Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. august 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/728/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226479
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226479.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
LichnerovejaJUDr.IvetyMartinákovejprávnejvecižalobcuM.A.,nar.XX.XX.XXXX,bytomE.,A.XXXX/
XX, zastúpeného JUDr. E. O., advokátom so sídlom E., B. 2, proti žalovanej T.. T. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O., Z. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. K. - JUDr. A. K., so sídlom
E., O. XXXX, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. júna 2015, č.k.

22C/392/2012-153 , takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej p r i z n á v aprávo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej
domáhal vrátenia daru zamietol. Vo výroku II. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo

výške 1671,90 eur a hotových výdavkoch žalovanej vo výške 57,52 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa 03.04.2002 bola medzi žalobcom ako darcom a žalovanou
ako obdarovanou uzavretá darovacia zmluva, ktorej predmetom bol podiel k nehnuteľnosti: 1/2-ica
bytu č. X vo vchode č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX, postaveného na parc. č. XXXX/
X na ulici A. v E. a k nemu patriaci spoluvlastnícky podiel vo výške XX/XXXX-in na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a na pozemku parc. č. XXXX/X zastavané plochy

a nádvoria o výmere XXX m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. E.. Vklad
vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený Správou katastra Trenčín dňom 13.01.2003
pod č. V XXXX/XX. Dňa 03.04.2002 bola medzi žalobcom ako darcom a žalovanou ako obdarovanou
uzavretá darovacia zmluva, ktorej predmetom bol podiel k nehnuteľnosti: 1/2-ica bytu č. X vo vchode
č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX, postaveného na parc. č. XXXX/X na ulici A. v E. a
k nemu patriaci spoluvlastnícky podiel vo výške XX/XXXX-in na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu a na pozemku parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere

XXX m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. E.. Vklad vlastníckeho práva v
prospech žalovanej bol povolený Správou katastra Trenčín dňom 08.04.2009 pod č. V XXXX/XX. Listom
zo dňa 30.03.2003 žalobca žalovanej oznámil, že darovaciu zmluvu, ktorú s ňou uzavrel 03.04.2002,
v celom rozsahu ruší a odstupuje od nej, pretože do dnešného dňa zmluva nespĺňa požiadavky
na zavkladovanie Správou katastra Trenčín. Dôvody jeho rozhodnutia sú jednoznačné, k uzatvoreniu
zmluvy na neho vytvárala istý druh psychického nátlaku v spojení so skutočnosťou, že je v požehnanom

stave. Na druhej strane predpokladal, že ak bude spoluvlastníčkou, zabezpečí, aby byt prestal byť
hotelovým priestorom pre ubytovanie členov jej rodiny a iných príbuzných, čo sa nestalo ani po narodení
dcéry. Z úradnej činnosti mal súd vedomosť o tom, že na Okresnom súde Trenčín medzi totožnýmiúčastníkmi prebieha súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov
k predmetným nehnuteľnostiam, vedené pod sp. zn. 22C/140/2009, ktoré nie je právoplatne skončené.
Z doplneného žalobného návrhu doručenému súdu dňa 17.10.2014 vyplýva, že žaloaná od roku 2002

sa k nemu správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy vo vzťahu k nemu aj k jeho rodičom. Počas
celého obdobia, teda od roku 2002 doteraz, hrubo osočuje a nadáva jemu aj jeho rodičom, počas
celého obdobia mu sťažuje stretávanie sa s dcérou, čím mu znepríjemňuje už roky pokojný život.
Žalovaná doručila súdu dňa 13.01.2015 písomné stanovisko k doplneniu dôvodov žalobného návrhu
zo strany žalobcu, v ktorom uviedla, že skutočnosti uvádzané žalobcom sú nepravdivé, vymyslené,

skreslené, účelovo podané a vytrhnuté z kontextu, s týmito absolútne nesúhlasí. Tieto nové dôvody
sú zároveň zmätočné a po právnej stránke sú nepochybne rozšírením skutkových dôvodov. Vzniesla
námietku premlčania práva žalobcu na vrátenie daru. Konštatoval, že v konaní nebolo zistené, že by
dané práve úkony boli postihnuté neplatnosťou v zmysle ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Obe darovacie zmluvy tiež obsahujú podstatné náležitosti: dohodu o predmete daru a dohodu o jeho
bezodplatnosti. Obe zmluvy sú riadne vyhotovené v písomnej forme, keďže predmetom daru boli

