Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/126/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112229859
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5112229859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Peter Dankovič- KiD, s miestom podnikania Hálkova 24, 010 01 Žilina, IČO: 33 358 966 (podnikateľský
subjekt má pozastavenú činnosť od 01.07.2014 do 30.06.2017), právne zastúpeného ADVOKÁTI Müller
§ Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému:
Stavoglobal, s. r. o., so sídlom 013 03 Varín 1051, IČO: 36 801 798, zastúpenému právnym zástupcom
Mgr. Antonom Kušnírom, PaedDr., advokátom, so sídlom W. U. XX, XXX XX H., v konaní o zaplatenie
10.101,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.

20Cb/226/2012-261 zo dňa 12. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/226/2012-261 zo dňa 12. marca 2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, za trovy právneho zastúpenia
v sume 334,74 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom
Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.101,53
Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 30.08.2012 do zaplatenia a povinnosť

nahradiťžalobcovinaúčetprávnehozástupcužalobcutrovykonaniavovýške606,-Euratrovyprávneho
zastúpenia vo výške 2.654,93 Eur, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č.
513/1991 Zb. v znení účinnom v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania (ďalej len
„Obchodný zákonník“), § 577 Obchodného zákonníka, § 583 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 533
ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného

zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovaného, okresný súd žalobe
vyhovel. Okresný súd vo veci vydal dňa 17.10.2012 platobný rozkaz č.k. 19Rob/326/2012-34. Proti
platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej.

Okresný súd konštatoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý v
nadväznosti na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka posúdil ako vzťah obchodno-právny, konkrétne

ako komisionársku zmluvu uzatvorenú podľa § 577 a nasledujúce Obchodného zákonníka. Žalobca vo
výpovedi na pojednávaní uvádzal, že svedok D. D. mu predstavil pani Jedličákovú, s ktorou odvtedy
jednal a všetko prebiehalo výlučne so Stavoglobalom (faktúry, platby atď.). Zároveň vysvetlil, prečo na
výdajkách, na základe ktorých bol tovar odovzdaný „Stavoglobalu“, je uvedené meno D.. Z výpovedežalobcu tak vyplývalo, že D. D. mu sprostredkoval stretnutie so „Stavoglobalom“, ktorý vlastnili jeho
deti. Hoci konateľka žalovaného Andrea Jedličáková vo výpovedi na pojednávaní uvádzala, že všetko
riešil jej otec, s ním žalobca jednal a na všetkom sa s ním dohodol a oni len pomáhali otcovi to predať

a tovar predával „Stavoglobal“, ktoré tvrdenia smerovali k námietke žalovaného o nedostatku jeho
pasívnej vecnej legitimácie v prejednávanej veci, tieto boli vyvrátené práve výpoveďou žalobcu v spojení
sostatnýmivykonanýmidôkazmi.SvedokD.D.vovýpovediuviedol,žežalobcahopožiadaloodpratanie
nejakého tovaru a on mu ponúkol, že mu ho uskladnia (nie predajú, ale uskladnia). Až neskôr sa dohodli,
že veci by mohli ísť na komisionálny predaj s tým, že tovar predával „Stavoglobal“. Od „Stavoglobalu“

boli aj peniaze, ktoré svedok dával žalobcovi. Svedok ďalej uviedol, že v čase, keď sa tovar predával, bol
zamestnancom „Stavoglobalu“ a zároveň mal aj živnosť. Hoci následne na otázku právneho zástupcu
žalovaného svedok uviedol, že o predaji tovaru so žalobcom začal jednať ako živnostník a takto sa
so žalobcom aj stretol (nie ako zamestnanec žalovaného), úvod jeho výpovede, kedy sám vypovedal
k predmetu konania, tomu nenasvedčoval. Ani z výpovede samotného svedka D. D., ani zo žiadneho
z ďalších vykonaných dôkazov nevyplývalo, že by k dohode o komisionálnom predaji tovaru došlo

medzi žalobcom a svedkom D. D., ktorý by následne predajom tohto tovaru poveril „Stavoglobal“.
Okresný súd tak konštatoval, že z vykonaných dôkazov nevyplývalo, že by medzi žalobcom a svedkom
D. D. ako fyzickou osobou živnostníkom došlo k dohode o komisionálnom predaji tovaru žalobcu
svedkom D. D.. Svedkyňa B. B. vo výpovedi uviedla, že v januári 2008 žalobca prevážal všetok tovar do
„Stavoglobalu“ a poukazovala na komunikáciu s konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou, ktorá jej

pred vystavením dvoch faktúr poskytla potrebné informácie k fakturácii. Svedkyňa ďalej uviedla, že tovar
na výdajkách odsúhlasovala p. Jedličáková a svedkyňa spolu s pani Jedličákovu odsúhlasili aj hodnotu
tovaru, ktorý odchádzal do „Stavoglobalu“. Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania vyplýva aj z obsahu predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to predovšetkým zápisu
z jednania zo dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu vzniknutého zo vzájomných obchodných vzťahov

medzi firmami žalobcu a žalovaného (č.l. 23 - 24 spisu), z obsahu ktorého vyplývalo, že pri tomto
jednaní bola prítomná aj konateľka žalovaného Andrea Jedličáková a právny zástupca žalovaného,
ktorí obidvaja tento zápis podpísali. Z obsahu zápisu priamo vyplývalo, a to z bodu I, že žalobca
dodal žalovanému tovar (zásoby) za účelom komisného predaja tovaru. Konateľka žalovaného Andrea
Jedličáková rovnako podpísala inventarizačný zápis z 02.08.2011 (č.l. 21 spisu) a faktúry za tovar,

ktorý spoločnosť žalovaného predala, boli vystavené žalobcom priamo na žalovaného a žalovaným boli
čiastočne uhradené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotením vykonaných dôkazov každého
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, okresný súd potom posúdil obranu žalovaného spočívajúcu v
námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku ako
účelovú.

V konaní nebolo sporné, že tovar dovezený žalobcom žalovanému v zmysle výdajok 1 -
89 (č.l. 139 - 197 spisu) mal hodnotu 80.539,27 Eur. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný predal tovar
žalobcu v hodnote 19.628,46 Eur. V zmysle zápisu z jednania zo dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu
medzi účastníkmi konania (č.l. 23 - 24 spisu), žalovaný zastúpený konateľkou Andreou Jedličákovou a

právny zástupca žalovaného odsúhlasili stav zásob, ktoré dodal žalobca spoločnosti „Stavoglobal“ za
účelom komisného predaja tovaru podľa súpisu výdajok od 02.01.2008 k 19.11.2010 v sume 60.910,80
Eur. V konaní nebolo tvrdené, ani preukázané a uvedené vyplýva aj z predloženého zápisu z jednania
o urovnaní sporu z 08.06.2011 (č.l. 253 spisu), že by po uvedenom dni 19.11.2010 žalovaný nejaký
ďalší tovar predal. Následne bola v období od 22.06.2011 do 21.07.2011 vykonaná inventúra svedkom

W. O., ktorý sa k jej priebehu vyjadril vo výpovedi na pojednávaní 15.01.2015. Výsledkom inventúry
bol zistený skutočný stav skladových zásob tak, ako je obsiahnutý v inventúrnych súpisoch 1 - 49 (č.l.
59 - 107 spisu). Inventarizačný zápis z 02.08.2011 vypracovaný po vykonanej inventúre bol podpísaný
konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou a rovnako podpis zástupcu žalovaného sa nachádza aj
na samotných inventúrnych súpisoch. Svedok W. O. pritom uvádzal, že pani Jedličákovej dal podpísať

všetky súpisy. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že po vykonaní inventúry žalobca tovar od
žalovaného odviezol a svedkyňa B. B. vo výpovedi na pojednávaní popísala, akým spôsobom bola
stanovená hodnota vráteného tovaru 49.959,91 Eur a zistený rozdiel oproti stavu zásob k 19.11.2010
10.950,89 Eur, z ktorej sumy si žalobca v prejednávanej veci uplatnil 10.101,53 Eur po vykonaných
zápočtochvzájomnýchzáväzkovapohľadávokúčastníkovkonania.Vkonanípritomnebolopreukázané,

