Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/177/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112231852
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1112231852.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, konajúcej
prostredníctvom doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., konateľa a advokáta, proti odporcovi Slovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamieta.

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady škody
v sume 555,33 eur a nemajetkovej ujmy v sume 111,07 eur z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku,
ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 109400328 dlžníkom- M. Č.,
narodenou XX.XX.XXXX, (ďalej len "povinná"), v zákonom stanovenej lehote. Zároveň, Okresný súd

Bratislava I ako exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") spôsobom odporujúcim
zákonu založil svoju právomoc a postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu - vykonateľného rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06410/11, metódou,
ktorá mu ako exekučnému súdu neprináležala. Porušil teda princíp právnej istoty, nakoľko v danej
veci existovala prekážka právoplatne rozhodnutej veci, a to rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je
rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným súdom. Exekučný súd postupoval

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe (bol v omeškaní viac
ako 157 dní), pričom neprípustne opätovne posudzoval právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v
časti istiny, bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a žiadosť súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie následne zamietol. V tejto súvislosti vznikla navrhovateľovi 1/ majetková škoda
v sume 555,33 eur predstavujúca náhradu istiny spolu s jej príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná na základe právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj 2/ nemajetková ujma,

keďže došlo k porušeniu článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súdu. Vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu (t.j. rozhodnutiu v zákonnej lehote) moholnavrhovateľ uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Vzhľadom na dopad nesprávneho úradného postupu súdu v podobe vnútorných

zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia práv
navrhovateľa, straty legitímnych očakávaní, že v stanovenom čase nastane stav predpokladaný
zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a v zamedzení vymoženia pohľadávky
cestou exekúcie, považoval navrhovateľ za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 111,07 eur.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. V prvom rade
poukázal na nejasný titul nároku na náhradu škody, keďže z návrhu nebolo zrejmé, či navrhovateľ
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní, ktoré všeobecný súd nie je v konaní o
náhradu škody oprávnený posudzovať, nakoľko to patrí do právomoci predsedu súdu alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky, pričom sám navrhovateľ ani neuvádzal aké kroky podnikol na odstránenie
neželaného stavu alebo sa nároku domáhal z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie

poverenia, resp. z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. V druhom rade považoval
odporcanávrhnavrhovateľazapredčasnepodaný,keďžeodpodaniažiadostinavrhovateľaopredbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu dňa 25.09.2012 neuplynula zákonom stanovená
lehota 6 mesiacov. K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že z dikcie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade,

ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu. Zároveň sa predmetná lehota vzťahuje
len na tie prípady, keď súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe stanoveného
exekučného titulu, a preto neplatí vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým súd zamietne žiadosť o vydanie
poverenia. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci z takého nesprávneho úradného postupu preto
nemá oporu v zákone. Vnútroštátny súd má pritom povinnosť ex offo preskúmavať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného
bez účasti spotrebiteľa a preskúmať i to, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá.
Postup exekučného súdu, ktorý uskutočnil prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v
rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku preto považoval odporca za legitímny.

Odporca sa nestotožnil ani s tvrdeniami navrhovateľa ohľadne nesprávneho úradného postupu v podobe
prieťahov v konaní, keď v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.")
navrhovateľ nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu a ani rozhodnutie, v
ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa

odporcu navrhovateľ nepreukázal ani nárok na náhradu škody, keď nepreukázal existenciu 1/dlžníka
ako úplný základ preukázania toho, čoho sa domáha, 2/ právoplatného rozhodnutia súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenie a nepreukázal ani 3/ nevymožiteľnosť pohľadávky, nakoľko zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia preukázalo len nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nárok navrhovateľ určil

nesprávnepercentuálnoučiastkouztvrdenejskutočnejškody,ajtentopovažovalodporcazanedôvodný.
Vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný,pocityčlenovriadiacichorgánov
spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné, keďže nemajetkovú ujmu
si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ pritom neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
tvrdení o zániku podnikateľských aktivít a plánov, ovplyvnení jeho ďalších podnikateľských postupov a

nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením porušenia
jeho práv. S prihliadnutím na charakter podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval odporca konanie
navrhovateľa za v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 2NcC 53/2012, rozhodol, že vec

prejednávajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, Mgr. Patricia Skotnická, spolu s ďalšími sudcami
tohto súdu, okrem sudkyne JUDr. Jarmily Gulovej, nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
v danej veci. Súd nezistil tak z obsahu spisu, z vyjadrení sudcov okresného súdu, okrem sudkyne
JUDr. Gulovej, ani zo vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľa také skutočnosti a dôvody, ktoré by
zakladali čo i len domnienku zaujatosti sudcov o existencii konkrétnych overiteľných skutočností, ktoré

by spochybňovali ich nestrannosť. Len samotná skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I sa v exekučnej
veci dopustil nesprávneho úradného postupu nie je spôsobilá odôvodniť zaujatosť všetkých sudcov
predmetného súdu. Krajský súd zároveň konštatoval, že tým, že neboli splnené zákonné podmienky preaplikáciu § 14 ods. 1 O.s.p., nebol daný ani zákonný dôvod na prikázanie veci inému okresnému súdu
podľa § 12 ods. 1 O.s.p. a už vôbec nie podľa § 12 ods. 2 O.s.p.

Súd nariadil vo veci pojednávanie a po vykonaní dokazovania na pojednávaní dňa 16.07.2014, ktoré
viedol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, vyhlásil rozsudok vo
veci samej. Súd nevyhovel žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o zrušenie pojednávania (podľa
obsahu išlo o žiadosť o odročenie pojednávania - pozn. súdu), keď mal za to, že tento neuviedol dôvody,
ktoré by bolo možné považovať za dôležité na odročenie pojednávania. To, že navrhovateľ nesúhlasil

s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 2NcC 53/2012, ktoré mu bolo
doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 25.02.2013 a obrátil sa sťažnosťou na Ústavný
súd Slovenskej republiky namietajúc jeho nesprávnosť, nemá automaticky za následok prejednanie
veci nestranným a nezákonným sudcom, naviac v situácii, keď konajúci súd disponuje právoplatným
rozhodnutím krajského súdu o tom, že u vec prejednávajúcej sudkyni neexistujú skutočnosti tak
subjektívnej, ako ani objektívnej povahy, zakladúce jej pomer k veci, účastníkom konania alebo ich

zástupcom.

Súdvykonalvovecidokazovanie,keďsaoboznámilsnávrhomnazačatiekonania,písomnýmiaústnymi
vyjadreniami splnomocnenej zástupkyne odporcu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými do
súdneho spisu oboma účastníkmi konania, s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Bratislava

I, sp. zn. 3Er 343/2012, s obsahom znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý navrhovateľ založiť do spisu
tunajšieho súdu v obdobnej veci sp. zn. 11C 177/2012, ako aj s ostatným obsahom spisu.

Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné
dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia

nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania
uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity
účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní,
ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania,

ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita
súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi
konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ).

Skutkový stav je nasledovný:

Dňa 01.03.2012 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Bratislava I žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej
M. Č., na vymoženie istiny 917,01 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave zo dňa 21.07.2011 sp. zn. SR 06410/11, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 22.08.2011 a vykonateľnosť dňa 25.08.2011. Okresný súd Bratislava I
uznesením zo dňa 14.05.2012, č. k. 3Er 343/2012-14, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon č. 244/2002 Z.z."). Mal za to, že
pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i

materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a teda je povinný skúmať i to, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným
titulom podľa § 41 Exekučného poriadku. Z obsahu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
pritom vyplýva, že tento ukladá povinnej, okrem iného, i povinnosť zaplatiť oprávnenému zmenkový
úrok vo výške 0,25% denne zo sumy 917,01 eur od 01.05.2011 do zaplatenia, čo predstavuje 91,25%

ročne; taký úrok považoval súd za neprimerane vysoký, v rozpore s dobrými mravmi. Na odvolanie
navrhovateľa voči označenému rozhodnutiu exekučného súdu Krajský súd v Bratislave uznesením zo
dňa 03.10.2012, sp. zn. 18CoE 24/2012, predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Mal za to, že z preskúmavaného rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah
preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu- rozhodcovského rozhodnutia. Potvrdil,