nehnuteľnosti. V konaní tiež nebolo zistené, že by vôľa účastníkov zmluvy nebola slobodná a vážna,
resp. že by žalobca ako darca vykonal právne úkony v omyle podľa § 49a Občianskeho zákonníka.
Účinky darovacích zmlúv nastali vkladom vlastníctva do katastra nehnuteľností. Darovacia zmluva k
podielu na byte č. 1 bola zavkladovaná príslušnou správou katastra dňa 13.01.2003 (V 1006/02) a
darovacia zmluva k podielu na byte č. X dňa 08.04.2009 (V 1007/02). Za pravdivé označil súd

prvej inštancie tvrdenie žalobcu, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 13S/92/2009-54 zo dňa
22.06.2010 zrušil rozhodnutie Správy katastra Trenčín, týkajúce sa druhej darovacej zmluvy (k podielu
na byte č. 2) č. V XXXX/XX zo dňa 08.04.2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov § 250j
ods. 2, písm. a/ O.s.p. s odôvodnením, že žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia správy katastra,
pretože v texte darovacej zmluvy bol bez jeho vedomia vykonaný zo strany žalovanej jednostranný

zásah. Podľa názoru krajského súdu, ak bola darovacia zmluva zmenená jedným z účastníkov zmluvy
bez vedomia druhého účastníka, možno mať pochybnosti o tom, či sú ich prejavy vôle dostatočne určité
a zrozumiteľné vo vzťahu k celej zmluve. Správa katastra bola v prejednávanej veci povinná vziať do
úvahy aj skutočnosť, že po podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva bol do darovacej zmluvy urobený
dodatočnýzápistextuohľadnezáložnéhoprávaabolpovinnýzaoberaťsaotázkou,čitaktozmenenýtext

darovacej zmluvy nemá vplyv na jej hodnovernosť vo vzťahu k určitosti a zrozumiteľnosti prejavov vôle
oboch účastníkov. Najvyšší súd SR ale rozsudkom sp. zn. 6Sžo/231/2010 zo dňa 27.04.2011 rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/92/2009-54 zo dňa 22.06.2010 zmenil tak, že žalobu žalobcu
zamietol. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že účastníci darovacej zmluvy
určitým a zrozumiteľným spôsobom v čl. I až V. zmluvy uviedli podstatné náležitosti právneho úkonu -

daru, v dôsledku čoho uzatvorili platný právny úkon v súlade s § 628 Občianskeho zákonníka. Z týchto
dôvodov správny orgán správne postupoval, keď po predložení súhlasu záložného veriteľa k prevodu
vlastníctva k predmetu daru dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre povolenie vkladu
vlastníckeho práva. Každý dodatočný zásah do zmluvy je potrebné posudzovať individuálne. Pokiaľ v
danej veci bol urobený jednostranný zásah do predloženej darovacej zmluvy v čl. VI., bolo potrebné

ho vyhodnotiť vzhľadom na jeho formu, obsah, ako aj účinky posudzovaním, či sa dotýka podstatných
náležitostí právneho úkonu podľa § 628 Občianskeho zákonníka. Zo skutkových zistení vyplýva, že
zápis urobený v čl. VI. zmluvy obdarovanou po podaní návrhu na vklad, sa žiadnym spôsobom netýkal
podstatných náležitostí zmluvy, nemá za následok zmenu v označení účastníkov zmluvy, označení
právneho úkonu, jeho predmetu, miesta a času právneho úkonu, v označení nehnuteľnosti ani žiadnym

spôsobom nepozmeňoval prejav vôle účastníkov konania. Z tohto dôvodu správa katastra postupovala
správne a v súlade so zákonom, keď povolila vklad vlastníckeho práva. V konaní ďalej nebolo zistené,
že by žalovaná bola v súvislosti s uzavretím darovacích zmlúv trestne stíhaná za akýkoľvek trestný
čin. Pokiaľ ide o list žalobcu zo dňa 30.03.2003, ktorým žalobca žalovanej oznámil, že od darovacej
zmluvy odstupuje, pretože zmluva nespĺňa požiadavky na zavkladovanie Správou katastra Trenčín, súd

konštatoval, že nejde o odstúpenie od zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré
by vyvolávalo právne účinky. Zmluvné strany si v darovacích zmluvách možnosť odstúpiť od zmlúv
nedojednali a táto možnosť nevyplýva ani z ust. Občianskeho zákonníka alebo iného zákona, a preto
je tento list žalobcu právne neúčinný. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatoval, že medzi účastníkmi
došlo k uzavretiu dvoch platných darovacích zmlúv, a preto sa následne zaoberal otázkou, či sa žalobca

odžalovanejriadnedomáhavráteniadaru.Žalobcasícevnávrhuuvádza,žežalovanúvyzvalnavrátenie
darov dňa 18.02.2009, avšak túto výzvu súdu v priebehu celého konania, a to ani na opakovanú žiadosť
súdu na pojednávaní dňa 19.06.2015, nepredložil. Keďže v danej veci predmetom darovacích zmlúv
boli nehnuteľnosti, musí mať výzva na vrátenie darov zo strany žalobcu písomnú formu. Za tohtoskutkového stavu súd konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,
že by žalovanú dňa 18.02.2009 (alebo ktorýkoľvek iný deň do dňa podania žalobného návrhu) vyzval
na vrátenie darov. Ďalej konštatoval, že žalobca žalobný návrh doručil súdu dňa 28.09.2012. Pretože

tento neobsahoval náležitosti žalobného návrhu podľa § 42 ods. 3, § 79 ods. 1
O.s.p., súd ho uznesením č.k. 22C/392/2012-4 zo dňa 03.12.2012 vyzval na jeho doplnenie. Žalobca
žalobu doplnil podaním doručeným súdu dňa 28.01.2013, ktoré v čl. V ods. 2 obsahuje priamu výzvu
žalovanej na vrátenie daru. Pokiaľ ide o dôvody vrátenia darov, v doplnení podania sa uvádza jediný
konkrétny a datovaný skutok, pre ktorý sa žalobca vrátenia darov od žalovanej domáha, a to jeho

fyzické napadnutie žalovanou dňa 24.02.2008. Ďalšími dôvodmi, pre ktoré sa žalobca domáha vrátenia
daru od žalovanej je oznámenie OO PZ o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa
mal dopustiť, ale konanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok nebol priestupkom; šikanózne podania
žalovanej po rozvode ich manželstva na rôzne orgány, ktorými sa snažila dosiahnuť zákaz styku s
otcom dieťaťa, jej porušovanie výkonu rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o úprave styku s dcérou,
neumožnenie stretávania sa žalobcu s dcérou, nevhodné vystupovanie (hrubé urážky žalobcu a členov

jeho rodiny pred dcérou aj na verejnosti, osočovanie). Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej,
že takto popísané tvrdené nevhodné správanie žalovanej podľa názoru súdu nepredstavuje jasne,
zrozumiteľne, konkrétne a predovšetkým nezameniteľne označené správanie sa, ktoré by zakladalo
právo darcu - žalobcu domáhať sa vrátenia darov. Prvá výzva žalobcu na vrátenie darov (žalobný návrh v
zneníjehodoplneniazodňa28.01.2013)potomvtejtočastinespĺňapodmienkuurčitostiprávnehoúkonu

- iné konkrétne okolnosti, skutkové, časové a miestne vymedzenie tvrdeného nevhodného správania
sa obdarovanej. Žalobný návrh v spojení s doplneným návrhom, doručeným súdu dňa 28.01.2013,
bol žalovanej doručený do vlastných rúk až dňa 14.07.2014, čo vyplýva z pripojenej doručenky, ktorá
je súčasťou súdneho spisu. Až týmto dňom teda došlo k tomu, že žalobca ako darca riadne vyzval
žalovanú ako obdarovanú na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka z popísaného

dôvodu. Následne žalobca doručil súdu písomné podanie, označené ako "Žaloba o vrátenie daru
Dôvody", t.j. doplnenie opisu nevhodného správania sa žalovanej, pre ktoré sa domáha vrátenia
darov, v ktorom miestne, časovo a skutkovo špecifikoval iné, ďalšie správanie sa žalovanej, ktoré v
predchádzajúcich podaniach neuvádzal. Predmetné podanie potom súd z hľadiska obsahu považoval
za inú, ďalšiu výzvu na vrátenie darov, adresovanú žalovanej z tam popísaných dôvodov. Podanie

bolo žalovanej doručené až na pojednávaní dňa 17.10.2014. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vo veci
vzniesla námietku premlčania, súd sa musel zaoberať najprv otázkou, či nárok žalobcu nie je premlčaný.
Žalobca v konaní písomne i ústne opakovane zdôrazňoval, že vrátenia daru sa domáha z dôvodu
sústavného porušovania dobrých mravov žalovanou, ktoré pretrváva už od roku 2002 (dokonca už pred
uzavretím samotných darovacích zmlúv). Právo darcu domáhať sa vrátenia daru podlieha premlčaniu

