Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/174/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222330
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222330.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o. Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 23. 06. 2014 proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 30. apríla 2014 č. k. 15C/673/2012-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 110,64 eur podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov za ním tvrdený nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové
Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/505/2006 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 1506/2006)
proti povinnej D. L.. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora vo vyššie označenom exekučnom konaní v

zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu, ale rozhodol až dňa 19. 01. 2011, pričom návrh
na zmenu bol spísaný dňa 18. 11. 2010.
Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1,
písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých
zákonov, v znení platnom v čase začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ust. § 44 ods.
7 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi
súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy konania si ani neuplatnil.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom je popri nesprávnom
úradnom postupe i vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musia byť splnené

kumulatívne. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 03. 04. 2006 bol súdnemu exekútorovi
JUDr. Ľubomírovi Pekárovi doručený návrh oprávneného (navrhovateľa v tomto konaní) na vykonanie
exekúcie.Následnesúdnyexekútorpožiadalexekučnýsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
pričom jeho žiadosť bola súdu doručená dňa 07. 04. 2006 a exekučný súd, t. j. Okresný súd NovéZámky vydal dňa 13. 04. 2006 poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na vykonanie
exekúcienazákladeexekučnéhotitulu-notárskejzápisnicespísanejnotáromJUDr.OndrejomĎuriačom
dňa 19. 11. 2005 pod sp. zn. N 6151/2005, NZ 55506/2005 v prospech oprávneného (navrhovateľa)

proti povinnej Kataríne Čontošovej. Dňa 22. 11. 2010 bol súdu doručený návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, v ktorom oprávnený navrhol poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. Uznesením zo dňa 19. 01. 2011 exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
V predmetnej exekučnej veci bolo potrebné pri rozhodovaní o podanom návrhu oprávneného aplikovať

ust. § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 11. 2006 (ktoré
už ustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do tridsiatich dní od doručenia návrhu na túto zmenu), nakoľko exekučné konanie sa začalo dňa 03.
04. 2006 (kedy bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi). V
predmetnej veci exekučný súd o zmene súdneho exekútora rozhodol dňa 19. 01. 2011. S nedodržaním

tejto lehoty však zákon nespája žiadne právne následky. Navrhovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno
tvrdenia, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškania viac ako 62 dní, ktoré sa ukázalo ako
nepravdivé.

Majetková škoda 175,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na

administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch si navrhovateľ uplatnil z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie

o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý mal podľa navrhovateľa spočívať v tom, že exekučný
súd v danej veci postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe, pričom tvrdil, že exekučný súd bol nečinný viac ako

62 dní.

Súd prvého stupňa konštatoval, že v predmetnej veci nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre
zodpovednosť štátu uvedenú v ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a návrh navrhovateľa (v ktorom namietal i nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Zámky v
podobe prieťahov v konaní) v plnom rozsahu nebol dôvodný. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní iného súdu, pretože túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR vždy s

ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, najmä s prihliadnutím na zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu. Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, resp. Európsky súd
pre ľudské práva.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené vo vyššie citovanom zákone, a to nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s

predmetným exekučným konaním a rovnako tak ani vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie
je možné konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a existenciou škody na strane navrhovateľa. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa vyššie citovaného zákona je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľanázoru súdu prvého stupňa navrhovateľ existenciu škody nepreukázal a nároky, ktoré si uplatňuje
možno považovať za hypotetické. Navrhovateľ zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je

postačujúcim zadosťučinením. Uvedené z jeho návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný
vznik nemajetkovej ujmy, ale ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Navrhovateľ
teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a ani nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Z vyššie uvedených dôvodov bol súd prvého stupňa toho názoru, že navrhovateľ
nepreukázal nesprávny úradný postup v exekučnom konaní, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej

škody,resp.prípadnejnemajetkovejujmy,vdôsledkučohopotomneexistujeanipríčinnásúvislosťmedzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcom v tom, že o zmene súdneho exekútora rozhodol
po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody a nemajetkovej ujmy súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejavnesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 30.
04. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 11. 2006
(tedavčasezačatiaexekučnéhokonania),oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a
správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci
samej v tom smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených
podmienok na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkýmnepreukázal samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy, resp. nedostatočnosť zadosťučinenia iba vo
forme samotného konštatovania porušenia práva), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP
sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 110,64 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej

veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5Er/505/2006. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie

a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním
urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil,