že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Aby mohol exekučný súd ustáliť skutkový
právny stav veci a urobiť jednoznačný záver o povahe hmotnoprávneho vzťahu medzi oprávneným apovinnou a v nadväznosti na to určiť, či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku nevykazuje vady v
zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., teda, či je právom dovolené a súčasne nie je v rozpore s dobrými
mravmi, mal vykonať dokazovanie zmluvou o úvere a všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, ako aj

listinou obsahujúcou rozhodcovskú doložku, všeobecnými obchodnými podmienkami, so zmenkou,
Dohodouovyplnenízmenkyanásledneuviesťzakýchdôvodovpovažovalzmenkovéúrokyzapriečiace
sa dobrým mravom. Odvolací súd zároveň vytkol, že exekučný súd posudzoval nárok oprávneného
priznaný rozhodcovským rozsudkom bez toho, aby prihliadal na blankozmenku, z ktorej nároky boli
práve predmetom rozhodcovského konania, a to pri rešpektovaní pravidiel na preskúmavanie zmenky.

Exekučný súd uznesením zo dňa 15.01.2013, č.k. 3Er 343/2012-29, exekučné konanie v časti o
vymoženie dojednaného zmenkového úroku vo výške 222,09 eur zastavil, majúc za to, že vzťah
medzi oprávneným a povinnou nie je vzťahom spotrebiteľským, rozhodcovský súd povinnú zaviazal na
zaplatenie istiny 917,01 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne z dlžnej sumy od 01.05.2011
do zaplatenia, zákonným úrokom 6% ročne z dlžnej sumy od 30.05.2011 do zaplatenia a na trovy
rozhodcovského konania v sume 266,91 eur, pričom povinná do dňa podania návrhu na vykonanie

exekúcie oprávneným uhradila zmenkovú sumu v plnej výške, z dôvodu ktorého oprávnený žiadal len
zaplatenie zmenkového úroku v sume 222,09 eur, zákonného úroku v sume 10,26 eur a trov konania v
sume266,91eur.Pooboznámenísasobsahomrozhodcovskéhorozsudkudospelsúdkzáveru,žetento
je v časti zaväzujúcej povinnú na zaplatenie dojednaného úroku zo zmenkovej sumy vo výške 0,25%
dennenepreskúmateľnýprenedostatokdôvodov,ktoréhoktomurozhodcovskýsúdviedliajevnesúlade

s právom a dobrými mravmi. Po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozhodnutia exekučný súd
dňa 17.01.2013 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie istiny 10,26 eur, trov
konaniavsume266,91euratrovexekúcie.Súdnyexekútorlistomdoručenýmsúdudňa04.07.2013vrátil
poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu ukončenia exekučného konania vymožením pohľadávky,
príslušenstva a trov exekúcie.

Navrhovateľ si v súvislosti s rozhodnutím exekučného súdu zo dňa 14.05.2012, č.k. 3Er 343/2012-14, o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uplatňoval náhradu
škody a nemajetkovej ujmy.

Splnomocnená zástupkyňa odporcu v rámci ústnych prednesov na pojednávaní súdu zotrvala na
nedôvodnosti návrhu navrhovateľa. Podľa nej navrhovateľ neopísal pravdivo skutočnosti týkajúce
sa exekučného konania, v súvislosti s ktorým mu vzniknúť škoda. Obsah exekučného spisu totiž
nasvedčuje tomu, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo a exekučné
konanie skončilo vymožením pohľadávky navrhovateľa. Pôvodne síce bola žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom zamietnutá, avšak toto rozhodnutie exekučného
súdu nenaplnilo atribúty nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ tak
nepreukázal vznik škody v podobe nevymoženej istiny pohľadávky, pričom pri takto uplatnenej škode
sa nedôvodne odvolával na znalecký posudok a v ňom vyčíslenú materiálnu ujmu spočívajúcu vo
vynaložených nákladoch.