že by žalovaný tovar v tejto hodnote žalobcovi vrátil alebo v rámci komisionálneho predaja tovaru
predal. „Pokiaľ právny zástupca odporcu namietal, že navrhovateľ nezohľadnil 17 paliet, ktoré boli v
inventarizačných súpisoch označené ako voľne ložené, tak súd uvádza, že navrhovateľ a svedok W.
O. zhodne vypovedali, že tento tovar nebol od odporcu odvezený, ostal u odporcu, nakoľko nebolomožné ho identifikovať. Navrhovateľ nemal záujem takýto tovar prevziať a nebolo preukázané, že by
v takomto stave navrhovateľ odporcovi tovar aj odovzdal. Rovnako svedok D. D. vypovedal, že tento
tovar nebol navrhovateľom od odporcu odvezený. Hodnota tovaru, ktorý nebol navrhovateľovi odporcom

vrátený 10.101,53 € po vykonaných zápočtoch predstavuje škodu na strane navrhovateľa, ktorý ostal
vlastníkom týchto vecí aj po ich zverení odporcovi na predaj (§ 583 ods. 1 Obchodného zákonníka)
a za ktorú odporca zodpovedá podľa § 583 ods. 2 v spojení s § 533 Obchodného zákonníka. Za
situácie, kedy došlo k vzájomnému odsúhlaseniu hodnoty stavu zásob medzi účastníkmi konania k
19.11.2010 tak, ako to vyplýva zo zápisu z jednania z 19.11.2010 (č.l. 23 spisu), považuje súd takýto

spôsob určenia výšky škody za dostatočný.“ Okresný súd zároveň uviedol, že nepovažoval za potrebné
zaoberať sa námietkami žalovaného, ktoré sa týkali nedoručenia jednostranného zápočtu z 24.08.2012
skôr ako s návrhom na začatie konania v prejednávanej veci a námietkami voči tomu, že žalobca
neuznával niektoré sumy z dodávok stavebného materiálu žalovaným žalobcovi, nakoľko pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi, voči ktorým žalobca započítal časť svojej pohľadávky z inventarizácie
skladových zásob, ktorá je predmetom tohto konania, predmetom konania neboli. Dôvodnosť alebo

oprávnenosť zápočtu nemala vplyv na rozhodnutie okresného súdu o uplatnenom nároku žalobcu,
nakoľko predmetom konania nebola otázka zániku pohľadávok žalovaného voči žalobcovi v dôsledku
jednostranného zápočtu uskutočneného žalobcom, ani časť pohľadávok žalobcu voči žalovanému, ktorá
mala v dôsledku tohto zápočtu zaniknúť. Na úhradu dlžnej sumy žalobca vyzval žalovaného v rámci
jednostranného zápočtu pohľadávok z 24.08.2012 v lehote do 29.08.2012, pričom na preukázanie

doručenia tejto výzvy žalovanému predložil podací lístok z 27.08.2012 (č.l. 26 spisu). „Pri zohľadnení
doby doručovania poštovej zásielky v rámci okresu Žilina 1 pracovný deň, odporca bol povinný plniť
vo vzťahu k navrhovateľovi bez zbytočného odkladu, čo ho navrhovateľ na plnenie vyzval (§ 340
Obchodného zákonníka) a v deň nasledujúci po poskytnutej lehote na plnenie sa odporca dostal do
omeškania s plnením peňažného záväzku voči navrhovateľovi a navrhovateľovi vzniklo právo požadovať

popri plnení aj úroky z omeškania, ktoré boli navrhovateľom uplatnené v zákonom stanovenej výške. Pre
uplatnenie sporného nároku navrhovateľa voči odporcovi nebolo relevantné, že navrhovateľ uplatnenú
sumu nevyfakturoval.“ Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V konaní ostalo podľa

žalovaného rozporné, či došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu zmluvy o komisionárskom
predaji vzhľadom na pôvodne zhodné tvrdenia žalobcu, p. Dankoviča a svedka D. D. v zmysle zápisu
z pojednávania zo dňa 15.01.2015, podľa ktorých dohodu o komisionárskom predaji uzatvorili práve
tieto dva fyzické podnikateľské subjekty a žalovaného spoločnosť Stavoglobal poveril predajom tovaru
vo vlastníctve žalobcu svedok p. D. D.. Žalobca uviedol: „Odo mňa zo skladu si tovar nosil p. D. ako

fyzická osoba, on si to odo mňa odviezol, a potom to previedol na Stavoglobal." Žalovaná na pojednávaní
uviedla: „Ako bolo uvedené, začalo to niekedy v roku 2006/2007, presne si však nepamätám. Tovar sa
začal voziť, všetko ale riešil môj otec. Ja som sa bola raz na tovar pozrieť, všetko bolo zapaletovane
a výdajky ku paletám boli vopred vystavené. Bolo nám dovezené všetko s tým, že niektoré palety sa
dali predať, niektoré ale boli bez papierov alebo obalov. Predať sme ich nevedeli, nakoľko sme nevedeli,

aký tovar sa v nich nachádza. Peniaze nosieval navrhovateľovi môj otec, teda p. D.. Spaní B. sme sa
dohodli, ako sa to bude fakturovať. Fakticky jednal p. Dankovič s otcom, s p. D.. Samotný tovar sme
celý pri jeho prebratí fyzicky neprešli, nakoľko ho bolo veľké množstvo. Niektorý tovar sme nenašli,
niektorý bol poškodený. K fyzickému prevzatiu a podpisu prevzatia tovaru však nedošlo. Tovar sme sa
snažili predať, bolo to na predajni. Neskôr aj otec mal zdravotné problémy a všetko som musela riešiť

ja. Potom prišla aj kríza a tovar sa predávať prestal..."Aj keď v neskoršom období došlo medzi žalobcom
a žalovaným k fakturácii tovaru, v priebehu konania nebolo preukázané, že by medzi nimi došlo aj k
dojednaniu podmienok komisionárskeho predaja. Uvedené tvrdenia svedkov, ako aj účastníkov okresný
súd vyhodnotil podľa žalovaného nesprávne a bez logického odôvodnenia tvrdenia žalobcu, že jednal o
uzavretí so svedkom D. D., sa priklonil k záveru, že komisionársku zmluvu uzavrel žalobca so žalovanou,

čo zásadne odporovalo vykonanému výsluchu žalobcu a zástupkyne žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd napriek tomu, že žalovaný zmenil svoju výpoveď uvádzal,
že tvrdenia žalovaného a „svedka D. boli vyvrátené výpoveďou navrhovateľa, ktorá bola pre súd
presvedčivá napriek rozporom v jeho výpovedi. Právne posúdenie tejto spornej otázky súdu vyznieva

nie len ako nesprávne, ale až tendenčné s narušením rovnosti účastníkov. Súd sa teda dostatočne
nevysporiadal s otázkou kto uzavrel komisionársku zmluvu a komu z nej vznikli práva povinnosti, a preto
rozhodnutie považujeme za nepreskúmateľné.“V odvolaní žalovaný zvýraznil, že v záverečnom návrhu právny zástupca žalovaného poukázal práve
na rozpornosť tvrdení právneho zástupcu žalobcu o tom, že komisionársku zmluvu mal uzavrieť
žalobca so žalovaným, avšak vykonané dôkazy tomu nenasvedčovali, nakoľko ak by tu mal existovať

komisionársky vzťah medzi žalobcom a žalovaným, chýbal tu základný atribút takejto zmluvy, ktorý je
prezumovaný ustanovením o komisionárskej zmluve podľa Obchodného zákonníka, a to, že komisionár
bude vykonávať činnosť vo vlastnom mene na účet komitenta. „Takúto skutočnosť v konaní navrhovateľ
nikdy nepreukázal a súd pri odôvodnení rozsudku vyhodnotil nesprávne, čo považujeme za nesprávne
právne posúdenie veci, nakoľko súd správny právny predpis aplikoval nesprávne. Takouto nesprávnou

