 1 OSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie v zmysle zvláštneho predpisu.

Banská Bystrica 09. 05. 2012

JUDr. Libuša Záthurecká
sudkyňaZa správnosť vyhotovenia: Anna Trnovská