Zo znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave (ktorý
navrhovateľ založil do súdneho spisu Okresného súdu Bratislava I v obdobnej veci vedenej pod sp.
zn. 11C 177/2012, týkajúcej sa rovnakých účastníkov a na tento sa odvolával i v prebiehajúcom
konaní) súd pritom zistil, že jeho účelom bolo určiť výšku majetkovej škody spôsobenú navrhovateľovi

nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky
v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či
zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora, a to metodikou
výpočtu škody v štyroch oblastiach - mzdové náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného

systému a náklady na telekomunikačné služby a poštovné za obdobie rokov 2009 až 2012 a jej
následného spriemerovania. Na základe analýzy znalecký ústav ustálil majetkovú ujmu vzniknutú
navrhovateľovi podľa jednotlivých typov žalôb, v prípade žalôb s oneskoreným rozhodnutím, resp. s
nerozhodnutím o žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie alebo neskorým rozhodnutím
alebo nerozhodnutím o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v rozsahu 30,76 eur, keď mzdové

náklady predstavovali sumu 4,15 eur, náklady na tlač sumu 5,31 eur, náklady na úpravu informačného
systému sumu 13,86 eur, náklady na poštovné sumu 3,01 eur a náklady na telekomunikačné služby
sumu 4,43 eur, v priemere na jednu žalobu.Podľa § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods.1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a nemožno mu vyhovieť.

Pred samotným posúdením nároku navrhovateľa uplatneného v konaní súd považoval za potrebné
vysporiadať sa s námietkou odporcu o predčasnosti podania návrhu na začatie konania na súd. V danej
veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa na náhradu škody bola
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručená dňa 25.09.2012 (tak ako uviedol odporca vo

vyjadrení k žalobe - pozn. súdu). Je pravdou, že medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku a podaním návrhu na začatie konania na súd (27.09.2012) navrhovateľ skutočne nedodržal
zákonnú lehotu 6 mesiacov, avšak táto uplynula v priebehu tohto súdneho konania. Preto má konajúci
súd za to, že námietka odporcu o predčasnosti podania žalobného návrhu na súd je nedôvodná. Medzi
účastníkmi konania nebolo sporné, že nárok na náhradu škody, príp. jeho časť, nebol zo strany odporcu

v lehote 6 mesiacov uspokojený.

Z obsahu skutkových tvrdení uvedených navrhovateľom v žalobnom návrhu je zrejmé, že navrhovateľ
sa voči odporcovi domáhal náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v
zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. S ohľadom na tieto skutočnosti súd posudzoval nárok navrhovateľa

uplatňovaný žalobou v intenciách tohto zákona (v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho
úradného postupu - pozn. súdu).

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j.

ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch
podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ existencia majetkovej alebo nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v
peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná
súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradnýmpostupom. Nepreukázanie čo len jedného z uvedených predpokladov má za následok zamietnutie
celého návrhu, keďže, ako bolo uvedené vyššie, predpoklady zodpovednosti pod bodmi 1/,2/ a 3/ musia
byť naplnené kumulatívne.

Navrhovateľ v konaní namietal ako nesprávny ten úradný postup súdu spočívajúci v 1/ nevydaní
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej lehote, a teda namietal existenciu prieťahov v konaní, ako aj vo 2/
vykonaní úradného postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučným súdom bez splnenia

zákonných podmienok.

Z vykonaného dokazovania, najmä z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Er 343/2012,
jednoznačne vyplýva, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zrejmé, že zákon spája procesnú
lehotu 15 dní s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

