Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313213433
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8313213433.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt Finance AG, so sídlom
Industriestrasse 13C, CH-6300 Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, právne zastúpeného JUDr.
Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: S. J., nar.
X.X.XXXX, trvale bytom F. XXX/XXX, XXX XX P., štátny občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného: Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Skalica, Petrovská

10, IČO:
42 264 154, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Kempom, advokátom so sídlom Námestie
Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 636,88 eur s príslušenstvom,
oodvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresnéhosúduHumennéč.k.18C/276/2014-117zodňa26.1.2015,
takto:

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade

trov konania vedľajšieho účastníka.

N e p r i z n á v a účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením konanie zastavil. Ďalším výrokom rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Následným výrokom uznesenia bola žalobcovi

uložená povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 98,62 eur na účet jeho
právneho zástupcu, v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Posledným výrokom vyslovil, že o
vrátení súdneho poplatku, zaplateného za návrh, súd rozhodne samostatným uznesením.

O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. Žalovanému, ktorý zastavenie konania nezavinil,
trovy nevznikli, preto mu ich náhradu nepriznal. O trovách vedľajšieho účastníka vo výške 98,62 eur

rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na to, že procesné postavenie vedľajšieho účastníka
je odvodené od procesného postavenia účastníka, na strane ktorého vystupuje. Vedľajší účastník do
konania vstúpil na strane žalovaného, ktorý v konaní bol úspešný, preto mu súd náhradu trov konania
priznal. Trovy konania vedľajšieho účastníka pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 98,62
eur, za 2 úkony právnej služby á 41,50 eur, ku ktorým bol pripočítaný aj režijný paušál 2 x 7,81 eur +
DPH 8,04 eur.

Proti uzneseniu, len proti výroku o povinnosti žalobcu nahradiť vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu
na strane žalovaného trovy konania v sume 98,62 eur, podal odvolanie žalobca. V dôvodoch odvolania
uviedol, že dôvodom späťvzatia žaloby bolo, že
súd je v súlade s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadať
na premlčanie práva. V čase, kedy právny predchodca žalobcu podal na súde návrh na začatie konania,

nebolo vyššie uvedené ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa platné a účinné. Nakoľko
súd I. stupňa bol povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu, nemôže sajednať a ani sa nejedná o trovy potrebné na účelné bránenie práva na strane vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného. Vedľajší účastník na strane žalovaného svojim konaním nijako neprispel k
meritórnemu rozhodnutiu, z toho dôvodu nie je možné hovoriť o účelne uplatnených trovách právneho

konania vedľajším účastníkom na strane žalovaného. Práve v prípadoch súdom ex offo vykonávanej
kontroly spotrebiteľských nárokov, ako je tomu aj v prejednávanej veci, nie je možné hovoriť o účelne
vynaložených trovách právneho zastúpenia, naviac subjektom, ktorý sám zo svojej podstaty má byť
dostatočne kvalifikovaný na poskytnutie a hájenie záujmu spotrebiteľov. Zastáva názor, že v prípadoch
vstupu združení na ochranu spotrebiteľa do konaní je potrebné každý prípad, vrátane tohto, vnímať

v kontexte ďalších stoviek konaní, do ktorých vedľajší účastník vstúpil v krátkom časovom úseku
hromadne a to bez akejkoľvek nadväznosti na osobu odporcu ako spotrebiteľ, kde na strane žalobcu
vystupuje obmedzený okruh subjektov. Poukázal aj na to, že je na mieste poukázať i na spôsob vstupu
vedľajšieho účastníka do týchto konaní, ktorý je neadresný, uskutočnený len oznámením o vstupe do
konania so žiadosťou o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami, a to všetko bez akejkoľvek
znalosti predmetu konania len predpokladajúc, že sa jedná o spotrebiteľský spor, pričom neraz ide

dokonca o prípady právoplatne skončených sporov. Takáto neznalosť predmetu konania neumožňuje
chápať záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, ak nemá základnú vedomosť o tom, aké
právo a právo koho má ako subjekt na to zriadený, chrániť. Navyše, obrana žalovaných v jednotlivých
konaniach spočíva v paušálnych úkonoch, ako napr. námietka premlčaného dlhu predstavujúceho
naturálny obligačný záväzok a takisto neadresne, bez akejkoľvek špecifikácie konkrétneho prípadu,

