Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713204904
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7713204904.1

Rozhodnutie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaVancuačlenovsenátuJUDr.
Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: R., s.r.o., O. vězňů XXXX/XX,
G. M., O. 1, Y. republika, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Y. O., s.r.o., W. 4,
K., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: Q. Z., nar. X.X.lXXX, trvale bytom G. Z. XXX, o zaplatenie 677,17
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 19C/202/2013-48 zo dňa

22.10.2014 a o čiastočnom späťvzatí návrhu jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie návrhu žalobcu vo výške 0,19% denne v časti uplatneného
zmenkového úroku, rozsudok v tejto časti z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.

V prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej plnenia zo zmenky
a navrhol postupovať v konaní podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, čo odôvodnil
tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa
4.10.2010 na zmenkovú sumu 737,17 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške
0,25% denne od 6.4.2011. Indosant predložil zmenku k platenie, vystaviteľ doposiaľ zo zmenky zaplatil
na zmenkovú sumu 60,00 eur a keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant
nenechal skutočnosť predloženia zmenky na platenie zistiť verejnou listinou.

Zo zmenky zo dňa 4.10.2010, z úverovej zmluvy, ktorú si súd zabezpečil zo spisu Okresného súdu
Michalovce sp.zn. 6Er/420/2012 súd zistil, že dňa 4.10.2010 uzavrel právny predchodca žalobcu O.
s.r.o. so žalovanou úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej
vo výške 350,00 eur. Konštatoval prvostupňový súd, že v ten istý deň bola vystavená zmenka s č.
XXXXXXXXX na sumu 737,17 eur a na zmenkový úrok 0,25% denne od 6.4.2011, čo žalovaná na

vytýčenom pojednávaní potvrdila, keď uviedla, že v deň podpisu zmluvy jej veriteľ predložil aj vyplnenú
zmenku, ktorá je uplatnená v tomto konaní.

Súd prvého stupňa v súlade s čl. 5 ods. 1 Nariadenia považoval za potrebné nariadiť vo veci
pojednávanie aj napriek nesúhlasu žalobcu, pretože z predloženej zmenky bolo zrejmé, že pôvodným
veriteľom bola spoločnosť O. s.r.o., o ktorej je všeobecne známe, že poskytuje spotrebiteľské úvery.

Považoval preto za potrebné objasniť, či zmenkou bol zabezpečený spotrebiteľský úver a ak áno, či
zmenka bola vystavená v súlade so zákonom. Za tým účelom súd vyzval žalobcu, aby predložil zmluvu,z ktorej je zabezpečený záväzok zmenkou. Žalobca výzvu súdu nerešpektoval a zmluvu nepredložil,
nezúčastnil sa ani pojednávania nariadeného súdom (jeho neúčasť sa netýkala iba tohto konania, ale
všetkých konaní vedených pred Okresným súdom Michalovce) napriek tomu, že žalobcovi je známe, že

zmluvný vzťah, z ktorého zmenka vznikla je vzťahom spotrebiteľským, čo vyplýva jednak z exekučných
vecí ako aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti
tohto súdu a ktoré boli doručované žalobcovi aj v senáte 19C. Z uvedeného vyvodil, že žalobca preto
musel počítať s tým, že vec nemôže byť posudzovaná len v intenciách zák.č. 191/1950 Sb. Súd prvého
stupňa zo svojej činnosti mal vedomosť, že na súde prvého stupňa sa vedie konanie 6Er/420/2012 a

že podkladom pre vydanie exekučného titulu bola zmenka, ktorá je uplatnená aj v predmetnom konaní
19C/202/2013. Exekučný spis obsahuje aj úverovú zmluvu, z ktorej je preukázané, že zmenka kryla
spotrebiteľský úver poskytnutý spoločnosťou O. s.r.o.