Ak taký rozpor súd zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne,
pričom voči jeho rozhodnutiu je prípustné odvolanie. Z predmetného ustanovenia Exekučného poriadku
nijako nevyplýva, že by sa procesná lehota 15 dní vzťahovala i na prípad, ak exekučný súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (viď i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012). Zároveň z citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetná
15- dňová lehota sa nevzťahuje na prípady, v ktorých podkladom na vykonanie exekúcie, t.j. exekučným
titulom, je vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, za stavu, keď exekučným titulom na vymoženie pohľadávky
navrhovateľa ako oprávneného voči povinnej M. Č. bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
21.07.2011, sp. zn. SR 06410/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.08.2011 a vykonateľnosť dňa
25.08.2011, nebol exekučný súd viazaný žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o vykonanie exekúcie tak s pozitívnym alebo negatívnym obsahom, t.j. pre vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo na vydanie rozhodnutia, ktorým súd zamietne žiadosť o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Preto sa exekučný súd nemohol dopustiť namietaného nesprávneho úradného
postupu v podobe nedodržania zákonom stanovenej 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora.
Pokiaľ navrhovateľ namietal samotné posudzovanie exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zo dňa 21.07.2011, sp. zn. SR 06410/11, exekučným súdom, ako nesprávne, s
následkom vytvorenia stavu zakladajúceho reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej, tu súd udáva, že postup súdu, ktorým posudzoval exekučný titul vyplýval z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom našiel svoje vyjadrenie v samotnom rozhodnutí
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia zo dňa 14.05.2012, a preto ho nemožno považovať

za nesprávny úradný postup súdu (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
29.06.1999 sp. zn. 2 Cdom 129/97). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie
poverenia vyhovie alebo takú žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd
žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť akonesprávny úradný postup (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.08.2009 sp.
zn. 25 Cdo 1018/07).
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava

žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu
so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k
návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul
materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Súdna prax je jednotná v názore, že už v

štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné, tak po stránke formálnej,
ako aj materiálnej (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.01.2007, sp.
zn. 3 Cdo 164/1996).

S poukazom na vyššie uvedené považoval súd postup exekučného súdu v súlade so zákonom, keďže
v exekučnom konaní realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (k
tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012). Z

tohto hľadiska preto nemohlo dôjsť ani k vzniku prekážky rei iudicatae, teda právoplatne rozhodnutej
veci, tak ako namietal navrhovateľ v návrhu na začatie konania.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní navrhovateľom, je navrhovateľom aj v novom konaní alebo

má postavenie odporcu, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca, má alebo nemá v
novom konaní procesné postavenie odporcu). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.

Z obsahu exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3Er 343/2012, pritom nepochybne vyplýva, že
konaniu vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnej Libuši Červenákovej, o
vymoženie 917,01 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave zo dňa 21.07.2011, sp. zn. SR 06410/11,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietal i samotné rozhodnutie exekučného súdu, preto by
mohlo do úvahy prichádzať i uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nezákonného rozhodnutia.

Tu súd udáva, že nezákonné rozhodnutie je akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v
rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi
z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, za podmienky,

že poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov.Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Er 343/2012, je zrejmé, že uznesenie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.05.2012,
č.k. 3Er 343/2012-14, síce bolo napadnuté odvolaním zo strany navrhovateľa, v dôsledku čoho

nenadobudlo právoplatnosť a ako právoplatné nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Je teda
zrejmé, že predmetné rozhodnutie nespĺňa charakter nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č.
514/2003 Z.z. Skutočnosť, že

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 03.10.2012, sp. zn.18CoE 24/2012, zrušil uznesenie zo

dňa 14.05.2012, č.k. 3Er 343/2012-14, o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v rámci odvolacieho konania, z hľadiska jeho vecnej stránky, nemá väzbu s
posúdením zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia exekučného súdu z hľadísk podľa zákona č.
514/2003 Z.z. Okolnosť, že počas konania prebiehajúceho v niekoľkých stupňoch súdnej sústavy došlo
k zrušeniu rozhodnutia súdu sama o sebe nezakladá nesprávny úradný postup, a v danom prípade
ani nezákonnosť rozhodnutia (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo

2197/2007).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou dospel súd k záveru, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal hneď prvotný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, a to existenciu buď
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať ani existenciu škody a nemajetkovej ujmy.
Podľa navrhovateľa majetková škoda v sume 555,33 eur predstavovala náhradu istinu s príslušenstvom,
ktorá mu viac už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní vedenom pri dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere

(viď návrh na začatie konania), ktorú navrhovateľ preukazoval s odvolávaním sa na listinný dôkaz -
znalecký posudok č. 1/2014, vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, založený do spisu
tunajšieho súdu v obdobnej veci sp. zn. 11C 177/2012 (viď podanie navrhovateľa zo dňa 13.06.2014).