aplikáciou musel zákonite súd dospieť k nesprávnym záverom, pričom odôvodnenie rozhodnutia
odporuje vykonaným dôkazom, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.“ Komisionárska zmluva (§
577 a nasl. Obchodného zákonníka) zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom, ktorý
má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho zastúpenia. Zástupca koná v mene
zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania vznikajú priamo zastúpenému. Charakteristickým
znakom nepriameho zastúpenia je, že zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy

zástupca komitenta, koná síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z
jeho úkonov nevznikajú komitentovi, ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta.
Keďže komisionár koná vo vlastnom mene, môže vymáhať pohľadávky, ktoré mu patria. Na to, aby
mohol vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť.
Vo vzťahu k dlžníkovi potom vystupuje ako vlastník pohľadávky. Plnenie komisionárovi má účinky

splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá svedčí (patrí) komisionárovi. Pohľadávka, ktorá
patrí komitentovi, nie je splnená plnením komisionárovi. „(Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1 M Obdo V 6/2009, týkajúce sa § 577 a nasl. Obchodného zákonníka).“ V konaní nebolo podľa
žalovaného bez akýchkoľvek pochybnosti vylúčené, že by svedok D. D. v súlade s § 580 Obchodného
zákonníka uzavrel komisionársku zmluvu, práve naopak, všetky výpovede (navrh. Dankoviča, svedka

D., konateľky Jedličákovej, listinné dôkazy - dodacie listy) zhodne preukazujú, že zmluvu uzavreli
žalobca Dankovič a svedok D., ktorý následne poveril vykonaním úlohy, a to predajom zvereného tovaru
ďalšiu osobu - žalovaného. „Pokiaľ budeme uvažovať, že by mala existovať zmluva komisionárska
medzi navrhovateľom a odporkyňou, chýba nám tu atribút konania v mene komitenta, pretože takéto
konanie sa odporkyňa nezaviazala vykonávať navrhovateľovi, ale svedkovi D..“ Medzi účastníkmi

bolo vystavených niekoľko faktúr, z čoho je jasné, že každá z týchto spoločností alebo každý tento
podnikateľský subjekt, vykonával predaj predmetného tovaru vo vlastnom mene a na vlastné riziko,
teda uvažovaný komisionár - žalovaný nekonal vo vlastnom mene na účet predpokladaného komitenta
- žalobcu. Absencia primárnych znakov komisionárskej zmluvy v prejednávanom spore odôvodnila
tvrdenie, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec. V posudzovanom prípade, podľa žalovaného,

existuje iný právny vzťah, a to medzi svedkom D. D. ako komisionárom a žalobcom Dankovičom ako
komitentom, a preto žalovaný tvrdil, že je nesprávne označená pasívna legitimácia žalovaného, pretože
zodpovednosť, ktorú by eventuálne mal znášať D. D. ako fyzická podnikateľská osoba, nemôže voči
žalobcovi znášať žalovaný. Dohodu o vzniku právneho vzťahu uzavrel so žalobcom svedok D., taktiež
peniaze z predaného tovaru nosil žalobcovi svedok D. D.. Túto skutočnosť síce žalobca niekoľkokrát

rozporoval, „ale existujú o tom písomné záznamy, a preto rozhodujúcim pre overenie tejto skutočnosti
je tvrdenie svedka D. D., pretože korešponduje s listinnými dôkazmi.“ Ak okresný súd bol toho názoru,
napriek námietke žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-právny vzťah, tak
žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal existenciu právneho nároku, pretože nezohľadnil „ani pri
fyzickejaaniprifinančnejinventúre17palietvoľneuloženého,neidentifikovanéhotovaru,obkladov,listel

a dlažby tak, ako sme uvádzali v konaní, pričom sme označil tieto palety na pojednávaní dňa 20.03.2012,
(ide o palety č. 11, 66, 68, 71, 72, 81, 82, 83, 84, 85, 91, 92, 93, 98, 99 a 101). Z dôkazu predloženého
odporkyňou označeného ako A2 -47, ktorá je ftk. inventúrneho súpisu zásob tovaru, ktorý spísal podľa
vyjadrenia svedka O. on sám vyplýva, že na uvedenom súpise sú uvedené pod L11 voľne ložené listely,
ktorých množstvo a cena nie sú určené, avšak podľa vyjadrenia navrhovateľa Dankoviča - „tovar bol

od neho prevezený p. D.. Pán D. dal auto a šofér chodil pre tovar, keď mal čas. Tovar sa previezol z
nášho sklady na Jánošíkovej ulici k p. D.. Tovar, ktorý ostal u p. D. nebol zahrnutý do inventúry, nakoľko
sa nedal identifikovať".“ Neskôr zrejme pod vplyvom poučenia zo strany právneho zástupcu žalobcu
už túto výpoveď účelovo zmenil. Z uvedeného tvrdenia žalobcu a dôkazov - inventúrnych súpisov
zásob tovaru bolo zrejmé, že tovar ktorý ostal u svedka D. nebol zahrnutý do spísanej inventúry, avšak

uvedené inventúrne súpisy číslovaných paliet podľa čísel inventúrnych súpisov obsahujú, „tak ako sme
od začiatku sporu tvrdili tovar, ktorý bol v súlade s tvrdením navrhovateľa spísaný, ale nebol zahrnutý do
inventúry tak fyzickej ako aj finančnej, pretože sa nedal podľa vyjadrenia svedkov identifikovať.“ „Časť
tovaru však bola takto neidentifikovateľná a v poškodených obaloch dovezená už od navrhovateľasvedkovi D., o čom vypovedala štatutárna zástupkyňa odporkyne na pojednávaní dňa 22.07.2014. Toto
tvrdenie súd nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi označenými PZO správne, pretože ten
preukázal, že v inventúre nie sú zohľadnené palety s voľne loženým tovarom (17 paliet), k čomu na str.

12 rozsudku súd uvádza, že „nemalo byť preukázané, žeby v takomto stave navrhovateľ odporcovi tovar
aj odovzdal"... Zároveň okresný súd nesprávne podľa žalovaného vyhodnotil dôkazy, ak tvrdil, že svedok
D. uviedol, že uvedený tovar nebol od žalovaného odvezený, pretože tovar mal byť zanechaný u svedka
D. na pokyn žalobcu Dankoviča, ktorý tento pokyn dal svojmu pracovníkovi svedkovi O., ktorý o tom
uviedol na pojednávaní 15.01.2015: „... Boli tam aj balíky, na ktorých neboli katalógové čísla alebo šarža,

aj rozbalené palety o tieto som zabalil a nechal vo firme Stavoglobal. Tieto palety boli očíslované a v
inventarizačných záznamoch boli označené ako voľne ložené palety, ktoré sa nedali identifikovať. Zostali
tam uložené, zabalené vo fólii a očíslované. Firma p. Dankoviča ich odmietla prevziať, nakoľko sa nedali
zrátať, nebolo tam číslo šarže, ani nič.Pri paletách označených ako voľne ložené sa nedá určiť cena,
kvalita, ani nič a takéto palety možno predať len načierno, nie oficiálne. Niektoré voľne ložené palety
mohli mať 600-800 kg, niektoré 200 kg. Každá paleta, aj voľne ložená, má svoju hodnotu. Tieto voľne

ložené palety ale neboli oficiálne predajné. Dali sa predať len načierno. Bol som prítomný, keď sa palety
odvážali späť p. Dankovičovi do skladu v Bánovej. Bol som k tomu prizvaný, aby som to skontroloval a
nič sa nepoškodilo. Bol prítomný aj zástupca firmy Stavoglobal pán D., ktorý všetky palety skontroloval
a pred ním sa palety naložili na auto. Naložili sa len palety, ktoré sa dali identifikovať a voľne ložené
palety ostali v Stavoglobale. Pán Dankovič mi dal pokyn, aby tam voľne ložené palety ostali a p. D. s