poukazuje na spotrebiteľský charakter veci s potrebou skúmania existencie neprijateľnej podmienky.
Vyjadrenia vedľajšieho účastníka predstavujú formulárové podania, ktoré majú podobu použitého vzoru
a navzájom sa odlišujú len v minimálnej miere. Za týchto okolností je nutné konštatovať, že spísanie
takéhoto podania predstavuje skôr administratívny úkon, než vykonanie úkonu právnej služby. Okrem
toho je v každom konaní zastúpený advokátom bez zreteľa na právnu či skutkovú náročnosť sporu.

V tomto prípade združenia vzbudzujú dojem účelovosti takéhoto konania, ktoré spočíva len vo vstupe
do konania spolu so splnomocneným advokátom za účelom dosiahnutia odmeny. V tejto súvislosti dal
do pozornosti odvolacieho súdu viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ako Ústavného súdu SR,
napr.: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/6/2014, ďalej uznesenie toho istého súdu sp. zn.
6MCdo/5/2013, uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 615/2014-11 zo dňa 28.11.2014, a ďalšie. Tvrdí,

že správnym procesným postupom mal súd prvého stupňa o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom
a vedľajším účastníkom rozhodnúť tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov
konania nepriznáva. Preto žiada, aby odvolací súd odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

S výnimkou III. výroku o náhrade trov vedľajšieho účastníka neboli ostatné výroky napadnutého

uznesenia odvolaním dotknuté. Výrok o trovách vedľajšieho účastníka je však súčasťou výroku o
náhrade trov konania všetkých účastníkov. Vedľajší účastník je vo vzťahu k hlavnému účastníkovi vo
vzťahu subsidiarity. Pokiaľ je odvolaním napadnutý výrok
o náhrade trov vo vzťahu k hlavnému účastníkovi, je odvolaním dotknutý aj výrok o náhrade trov
vedľajšieho účastníka. Odvolanie proti výroku o náhrade trov vedľajšieho účastníka však nenapáda

rozhodnutie o trovách hlavného účastníka. Podaným odvolaním nebol dotknutý výrok o nepriznaní
náhrady trov konania žalobcovi a žalovaného. Ostatné výroky uznesenia nadobudli právoplatnosť, a tak
ich nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Pri
preskúmavaní napadnutej časti uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať túto časť uznesenia z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Každý má právo na právnu pomoc v
konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 25 ods. 1 veta prvá O.s.p., ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť
advokáta.Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného článkom 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady
obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví

za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) Ústava neobmedzuje a ani
iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Obsahom tohto
základného práva na právnu pomoc je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť
dostať kvalifikovanú právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané
prekážky pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy.

Vychádzajúc z ustanovení § 93 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom v čase vstupu vedľajšieho účastníka do
konania t.j. 30.10.2013 malo Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ oprávnenie vystupovať
v tomto súdnom konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa), pričom nemuselo
preukazovať „právny záujem na jeho výsledku“, pretože možnosť, aby vystupovalo ako vedľajší účastník
na strane žalovaného spotrebiteľa mu dávala priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v § 93 ods. 2

O.s.p., ako aj zákon číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké
práva a povinnosti ako účastník, možno z toho vyvodiť len jediný záver, a to, že vedľajší účastník má
(rovnako ako akýkoľvek „hlavný“ účastník) jednak právo na právnu

pomoc pred súdmi (čo je základné ústavné právo podľa článku 47 ods. 2 Ústavy SR), ktoré sa v
rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie
advokátom.

Druhým právnym dôsledkom skôr uvedených zásad je aj právo vedľajšieho účastníka na náhradu trov

konania, kam podľa § 137 ods. 1 O.s.p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho
zastúpenia, ak je zástupcom advokát, no aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená
zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je nepochybne aj Zákon
o ochrane spotrebiteľa číslo 250/2007 Z. z..

Vedľajšiemu účastníkovi môže byť potom priznaná náhrada trov konania, a teda i náhrada trov právneho
zastúpenia za predpokladu, že právo na náhradu trov konania vzniklo účastníkovi, na strane ktorého
vystupuje. Je tomu tak v prípade úspechu účastníka (§ 142 ods. 1, 3 O.s.p.), či v prípade vzniku práva
na náhradu trov pri zastavení konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p..

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať
účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy,akvychádzazozákonnýchdôvodovaneprekračujeichmedze.Jepretopotrebnérozlišovaťmedzi
právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom

na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie
alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu
trov konania, pretože
každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4MCdo 21/2009 zo dňa 25.2.2010). Účelnosť vynaloženia trov konania, včítane trov právneho

zastúpenia skúma súd aj v prípade rozhodovania o náhrade trov podľa § 146 ods. 2 O.s.p..

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Vychádzajúc z ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Výnimky z tejto zásady upravuje ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p..
Žalovanému účastníkovi vzniká právo na náhradu trov zastaveného konania v prípade, že žalobca
procesne zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby. Žalobcovi by vzniklo právo na náhradu trov

zastaveného konania v prípade, keď by späťvzatie žaloby bolo vyvolané správaním sa žalovaného, z
ktorého by bolo možné vyvodiť, že žaloba bola podaná opodstatnene.Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného
práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j.
z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám

žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd
neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný, alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Sžo 225/2010).

Vychádzajúc z obsahu spisu došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby v celom rozsahu dňa 15.1.2011

(doručené súdu 16.1.2015) bez toho, aby žalovaný účastník zaplatil žalobcovi žalovanú sumu. Pritom
sa tak stalo až potom, čo bolo žalobcovi dňa 2.4.2014 doručené podanie (odpor) vedľajšieho účastníka
vo veci samej, obsahujúce námietku premlčania žalovanej pohľadávky.

V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak
jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých

okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.).

Podstatou vedľajšieho účastníctva je snaha vedľajšieho účastníka všetkými dostupnými procesnými
prostriedkami pomôcť strane, na ktorej v konaní vystupuje, k výhre v spore. Práve z toho dôvodu má v
konaní rovnaké procesné práva a rovnaké procesné povinnosti, ako účastník konania. Vedľajší účastník

nie je legitimovaný len na tzv. dispozičné úkony, a to či už dispozičné úkony konaním (napr. späťvzatie
návrhu podľa § 96 O.s.p.), alebo dispozície predmetom konania (napr. uzavretie súdneho zmieru podľa
§ 99 O.s.p., či zmenu návrhu podľa § 95 O.s.p.).

Námietku premlčania, ktorá je svojou podstatou úkonom s hmotnoprávnou relevanciou, nemožno

považovaťzaklasickýdispozičnýúkon,naktorýbyvedľajšíúčastníkneboloprávnený.Súdbymalvtakej
situácii skúmať názor hlavného účastníka. Ak by hlavný účastník so vznesením námietky premlčania
nesúhlasil, mal by súd postupovať v súlade s
dikciou ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. a posúdiť, či je alebo nie je vznesenie námietky premlčania
na prospech hlavného účastníka. Len celkom výnimočne by súd mohol nerešpektovať prejavenú vôľu

hlavného účastníka nevzniesť námietku premlčania, a to napriek tomu, ak to v konaní urobil vedľajší
účastník.

V tejto súvislosti je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.2.2009
sp. zn. 25Cdo 539/2008, ako aj na rozsudok toho istého súdu zo dňa

7.7.2005 sp. zn. 21Cdo 2313/2004. Podľa týchto rozhodnutí uplatnenie obrany proti žalobe je procesným
právom účastníka konania (žalovaného) a rovnaké právo má v zmysle ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. i
vedľajšíúčastník,ktorýzakonaniavystupujenajehostrane.Natom,žeideoprocesnéprávo,ničnemení
skutočnosť, že ako obrana proti žalobe sa uplatňujú taktiež námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej
úpravy (ako je práve námietka premlčania), lebo procesné právo tieto námietky uplatniť za konania

nemožno zamieňať s tým, že majú pôvod v hmotnom alebo len v procesnom práve.

Možno teda konštatovať, hoci to žalobca v podanom odvolaní výslovne nenamieta, že vedľajší účastník
bol v preskúmavanej veci oprávnený vzniesť námietku premlčania nárokov uplatnených v podanej
žalobe. Následne žalobca urobil prejav vôle o späťvzatí žaloby. Z tohto podania nie je možné

vyvodiť žiaden konkrétny dôvod, ktorý viedol žalobcu
k takémuto prejavu vôle. Možno preto len konštatovať, že sa tak stalo v časovej náväznosti s
predchádzajúcim vyjadrením vedľajšieho účastníka. V žiadnom prípade sa tak nestalo pre správanie sa
žalovaného účastníka, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver o opodstatnenosti podanej žaloby.

Táto skutočnosť má zásadný význam pre posúdenie účelnosti samotného vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, ako aj jednotlivých úkonov právnej služby vykonaných v tejto súvislosti jeho právnym
zástupcom.

Prevzatie a príprava zastúpenia, ktoré môže, no nemusí byť spojené aj s prvou poradou s klientom,

je nevyhnutnou podmienkou vzniku zastúpenia účastníka (vedľajšieho účastníka) advokátom. Odmena
za tento úkon právnej služby sa priznáva úspešnému účastníkovi bez potreby preukázania obsahu
tohoto úkonu právnej služby. Pri zastupovaní (hlavného) účastníka konania v súdnom spore sa za dôkaz
uskutočnenia takéhoto úkonu akceptuje predloženie plnej moci.Aj keď v preskúmavanej veci advokát zastupuje vedľajšieho účastníka, nie je dôvod pre iné
posudzovanie uskutočnenia tohoto úkonu právnej služby, avšak za predpokladu, že na základe takejto

plnej moci danej advokátovi budúcim vedľajším účastníkom urobí tento úkon, ktorého obsahom bude
zahlásenie vstupu do konania podľa § 93 ods. 3 O.s.p.. To, či k oboznámeniu sa s vecou dôjde pred
alebo po zahlásení vstupu do konania, nie je z hľadiska vzniku práva na náhradu trov významné. V tomto
smere je podstatná účelnosť takéhoto úkonu, ako aj splnenie ďalších podmienok uvedených v zákone, a
to v náväznosti a v závislosti s ďalšími účelne vykonanými úkonmi právnej služby. Samotné zahlásenie

vstupu do konania, bez vykonania ďalších úkonov právnej služby, nie je účelne vykonaným úkonom.

Vpreskúmavanejvecibolaúčelnosťprevzatiaaprípravyzastupovaniavedľajšiehoúčastníkaadvokátom
preukázaná následným písomným vyjadrením vedľajšieho účastníka vo veci samej zo dňa 11.1.2014,
ako aj tým, že po doručení vyjadrenia (odporu) vedľajšieho účastníka žalobcovi (dňa 2.4.2014), vzal
žalobca dňa 16.1.2015 žalobu v celom rozsahu späť.

Žalobcavpodanomodvolaníinaknenamietaskladbupriznanýchtrovprávnehozastúpenia,anijejvýšku.
Preto odvolací súd nemá dôvod preskúmavať osobitne výšku priznanej náhrady (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v

jeho napadnutej časti, t. j. vo výrokoch o náhrade trov konania medzi účastníkmi a o povinnosti žalobcu
zaplatiť náhradu trov vedľajšiemu účastníkovi.

Odvolaním dotknutý výrok o nepriznaní náhrady trov žalovanému musel byť bez ďalšieho potvrdený,
pretože samotné dôvody odvolania správnosť tohto výroku nespochybňujú (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Úspech v odvolacom konaní mal vedľajší účastník, a teda aj žalovaný, na ktorého strane vystupuje.
Preto im obom vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.). Návrh na náhradu takýchto trov však nepodal
ani jeden z nich. Preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.