V nadväznosti na vyššie uvedené prvostupňový súd posudzoval, či zmenka bola vydaná v súlade s ust.
§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. a to aj napriek výhradám žalobcu. Uviedol, že ustanovenie § 4 ods. 6

zák.č. 258/2001 Z.z. účinné k dátumu uzavretia úverovej zmluvy a vystavenia zmenky ( v nadväznosti na
prechodnéustanovenie§25ods.5zák.č.129/2010Z.z.)jednoznačnezakazovaloplneniedlhuzmenkou
alebo šekom. Výnimku tvorila zabezpečovacia zmenka a v takom prípade nemohla byť zmenková
suma vyššia, ako aktuálny stav dlhu na úverovej istine a príslušenstvo (vrátane zmluvných pokút a
iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere), vo výške max. 30% istiny poskytnutého

spotrebiteľského úveru. Ak bola zmenka vyplnená v rozpore s týmito podmienkami, veriteľ ju nemohol
od dlžníka prijať a ak ju prijal, na požiadanie dlžníka ju musel vrátiť.

Konštatoval prvostupňový súd, vychádzajúc z úverovej zmluvy a predloženej zmenky, že mal za
preukázané, že zmenka bola vyplnená v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zák.č. 258/2001 Z.z., pretože úver bol

poskytnutý vo výške 350,00 eur a zmenková suma, okrem zmenkového úroku, je na sumu 737,17 eur,
teda zmenka bola vystavená zjavne nad limit prípustný zákonom, preto je neplatná. Keďže v konaní bolo
preukázané, že zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver, žalobca si z takejto zmenky nemohol proti
žalovanej uplatňovať žiadne práva, pretože to vylučuje vyššie citované zákonné ustanovenie a nemôže
si veriteľ z takejto zmenky uplatňovať ani právo na súde. Súd prvého stupňa vo všeobecnosti súhlasil

so stanoviskom žalobcu, že zmenkové právo je vo svojej podstate konštruované tak, že povinnosť
zaplatiť zmenkovú sumu je právne nezávislá od záväzkového vzťahu a že nárok z platnej zmenky by mal
byť záväzkom nesporným, neplatí to však vo všetkých prípadoch, pretože ak niektoré právne predpisy
limitujú alebo zakazujú použitie zmenky, musia sa rešpektovať a pri posudzovaní nárokov zo zmenky
sa musí na ne prihliadať. Ak zmenku obmedzujú alebo zakazujú iné predpisy, nie je možné posudzovať

platnosť zmenky len podľa ustanovení zák.č. 191/1950 Sb.. Ide preto o skúmanie platnosti právneho
úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorú skúma súd z úradnej povinnosti a nie sú k tomu
potrebné žiadne úkony alebo námietky účastníka konania, ako sa to dožadoval žalobca, a preto súd
žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a náhradu trov úspešnej
žalovanej nepriznal, pretože náhradu trov konania si neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho

konania. Odvolanie odôvodnil inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, tvrdil, že postupom súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že postupom súdu
prvého stupňa v konaní a tiež napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu práva Európskej únie,
konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z

11.7.2007, ktoré je priamo aplikovateľné aj v Slovenskej republike.

Tvrdil, že konanie podľa nariadenia je písomné, preto súd nemohol nariadiť pojednávanie, lebo na
nariadenie pojednávania neboli splnené podmienky nariadenia. Žalobca mal za to, že pojednávanie
podľa nariadenia možno nariadiť len vo veciach rozporných tvrdení účastníkov, kde nebude možné

potvrdiťalebovyvrátiť tvrdeniaúčastníkovlennazákladepredložených listinnýchaleboinýchdôkazova
pojednávanie nemožno nariadiť na zisťovania doplňujúcich informácii od účastníkov konania, doplnenia
skutkových tvrdení a doplnenia dôkazov, lebo na tento účel slúži súdu procesný prostriedok uvedený v
čl. 7 ods. 1 písm.a/ Nariadenia. Tvrdil, že pojednávanie nemožno nariadiť, ak súd chce vec inak právneposúdiť a ak neschvaľuje materiálne vyjadrenie práva Európskej únie prejavujúce sa v zostavení prílohy
č. III Nariadenia (tlačivo „C“).

Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevydal rozhodnutie o nariadení pojednávania podľa § 45 a nasl. O.s.p. a
nedoručil ho účastníkom, pretože podľa názoru žalobcu, súd má povinnosť podľa nariadenia rozhodnúť
o nariadení pojednávania formou uznesenia, inak sa takéto pojednávanie nemohlo uskutočniť a ak sa
uskutočnilo, jeho výsledky nemohli byť použité pre meritórne rozhodnutie súdu.