tým súhlasil....“. „Svedok D. ako je z konania známe bol v relevantnom čase a je aj doteraz vlastníkom
celého areálu a odporkyňa je iba nájomcom v týchto priestoroch, preto len on mohol vysloviť súhlas
o tom, že navrhovateľ tam môže zanechať tie palety, ktoré nemá záujem prevziať späť.“ Ostalo podľa
žalovaného naďalej sporné, ktoré palety s tovarom sa skutočne odviezli späť k žalobcovi a koľko tovaru
malo zostať v priestoroch svedka D.. Podľa inventúrnych záznamov boli žalobcom prevzaté aj uvedené

palety (17 paliet), a to bez toho, aby tam bola zaznamenaná čo i len poznámka o tom, že sa zanechávajú
za určitým účelom, resp. žeby tam bola poznámka o cene, čo podľa vykonaného dokazovania najmä
výpovede svedka O., napriek tomu, že uvedený tovar má svoju hodnotu, bol nepredajný, pretože chýbali
označenie šarže jednotlivých balení, eventuálne neboli tieto balenia kompletné. Táto skutočnosť však
nebránila žalobcovi prevziať aj sporných 17 paliet, vykonať ich súpis, identifikáciu a následný predaj. Z

uvedeného vyjadrenia svedka bolo tiež podľa žalovaného zrejmé, že práve dispozíciou, prejavom vôle
žalobcu, palety, ktoré ostali ako voľne ložené u svedka D., resp. v jeho objekte, sa žalobca vystavil
riziku straty, eventuálne poškodenia týchto tovarov. Týmto momentom prešlo riziko škody na žalobcu a
nemôže uplatňovať takýto rozdiel ani z titulu škody u žalovaného.

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že svedkyňa B. uviedla, že po vykonaní fyzickej inventúry p. O. a na
základe jeho podkladov a výdajok zistila, že im chýba tovar v sklade v hodnote cca 10.000,- Eur. Takýto
záver p. B. musel byť logický, pretože pokiaľ tovar na 17-tich paletách ostal neidentifikovaný, tak takýto
tovar ako sama následne potvrdzovala, ktorý nebol identifikovaný a ktorý nemal správny kód, nemohla
ona účtovne zohľadniť v inventúre. „Uvádzala, že vychádzala z výdajok, na ktorých mala názov tovaru

s označením kódu JKPOV, tovar označený ako voľne uložený vo svojej evidencii nemá. Vychádza len z
tovaru, ktorý bol riadne označený, pokiaľ v súpise sú uvedené palety voľne uložené. Uviedla: "neviem, čo
je obsahom zápisu a nevedela som to preto do softwaru vložiť, takže takýto tovar som rovnako nemohla
mať podchytený v čase, keď odišiel, hodnota zásob ale sedí".“ Z uvedeného vyplývalo, že napriek
tomu, že 17 paliet tovaru ostalo u D. D. v jeho objekte, v ktorom prevádzkuje svoj podnik aj žalovaný,

„do dnešného dňa navrhovateľ nevyúčtoval 17 paliet voľne uloženého tovaru v nezistenej hodnote,
množstve, ale chce ho zaplatiť a to len z dôvodu, že im chýba v inventúre a na pokyn navrhovateľa mali
ostať u p. D.. Je teda otázne, prečo navrhovateľ žaluje odporkyňu a nie D. D..“ V tejto súvislosti právny
zástupca žalovaného namietal pasívnu legitimáciu žalovaného. Ku skutočnosti, ktorú tvrdil žalobca, že v
čase, keď uzatváral dohodu s D. D., neexistovala spoločnosť „Stavoglobal“, právny zástupca žalovaného

preukázal podľa záznamu z Obchodného registra, že táto spoločnosť už v čase uzavretia dohody so
svedkom D. existovala, a to odo dňa 10.07.2007, čiže nič žalobcovi nebránilo uzavrieť takúto dohodu
priamo so „Stavoglobalom“ tak, ako uplatnil „dnes voči Stavoglobalu svoju pohľadávku. Jednanie o
dohode s navrhovateľom konateľka odporkyne poprela a pravdivosti jej tvrdenia nasvedčujú aj tvrdenia
navrhovateľa, že jednal so svedkom D..“ Zdôraznil, že pokiaľ sa jedná o úpravu komisionárskej zmluvy

v premietnutí na prejednávaný právny vzťah, ktorý je sporný, tak podľa § 581 Obchodného zákonníka z
konania žalovaným tvrdeného komisionára, svedka D. D., nevznikajú komitentovi žalobcovi Dankovičovi
vo vzťahu k tretím osobám ani práva, ani povinnosti, a preto jeho práva vo vzťahu k žalovanému - spol.
Stavoglobal, s.r.o. nevznikli, okrem práva na odovzdanie tovaru. „Z uvedeného je dôvodné tvrdiť, ženeexistuje ani pasívna legitimácia spol. Stavoglobal.“ Vydanie „veci alebo splnenie záväzku vydať vec
sa uskutočnilo prostredníctvom svedka D. D., ktorý konštatoval, že súhlasí, aby zvyšný tovar ostal v
jeho objekte, ale tovar.“ Pokiaľ žalobca tvrdil, že nevyzdvihol 17 paliet, ktoré mali konkrétnu hodnotu,

napriek tomu, že sa nedali identifikovať, konal tak na vlastné riziko a na vlastnú škodu. Z uvedeného
bolo zrejmé, že žalobcovi nevznikli voči žalovanému práva a ani povinnosti. Pokiaľ by išlo o vydanie veci
tak ako bolo uvedené vyššie, mohlo by dôjsť nevydaním uvedených vecí u žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu, k takémuto niečomu, ale dokazovanie smerované nebolo a ani to žalobca netvrdil, preto „Z
uvedených dôvodov tak ako sme v konaní tvrdili, prešlo nebezpečenstvo škody na navrhovateľa.“

Žalovaný tiež namietal, že pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzal, že
žalovaný má zodpovednosť za škodu na predmetnom tovare v súlade s § 533 Obchodného zákonníka,
teda podľa zákonnej úpravy Zmluvy o skladovaní, je dôvodné tvrdiť, že okresný súd neaplikoval §
533 Obchodného zákonníka správne, nakoľko z dokazovania bolo preukázané, že k vydaniu tovaru
žalobcovi došlo, avšak ten na svoje riziko ho odmietol a nariadil ponechať neoznačené palety v areáli

svedka D., teda žalobca sa nemôže domáhať náhrady škody od žalovaného, keď sám zapríčinil bez
rozumného dôvodu, že časť tovaru si neprevzal späť, aj keď bol riadne pripravený na odovzdanie. Pri
takom počínaní žalobcu nebolo rozhodujúce, či v postavení „skladovateľa“ bol žalovaný, alebo svedok
D.. Podľa § 533 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, skladovateľ nezodpovedá za škodu na veci len,
keď bola spôsobená ukladateľom alebo vlastníkom veci. Kto spôsobil žalobcom tvrdenú škodu, „kedy

malo nastať právo na jej náhradu však v konaní preukázané nebolo, a preto tvrdíme, že z tohto dôvodu
je rozhodnutie nepreskúmateľné.“

