Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. júl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/212/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313219173
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313219173.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: SATRO s.r.o., Hodonínska 25, 841 03
Bratislava, IČO: 31335161, zastúpenej splnomocnenkyňou: STANO a partneri s.r.o., Nám. 1. mája 16,
811 06 Bratislava, IČO: 36869571, proti žalovanému: C. B., nar. XX. Q. XXXX, trvalo bytom X., S. XXX/
XX, o 268,36 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Galanta zo 6. mája 2014 č. k. 23C/271/2013-37 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobkyne v časti týkajúcej sa vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a odvolanie žalovaného v časti týkajúcej sa zamietajúcej časti napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie odmieta .

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že zmluvná podmienka dojednaná v článku III.
Zmluvy č. 4120000618 o poskytovaní elektronických telekomunikačných služieb, uzatvorenej medzi
žalobkyňou a žalovaným dňa 10.6.2010 v znení: ,,Účastník je povinný užívať službu v rozsahu ponúk

podľa špecifikácie služieb po dohodnutú dobu a nevykonať žiadny úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy,
resp. k ukončeniu poskytovania služby pred uplynutím doby časovej viazanosti. Ak sa Účastník dopustí
takého konania, je povinný zaplatiť poskytovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 331,94 eur (10.000,- Sk)
v prípade služby TKR a v prípade služby prístupu do služieb Internet a SATROnet sumu vo výške
stanovenej vo všeobecných podmienkach a náhradu škodu, ktorá prevyšuje dohodnutú zmluvnú pokutu"
je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti; II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 134,98 eur s 9%-
ným ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 134,98 eur od 1.4.2012 do zaplatenia, to všetko

do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; III. V ostatnej časti súd žalobu zamietol a IV. rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 42 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 písm. b/, § 43 ods.
1 až 3 a ods. 5 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 10.6.2010
(ďalej len „ZEK"); § 34, § 37, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 6, § 517 ods. 1 a 2, § 544 a § 545 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 Nariadenia Vlády

SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. v znení neskorších predpisov a
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom
do 30.6.2016). Poukázal na čl. 10.13, 18.5.3 a 18.10 Všeobecných obchodných podmienok žalobkyne
(ďalej len „VOP").3. Vychádzal zo skutkových zistení, že účastníci dňa 10.6.2010 uzavreli Zmluvou o poskytovaní
elektronických komunikačných služieb pod č. 4120000618 (ďalej len „zmluva"), na základe ktorej

žalovaný odoberal od žalobkyne službu digitálnej televízie označenú ako balík služieb - rozšírená KDS
GA a jeho povinnosťou bolo platiť žalobkyni účastnícky poplatok za obdobie od októbra 2010 do marca
2011 vo výške 7,60 eur mesačne a v období od apríla 2011 do februára 2012 v sume 8,60 eur mesačne.
V zmysle VOP ako aj cenníka žalobkyne bol žalovaný zároveň povinný zaplatiť žalobkyni poplatok za
upomienku - list žalobkyne z 20.2.2012 v sume 1,60 eur. Žalovaný však tieto svoje povinnosti nesplnil,

žalobkyni neuhradil účastnícky poplatok za obdobie 10/2010- 3/2011 v sume 45,60 eur (6x7,60), za
obdobie 4/2011- 1/2012 v sume 86 eur (10x8,60), za 2/2012 - alikvotnú časť v sume 1,78 eur a poplatok
za upomienku 1,60 eur.

4. Súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 134,98 eur (45,60+
86+1,78+1,60= 134,98 eur) spolu so žalobkyňou uplatneným zákonným úrokom z omeškania 9%

ročne (v súlade s § 3 NV SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. v
znení neskorších predpisov) počítaným od 1.4.2012 (hoci k omeškaniu žalovaného došlo už skôr) do
zaplatenia, tak ako si to uplatnila žalobkyňa v žalobe.