Žalobca tvrdil, že konanie je postihnuté vadou, pretože bolo porušené ust. § 167 a nasl. O.s.p., lebo
súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením rozsahu ust. § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazov, pretože prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné
prihliadnuť, lebo nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu.

Žalobca s poukazom na ust. § 120 O.s.p. uviedol, že vykonanie dôkazov účastníci nenavrhli, pričom

vykonanie iných dôkazov súdom je výnimočné a musí vyplynúť z doterajších prednesov účastníkov a
vykonanýchdôkazov.Zdôraznil,žesúdprvéhostupňamalrozhodnúťvovecilennazáklade predloženej
zmenky aj vzhľadom na to, že odporca podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia, nevzniesol námietky
proti zmenke, iné námietky musia byť z dôvodu koncentračnej zásady nariadenia odmietnuté a súd
samotný nie je legitimovaný na to, aby vznášal námietky proti zmenke za žalovanú. Ak tak urobil,

podľa žalobcu porušil princíp kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosť účastníkov konania. Žalobca
poukázal na to, že súd prvého stupňa vychádzal z určitých nesporných skutočností - žalovaná uzavrela
Zmluvu o úvere so spoločnosťou O. s.r.o., predložená zmenka je zmenkou zabezpečovacou, žalovaná
uzavrela Zmluvu o úvere ako spotrebiteľ, ktoré neboli predmetom tvrdenia žiadneho z účastníkov, ani
predmetom dokazovania a účastníci sa k týmto skutočnostiam nemohli ani vyjadriť. Pokiaľ súd prvého

stupňa zamietol žalobu pre absolútnu neplatnosť zmenkovej zmluvy, žalobca uviedol, že takýto termín
„zmenková zmluva“ nepozná a nie je mu jasný. Zdôraznil, že súd vychádza len zo zaužívanej praxe
súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach, takýto postup však žalobca považoval za porušenie
základného práva na spravodlivý súdny proces a za odňatie možnosti konať pred súdom. Žalobca
uviedol, že je majiteľom zmenky, ktorá je bez vád a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského

vzťahu. Zdôraznil, že zmenka je samotným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je
možné ju spájať alebo podmieňovať inými okolnosťami, než sú uvedené na zmenke. Poukázal na to,
že súd prvého stupňa sa aplikáciou ustanovení zákona č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu.

Uviedol s poukazom na ust. § 17 Zákona č. 191/1950 Sb., že za určitých okolností môže žalovaná
zo zmenky vznášať tzv. kauzálne námietky, súd však nie je oprávnený suplovať iniciatívu žalovanej
a vzhľadom na hmotnoprávny charakter takýchto námietok, súd nie je oprávnený ani žalovanú na ne
upozorniť. Zdôraznil, že kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné, navyše kauzálne
námietky v konaní nikto nevzniesol. Namietal správnosť záveru súdu prvého stupňa, že dohoda o

vyplňovacom práve blankozmenky je neplatná, pretože zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch
pripúšťa vystavenie zmenky a tiež vyplnenie zmenky veriteľom, preto dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda ani neplatnou podmienkou
zmluvy. Správnosť svojich záverov odôvodňoval žalobca citáciou rozhodnutí všeobecných súdov v
zmenkových veciach.

Žalovaná sa k odvolaniu podanému žalobcom písomne nevyjadrila.

Žalobca po rozhodnutí súdu prvého stupňa (v odvolacom konaní) zobral v časti návrh na začatie konania
späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne a v tejto časti navrhol konanie zastaviť.

Žalovaná voči čiastočnému späťvzatiu žaloby námietky nemala (§ 101 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 208 O.s.p. rozhodol tak, že pripustil čiastočné späťvzatie návrhu
žalobcu, v časti späťvzatia návrhu zrušil napadnutý rozsudok a konanie zastavil.

Predmetom odvolacieho konania zostal rozsudok v celej prevyšujúcej časti, ktorým bola žaloba
zamietnutá a súvisiaci výrok o trovách konania.Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 od. 2 O.s.p., pretože nejde
o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, na prejednanie ktorého by bolo potrebné nariadiť odvolacie

pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol, keďže k tomu boli splnené zákonné
podmienky.

Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm.a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.f/
O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm.b/, f/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods.
1 O.s.p., konkrétne účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia

správnych právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správne
potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ uviedol, že zmenka bola vyplnená

v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zák.č. 258/2001 Z.z., pretože úver bol poskytnutý vo výške 350,00 eur a
zmenková suma bola vo výške 737,17 eur, z dôvodu ktorého žalobca takúto zmenku nesmel ani prijať a
ak ju prijal, porušil zákon. S týmto záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v tomto smere
poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

Dňa 20.10.2015 prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávne kolégium
Najvyššieho súdu SR spoločné stanovisko k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s
uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledujúcom znení :

I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že :
1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či
je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu

posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

StanoviskojeuverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky
8/2015 pod číslom 93.

Z vyššie citovaného stanoviska vyplýva, že ak vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ, čo nepochybne bolo
preukázané aj v prejednávanej veci, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve,aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená, v danom prípade zákon
258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a vystavenia zmenky.

V zmysle ust. § 4 ods. 6 zák. číslo 258/2001 Z.z. v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju
dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmenkou je možné zabezpečiť nároky zo

spotrebiteľského úveru len v zákonom určenom rozsahu, čo v prejednávanej veci nie je splnené.

Odvolací súd len dodáva, že práva uplatnené z takejto zmenky (vyplnenej v rozpore s ust. § 4 ods. 6
zák. č. 258/2001 Z.z.) sú uplatnené v rozpore so zákonom i s dobrými mravmi, a preto ich nemožno
žalobcovi priznať, preto súd prvého stupňa vecne správne vo veci rozhodol, ak žalobu zamietol.

K ďalším odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

V zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako

navrhujú účastníci, ak ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, avšak o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané, rozhodne súd.
Nejde pritom o svojvôľu súdu, ale o zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, t.j.

vykonávanie dôkazov na preukázanie skutočností, ktoré sú relevantné z hľadiska rozhodnutia vo veci.
Okrem dôkazov navrhnutých účastníkmi konania môže súd vykonať aj iné dôkazy, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd teda nie je obmedzený pri vykonávaní dôkazov iba možnosťou vykonať
dôkazy navrhnuté účastníkmi, ale môže vykonať aj ďalšie dôkazy, ak je to pre rozhodnutie vo veci
nevyhnutné a tieto si môže zabezpečiť aj sám.

V prejednávanej veci bol takýto postup nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, pričom Občiansky súdny
poriadok je subsidiárne využiteľný aj v prípade konaní podľa Nariadenia a postup súdu v zmysle §
120 ods. 1 tretej vety O.s.p. bol teda dôvodný. Vychádzajúc z citovaného stanoviska č. 93/2015 v
bode I.1 bolo povinnosťou súdu vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci ex offo zabezpečiť prieskum

nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Vzhľadom na
vedomosť súdu z iného súdneho konania, že žalobcom predložená zmenka zabezpečuje nároky zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, postupoval súd prvého stupňa v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď
si zabezpečil listinné dôkazy, z ktorých mohol posúdiť jednak platnosť úkonu, v ktorom má nárok základ
(úverovej zmluvy), ale aj platnosť samotnej dohody o vyplňovacom práve, ktorá bola podkladom pre

vyplnenie zmenky ako dôkazu predkladaného žalobcom na preukázanie svojho nároku. Keďže súd na
základe vykonaného dokazovania spoľahlivo zistil, že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytol
žalovanému ex offo ochranu, keď žalobou uplatnený nárok skúmal aj z hľadiska jeho (ne)súladu s
normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z.), a ak
za tým účelom vykonal dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, a preto nemožno mu vytýkať porušenie práva

na spravodlivý proces.

K námietke odvolateľa, v zmysle ktorej uviedol, že súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 17 zák. č.
191/1950 Sb. a v ktorej žalobca vytýkal súdu, že hoci sám žalovaný nemohol vzniesť kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, urobil tak súd sám, odvolací súd uvádza, že striktná aplikácia ust. § 17 zák. č.

191/1950 Sb. by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa
ochrany svojich práv (ust. § 17 cit. zákona obsahuje úpravu, podľa ktorej kto je žalovaný zo zmenky,
nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k
predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatievýkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej
zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že
nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu

povinností na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný.
V prípade záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity.

Aj keď žalovaný v konaní výslovne nenamietal, že zmenka je neplatná, súd správne skúmal jej platnosť,
vychádzajúc zo záveru, že princíp „právo patrí bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane
konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (uznesenie zo 16. januára 2013 sp. zn. 6MCdo/9/2012,
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012 a uznesenie sp. zn. 5Cdo/61/2012).

Aj v prípade tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa
dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Je totiž potrebné zdôrazniť,že aj na túto
vec sa vzťahuje viacero právnych predpisov (Občiansky zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon
o spotrebiteľských úveroch, zákon o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a

dynamickosť právnej úpravy, spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z vyššie uvedených zákonov.
Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť
na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže
dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky,
ktoré sú v neprospech spotrebiteľa.

Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť zmluvných podmienok a v prípade,
že sú neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa. Aj v zmysle rozsudku Európskeho
súdneho dvora sp. zn. C-419/2001 zo 14.3.2013 (Česká sporiteľňa, a.s. proti Geraldovi Feichterovi),
samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie

odporcu ako spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade sa jedná
o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať
postavenie odporcu ako spotrebiteľa.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotou sporu, má síce za cieľ zjednodušiť a zrýchliť konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu v cezhraničných sporoch, ale aj toto konanie však musí zabezpečiť, aby proces bol
spravodlivý a žalobcovi aby boli v ňom priznané nároky, ktoré mu vyplývajú z tohto nariadenia. Súd
však musí zabezpečiť, aby bola v týchto cezhraničných konaniach vo veciach s nízkou hodnotou sporu
zabezpečenáajochranaprávspotrebiteľov.Nerešpektovanievnútroštátnehoprávnehoporiadkuapráva

Európskejúnieoochranespotrebiteľa,byboloobchádzanímtýchtoprávnychpredpisovprostredníctvom
konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007.

Navyše, ust. § 17 zák. č. 191/1950 Sb. neustanovuje výslovne, kto a aké námietky uplatňovať môže,
ale kedy ich uplatňovať nemôže. Záver, kto a kedy ich uplatňovať môže, tak z tohto ustanovenia vyplýva

len a contrario (Kovařík Z.: Zákon směneční a šekový. Komentář, C.H.BECK 2014, str. 96). Citované
ustanovenie tak výslovne nezakazuje, aby súd na kauzálne námietky prihliadal ex offo. To je dôležité aj
z hľadiska práva Európskej únie. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa Smernice 93/13/
EHS vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a že odporuje európskemu právu, ak ich

súd nemôže skúmať „a limine“ (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takýchto prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom EÚ.

AnisamotnéNariadenieneobsahuježiadneustanovenie,ktorébyzakazovaloaleboneumožňovalosúdu
skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých krytie je zmenka určená. Článok 7 ods. 3 Nariadenia hovorí, že súd

v prípade pasivity žalovaného „vydá rozsudok“ nehovorí, že žalobe musí vyhovieť.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že nič nebráni súdu, aby ex offo skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.V slovenskom právnom poriadku navyše platí ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá orgánu
rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 23.12.2015) je účinný zákon 438/2015 Z.z., ktorým sa zmenil

a doplnil aj zákon č. 191/1950 Sb. zmenkový a šekový v znení zák. 659/2007 Z.z. a 492/2009 Z.z.

V zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. 191/1950 Sb. v znení zák. 438/2015 Z.z. v konaní, v ktorom sa uplatňuje
alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky
podľa ods. 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky, mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky
vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v prípade tzv. spotrebiteľských zmeniek povinnosťou súdu je
ex offo prihliadať na námietky, ktoré by mohol vzniesť spotrebiteľ, a to aj v prípade, že sa ich
sám nedovoláva. Táto povinnosť súdu je výslovne zákonom upravená, pričom vyššie citované
ustanovenie má procesnoprávny charakter, lebo upravuje procesnú činnosť súdu a vzťahuje sa teda

aj na konania začaté na súde pred účinnosťou novely zák. 438/2015 Z.z. vzhľadom na chýbajúce
prechodné ustanovenia zák.č. 438/2015 Z.z. k úprave účinnej od 23.12.2015. Procesná norma odo
dňa nadobudnutia svojej účinnosti pôsobí na všetky živé spory prebiehajúce na súdoch, za situácie, že
zákonodarca nestanovil osobitný (intertemporálny) režim.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania,
úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.