V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd nesprávne odmietol aj obranu žalovaného, ktorý mal
preukázať, že žalobca od neho odobral tovar, ktorý čiastočne započítal a vo zvyšku neuznal, napriek

existujúcim listinným dôkazom (dodacie listy). Prevzatím tovaru od žalovaného, žalobca poveril osoby,
ktoréprenehovykonávalistavebnépráce,čookresnýsúdnebraldoúvahy,ajkeďuznávalvýpočetvýšky
pohľadávky žalobcu ako nesporný a z uvedeného jednostranného zápočtu si žalobca uplatnil nárok na
vymáhanú sumu. Okresný súd v tejto súvislosti podľa žalovaného neúplne zistil skutkový stav veci.
Takýto postup okresného súdu podľa žalovaného „odôvodňuje naše tvrdenie, že súd uprel odporkyni

právo konať pred súdom a predkladať na svoju obranu dôkazy.“

Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne vyjadril v podaní právneho zástupcu. Žiadal napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie. S odvolacou argumentáciou
žalovaného nesúhlasil. Uviedol, že z dokazovania nijakým spôsobom nevyplynulo, že by došlo k

uzavretiu komisionárskej zmluvy medzi žalobcom a svedkom D.. V konaní nebolo preukázané, že
by žalovaný tovar v hodnote 10.101,53 Eur žalobcovi vrátil alebo v rámci komisionárskeho predaja
tovaru predal. Žalobca a svedok O. zhodne vypovedali, že tovar na 17 paletách označených ako voľne
ložené, nebol od žalovaného odvezený, ostal u žalovaného, nakoľko ho nebolo možné identifikovať.
Nebolo preukázané, že by v takomto stave žalobca žalovanému tovar aj odovzdal. Z listinných dôkazov

vyplynulo, že žalovanému bol zverený identifikovateľný tovar čo do druhu, množstva a ceny, preto pri
preberaní tovaru, ktorý sa u žalovaného v čase inventúry nachádzal, bolo možné vrátiť a prevziať len
tovar, ktorý bol rovnako identifikovateľný ako v čase zverenia žalovanému. Zo strany žalovaného tak
nemohlo dôjsť k vydaniu tovaru, ktorý nebol identifikovateľný, ktorý bol naviac poškodený, nebolo ho
možné oceniť a u ktorého bola pochybnosť, či vôbec patrí žalobcovi.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom

prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/126/2015-291 zo dňa 25.05.2016

k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a tiež
k oznámeniu na internetovej stránke Krajského súdu Žilina.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, keďže sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, že v podrobnostiach na jeho
závery poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom

rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu,
ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj
v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...
„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, z ktorého okrem

iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Vo vecno-právnej rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP napádal
postup a rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým
takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných
prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne
otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom,

ženazistenýskutkovýstavneaplikovalpríslušnúprávnunormualeboaplikovalnesprávnuprávnunormu
alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu
síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa

28.05.2015 (č.l. 276 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalovaný v odvolaní namietal, že rozporné v prvostupňovom konaní zostalo, či došlo medzi žalobcom
a žalovaným k uzavretiu zmluvy o komisionárskom predaji, vzhľadom na pôvodne zhodné tvrdenia
žalobcu pána Dankoviča a svedka D. D. v zmysle zápisu z pojednávania zo dňa 15.01.2015, ktorý
záver vyvodzoval poukazom na citáciu výpovedí pred súdom prvého stupňa, a to zo zápisnice spísanej

okresným súdom dňa 15.01.2015. V súvislosti s citovanou výpoveďou žalobcu, na ktorú poukazoval
žalovaný v odvolaní, však treba poukázať i na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplývajú z výpovede žalobcu
pred súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti treba poukázať na výpoveď svedka D. D., ktorý tiež uviedol,
„Navrhovateľ ma požiadal, či by sme to mohli uskladniť. My sme to uskladnili vo Varíne v stavebninách
v Stavoglobale. Po dlhšej dobe sme sa s navrhovateľom dohodli, že by sa to mohlo predávať

ako komisionálny predaj. Tovar sa začal predávať. Pokiaľ sa niečo predalo, tak peniaze sa dávali
navrhovateľovi“. „Tovar predávala spoločnosť Stavoglobal. Peniaze, ktoré som dával navrhovateľovi,
boli tiež od spoločnosti Stavoglobal. V čase, keď sa tovar predával, bol som zamestnanec Stavoglobalu
a zároveň som mal aj živnosť“. (č.l. 236 - 237 spisu). V tejto súvislosti krajský súd sa oboznámil i svýpoveďami, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, a to na výpoveď konateľky žalovaného vo väzbe
na výpoveď svedka pána D., ktorý uviedol, že v čase, keď sa tovar predával, bol zamestnancom
Stavoglobalu (č.l. 237 spisu), vo väzbe na jeho výpoveď „kto odovzdal tovar Stavoglobalu uvádzam,

že pán Dankovič tam nebol, ja som povedal deťom, nech sa o to starajú a tovar predávajú“. Žalobca
pred súdom prvého stupňa uviedol „tovar bol odo mňa prevezený pánom D., pán D. dal auto a šofér
chodil po tovar, keď mal čas“. „Peniaze mi zo Stavoglobalu nosil pán, ktorého meno si nepamätal
žalobca, a tiež uviedol, že Stavoglobal mu potom ešte zaplatil dve faktúry a pani B. mu pripravila zmluvy
so spoločnosťou Stavoglobal, ktoré nakoniec podpísané neboli“. V súvislosti so spochybnením vzniku

komisionárskej zmluvy medzi účastníkmi konania, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd ustálil existenciu predmetného vzťahu
medzi účastníkmi na ustálenom skutkovom základe, z ktorého potom konštatoval, že z vykonaných
dôkazov nevyplýva, že by medzi žalobcom a svedkom D. D. ako fyzickou osobou - živnostníkom došlo k
dohode o komisionálnom predaji tovaru žalobcu svedkom D. D.. Zvýraznil pritom okresný súd i výpoveď
svedkyne B. B., ktorá uviedla, že v januári 2008 žalobca prevážal všetok tovar do Stavoglobalu a

poukázala na komunikáciu s konateľkou žalovaného Andreou Jedličákovou, ktorá jej pred vystavením
dvoch faktúr poskytla potrebné informácie k fakturácii. Svedkyňa ďalej uviedla, že tovar na výdajkách
odsúhlasovala pani Jedličáková a svedkyňa spolu s pani Jedličákovou odsúhlasili aj hodnotu tovaru,
ktorý odchádzal do „Stavoglobalu“. Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi tak, ako
ustálil okresný súd, s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil, vyplývala i z obsahu zápisu z čl. I.,

v zmysle ktorého žalobca dodal žalovanému tovar (zásoby) za účelom komisionálneho predaja, ktorý
listinný dôkaz bol predložený a bolo ním vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa. Zdôrazňuje
sa, že bol podpísaný obomi sporovými stranami, ich právnymi zástupcami, pričom z čl. I. vyplýva, že
„Strany sporu si k dnešnému dňu odsúhlasili stav zásob, ktoré dodal p. Dankovič spol. Stavoglobal,
s.r.o. za účelom komisného predaja tovaru podľa súpisu výdajok od 02.01.2008 do dnešného dňa,

ktoré predstavujú k 19.11.2010 sumu 60.910,80 Eur bez DPH (slovom: šesťdesiattisícdeväťstodesať
EUR/80)“, takže možno konštatovať dodanie tovaru žalovanému žalobcom za účelom komisionálneho
predaja. Krajský súd v nadväznosti na tento záver pre úplnosť poukazuje i na čl. III., z ktorého okrem
inéhovyplýva,že„mohlipristúpiťkichodsúhlaseniuanáslednémupokračovaniuichkomisnéhopredaja.
Spol Stavoglobal, s.r.o. bude pri návrhu cien vychádzať z porovnateľných cien rovnakého sortimentu

na trhu.“ Vzhľadom na skutočnosť, že došlo k podpisu Zápisu zo dňa 19.11.2010 sporovými stranami i
právnymi zástupcami, je potom bez logickej súvislosti, aby v rámci podaného odvolania boli žalovaným
skutočnosti v rovine komisného predaja bez ďalšieho spochybňované. Z uvedených dôvodov sa krajský
súd potom nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného a vyhodnotiť ju ako takú, ktorá by
mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa.

Krajský súd sa nestotožnil ani so záverom žalovaného v odvolaní, že okresný súd vyhodnotil nesprávne
a bez logického odôvodnenia tvrdenia žalobcu, že jednal o uzavretí so svedkom D. D. a prikláňal sa k
záveru, že komisionársku zmluvu uzavrel žalobca so žalovaným, čo podľa žalovaného malo zásadne
odporovať vykonanému výsluchu žalobcu a zástupkyne žalovaného. Zo skutkového stavu ustáleného

súdom prvého stupňa vo väzbe na vyššie prijaté závery a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov,
s dôrazom na listinný dôkaz na čl. 23 spisu Zápis zo dňa 19.11.2010, za stavu argumentácie žalovaného
v odvolaní a ním produkovaných dôkazov v prvostupňovom konaní, nebol vytvorený pre krajský súd
priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa o identite účastníkoch záväzkovoprávneho vzťahu,
ako i jeho obsahu.

Žalovaný v odvolaní uviedol, „že by mala existovať zmluva komisionárska medzi navrhovateľom a
odporkyňou, chýba nám tu atribút konania v zmene komitenta, pretože takéto konanie sa odporkyňa
nezaviazala vykonávať navrhovateľovi, ale svedkovi D.“ (č.l. 276 rub spisu), pričom žalovaný ďalej
dôvodil tým, že medzi účastníkmi bolo vystavených niekoľko faktúr a konštatoval absenciu primárnych

znakov komisionárskej zmluvy v prejednávanom spore. V súvislosti s uvedenou argumentáciou
žalovaného v konaní, poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
z ktorého vyplýva že „Existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva aj
z obsahu predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to predovšetkým zápisu z jednania zo
dňa 19.11.2010 o urovnaní sporu vzniknutého zo vzájomných obchodných vzťahov medzi firmami

navrhovateľaaodporcu(č.l.23-24spisu),zobsahuktoréhovyplýva,žepritomtojednaníbolaprítomnáaj
konateľka odporcu Andrea Jedličáková a právny zástupca odporcu, ktorí obidvaja tento zápis podpísali.
Z obsahu zápisu priamo vyplýva, a to z bodu I, že navrhovateľ dodal odporcovi tovar (zásoby) za účelom
komisného predaja tovaru. Konateľka odporcu Andrea Jedličáková rovnako podpísala inventarizačnýzápis z 02.08.2011 (č.l. 21 spisu) a faktúry za tovar, ktorý spoločnosť odporcu predala, boli vystavené
navrhovateľom priamo na odporcu a odporcom boli čiastočne uhradené. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti vyhodnotením vykonaných dôkazov každého jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach súd

posúdil obranu odporcu spočívajúcu v námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu
k navrhovateľom uplatnenému nároku ako účelovú“ (č.l. 271 - 272 spisu). Uvedená argumentácia
žalovaného, ktorá bola odvolacím súdom síce vnímaná, však nebola spôsobilá vyvrátiť citované závery
súdu prvého stupňa a ak žalovaný konštatoval existenciu iného právneho vzťahu, a to medzi svedkom
D. D. ako komisionárom a žalobcom ako komitentom, tak z vykonaných dôkazov, s dôrazom na listinné

dôkazy potom nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa krajský súd stotožnil s odvolacou
argumentáciou žalovaného. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že predmetnú dohodu o vzniku právneho
vzťahu uzavrel svedok D. a poukazoval na to, že peniaze tiež nosil žalobcovi svedok D. D. a ak
majú existovať písomné záznamy o tom, že túto skutočnosť žalobca niekoľkokrát rozporoval, pričom
majú existovať o tom písomné záznamy, a preto rozhodujúcim pre overenie tejto skutočnosti malo
byť podľa žalovaného tvrdenie svedka pána D., ktoré malo korešpondovať s listinnými dôkazmi, tak

práve v tomto smere krajský súd poukazuje na to, že žalovaný presne neoznačil uvedené písomné
záznamy, na ktoré v odvolaní poukazoval, ale ani dostatočným spôsobom nevysvetlil logickú väzbu
medzi touto argumentáciou a listinnými dôkazmi, ktorými bolo vykonané dokazovanie pred súdom
prvého stupňa, pričom sa osobitne poukazuje na záznam z jednania zo dňa 19.11.2010 z č.l. 23 a 24
spisu, z ktorého vyplýva nielen evidencia záväzkov z faktúr žalovaného voči žalobcovi a tiež i ďalšie

rozhodné skutočnosti, pričom sa poukazuje na celé znenie predmetného zápisu zo dňa 19.11.2010. Ak
mal teda existovať iný právny vzťah medzi svedkom D. D. ako komisionárom a žalobcom Dankovičom
ako komitentom, tak bez ďalšieho nezodpovedal žalovaný v odvolaní, prečo uzatváral Zápis z jednania
zo dňa 19.11.2010, prečo bol podpísaný preberací protokol, tak ako je na č.l. 22 spisu, prečo bol
podpísaný inventarizačný zápis, prečo bol vyhotovený zápis zo stavu zásob, dodaný firmou žalobcu

proti žalovanému ku dňu 10.01.2008. Je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, že okresný súd
k žalovaným namietaným záverom dospel postupom podľa § 132 OSP, krajský súd mal za to, že v
danom štádiu konania na základe ustáleného skutkového stavu, nebol priestor na základe odvolacej
argumentácie žalovaného v odvolaní, na iné závery než tie, ktoré prijal okresný súd. V tomto smere
odvolací súd poukazuje, že: „Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy

hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993)“ (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009).

Ak žalovaný v rámci podaného odvolania poukazoval na to, že časť tovaru bola „neidentifikovateľná
a v poškodených obaloch, dovezená už od navrhovateľa svedkovi D., o čom vypovedala štatutárna
zástupkyňa odporkyne na pojednávaní dňa 22.07.2014 (odvolanie č.l. 277 spisu), tak žalovaný namietal,

že toto tvrdenie súd nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi, označenými právnym zástupcom
žalovaného správne, pretože ten preukázal, že v inventúre nie sú zohľadnené palety s voľne loženým
tovarom, k čomu na str. 12 rozsudku okresný súd uviedol „nemalo byť preukázané, že by v takomto
stave navrhovateľ odporcovi tovar aj odovzdal“, tak krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorý práve v rovine argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa,

že žalobca nezohľadnil 17 paliet, ktoré boli v inventarizačných súpisoch označené ako voľné ložené,
uviedol, že žalobca a svedok W. O. zhodne vypovedali, že tento tovar nebol od žalovaného odvezený
a ostal u žalovaného. Nebolo ho možné identifikovať. Tiež okresný súd práve v tejto rovine uviedol,
že žalobca nemal záujem takýto tovar prevziať a že nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi
takýto tovar i odovzdal. Je dôležité práve v tejto rovine akcentovať uvedenie okresného súdu, v zmysle

ktorého „rovnako svedok D. D. vypovedal, že tento tovar nebol navrhovateľom od odporcu odvezený.
Hodnota tovaru, ktorý nebol navrhovateľovi odporcovi vrátený 10.101,53 Eur po vykonaných zápočtoch
predstavuje škodu na strane navrhovateľa, ktorý ostal vlastníkom týchto vecí aj po ich zverení odporcovi
na predaj (§ 583 ods. 1 Obchodného zákonníka) a za ktorú odporca zodpovedá podľa § 583 ods. 2 vspojení s § 533 Obchodného zákonníka“ (č.l. 272 spisu). Vzhľadom na uvedenú konštatáciu okresného
súdu, potom nebol priestor na to, aby argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, bola vyhodnotená
ako taká, ktorá by mala vplyv na krajským súdom konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku

okresného súdu.

Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, „súd nesprávne vyhodnotil dôkazy ak tvrdí, že svedok D. uviedol,
že uvedený tovar nebol od odporcu odvezený, pretože tovar mal byť zanechaný u svedka D. na pokyn
navrhovateľa Dankoviča, ktorý tento pokyn dal svojmu pracovníkovi svedkovi O., ktorý o tom uviedol

na pojednávaní 15.01.2015“ (č.l. 277 spisu) s poukazom na výpoveď svedka O. na pojednávaní dňa
15.01.2015. Krajský súd uvádza, že ani z uvedenej výpovede nie je možné prijať reálne záver, že by
predmetné palety voľne ložené boli žalobcovi relevantne vrátené. Poukazuje krajský súd na výpoveď
svedka O. v celom jej kontexte, z ktorej vyplýva „pán Dankovič mi dal pokyn, aby tam voľne ložené
palety ostali a pán D. s tým súhlasil“ ( čl. 239 spisu), z ktorého rozhodne nie je možné prijať záver, že
by predmetné veci boli vrátené žalobcovi. K tvrdeniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu

v odvolaní, že „Z uvedeného vyjadrenia svedka je tiež zrejmé, že práve dispozíciou, prejavom vôle
navrhovateľa, palety, ktoré ostali ako voľne uložené u svedka D., resp. v jeho objekte, vystavil sa
navrhovateľ riziku straty, eventuálne poškodenia týchto tovarov. Týmto momentom prešlo riziko škody
na navrhovateľa a nemôže uplatňovať takýto rozdiel ani z titulu škody u odporkyne“ (č.l. 277 rub
spisu), krajský súd uvádza, že síce uvedenú argumentáciu vníma, avšak nie je možné ju vyhodnotiť v

skutkovej rovine s takým záverom, aký bol prijatý žalovaným, veď ak predmetné veci zostali v objekte
s priamou dispozíciou žalovaného, žalovaný žiadnym spôsobom nevyjadril svoj nesúhlas a tento tovar
chýbal v inventúre, vykonanej žalobcom, pričom ustálené z listinných dôkazov vo väzbe na výpovede
svedkov potom boli skutočnosti, že zmluvný vzťah bol uzavretý medzi žalobcom a žalovaným, tak potom
nevyvstala podľa krajského súdu otázka, ktorú kládol žalovaný v odvolaní „prečo navrhovateľ žaluje

odporkyňu a nie D. D.“ a nebol ani priestor na to, aby ustálil iný záver odlišný od záveru súdu prvého
stupňa. Ak poukazoval žalovaný na výpis z obchodného registra a vznik žalovaného od 10.07.2007,
tak krajský súd poukazuje na závery uvádzané v žalobe, v zmysle ktorých na základe dohody žalobcu
a žalovaného prevzala spoločnosť Stavoglobal s.r.o., na základe výdajok č. 1 - 88 ku dňu 10.01.2008
od žalobcu tovar v hodnote 80.539,27 Eur, ktorým skutočnostiam korešpondujú i listinné dôkazy a

osobitne listinný dôkaz na čl. 23 a nasl. spisu. V súvislosti so závermi ohľadom vzniku zmluvného
vzťahu sa javí v tomto smere rozhodným, že tak v žalobe, ako i v celom priebehu konania žalobca
poukazoval na existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a právna zástupkyňa žalobcu
pred súdom prvého stupňa podľa obsahu zápisnice dňa 20.03.2014 vo vzťahu k pánovi D. uviedla, že
žalobca konal s ním, ako by konal so žalovaným. Skutočnosti, že zmluvný vzťah vznikol medzi žalobcom

a žalovaným, v konečnom dôsledku vyplývali i z jednania zo dňa 19.11.2010. Je podľa krajského
súdu bez logických súvislostí, pokiaľ by zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol, aby
zmluvné strany sa zúčastnili jednania dňa 19.11.2010 za prítomnosti právnych zástupcov a podpísali
uvedený zápis, na ktorom bola prítomná i konateľka žalovaného, ktorá uvedený zápis podpísala,
a to bez ďalšieho. Krajskému súdu sa žiada dodať, že v danom štádiu konania neboli poskytnuté

žalovaným dostatočné tvrdenia a ani dôkazy, ktorými by boli vyvrátené navzájom korešpondujúce
dôkazy predkladané žalobcom a tiež, že pokiaľ by žalovaný nebol účastníkom zmluvného vzťahu, je
ťažko predstaviť si, že by nakladal s uvedeným tovarom a tiež, že by ho ponechal uskladnený vo
svojich priestoroch, a to bez ďalšieho. Za daných okolností sa poukazuje i na výpoveď samotného
žalobcu pred súdom prvého stupňa dňa 22.07.2014, ktorý vypovedal „Obchod však prebehol medzi

mnou a Stavoglobalom, čomu nasvedčujú aj však listiny“ (č.l. 209 spisu). Tiež sa poukazuje na to,
že žalobca uviedol „ja som Stavoglobalu dával tovar, určil som nákupné ceny. Stavoglobal odo mňa
tovar prevzal s tým, že ho bude predávať. Na výdajkách boli odo mňa dané ceny“ a v tomto smere sa
javí podstatné poukázať i na argumentáciu konateľky žalovanej vypočutej pred okresným súdom dňa
22.07.2014, ktorá v konečnom dôsledku tiež potvrdila, že tovar predával Stavoglobal, s.r.o. s doplnením,

že pán D. už nemal pokladňu, ktoré tvrdenie zostalo len v rovine tvrdení. Tiež sa žiada zvýrazniť, že
žalovaným tvrdená dohoda relevantne pred súdom prvého stupňa preukázaná nebola a bez povšimnutia
nezostala ani časť výpovede konateľky žalovaného, ktorá uviedla „na niečom sme sa tu dohodli, čo
sa ale nakoniec nenaplnilo. Pán Dankovič ukončil vzťahy, akoby tento papier ani neexistoval a riešil
niečo úplne iné“ (č.l. 211 spisu). Tvrdila, že uvedené inventúrne súpisy videla, prelistovala, ich obsah

však neskúmala, nepamätá si, či súpisy podpisovala alebo ich podpisovala kolegyňa. K rozhodujúcim
skutočnostiam, ktoré formovali základ súdom prvého stupňa ustáleného skutkového stavu tiež pristupuje
skutočnosť vyplývajúca z tvrdení žalobcu, ktoré vyvrátené žalovaným neboli, že tovar odvážal šofér
od Stavoglobalu, s.r.o., čo uviedol žalobca dňa 22.07.2014 pred súdom prvého stupňa. K uvedenejskutočnosti a k statusu pána D. je potrebné poukázať i na jeho výpoveď pred súdom prvého stupňa, v
ktorej sám uviedol, že „v čase, keď sa tovar predával, bol som zamestnanec Stavoglobalu. Zároveň som
mal aj živnosť, ktorá ešte nebola zrušená“ (č.l. 237 spisu). Za tejto situácie, ak sám svedok uvádzal, že

bol aj zamestnanec Stavoglobalu, s.r.o., s poukazom na inventúrne súpisy, zápis z jednania 19.11.2010
a z výpovede žalobcu okrem iného vo väzbe na tvrdenia svedka W. O., že veci boli odvážané spoločnosti
Stavoglobal,jepotrebnépoukázaťnato,žesvedokO.uviedol,ženepoznáobchodnýnázovžalovaného,
preto použil priezvisko pána D. a nie názov Stavoglobal, s.r.o., ale že od pána Dankoviča bol odvezený
spoločnosti Stavoglobal. Ak by zmluvný vzťah nebol vznikol medzi žalobcom a žalovaným, nie je zrejmé,

prečo by inventarizačný zápis podpisovala konateľka žalovaného. V tomto smere je potrebné vnímať
výpoveď svedka i s tým, že pán D. bol vnímaný predmetným svedkom ako zástupca firmy Stavoglobal
s.r.o. (č.l. 239 spisu). Nemožno odhliadnuť ani od výpovede B. B. (č.l. 240 spisu), ktorá robila účtovníctvo
žalobcovi, ktorá svedecká výpoveď je síce vnímaná nepriamo, avšak dosvedčuje skutočnosť, že „V
januári 2008 prevážal navrhovateľ všetok tovar do Stavoglobalu. Od predchádzajúcej ekonómky som
dostala účtovnú zostavu zásob tovaru a v tejto som kontrolovala jednotlivé položky, ktoré odchádzali

do Stavoglobalu. Medzi navrhovateľom a Stavoglobalom bola dohoda, že postupne sa im bude tovar
fakturovať. Boli vystavené 2 faktúry, pričom pred ich vystavením som bola v Stavoglobale a pani
Jedličáková mi poskytla všetky potrebné informácie. Tovar dovezený od navrhovateľa do Stavoglobalu
predstavoval asi 80.500,- eur. Presné sumy si nepamätám, pamätám si tieto sumy len v tisícoch.
Faktúry boli Stavoglobalu vystavené na necelých 20.000,- eur a ostala tak hodnota tovaru cca 60.000,-

eur. Z dvoch vystavených faktúr Stavoglobal ostal dlžný navrhovateľovi asi 4.800,- eur a vo vzťahu
k tejto sume sa urobil zápočet s cenou za tovar, ktorý navrhovateľ od Stavoglobalu odobral. Tovar
dodaný do Stavoglobalu bol odsúhlasený, a to prvýkrát, keď sme tam tovar dodali a pani skladníčka
vystavila výdajky. Po prevzatí účtovníctva som do svojho účtovného softvéru preniesla všetky skladové
zásoby, množstvá a ceny jednotlivých tovarov a z týchto boli následne odpísané zásoby, ktoré boli

predané na základe dvoch vystavených faktúr. Po vykonanej inventúre som nahrala všetky výdajky,
ktoré sa zo Stavoglobalu vrátili do predinventúrnej evidencie a vyšiel mi stav, že Stavoglobal dlhuje
navrhovateľovi nejakých 10.100,- eur po vykonanom zápočte sumy cca 800,- eur“ (č.l. 240 spisu).
Ak by sa mal krajský súd stotožniť s argumentáciou žalovaného v odvolaní, tak potom nie je zrejmé,
prečo konateľka žalovaného pani Jedličáková prvé výdajky, ktoré boli vystavené v januári 2008, keď

tovar odchádzal do Stavoglobalu a jeho hodnotu si s pani Jedličákovou odsúhlasili, ktorá skutočnosť
vyplývala z výpovede svedkyne B. B. (č.l. 240 spisu). Tiež je potrebné brať do úvahy jej výpoveď v
tom smere, že po vykonaní inventúry prišli podklady od pána O. a pani A., ktorí to odsúhlasovali s pani
Jedličákovou, ktorú skutočnosť žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti nespochybnil. Z uvedených
skutkových tvrdení, podľa záverov krajského súdu, nebolo možné prijať iný záver ako ten, ktorý prijal

okresný súd v napadnutom rozsudku, napriek tomu, že žalovaný poukazoval na výpoveď žalobcu pred
súdom prvého stupňa v rovine neexistencie spoločnosti Stavoglobal, tak krajský súd poukazuje na
to, že išlo o výpoveď pred súdom prvého stupňa, ktorá sa v časti odlišovala od všetkých ostatných
výpovedí žalobcu, čiastočne nekorešpondovala s ostatnými tvrdeniami žalobcu, jeho právneho zástupcu
a tiež ani listinnými dôkazmi, avšak vzhľadom na všetky produkované, primárne listinné dôkazy, ako i

výpovede všetkých svedkov, ktoré boli vyhodnocované cez úpravu v § 132 OSP, ktoré vytvárali základ
pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, potom tvorili dôvody, pre
ktoré krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil,
pretože vytvárali sled logických záverov na rozdiel od skutočností, ktoré boli v rámci obrany žalovaného
produkované pred súdom prvého stupňa. V súvislosti so svojimi závermi, krajský súd na podporu

ich správnosti poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6M Cdo 1/2010 zo dňa 28. februára 2011 „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem
ľudskýchaodbornýchskúsenostímalibyťpravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedo
základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a

za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia
tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného
dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s

poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Tak napríklad pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom, k prejednávanej veci, aká jejeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi
a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede potom sudca porovná

s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto
poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkaznýchprostriedkovjezáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáverotom,
čiadoakejmieryúčastníksplnilsvojupovinnosťpreukázaťskutkovétvrdenia.Takéhodnoteniedôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že

rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
„Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi,

napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov
a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno
dovolaním úspešne napadnúť“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010
zo dňa 28. februára 2011).

Preto poznatok prvostupňového súdu, ktorý bol vyvodený z celého vykonaného dokazovania, že medzi
účastníkmi vznikol zmluvný vzťah, na základe ktorého potom žalobca uplatnil nárok žalobou, bol
výsledkom hodnotenia všetkých dôkazov, z povahy voľného hodnotenia dôkazov ako činnosti okresného
súdu a následne odvolacieho súdu pritom vyplývalo, že samo o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu

konania, a preto nemohol byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Krajský súd nemôže prvostupňovému
súdu vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia a nezistil krajský súd ani
existenciu iných vád konania z úradnej povinnosti.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď odmietol jeho

obranu, „ktorá preukázala, že navrhovateľ od nej odobral tovar, ktorý čiastočne započítal“ a vo zvyšku
„neuznal napriek existujúcim listinným dôkazom (dodacie listy)“, pričom takýto postup okresného súdu
podľa žalovaného „odôvodňuje naše tvrdenie, že súd uprel odporkyni právo konať pred súdom a
predkladať na svoju obranu dôkazy.“, „Prevzatím tovaru od odporkyne navrhovateľ
poveril osoby, ktoré pre neho vykonávali stavebné práce, čo súd nebral do úvahy, aj keď uznáva výpočet

výšky pohľadávky navrhovateľa ako nesporný a z uvedeného jednostranného zápočtu si navrhovateľ
uplatnil nárok na vymáhanú sumu“. K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, krajský
súd uvádza, že „Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/
to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala
účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení
pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5 Cdo 286/2012 zo dňa 07. marca 2013). Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu,
vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto vadou dokazovania, ak
v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje dôkazné bremeno, vo vzťahu k

svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane. To, akým spôsobom žalovaný napokon naložil so
svojou obranou a vo vzťahu k nej s dôkaznou povinnosťou, vyplývajúcou z úpravy v § 101 ods. 1 OSP
vo väzbe na § 120 ods. 1, 4 OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej napokon
bolo konštatované neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Ani
v tomto smere, pri zhodnotení celého priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu,

nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, čo by malo
za následok porušenie jeho práv účastníka konania.Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie, krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,
podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo
na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo
preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto

základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a
vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993,
podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť

svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd nezistil opodstatnenosť týchto odvolacích
dôvodov žalovaného. Z dokazovania a tých tvrdení a listinných dôkazov, ktoré produkoval žalobca v
rámci prvostupňového konania, bol správne vyvodený okresným súdom záver o vzniku obchodného
záväzkového právneho vzťahu účastníkov. V danom prípade však bolo relevantné, že nosným pre

závery tak okresného, ako aj odvolacieho súdu, bolo vyhodnotenie primárne listinných dôkazov, vo
vzťahu ku ktorým boli výpovede účastníkov len podpornými dôkaznými prostriedkami. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na to, že žalobca poveril osoby, ktoré pre neho vykonávali stavebné práce, tak potom bez
ďalšieho nie je odvolaciemu súdu dostatočne zrejmé, čo práve touto argumentáciou žalovaný sledoval,
preto nie je možné ju vyhodnotiť ako relevantnú, keďže vzhľadom na rovnosť účastníkov konania,

nemôže odvolací súd vychádzať len z prípadných možných domnienok motivujúcich žalovaného k tejto
argumentácii.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol

odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
danéhoprípadu.JudikatúraESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjepre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,

že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermisúdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané
podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného
súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd

v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.

1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 23.09.2015 (č.l. 287 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a
to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 270, 54 Eur

+ režijný paušál 8,39 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 334,74 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný
žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle
§ 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).