vo všeobecnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď darca mohol právo uplatniť po prvý
raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene
vykonať po prvý raz. Nie je potom rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho,
tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva
bránila určitá prekážka, akou je choroba, a pod.). Pre začiatok behu premlčacej doby nemôže byť

rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky pre uplatnenie práva, lebo premlčacia doba začala bežať
dňom, kedy boli naplnené zákonné podmienky pre počiatok jej behu a ďalšie trvanie týchto podmienok
je z hľadiska premlčania nerozhodné. Pokiaľ ide o skutky žalovanej, popísané žalobcom v prvej výzve
na vrátenie daru, doručenej žalovanej až dňa 14.07.2014, jediný presne datovaný skutok žalovanej,
ktorým sa menovaná mala dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov voči žalobcovi, malo byť jeho

fyzické napadnutie žalovanou dňa 24.02.2008. Premlčacia doba na uplatnenie práva darcu - žalobcu
na vrátenie daru z tohto dôvodu potom uplynula dňa 24.02.2011, teda viac ako 3 roky predtým, ako
bola výzva na vrátenie daru doručená žalovanej, a preto súd konštatoval, že právo darcu žalobcu
domáhať sa vrátenia daru z popísaného dôvodu je premlčané. Pokiaľ ide o tvrdené správanie žalovanej,
popísané žalobcom v druhej výzve na vrátenie darov, doručenej žalovanej dňa 17.10.2014, v bode 1.b

výzvy, tohto sa mala žalovaná dopúšťať v rokoch 2003-2012/2014; správania popísaného v bode 2.a
výzvy v rokoch 2008-2012; správania popísaného v bode 2.b výzvy v rokoch 2008-2009, správania
popísaného v bode 3 výzvy v rokoch 2003-2012/2014. V zmysle vyššie uvedeného premlčacia doba pre
uplatnenie nároku na vrátenie daru začína plynúť od okamihu, kedy správanie obdarovaného naplnilo
všetky znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Pretože žalobca sa vrátenia daru domáha z

dôvodu síce menej závažného, ale sústavného porušovania dobrých mravov, ktoré už malo nadobudnúť
charakter hrubého porušenia dobrých mravov, a ktoré pretrvávalo podľa jeho tvrdení nepretržite od
roku 2003 (resp. 2002 alebo 2008) do roku 2014, je v posudzovanej veci pre zistenie začiatku plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie nároku žalobcu na vrátenie darov rozhodujúce, kedy naplnilo tvrdenésprávanie žalovanej prvok sústavnosti, a teda kedy mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoje právo na
vrátenie daru od žalovanej. Legálna definícia pojmu sústavnosť pritom neexistuje; z gramatického
výkladu slova sústavný možno vyvodiť, že ide o prvok pravidelný, stály, plánovitý (Slovník slovenského

jazyka). Rozhodujúce v danej veci je, že podľa názoru súdu prvok sústavnosti porušovania dobrých
mravov bol podľa tvrdení samotného žalobcu celkom nepochybne naplnený skôr, než 3 roky predo dňom
17.10.2014 (resp. 14.07.2014), kedy žalobca preukázateľne prvýkrát uplatnil vo vzťahu ku žalovanej
nárok na vrátenie darov dvoma následnými výzvami. V poradí druhej výzve na vrátenie darov popísané
správanie žalovanej podľa tvrdení samotného žalobcu začalo už v roku 2003 (bod 1.b a 3 výzvy), t.j. 11

rokov pred doručením tejto výzvy na vrátenie daru žalovanej, resp. v roku 2008 (bod 2 a 2.b výzvy), t.j. 6
rokovpreddoručenímtejtovýzvynavráteniedaružalovanej.Ikebysúdkonštatoval,žeprvoksústavnosti
bol naplnený pri každej zo žalobcom popísaných foriem nevhodného správania sa žalovanej k nemu
(keďže podľa jeho tvrdení ide o nepretržité nevhodné správanie sa žalovanej) až po roku od počiatku
tohto správania sa, premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku na vrátenie darov z dôvodu sústavného
nevhodného správania sa žalovanej, popísaného v druhej výzve na vrátenie darov, by začala plynúť

v roku 2004, resp. v roku 2009 a uplynula by najneskôr ku dňu 31.12.2007, resp. 31.12.2012. Keďže
predmetná druhá výzva na vrátenie darov žalovanej bola preukázateľne menovanej doručená až dňa
17.10.2014, súd konštatoval, že i v tomto prípade je právo darcu - žalobcu domáhať sa vrátenia daru z
dôvodov sústavného nevhodného správania sa žalovanej, uvádzaných v druhej výzve, premlčané. Súd
prvejinštancienesúhlasilsvyjadrenímžalobcu,žetrvaniepopísanéhostavu,keďžalovanásavočinemu

popísaným spôsobom správala až do roku 2014, mohlo spôsobiť posun začiatku plynutia premlčacej
doby na uplatnenie práva na vrátenie daru na celú dobu, kedy porušovanie dobrých mravov trvalo. Ako
je uvedené vyššie, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky
pre uplatnenie práva, lebo premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy boli prvýkrát naplnené zákonné
podmienky pre počiatok jej plynutia. Totožný právny názor vyslovil i Najvyšší súd ČR v uznesení sp.

zn. 32Odo 429/2003 zo dňa 26.05.2004, pričom súd vzhľadom na blízkosť slovenskej a českej právnej
úpravy ohľadne inštitútu premlčania, nemal dôvod na toto rozhodnutie neprihliadnuť. Vzhľadom k tomu,
že súd konštatoval, že nárok žalobcu na vrátenie daru je z vyššie uvedených dôvodov premlčaný, z
dôvodu hospodárnosti konania sa nezaoberal vecne jednotlivými dôvodmi, resp. formami správania sa
žalovanej vo vzťahu k žalobcovi a jemu blízkym osobám a v tomto smere nevykonal dôkazy, navrhované

účastníkmi konania. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 48 ods. 1, § 49a, § 628 ods.
1,2, § 100 ods. 1, § 101, § 41 ods. 3 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.. Plne úspešnej žalovanej patrí náhrada trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy
konania žalovanej pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") a z

náhrady iných trov konania vo výške 57,52 eur. Predmetom sporu bolo vydanie nehnuteľností, ktorých
hodnotu žalobca v doplnenom návrhu určil na sumu 11 484,- eur, a preto základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby zástupcu žalobcu je 270,54 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky.
Zástupca žalovanej vykonal 5 úkonov právnej služby á 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia,
písomné vyjadrenie k žalobe, účasť na pojednávaní dňa 17.10.2014, písomné vyjadrenie k doplneniu

dôvodov žaloby zo dňa 18.12.2014, účasť na pojednávaní dňa 19.06.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. a/,
c/, d/ vyhlášky. Zástupcovi žalovanej ďalej patrí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 4 x režijný paušál á 8,04
eur za úkony v roku 2014 a 1 x 8,39 eur za úkon v roku 2015 v celkovej výške 40,55 eur. Nakoľko
zástupca žalovanej je platiteľom DPH, patrí mu z odmeny a náhrad spolu vo výške 1 393,25 eur i DPH
v sadzbe 20 % a vo výške 278,65 eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú spolu sumu 1 671,90

eur. Žalovanej osobne tiež vznikli hotové výdavky v súvislosti s cestou z miesta jej bydliska v Prešove
na pojednávania súdu v Trenčíne v dňoch 17.10.2014 a 19.06.2015, ktorých sa osobne zúčastnila, a
to 2 x cestovné vlakom Prešov - Kysak a späť, t.j. 2 x 0,94 eur x 2, t.j. 3,76 eur a 2 x cestovné vlakom
Kysak - Trenčín a späť, t.j. 2 x 13,44 eur x 2, t.j. suma 53,76 eur; spolu cestovné náklady žalovanej
57,52 eur. Súd v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalobcu na zaplatenie náhrady trov konania na

účet zástupcu žalovanej.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k inej vade uvedenej v § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom), súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne
právne posúdenie veci. Poukázal na to, že vrátenia daru od žalovanej sa domáha z dôvodu, že žalovaná
ako obdarovaná od roku 2002 opakovane znevažuje dôstojnosť a verbálne uráža na cti v súkromí
i na verejnosti jeho a jeho rodičov, keď jednotlivé činy (na ktoré poukázal) spája časová spojitosť ajednotiaci zámer. Mal za to, že toto nevďačné konanie žalovanej svojou intenzitou nevzbudzuje žiadne
pochybnosti o kolízii s dobrými mravmi a z hľadiska svojho rozsahu by ho každý na jeho mieste
objektívne pociťoval rovnako. Dôvodil, že negatívne prejavy žalovanej uviedol už vo svojich písomných

podaniach na súd, alebo opísal vo svojich prednesoch a výsluchoch na pojednávaniach, podporil
návrhmi na vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal a bol pripravený uviesť ďalšie skutočnosti
odôvodňujúce vrátenie podielov na nehnuteľnostiach. Nestotožnil sa so záverom súdu, keď žalobu
zamietol z dôvodu premlčania. Namietal, že v konaní zdôrazňoval, že vrátenia daru sa domáhal z
dôvodu sústavného porušovania dobrých mravov žalovanou, ktoré pretrváva už od roku 2002, súd sa

však zaoberal iba jedným skutkom - fyzickým napadnutím dňa 24.02.2008 a uplynutie premlčacej doby
ustálil na dátum 24.02.2011. Ďalej poukázal na judikatúru, ktorá jednoznačne rozlišuje medzi dvoma
plynutiami premlčacej lehoty, ktorá plynie odlišne vtedy, keď ide o správanie hrubo porušujúce dobré
mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorázovom alebo samostatnom) konaní obdarovaného a vtedy, keď
ide o sústavné (pokračujúce alebo opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa ust. § 630
Obč. zákonníka. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/429/2003

namietal, že súd mal námietku premlčania vznesenú žalovanou odmietnuť ako nedôvodnú, pretože
premlčanie nemohlo ešte uplynúť. Argumentoval tým, že ak by aj súhlasil s najneskorším dátumom
uplatnenia vrátenia daru žalovanej (podľa súdu dňa 17.10.2014), tak ešte počas roku 2011 (ako aj
2012,2013,2014) pretrvávalo veľmi nevhodné správanie žalovanej voči nemu a jeho blízkym príbuzným.
Za formalistické považoval posudzovanie súdu, ktorý každé jeho podanie posudzoval samostatne

ako hmotnoprávnu výzvu darcu obdarovanej, hoci išlo o listinné dôkazy preukazujúce rozhodujúce
skutočnosti trvania zjavného porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej. Mal za to, že už prvý
jednostranný úkon adresovaný žalovanej mal za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva k
daru a zo zákona sa obnovilo vlastnícke právo darcu k darovaným podielom. Ďalej poukázal na to, že
vrátenie daru žiadal nielen písomne dňa 18.02.2009, ale opakovane aj ústne. Súd však nevykonával v

tomto smere dokazovanie a v rozpore s právnou teóriou i praxou konštatoval, že ak sa vrátenie daru
týka nehnuteľnosti, musí byť úkon urobený písomne. Za nesprávny označil záver súdu prvej inštancie,
podľa ktorého sa jeho jednostranný právny úkon o vrátenie daru dostal do dispozície žalovanej až
dňom doručenia návrhu na začatie konania dňa 14.07.2014, pretože v danej veci nie je podľa jeho
názoru podstatné kedy k tomu došlo, ale, že k tomu naozaj došlo, a to, že sa neúspešne domáhal

vrátenia daru nie je v tejto fáze konania sporné. Určujúcim je čas posledného nevhodného správania
žalovanej, ktoré sa objektívne prejavilo. Trval na tom, že k premlčaniu jeho nároku nemohlo dôjsť,
pretože správanie žalovanej porušujúce práva darcu a členov jeho rodiny naďalej pretrváva. Zdôraznil,
že vzhľadom na rodinné pozadie tohto prípadu, námietku premlčania nemožno vôbec aplikovať na danú
vec, pretože výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej namietal, že súd sa pri výklade

a aplikácii zákona odchýlil od znenia príslušných ustanovení, poprel tým ich účel a význam a zásadným
spôsobom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo
pretoporušenéjehozákladnéprávonasúdnuainúprávnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Vyslovila názor, že výzva na vrátenie daru nie je nejakým faktickým právnym úkonom,
ale musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti podľa § 37 ods. 1 Obč. zákonníka, musí teda byť
perfektným právnym úkonom. Tým nemá na mysli právnu a formálnu dokonalosť právneho úkonu, ale

to, že musí obsahovať konkretizovanie správania sa obdarovaného čo do popisu spôsobu, miesta a
času nevhodného správania a výslovnú žiadosť darcu, že z dôvodu takéhoto správania žiada vrátiť
dar. Jedine takáto výzva má za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva. Poukázala na to,
že intenzita opísaného konania musí byť zároveň všeobecne hodnotená (posudzovaná) ako hrubé
porušenie dobrých mravov voči darcovi. Mala za to, že výzva na vrátenie daru, ako právny úkon týkajúci

sa nehnuteľností, musí mať písomnú formu, a to nielen podľa ustanovení Obč. zákonníka, ale aj v
zmysle ustanovení katastrálneho zákona, nehľadiac na to, že v žalobe doručenej súdu prvej inštancie
dňa 28.09.2012 žalobca ústnu výzvu na vrátenie daru, ktorá by mala predchádzať podanej žalobe (tak
ako to zrazu uvádza v podanom odvolaní) vôbec nespomína. Ďalej poukázala na
to, že súd prvej inštancie opakovane vyzýval žalobcu, aby predložil výzvu na vrátenie daru, ktorú podľa

tvrdení žalobcu jej mal adresovať. Žalobca však túto výzvu nepredložil a preto súd správne za výzvu
na vrátenie daru považoval až doplnenie žaloby žalobcom, ktoré obsahuje konkrétny popis správania,
ktoré žalobca považuje za v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti nie je možné, podľa názoru
žalovanej, opomenúť tú skutočnosť, že obsahom výzvy na vrátenie daru žalobca determinuje aj predmetprípadného súdneho konania a rozsah dokazovania. Na základe toho nepovažovala preto vykonanie
ďalšie dokazovania vzhľadom na právne posúdenie veci za nesprávne tak, ako to tvrdí žalobca. V
súlade s názorom súdu prvej inštancie mala za to, že premlčacia doba pri práve na vrátenie daru

plynie od okamihu, kedy žalobca mohol toto právo uplatniť prvýkrát. To znamená, že pri jednorazovom
konaní obdarovaného, ktoré darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov, dňom nasledujúcom
po takomto konaní. Pri opakovanom konaní, ktoré až po určitom čase v dôsledku svojej sústavnosti
nadobudne podľa darcu intenzitu konania hrubo porušujúceho dobré mravy, plynie premlčacia lehota
od okamihu, kedy toto konanie už nadobudlo podľa darcu takýto charakter. Teda ten okamih, od

ktorého je už možné správanie obdarovaného prehlásiť za hrubo porušujúce dobré mravy. Opätovne
zdôraznila, že nie si je vedomá toho, že by sa voči žalobcovi správala takým spôsobom, ktorým by
hrubo porušovala dobré mravy. Poukázala na dôvody opustenia spoločnej domácnosti dňa 01.03.2008,
rozvod manželstva, na konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predmetných
nehnuteľnostívedenénaOkresnomsúdeTrenčínpodsp.zn.22C/142/2009,ktorékonaniepodľanázoru
žalovanej viedlo žalobcu k podaniu návrhu na vrátenie daru. Uviedla, že aj to svedčí o zjavnej účelovosti

tohto návrhu s cieľom vyhnúť sa vyporiadaniu spoluvlastníctva, na ktoré má zákonný nárok.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 v spojení s § 219 ods.
3 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (zák. č. 160/2015 Z.z. účinný
od 01.07.2016) aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom, že nárok žalobcu na vrátenie daru

je premlčaný. Za rozhodujúce v danej veci považoval tú skutočnosť, že prvok sústavnosti porušovania
dobrých mravov bol podľa tvrdení samotného žalobcu celkom nepochybne naplnený skôr, než 3 roky
predo dňom 17.10.2014 (resp. 14.07.2014), kedy žalobca preukázateľne prvýkrát uplatnil vo vzťahu ku
žalovanej nárok na vrátenie darov dvoma následnými výzvami. V poradí v druhej výzve na vrátenie
darov popísané správanie žalovanej podľa tvrdení samotného žalobcu začalo už v roku 2003 (bod 1.b

a 3 výzvy), t.j. 11 rokov pred doručením tejto výzvy na vrátenie daru žalovanej, resp. v roku 2008 (bod 2
a 2.b výzvy), t.j. 6 rokov pred doručením tejto výzvy na vrátenie daru žalovanej. I keby súd konštatoval,
že prvok sústavnosti bol naplnený pri každej zo žalobcom popísaných foriem nevhodného správania sa
žalovanej k nemu (keďže podľa jeho tvrdení ide o nepretržité nevhodné správanie sa žalovanej) až po
roku od počiatku tohto správania sa, premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku na vrátenie darov z

dôvodu sústavného nevhodného správania sa žalovanej, popísaného v druhej výzve na vrátenie darov,
by začala plynúť v roku 2004, resp. v roku 2009 a uplynula by najneskôr ku dňu 31.12.2007, resp.
31.12.2012. Keďže predmetná druhá výzva na vrátenie darov žalovanej bola preukázateľne menovanej
doručená až dňa 17.10.2014, súd konštatoval, že i v tomto prípade je právo darcu - žalobcu domáhať sa
vrátenia daru z dôvodov sústavného nevhodného správania sa žalovanej, uvádzaných v druhej výzve,

premlčané.

6. Odvolací súd sa s právnym názorom súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku
v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 C.s.. stotožňuje a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza
nasledovné:

7. V danej veci ide o posúdenie námietky premlčania práva darcu domáhať sa vrátenia daru.

8. Podľa § 630 Obč. zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu
alebo členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy.

9. K zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich skutočností, a to
hrubého porušenia dobrých mravov chovaním voči darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného
právneho úkonu darcu adresovanému obdarovanému.

10. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné chovanie
obdarovaného, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo oporušovanie sústavné, a to, či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci
a podobne.

11. Podľa § 101 Obč. zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

12. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že pre začiatok behu premlčacej doby nemôže
byť rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky pre uplatnenie práva, lebo premlčacia doba začala plynúť

dňom, kedy boli naplnené zákonné podmienky pre začiatok jej behu a ďalšie trvanie týchto podmienok
je z hľadiska premlčania nerozhodné. Nemožno preto súhlasiť s odvolateľom, že vznesenú námietku
žalovanou mal odmietnuť ako nedôvodnú, preto premlčanie nemohlo ešte uplynúť, nakoľko ešte počas
roku 2011 (ako aj 2012,2013 a 2014) pretrvávalo veľmi nevhodné správanie žalovanej voči nemu a jeho
blízkym príbuzným. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že pre záver o dôvodoch na vrátenie
daru je určujúci okamih posledného konania obdarovaného, ktorým možno už jeho chovanie prehlásiť

za hrubo porušujúce dobré mravy. Teda ten okamih, od ktorého je už možné správanie obdarovaného
prehlásiť za hrubo porušujúce dobré mravy. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ sa
žalobca domáha vrátenia daru od žalovanej z dôvodu sústavného porušovania dobrých mravov, a ktoré
pretrvávalo podľa jeho tvrdení nepretržite od roku 2003 (resp. 2002 alebo 2008) do roku 2014, pre
zistenie začiatku premlčacej doby na vrátenie daru je rozhodujúce, kedy naplnilo tvrdené správanie

žalovanej prvok sústavnosti, a teda kedy mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoje právo na vrátenie
daru od žalovanej. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že rozhodujúce v
danej veci je, že prvok sústavnosti porušovania dobrých mravov bol podľa tvrdení samotného žalobcu
celkom nepochybne naplnený skôr, než tri roky predo dňom 17.10.2014 (resp. 14.07.2014), kedy
žalobca preukázateľné prvýkrát uplatnil vo vzťahu k žalovanej nárok na vrátenie daru dvoma následnými

výzvami. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie tým smerom,
že žiadal vrátenie daru nielen písomne dňa 18.02.2009, ale opakovane ústne, ani táto námietka nie je
dôvodná. Žalobca v návrhu uviedol, že žalovanú dňa 18.02.2009 prostredníctvom právneho zástupcu
vyzval na vrátenie daru, na pojednávaní dňa 19.06.2015 uviedol, že predmetná výzva je pripojená k
návrhu, avšak ani na opakovanú žiadosť súdu túto výzvu žalobca ani po poučení § 120 ods. 4 O.s.p.

nepredložil. Súd prvej inštancie sa preto správne vysporiadal s posúdením existencie žalobcovej výzvy
na vrátenie daru, za ktorú považoval až doplnenie žaloby žalobcom, ktoré obsahuje konkrétny popis
správania, ktoré žalobca považuje za v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ odvolateľ namietal, že k
vzneseniu námietky premlčania došlo v rozpore s dobrými mravmi, s týmto názorom sa odvolací súd
nestotožňuje. Premlčanie ako zákonom stanovený inštitút slúži na naplnenie zásady právnej istoty,

pretože svojou podstatou tiež brániť otváraniu sporných otázok po uplynutí neprimeranej doby a núti
nositeľov práv, aby si svoje nároky uplatňovali v dobách stanovených zákonom. Na druhej strane široko
koncipované ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák. vyžaduje, aby výkon práva a povinnosti vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov, ktorým môže byť aj vznesenie námietky premlčania práva, nebol v
rozpore s dobrými mravmi. Stret týchto dvoch ustanovení treba vykladať tak, že vznesenie námietky

premlčania určitého práva nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože existenciu a
uplatňovanienámietkypremlčaniavobčiansko-právnychvzťahochpredpokladáastanovujezákon,ktorý
takýto postup odobruje. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva
uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu
k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1

C.s.p. tak, že úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).