Oboznámiac sa s predmetným znaleckým posudkom č. 1/2014 súd zistil, že znalecký ústav vyčíslil

škodu,ktorámalanavrhovateľovivzniknúťnesprávnymúradnýmpostupomokresnýchsúdovSlovenskej
republiky v exekučných konaniach, a to i v súvislosti s neskorým rozhodnutím o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Výpočet škody pritom rozlišoval 4 základné oblasti skúmania, a
to mzdové náklady, náklady na tlač, na úpravu informačného systému, náklady na telekomunikačné
služby a poštovné, za posudzované obdobie rokov 2009 až 2012, pričom jednotlivé nákladové

položky spriemeroval do výslednej paušálnej sumy nákladov. Znalecký ústav pri ustálení výšky škody
zohľadňoval rôzne aspekty, napr. nárast počtu zamestnancov navrhovateľa, im vyplácané benefity v
stanovenom období, dokonca benefity vyplácané aj pre tých zamestnancov navrhovateľa pracujúcich
na recepcii, oddelení servisných činností a spracovania zmlúv, náklady na poštovné a telekomunikačné
služby za obdobie rokov 2006 až 2012, v agende návrhov na zmenu súdneho exekútora rozpočítaval

počet a náročnosť činností súvisiacich s podaním informácií o stave konania a pod. Zohľadniac tieto,
ako i ďalšie skutočnosti, znalecký ústav ustálil náklady na jednu žalobu sumou 30,76 eur.

Súd má za to, že z predloženého znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že v ňom vyčíslená
majetková škoda zodpovedá paušalizácii vecných nákladov, ktoré mal navrhovateľ podľa jeho interných

dokladov vynaložiť v rozpätí rokov 2009 až 2012, resp. pri nákladoch na poštovné a telekomunikačné
služby v rokoch 2006 až 2012, v rôznych oblastiach. Tieto však nepreukazujú tú skutočnú škodu,
ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 3Er 343/2012, keďže, ako správne
uviedla splnomocnená zástupkyňa odporcu, táto nepredstavuje "samotnú exekuovanú pohľadávku a jej

príslušenstvo". Zároveň, z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3Er 343/2012 nepochybne vyplýva,
že vymáhaná istina spolu príslušenstvom, s výnimkou zmenkového úroku v sume 222,09 eur, bola v
exekúcii úspešne vymožená, a preto na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku tvrdenej majetkovej
škody v uplatnenej výške.

A napokon, navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy v sume 111,07 eur, ktorá
mala predstavovať náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, za ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušovanie práv navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že v
zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenieveci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, ktoré skutočnosti navrhovateľ nijako a ničím
nepreukázal.

Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v
ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno
ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky zistiac, že štátny orgán
spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie.

Je tomu tak i z dôvodu, že súd sa musí v súvislosti so skúmaním nemajetkovej ujmy nevyhnutne
zaoberať i existenciou príčinnej súvislosti medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom ako
v poradí ďalšieho predpokladu zodpovednosti. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS
467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie
je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim

predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z.

Súd v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou nemôže prehliadnuť ani aspekt rozlíšenia vzniku
nemajetkovej ujmy pri fyzickej osobe a osobe právnickej, pričom v tomto smere poukazuje na
ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo 675/2011), podľa

ktorej odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
spočívajúcom v prípadných prieťahoch v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im ujma priamo nevzniká.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

súčasné, t.j. kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu
za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä existenciu nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy a s tým súvisiacu príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a škodou/ nemajetkovou
ujmou. Súd preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Navrhovateľ podaním datovaným dňa 03.07.2014, navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm.
b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu, práva na nestranný súd a na prerokovanie veci nestranným súdom. Uviedol, že nesúhlasil s

uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2NcC 53/2012, na základe ktorého predmetný súd
nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava I z prejednávania a rozhodovania veci, keďže už v návrhu
na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré sudcovia tohto súdu mali byť z konania o veci vylúčení.
Podľa navrhovateľa otvoreniu pojednávania a prejednaniu veci musí predchádzať definitívne vyriešenie
otázky zámeny namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu povolaného rozhodnúť, ktoré

vyriešenie nastane až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu deklarujúceho nevylúčenie sudcu z
rozhodovania veci. Podľa navrhovateľa rozhodnutie krajského súdu zasiahlo do jeho základných práv
zaručených článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dôvodu ktorého sa obrátil na
Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou, ktorú v jednom vyhotovení pripojil k návrhu.