5. V časti o zmluvnej pokute 133,38 eur považoval žalobu za nedôvodnú, nakoľko medzi účastníkmi

nedošlo k uzatvoreniu platnej písomnej dohody o zmluvnej pokute pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť
takéhoto dojednania, jeho rozpor so zákonom, ako aj neplatnosť pre neprijateľnosť takejto podmienky.
V zmysle čl. III. vety prvej a druhej zmluvy: „Účastník je povinný užívať službu v rozsahu ponúk podľa
špecifikácie služieb po dohodnutú dobu a nevykonať žiadny úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy, resp.
ukončeniuposkytovaniaSlužbypreduplynutímdobyčasovejviazanosti.Aksaúčastníkdopustítakéhoto

konania, je povinný zaplatiť poskytovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 331,94 Eur/10 000,-Sk v prípade
služby TKR a v prípade služby prístupu do siete internet ......". Z takto vymedzenej dohody účastníkov
totiž vyplýva, že ak si žalovaný splní svoje povinnosti a bude užívať službu v rozsahu ponúk podľa
špecifikácie po dohodnutú dobu a nevykoná žiaden úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy (...sa...dopustí
takého konania...) pred uplynutím doby časovej viazanosti, vznikne mu povinnosť zaplatiť žalobkyni

zmluvnú pokutu, čo je v príkrom rozpore s účelom zmluvnej pokuty tak, ako je tento vymedzený v
ustanovení § 544 O. z., kde sa predpokladá dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti a nie pre prípad splnenia si zmluvnej povinnosti (takúto dohodu je potrebné považovať za
neplatnú, pre rozpor so zákonom, podľa ustanovenia § 39 O. z.). Ďalej dôvodil, že pokiaľ by vyššie
citovanú dohodu zmluvných strán o zmluvnej pokute (poznajúc právo a predpokladajúc rozumný úmysel

žalobkyne, ktorá zmluvu pripravila) vykladal tým spôsobom, že strany mali záujem založiť právo
žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty pri porušení povinnosti žalovaného (napriek tomu že to z
vyššie citovaného čl. III. zmluvy jednoznačne nevyplýva) bolo by možné predpokladať, že strany mali
záujem postihnúť zmluvnou pokutou "...také konanie účastníka...", ktoré by malo za následok ukončenie
zmluvy pred uplynutím doby jej časovej viazanosti. S poukazom na čl. VI. Smernice Rady 93/13/

EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica") uviedol,
že za neprimerané podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia,
ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu
- sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné. Ďalej dôvodil, že zmluvná pokuta plní funkciu paušalizovanej náhrady škody

a je aj sankciou. Žalobkyňa ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných zmlúv,
ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebitelia zmluvné podmienky nemôžu ovplyvniť. To platí
aj pre zmluvnú pokutu, ktorú žalobkyňa žiada od spotrebiteľov zaplatiť vždy v nezmenenej výške
bez ohľadu na to, aký čas zostáva do konca doby viazanosti, teda reálne môže nastať situácia, že
spotrebiteľ zaplatí 23 paušálnych mesačných poplatkov, zostáva mu už iba jeden poplatok a pre jeho

nezaplatenie uplatní žalobkyňa rovnakú zmluvnú pokutu ako v prípade omeškania sa spotrebiteľa už
hneď na úvod dvojročného zmluvného vzťahu. Podmienky, za akých žalobkyňa dohaduje zmluvnú
pokutu v štandardných zmluvách poškodzujú spotrebiteľa. Čl. IV. ods. 1 Smernice sa nezameriava
na vôľu účastníkov, ale skôr na všeobecný pojem nekalých okolností. To sa odchyľuje od tradičnej
zásady zmluvného práva, ktorou je suverenita účastníkov pri prejave vôle. V zmysle ustálenej judikatúry

Súdneho dvora je ochrana zavedená Smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je vzhľadom
na dodávateľa alebo predávajúceho v slabšej pozícii, pokiaľ ide o schopnosť vyjednávať a úroveň jeho
znalostí. Súdna kontrola štandardných zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných
klauzúl a bolo by v rozpore s cieľom Smernice, ak by sa pred neprijateľnou podmienkou jeden spotrebiteľchránil a druhý nie. Rozhodujúce je, že problémová zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je
objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa a nie je rozhodujúca vôľa zmluvných strán. Obligatórnosť
zásahu je opodstatnená, ak spotrebiteľovi súd podľa procesného poriadku (§ 5 O. s. p.) nemôže

poskytnúť poučenie o hmotnom práve. Cieľ článku VI. Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce by sa nedosiahol, keby bol
spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde žalované
sumy sú často obmedzené môžu byť trovy právneho zastúpenia a s konaním spojené poplatky vyššie
než žalovaná čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte

členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa a v takých konaniach je aj
reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu.
Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť len ak národný súd prehlási, že
má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu. V zmysle uvedeného, keďže predmetom konania
bolo aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za porušenie zmluvy zo strany žalovaného, súd posúdil
podmienky obsiahnuté v zmluve, a to najmä v časti týkajúcej sa údajne dohodnutej povinnosti zaplatiť

zmluvnú pokutu a dospel k záveru, že zmluvná podmienka dojednaná v predmetnej zmluve v článku
III. je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Už samotné spojenie „... ak sa účastník dopustí takéhoto
konania..." signalizuje neurčitý okruh rôznych porušení alebo vzťahov a zmluvné pokuty za porušenie
povinností, ktoré dodávateľ označí len indikatívne sú neakceptovateľné a predstavujú neprimeranú
zmluvnú podmienku. Ust. §544 a §545 O. z. nevylučujú možnosť dojednania zmluvnej pokuty za

omeškanie s platením peňažného záväzku, umožňujú však dojednanie, ktorým výšku zmluvnej pokuty
je možné vyjadriť aj percentuálnou čiastkou v závislosti na dĺžke doby porušenia povinnosti. Z neplatnej
zmluvnej podmienky nevzniklo žalobkyni právo na plnenie a žalovanému povinnosť plniť. Pokiaľ ide o
moderačné právo súdu vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie
nevidel riešenie len v čiastočnej neplatnosti zmluvnej pokuty a bolo by aj problematické nastaviť výšku

zmluvnej pokuty, aby plnila význam pre dodávateľa a nepoškodzovala spotrebiteľa. Len čiastočné
zneplatnenie zmluvnej pokuty by naviac nieslo riziko, že žalobkyňu by neodradilo takéto opatrenie,
pretože v prípade súdnej kontroly by bola len sporadicky zmluvná pokuta zmoderovaná a predsa len
by zostala a neprimerane by regulovala vzťahy neurčitého počtu spotrebiteľov. Okrem toho absolútna
neplatnosť zmluvnej podmienky vylučuje možnosť zmeniť obsah zmluvnej podmienky následne potom,

ako jej neprijateľnosť konštatuje. Preto súd prvej inštancie aj určil zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a žalobu žalobkyne v tejto časti ako
nedôvodnú zamietol. S poukazom na § 37 O. z. bol názoru, že dohoda zmluvných strán o zmluvnej
pokute uvedená v článku III. zmluvy vzhľadom na jej znenie je vnútorne rozporná a teda neurčitá,
čo v konečnom dôsledku spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. K tvrdeniu žalobkyne, že v samotnej

zmluve, a to v článku III. sú možnosti uzavrieť zmluvu s časovou viazanosťou a bez časovej viazanosti,
pričom sám spotrebiteľ si určí, ktorú možnosť využije a preto dohodu o zmluvnej pokuje je potrebné
považovať za podmienku individuálne dohodnutú a tak nepodliehajúcu súdnej kontrole uviedol, že
procesný súd sa s takouto argumentáciou žalobkyne nestotožnil, nakoľko uzatvorenie zmluvy s časovou
viazanosťou alebo bez časovej viazanosti je potrebné vnímať ako samostatnú dohodu o odkladacej

podmienke, ktorú nie je možné zamieňať s dohodou o zmluvnej pokute, ktorá je účastníkmi konania
dohadovaná v prípade uzatvorenia zmluvy s časovou viazanosťou ako samostatná zmluvná podmienka.
Samotná skutočnosť, že záujemca o uzatvorenie zmluvy má možnosť uzatvoriť zmluvu na dobu určitú,
alebo na dobu neurčitú, prípadne s viazanosťou na určité obdobie alebo bez takejto viazanosti, nemá
bezprostredný vplyv na ostatné zmluvné podmienky dohodnuté v tej ktorej zmluve a v žiadnom prípade

nespôsobuje neprípustnosť súdneho prieskumu (z pohľadu ochrany práv spotrebiteľa) ostatných
zmluvných podmienok dojednaných v tej ktorej zmluve.

6. V časti o trovách konania rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O. s. p. s tým, že pomer úspech a
neúspech účastníkov konania v konaní bol takmer rovnaký (žalobkyňa mala úspech vo výške 50,2%),

z ktorého dôvodu účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaný.

8. Žalovaný rozsudok napadol v celom jeho rozsahu s odôvodnením, že žalobkyňa ho žiadnym

spôsobom nevyzvala k úhrade a na základe toho žiada, aby súd vytýčil pojednávanie, kde ústne so
žalobkyňou môže preukazovať neoprávnenosť nároku.9. Žalobkyňa rovnako napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2 O. s. p.,
eventuálne navrhla, aby po vykonanom dokazovaní súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. (?) vyhovel

žalobe v celom jej rozsahu, t. j. priznal žalobkyni istinu 268,36 eur spolu s príslušenstvom. Odvolanie
odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a d/ O. s. p. majúc za to, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 písm. h/, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovými zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav. Dôvodila, že závery súdu o tom, že žalobkyňa dostatočne nepreukázala, že so
žalovaným individuálne prerokovala a dohodla obsah jednotlivých zmluvných podmienok a všeobecných
podmienok, najmä samotnú výšku zmluvnej pokuty s tým, že ide o typovú zmluvu, ktorej obsah žalovaný
nemôže ovplyvniť, nepovažuje žalobkyňa za úplné a správne z dôvodu, že dĺžku časovej viazanosti
zmluvy určuje primárne vždy samotný spotrebiteľ a žalobkyňa ho v tejto skutočnosti žiadnym spôsobom
neovplyvňuje a ani nelimituje a zároveň tiež nevylučuje možnosť dojednať priamo v zmluve inú výšku

zmluvnej pokuty. Záleží iba na slobodnej vôli spotrebiteľa, na akú dlhú dobu uzatvorí zmluvu a či sa
vôbec rozhodne uzatvoriť ju s časovou viazanosťou a či súhlasí so zmluvnou pokutou uvedenou vo
všeobecných podmienkach. Žalobkyňa postupuje štandardne voči všetkým spotrebiteľom, oboznámi ich
s možnosťami pri uzatváraní zmluvy, poučí ich o výhodách a v prípade, že sa rozhodnú uzatvoriť zmluvu
s časovou viazanosťou, ich poučí o riziku, ktoré im hrozí v prípade predčasného ukončenia zmluvy, v

samotnej zmluve v čl. III sú možnosti uzavrieť zmluvu s časovou viazanosťou a bez časovej viazanosti,
pričom sám žalovaný (spotrebiteľ) si určí, ktorú možnosť využije. Nestotožnila sa s názorom, žeby súd
nemohol využiť svoje moderačné právo na zníženie zmluvnej pokuty. V prípade, ak sa domnieval, že
uvedená zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, mohol ju znížiť na výšku istiny, ktorú žalovaný bol a je
povinný uhradiť, čo súd sám aj potvrdil. Podotkla, že žalobkyňa sama v návrhu „moderovala" predmetnú

výšku zmluvnej pokuty, keď ju znížila na výšku istiny, nakoľko túto prax akceptujú všeobecné súdy SR.
Mala za to, že súd sa nevysporiadal s otázkou neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty, čo je základom
pre určenie, či ide o neprimeranú podmienku v spotrebiteľských zmluvách (§ 53 ods. 4 písm. k/ O. z.).
Zmluvná pokuta je podľa jej názoru primeraná, nakoľko vyjadruje súhrn súm za poskytnutú službu 22,80
eur za štvrťrok, čo predstavuje za 24 mesiacov viazanosti 182,40 eur. Nevysporiadal sa ani s otázkou,

že daná zmluvná podmienka vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, čo by spôsobovalo jej neprimeranosť. Nemožno tvrdiť, že každá zmluvná
pokuta je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, o čom svedčí aj príslušné znenie O. z. o neprijateľných
zmluvných podmienkach, judikatúra slovenských súdov, ako aj zákon o elektronických komunikáciách
č. 351/2011 Z. z., ktorý upravuje typovú zmluvu s účastníkom (žalovaným), citovala z neho ust. § 44

ods. 4 a 6 s tým, že ako norma lex specialis, presne definuje znenie typovej zmluvy s účastníkom a
táto zákonná úprava umožňuje definovať aj pojem sankcie, ktorou sa rozumie nielen úrok z omeškania,
ale aj zmluvná pokuta s tým, že uvedený zákon účinný od 1.11.2011 len reflektoval na problematiku
viazanosti a určil jej hranice (dôvodová správa). Treba uviesť, že v čase uzatvorenia a trvania zmluvy
so žalovaným platil zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, ktorý nestanovoval žiadne

dĺžky viazaností, a ktorý tiež vo svojom ust. § 43 ods. 4 (upravujúcom znenie typovej zmluvy) poznal
pojem sankcia, kedy negatívne vymedzil, kedy podnik (žalobkyňa) nemôže sankciu voči účastníkovi
(žalovanému) uplatniť. Vytkla súdu prvej inštancie, že jednoducho rozhodol od stola bez vyjadrenia
žalovaného v prospech žalovaného. Žalobkyňa ako poskytovateľ elektronických služieb je oprávnená v
určitých prípadoch si nárokovať voči žalovanému sankciu. Preto súd môže posudzovať len jej primeranú

výšku. Nesúhlasila s argumentom, že mala úspech v konaní len 50,20%, z ktorého dôvodu jej súd prvej
inštancie nepriznal náhradu trov konania. Mala za to, že k úspechu treba zrejme pripočítať aj úrok z
omeškania, čím sa „úspech" žalobkyne zvýši, keď ku dňu 17.6.2014 úrok predstavuje sumu 26,86 eur, čo
celkovo predstavuje sumu 161,84 eur, teda 60,30% vyjadrenie úspechu. Žalovaný počas celého konania
neprejavil žiadnym spôsobom záujem o konanie, nikdy sa k ničomu nevyjadril a nezúčastnil. Žalovaný

nikdy nereagoval na výzvy na zaplatenie, ktoré mu žalobkyňa zaslala, počas celého konania bol pasívny
a až na základe dôvodne podanej žaloby sa žalobkyňa môže domôcť svojej pohľadávky.

10. Strany sa vzájomne k svojim odvolaniam nevyjadrili.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p. účinného v čase
jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami (predtým účastníkmi), v
ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvejinštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/ a d/ O. s. p.,

akt. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p. a akt. §
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že obe odvolania je potrebné čiastočne odmietnuť a v zostávajúcej
časti sú obe odvolania nedôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny
a je dôvodné ho potvrdiť.

12. Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým,

kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo
podané neoprávnenou osobou. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané.
Stranou v CSP sa rozumie žalobca a žalovaný. Odvolanie teda môže podať tá procesná strana,
ktorej rozhodnutím súdu prvej inštancie nebolo celkom alebo sčasti vyhovené. Zásadne tak platí, že

oprávnenie účinne brojiť proti rozhodnutiu súdu (odvolaním) má len tá strana, ktorá v dôsledku súdom
zvoleného spôsobu rozhodnutia utrpela ujmu na svojich právach, resp. ktorej boli napadnuteľným
rozhodnutím založené určité povinnosti a to samozrejme ešte pri splnení ďalšej zákonnej podmienky,
ktorou je to, že odvolanie bolo podané včas (teda v zákonom ustanovenej lehote).
Pri riadení sa úvahami opísanými vyššie bolo potom treba uzavrieť, že o prípad nedostatku

subjektívneho oprávnenia žalobkyne na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho
vyhovujúcej časti a u žalovaného proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti, šlo aj v tejto veci.
Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bolo čiastočne vyhovené žalobe, teda žalobkyňa bola
stranou, ktorá v dôsledku čiastočného vyhovenia žalobe voči žalovanému zaznamenala v konaní v
takejto časti úspech, takýmto rozhodnutím neutrpela žiadnu ujmu na právach a nebola jej uložená žiadna

povinnosť. Ďalej bola napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie žaloba v ostatnej (zostávajúcej) časti
zamietnutá, v dôsledku čoho žalovaný zaznamenal v takejto časti úspech, takýmto rozhodnutím neutrpel
žiadnu ujmu na právach a nebola mu uložená žiadna povinnosť.
Odvolaciemu súdu preto neostalo iné, než odvolanie žalobkyne v časti týkajúcej sa vyhovujúcej časti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolanie žalovaného v časti týkajúcej sa zamietajúcej

časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmietnuť.

13. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej

inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami (§ 387 ods. 3 veta
druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa
(§ 387 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

14. Žalovaný v odvolaní argumentoval iba tým, že žalobkyňa ho žiadnym spôsobom nevyzvala k úhrade
a na základe toho žiada, aby súd vytýčil pojednávanie, kde ústne so žalobkyňou môže preukazovať
neoprávnenosť nároku. Podľa obsahu spisu bol žalovaný poučený v zmysle ust. § 120 ods. 1 aj 4 O.
s. p. (viď poučenie na č. l. 23-24 spisu, ktoré bolo žalovanému doručené 2.3.2014, doručenka pri č. l.

33), že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada a že skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Žalovaný vykonanie žiadneho dokazovania počas celého konania nenavrhol. K žalobe,
ktorej prílohou bolo aj Odstúpenie od Zmluvy o poskytovaní elektronických komunikačných služieb,
z 20.2.2012, ktorým bol žalovaný žalobkyňou vyzvaný aj na úhradu záväzkov, ktoré boli predmetom
konania v prejednávanej veci, sa žalovaný nevyjadril, v konaní bol pasívny, neprebral v mieste trvaléhopobytu zásielku súdu doručovanú mu poštou, ktorá sa súdu vrátila s poznámkou pošty zásielka
neprevzatá v odbernej lehote (č. l. 27), prevzal až zásielku doručenú mu v mieste trvalého pobytu
prostredníctvom polície a hoci mal riadne a včas s dvojmesačným predstihom doručené predvolanie

na pojednávanie 6.5.2014 (doručenka pri č. l. 33), pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnil.
Odstúpenie od zmluvy s výzvou na úhradu záväzkov mu bolo žalobkyňou doručované poštou na adresu
jeho trvalého bydliska zo zmluvy, na ktorej si ho neprevzal, pošta vrátila zásielku späť žalobkyni s
poznámkou adresát neznámy, čo vyplýva zo žalobkyňou predloženej nedoručenej zásielky na č. l. 7.
Preto odvolací jeho tvrdenia považoval za účelové v snahe oddialiť splnenie povinnosti a bol názoru,

že žalovaný neuviedol nič relevantné, čo by spochybnilo správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
vyhovujúcej časti veci samej.

15. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený stranami Zmluvou o poskytovaní
elektronických komunikačných služieb ako spotrebiteľskú zmluvu, čo nespochybňovali ani strany. K
odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza:

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z.. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, týkajúcich sa problematiky ochrany spotrebiteľa (osobitne
je treba dať do pozornosti čl. 6 ods. 1 Smernice chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia

spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie cieľ čl. 6 smernice by sa nedosiahol, ak by spotrebiteľ bol povinný sám vystúpiť proti nekalej
povahe týchto podmienok. S ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich
právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením, vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol nekalou
zmluvnou podmienkou viazaný (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-473/00 Cofidis, C-168/05
Mostaza Claro). Súd má povinnosť ex offo (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky
(teda kvalifikovať ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku), obsiahnutú v zmluve uzavretej medzi
poskytovateľom služby a spotrebiteľom (C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones).

Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o potrebe vyhodnotenia zmluvnej podmienky obsahujúcej
dojednanie o zmluvnej pokuty v predmetnej spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú a preto neplatnú.
Súčasne aj bez návrhu správne uviedol vo výroku aj znenie tejto zmluvnej podmienky tak, ako bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky

poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.
5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v
súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť

a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je
potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred
pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
Zmluva o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretá stranami je typickou štandardnou
formulárovou listinou, na ktorú zásadne dopadá súdna kontrola. Zmluvná pokuta (obsiahnutá priamo na

prvejstranepredmetnejzmluvy)bolavopredzostranyžalobkynenaformulovanábezmožnostijejzmeny
zo strany žalovaného ako spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, pretože
bola navrhnutá vopred dodávateľom a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť jej podstatu. Ochrana
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu,
že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení

a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými
formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných podmienok
zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len formálnu. Faktickú
rovnováhu možno tak dosiahnuť len vonkajším zásahom (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores).

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Preto
v danom prípade bolo správne súdom prvej inštancie považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku
dojednanie o zmluvnej pokute, zaväzujúce spotrebiteľa k jej zaplateniu v prípade porušenia zmluvypočas celej doby viazanosti, ako i v prípade, ak si účastník zmluvy plnil svoju povinnosť odoberať služby
poskytované žalobkyňou (riadne platil úhradu) až do doby krátko pred uplynutím doby viazanosti, pričom
aj v prípade nezaplatenia poslednej úhrady mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu stále v plnej výške.

V tomto smere žalobkyňa nerozlišovala medzi prípadmi, kedy spotrebiteľ ukončí zmluvu jeden mesiac
pred uplynutím doby viazanosti alebo keď sa tak stane na začiatku doby viazanosti. V oboch prípadoch
by bol žalovaný ako spotrebiteľ viazaný rovnakou výškou zmluvnej pokuty, čo je potrebné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil absenciu

časového aspektu v dojednaní o zmluvnej pokute za narušenie rovnováhy v právach a povinnostiach
účastníkov konania ako zmluvných strán, poškodzujúce spotrebiteľa.
Vo viacerých prípadoch bola zmluvná pokuta rovnakého významu už vyhlásená súdmi za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, pričom článok 7 ods. 1 Smernice ukladá členským štátom povinnosť zabrániť
súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok. Nebolo možné sa preto stotožniť s
námietkou žalobkyne v odvolaní, že dôvodom neuznania nároku na vyplatenie zmluvnej pokuty

(podľa súdnej praxe) bola len neprijateľnosť výšky zmluvnej pokuty. Ani v danom prípade súd prvej
inštancie nevyslovil záver, že samotný fakt uzavretia dohody o zmluvnej pokute predstavuje neprijateľnú
podmienku, ale takou ju činí nevyvážený obsah práv a povinností takéhoto zmluvného dojednania.
Súd ako orgán členského štátu Európskej únie pri poskytovaní ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami je povolaný ex offo skúmať, či voči spotrebiteľovi nie je uplatňované plnenie z neprijateľnej

zmluvnej podmienky. Zmluvnú pokutu uplatňovanú z absolútne neplatného zmluvného dojednania
pritom nemožno ani zmoderovať, pretože tomu bráni jej neplatnosť. Zníženie zmluvnej pokuty sa môže
týkať len platne uzavretej zmluvnej podmienky. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že sa nepripúšťa
modifikácia neprijateľnej zmluvnej podmienky (C-618/10 Banco Espanol), čím sa sleduje odradenie
dodávateľa od ďalšieho používania nekalej podmienky.

Súd prvej inštancie poukázal aj skutočnosť, že dojednanie o zmluvnej pokute znevýhodňuje
spotrebiteľa, lebo umožňuje žalobkyni uplatňovať si zmluvnú pokutu v podstate za porušenie povinnosti
žalovaným užívať službu z akéhokoľvek dôvodu, vrátane legitímneho, čo vyvoláva neurčitý okruh
rôznych porušení alebo vzťahov. Výška zmluvnej pokuty tiež nezohľadňuje mieru závažnosti ani hodnotu
porušovanej povinnosti.

Zmluvná podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Ak dodávateľ vznesie námietku, že štandardná
podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Z celkového hodnotenia predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy vyplýva, že ide o štandardné formuláre žalobkyne, používané vo viacerých
prípadoch, na ktoré spotrebiteľ objektívne nemá dosah. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

preukázania opaku (podľa § 53 ods. 3 O. z. ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané), t. j. že
zmluvná podmienka nebola navrhnutá vopred a spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť podstatu zmluvnej
podmienky, zmluvnú podmienku nebolo možné vyhodnotiť ako individuálne dojednanú.
Keďže sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné podmienky, platí zákaz vo vzťahu k ustanoveniam,

spôsobujúcim značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dôvera spotrebiteľa v
poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu)
rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a
prihliadať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98 Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). Východiskom spotrebiteľskej ochrany je
faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácií, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho a

lepšiu znalosť práva (ktorú skutočnosť žalobkyňa v odvolaní aj potvrdila), ako i dostupnosť právnych
služieb, možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto
vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment
prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je

preto snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne
absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, tedaspotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (uvedené už odznelo
v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
K tvrdeniam žalobkyne o „možnostiach" spotrebiteľa slobodne sa rozhodnúť a požiadavke rozumnej

miery obozretnosti spotrebiteľa vo vzťahu k vlastným právam, je potrebné uviesť nasledovné. Argument,
že spotrebiteľ je slobodný v tom, či zmluvu uzavrie alebo nie (potom, čo sa oboznámi s jej obsahovými
náležitosťami) nie je na mieste. Dodávatelia (poskytovatelia služieb) v jednotlivých odboroch podnikania
postupujú spravidla (ako zmluvní partneri spotrebiteľov) podobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa
rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, by odsúdil sám seba k životu mimo

bežnú spoločnosť, bez využívania jednotlivých služieb (bankových, elektronickej komunikácie a pod.).
Na uvedené postavenie spotrebiteľa poukazuje konštantná judikatúra Súdneho dvora Európskej únie,
ako aj rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky i Českej republiky (osobitne rozsudok Okresného
súdu v Chebe z 31. mája 2010 sp. zn. 15C/410/2009).
Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie nebude uvedené v zmluve a vo
všeobecných podmienkach, je len zdanlivá, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje zmluvný

partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile zmluvného partnera a spotrebiteľa
je zjavné, že spotrebiteľ sa len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred predpripravených zmluvných
dojednaní. Vzťah medzi účastníkmi je však vzťahom súkromnoprávnym, pre ktorý je charakteristická
rovnosť strán (§ 2 ods. 2 O. z.). Znamená to, že žiadny účastník právneho vzťahu nemôže inému
účastníkovi jednostranne uložiť povinnosť alebo zriadiť oprávnenie. Vzťah medzi účastníkmi konania v

danom prípade je založený na princípe dôvery spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa. Žalobkyňa
ako osoba podnikajúca na trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje
a preto od nej možno očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude chovať poctivo. Ak nepostupuje týmto
spôsobom, spreneverí sa princípu dôvery, resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného
vzťahu a takémuto správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie vychádza systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicami z myšlienky, že
spotrebiteľ sa nachádza v nerovnakom postavení voči dodávateľovi a preto mu je nutné poskytnúť vyššiu
mieru ochrany ako slabšej strane (všeobecná zásada spotrebiteľského práva). Možnosť (spotrebiteľa)
výberu iných dodávateľov totožných služieb je treba posudzovať tiež ako zdanlivú, vzhľadom na
štandardné využívanie typových formulárových zmlúv u dodávateľov a poskytovateľov služieb.

16. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky vo výroku napadnutého
rozhodnutia, postupoval v súlade s § 153 ods. 3, 4 O. s. p.. V zmysle tohto ustanovenia súd v rozsudku,
ktorýsatýkasporuzospotrebiteľskejzmluvy,ajbeznávrhuvýslovneuvediezneniezmluvnejpodmienky,
ak určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti

takejto podmienky, pričom práve z uvedeného dôvodu nepriznal plnenie dodávateľovi. Takto dojednané
zmluvné podmienky majú priamy dosah aj vo vzťahu k ostatným spotrebiteľom, ktorí za rovnakých
podmienok uzatvárajú s dodávateľom zmluvy o využívaní jeho služieb. Cieľom vyslovenia takejto
podmienky vo výroku súdneho rozhodnutia je, aby sa dodávateľ, zdržal používania tejto podmienky vo
vzťahu k ostatným spotrebiteľom a aby tak nedochádzalo k ich poškodzovaniu a bola zabezpečená

účinná ochrana spotrebiteľa.

17. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP (predtým § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.)
potvrdil,vrátanevecnesprávnehorozhodnutiaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancie.Nestotožnil

sa s názorom žalobkyne, že pri posudzovaní pomeru úspechu strán v konaní treba „zrejme" k úspechu
pripočítať aj úrok z omeškania, čím sa úspech žalobkyne zvýši, keď žalobkyňa pre takého svoje tvrdenie
neposkytla žiadne vecné ani právne argumenty a opomenula, že rovnaký argument by zjavne potom
musel platiť aj u úroku z omeškania v zamietajúcej časti.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko obe strany mali úspech len čiastočný, pomer úspechu bol rovnaký ako pred súdom
prvej inštancie.

19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)