že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je
nepochybné, že exekučný súd o návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 (ktorý bol súdu doručený
dňa 22. 11. 2010) na zmenu súdneho exekútora, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa
19. 01. 2011 tak, že návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára

vyhovel, vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 1,50 eur, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na
strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. Je potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú

navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume
žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom
na obsah spisu (ktorý mal odvolací súd k dispozícii vo fotokópii) Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
5Er/505/2006, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním

tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch
podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody

nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená
lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora síce nebola dodržaná, ale v zmysle právnej
úpravy, v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v

zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi
a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie

zákonnejlehotenemožnototižvnímaťizolovane,oddeleneodostatnýchokolností,ktoréobjektívnemajú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný

súd vydal dňa 13. 04. 2006 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
(predloženého vo fotokópii) Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 5Er/505/2006 prebieha
exekučné konanie. Týmto exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná dňa 19. 11. 2005 notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 6151/2005, NZ 55506/2005, NCRLs 54804/2005, predmetomktorej bolo vyhlásenie povinnej, zastúpenej Mgr. Tomášom Kušnírom o uznaní právneho záväzku a
o súhlase s exekúciou dlhu. Z notárskej zápisnice vyplýva, že zástupca povinnej konal na základe
splnomocnenia zo dňa 28. 02. 2005, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 28. 02. 2005 medzi

spoločnosťounavrhovateľaakoveriteľomaD.F.akodlžníkom,ktorásplnomocnilaMgr.TomášaKušníra,
advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z
úveru a aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu. Okresný súd Nové Zámky
ako exekučný súd bude musieť opätovne posúdiť predloženú notársku zápisnicu ako exekučný titul
z toho hľadiska, či táto je spôsobilým exekučným titulom (či obsahuje vyhlásenie povinnej, alebo jej

zástupcu, na základe splnomocnenia udeleného mu povinnou vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa
28. 02. 2005, či zástupca povinnej bol v kontakte i s oprávneným a spolupracoval s ním), na základe
ktorého by bolo možné ďalej vykonávať exekučné konanie proti povinnej. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazujeinauznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa10.04.2013vkonanípodsp.zn.2Cdo345/2012,
ktorý obdobným spôsobom posudzoval notársku zápisnicu ako neplatný exekučný titul so záverom,
že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie, pričom

poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 110,64 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje

sumu 663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré
navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné
zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení,
z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch
však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej

ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom
stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky
nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej

situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť,
že návrh oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5Er/505/2006 bol doručený exekučnému súdu dňa 22.

11. 2010 a súd o ňom rozhodol dňa 19. 01. 2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na
rozhodnutie o takomto návrhu, ale v predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho
štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je

potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia
a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená
nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy
(ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal

len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Navrhovateľ ani
jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 30. 04. 2014 nezúčastnili.

Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 29. 04. 2014 a dôvody v ňom uvedené
(iné pojednávania vo veci navrhovateľa na Okresnom súde Nové Zámky dňa 30. 04. 2014 a nesúhlas
navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne posúdil a vec
prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že
predvolanie na pojednávanie bolo doručené navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi dňa 28. 03.

2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez
zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným
súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP,
t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode preodročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb v obdobnej veci na súdoch
v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na
rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti

tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie
opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 30. 04. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V
postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa

rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa
mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 5Er/505/2006, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je
nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto

námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie nároku na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s fotokópiou
exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 5Er/505/2006 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom v tom, že exekučný súd nerozhodol o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote sa nezakladá na
pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že i keď

exekučný súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale jeho omeškanie netrvalo 62 dní, ako to tvrdí
navrhovateľ, ktorý nepreukázal, že v období, keď bol súd v omeškaní s rozhodnutím o podanom návrhu,
mu vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, ale nepreukázal ani výšku skutočnej škody, vznik inej
ujmy a ani to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením.
Nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú

existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1

OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.