Z obsahu Sťažnosti navrhovateľa na porušovanie základného práva zaručeného článkom 46 ods. 1 a
článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
súd zistil, že navrhovateľ ju smeroval proti porušovateľovi - Krajskému súdu v Bratislave, v súvislosti s

konanímarozhodnutímvovecisp.zn.2NcC53/2012.Namietal,ženapriekjasneformulovanejnámietke
nestrannosti a nezávislosti sudcov Okresného súdu Bratislava I rozhodol Krajský súd v Bratislave
uznesením zo dňa 18.10.2012 tak, že okresnému súdu ponechal možnosť rozhodovať o jeho veci,
keďže nevylúčil všetkých sudcov tohto súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp.
zn. 25C 177/2012. Krajský súd dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z

prerokovania a rozhodovania veci, pokiaľ ide o pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej
stránky nezaujatosti.

Splnomocnená zástupkyňa odporcu navrhla návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietnuť.Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak

prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Súd má obligatórne povinnosť prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. v prípade, ak jeho
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, a to ani ako otázku predbežnú.
Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 O.s.p. Zároveň je súd povinný prerušiť

konanie aj v prípade existencie rozporov, a to : a) rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu s
ústavou, b) rozporu všeobecne záväzného predpisu so zákonom a c) rozporu všeobecne záväzného
predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Citované ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, t.j.

také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia
dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu
súdu, ktoré z jednotlivých slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného
súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana

práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti
konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (k tomu
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 150/2010).

Oboznámením sa s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj s obsahom pripojenej prílohy

- ústavnej sťažnosti dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania tak v zmysle §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ako aj v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je v danom štádiu konania
dôvodný.

V prvom rade má súd za to, že predmetom ústavnej sťažnosti navrhovateľa (pri ktorej nemal relevantným

spôsobom preukázané jej skutočné doručenie Ústavnému súdu SR- pozn. súdu) nie je taká otázka, od
vyriešenia ktorej by bolo závislé rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p.),
resp. by mala význam pre rozhodnutie súdu o veci (§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Z obsahu súdneho
spisu totiž jednoznačne vyplýva, že konajúci súd, pred rozhodnutím o návrhu navrhovateľa disponoval (a
naďalej disponuje) právoplatným rozhodnutím ohľadne navrhovateľom namietanej nestrannosti sudcov

Okresného súdu Bratislava I, za ktoré treba považovať uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
18.10.2012, sp. zn. 2NcC 53/2012. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že predmetný súd sa zaoberal
otázkou existencie pomeru sudcov Okresného súdu Bratislava I k veci, k účastníkom konania a ich
zástupcom tak z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho, ako má na mysli ustanovenie § 14 ods.
1 O.s.p., pričom nezistil a nekonštatoval prítomnosť akéhokoľvek pomeru zakladajúceho pochybnosti o

nestrannosti tak u vec prejednávajúcej zákonnej sudkyne, príp. ostatných sudcov tohto súdu, s výnimkou
JUDr. Jarmily Gulovej. Z tohto dôvodu krajský súd nevidel dôvod zaoberať sa návrhom navrhovateľa
na prikázanie veci inému súdu z dôvodu nutnosti a už vôbec nie z dôvodu vhodnosti. Navrhovateľ v
návrhu na prerušenie konania nenamietal rozpor všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou,
ústavným zákonom, príp. medzinárodnou zmluvou, preto súd nevzhliadol dôvody na prerušenie konania

podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostisúdnávrhnavrhovateľanaprerušenieprebiehajúcehokonania
až do času rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva na nestranný súd
a na prerokovanie veci nestranným súdom zamietol ako nedôvodný.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko
odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 16. júla 2014 Mgr. Patricia Skotnická

sudkyňa
Za správnosť: