Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. september 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/417/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413228414
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4413228414.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobkyne: T. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom K.
M., A. I. Y. X, proti žalovanému: C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M., A., o určenie výživného na
plnoleté dieťa, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. júla 2014
č.k. 6C/308/2013-115, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v poradí druhým, súd prvej inštancie určil, že žalovaný je povinný platiť

žalobkyni výživné v sume 120 eur mesačne od 26. 11. 2013 do 15. dňa príslušného mesiaca vopred,
zaostalé výživné za obdobie od 26. 11. 2013 do 31. 07. 2015 v sume 2 300 eur povolil žalovanému
splácať v mesačných splátkach po 30 eur od septembra 2015, vo zvyšku žalobu zamietol, náhradu
trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu
z účastníkov a žalovaného zaviazal zaplatiť trovy štátu v sume 3,10 eura do 15 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, podľa ktorých bolo manželstvo
rodičov žalobkyne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 7P/274/2013-66, ktorým

bol zároveň brat žalobkyne maloletý A. zverený do osobnej starostlivosti matky žalobkyne a otcovi bola
uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 30 eur mesačne, ktorá vyživovacia povinnosť bola
rozsudkomsúduzodňa11.06.2015č.k.14P/2/2015zvýšenánasumu90eurmesačne. Žalovanýnemá
žiadny príjem, nie je evidovaný na úrade práce, nevybavil si dávku v hmotnej núdzi a nepreukázal žiadnu
snahu o zabezpečenie si zamestnania a príjmu. Zo spisu 14P/2/2015 mal za preukázané, že žalovaný sa
na pojednávaní vyjadril, že na Slovensku robiť nebude a nie je ochotný robiť za 300 eur, pričom uviedol,
že vydržiavajú ho ženy a kamaráti. Po právnej stránke odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami §

62 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 75 ods. 1 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rodine“). Z uvedených skutočností mal za preukázané, že nie sú žiadne objektívne
dôvody, pre ktoré nemu žiadny príjem a teda žalovanému nič nebráni, aby si vyživovaciu povinnosť voči
žalobkyni a jej bratovi plnil. Matka žalobkyne C. D. sa stará o žalobkyňu, i jej brata a jej jediným príjmom
je suma 220,52 eura mesačne a rodinné prídavky, nevlastní žiadny nehnuteľný a hnuteľný majetok,
okrem spoločného trojizbového bytu v K. M., ktorý majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
Za preukázanú mal i skutočnosť, že žalobkyňa je študentkou vysokej školy. Z uvedeného dôvodu uložil

žalovanému povinnosť prispievať žalobkyni na jej výživu sumou 120 eur mesačne a zaostalé výživné
povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach po 30 eur od septembra 2015. Žalobkyňa podanou
žalobou žiadala výživné v sume 250 eur mesačne, súd prvej inštancie, keďže priznal žalobkyni výživné
v sume 120 eur mesačne, vo zvyšnej časti jej žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb.v znení neskorších predpisov,
účinnýdo30.06.2016,ďalejlen„OSP“)tak,žežiadnyzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonania,
nakoľko si žiadny neuplatnil a konanie je podľa § 4 ods. 1 písm. h/ zákona o súdnych poplatkoch,

oslobodené od súdneho poplatku. O trovách konania rozhodol aj podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OSP,
keďže účastníci mali vo veci úspech len čiastočný, nakoľko žalobkyňa požadovala výživné v sume 250
eur a súd jej priznal sumu 120 eur mesačne. Zároveň podľa § 142 ods. 1 OSP rozhodol aj o trovách
odvolacieho konania a podľa § 148 ods. 1 OSP uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov,
ktoré platil, v danom prípade svedočné v sume 3,10 eura.

2.Rozsudoksúduprvejinštancienapadlaodvolanímžalobkyňastým,žebudeštudovaťvtreťomročníku
UKF v Nitre, bude mať zvýšené výdavky s tým spojené. Poznamenala, že súd určil výživné na jej brata
A. 90 eur mesačne a chodí iba na základnú školu a ona študuje na vysokej škole, preto žiada zvýšené
výživné na sumu 250 eur mesačne. Žalovaný pracoval v V. republike, nepreukázal súdu svoj príjem
ani skutočnosť, že je vedený na úrade práce, musí z niečoho žiť, na súde mal nové rifle a drahé

kožené topánky. Vo svojej žiadosti, doručenej súdu dňa 13. 04. 2016 uviedla, že zistila, že otec nie je
nezamestnaný, ale pracuje vo firme C. D., C. L. J., pobočka E., ako C... V ďalšej žiadosti, doručenej
súdu prvej inštancie dňa 21. 06. 2016 žiadala priznať výživné nie od 26. 11. 2013, ale od
01. 04. 2013 tak, ako to bolo priznané jej bratovi.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou, v zákonom stanovenej lehote na
podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný

dôvodmi odvolania (§ 379 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods.1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si
to dôležitý verejný záujem, s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil
z neho správny právny záver, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil.

5. Konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ako aj konanie vo veciach výživného plnoletých
osôb je upravené v ustanoveniach § 154 až § 157 Civilného mimosporového poriadku, zákon číslo
161/2015 Z.z., účinný od 01. 07. 2015 (ďalej len „CMP“).

Podľa ustanovenia § 395 ods. 1 CMP, ak ustanovenie § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté pred dňom nadobudnutie jeho účinnosti.
Podľa § 2 ods. 1 CMP na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 387 ods. 1CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 387 ods.2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

6. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, doručená súdu prvej inštancie dňa 26. 11. 2013,
ktorou sa žalobkyňa domáha určenia výživného na plnoleté dieťa od žalovaného, jeho otca v sume
250 eur mesačne od 01. 12. 2012. Po vykonanom dokazovaní súd rozhodol napadnutý rozsudkom,
ktorým určil žalobkyni výživné v sume 120 eur mesačne, vo zvyšku jej žalobu zamietol a v tejto sume

zaviazal žalovaného prispievať žalobkyni na jej výživu. Žalobkyňa s výškou výživného, určenou súdom
prvej inštancie nesúhlasí a podala proti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolanie, domáhajúc sa určenia
výživného v sume 250 eur mesačne.7. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností a možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové
pomery, je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy
životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného
zákona.

Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti, súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a a akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodiča žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní
schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

8. Z charakteru inštitútu výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa a vzniká
jeho narodením (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na druhej strane je vyživovacia povinnosť

obidvoch rodičov k deťom, ktorá im vyplýva priamo zo zákona. Ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona
o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov do toho času, pokiaľ nie sú schopné samy
sa živiť; nerozoznáva pritom deti maloleté, plnoleté a z hľadiska veku tieto nároky nediferencuje.
Podmienky nároku maloletých aj plnoletých detí na výživné sú teda rovnaké; vyživovacia povinnosť
rodičov k nim preto končí v prípade, že preukázali schopnosť samy sa živiť, resp. s ohľadom na

konkrétne okolnosti majú takúto možnosť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností daného
prípadu, pričom medzi rozhodujúce kritériá na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium,
schopnosť zamestnať sa, vykonávať prácu a pod. Súhrnne tak možno konštatovať, že dieťa je schopné
samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. V zásade túto schopnosť
nadobúda každé dieťa ukončením prípravy na budúce povolanie, či už vo forme stredoškolského

alebo vysokoškolského štúdia, pokiaľ tomu nebránia významné okolnosti na strane dieťaťa, ako napr.
zdravotný stav.

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené závery a v intenciách
citovaných zákonných ustanovení zisťoval skutočnosti potrebné pre určenie výživného na žalobkyňu.

V tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko
odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, využijúc postup
podľa§387ods.2OSP,saobmedzujelennaskonštatovaniejehosprávnosti.Nazdôrazneniesprávnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd len zvýrazňuje, že niet sporu o tom, že vyživovacia povinnosť
žalovaného voči žalobkyni naďalej trvá, keďže táto s ohľadom na jej prípravu na budúce povolanie,

nie je schopná sama sa živiť, pričom doteraz nebola súdom určená suma na jej výživu. Súd prvej
inštanciepretovykonanýmdokazovanímaajdoplnenímdokazovania dospelksprávnymzisteniam,keď
konštatoval, že nič nebráni žalovanému, ktorý bol nezamestnaný, avšak neevidovaný na úrade práce,
prispievať na výživu žalobkyne určenou sumou. Tomu nasvedčuje i skutočnosť, že žalovaný sa od 01.
06. 2015 zamestnal v spoločnosti C. D. a jeho priemerný mesačný zárobok je v sume 530,52 eura. Z

uvedeného príjmu, pričom odvolací súd nebral do úvahy splátky na exekučné konania, a za situácie,
že žalovaný je povinný prispievať na výživu brata žalobkyne, maloletého A., sumou 90 eur mesačne,
je plne v možnostiach a schopnostiach povinného, otca žalobkyne, prispievať na jej výživu určenou
sumou. K námietke žalobkyne, že jej bratovi, ktorý navštevuje iba základnú školu, súd určil vyživovaciu
povinnosť v sume 90 eur a jej, ktorá navštevuje vysokú školu, určil vyživovaciu povinnosť v sume 120 eur

mesačne, odvolací súd poznamenáva, že súd pri určení vyživovacej povinnosti je povinný prihliadať na
oprávnené a opodstatnené potreby oprávnenej osoby, ale aj na možnosti a schopnosti povinnej osoby.
Žalovanýzpriemernéhopríjmu530,52euramesačnehradívýživnénaobedetivsume210eurmesačne
a zo zvyšnej sumy uspokojuje svoje základné životné potreby. Je nesporné, že suma 120 eur spolus rodinnými prídavkami nepokryje všetky mesačné výdavky žalobkyne, avšak je potrebné konštatovať,
že i matka má vyživovaciu povinnosť voči žalobkyni, ktorú sčasti nahrádza osobnou starostlivosťou a
sčasti je povinná prispievať na náklady žalobkyne. Procesné zásady určujú, že pre rozhodovanie súdu

je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie, t.j. ku dňu
14. 07. 2015, nemal tento súd k dispozícii príjem žalovaného, ktorý bol v tom čase zamestnaný iba
jeden mesiac, t.j. od 01. 06. 2015. Keďže príjem žalovaného je v priemere 530 eur mesačne, odvolací
súd je toho názoru, že suma 120 eur, ktorou má prispievať žalobkyni na výživné, je sumou, ktorú je
žalovaný schopný zo svojho príjmu platiť a odvolací súd považuje túto sumu za dostatočnú za danej

situácie. V prípade zvýšených nákladov žalobkyne, je samozrejme oprávnená, kedykoľvek požiadať o
zvýšenie výživného.

10. K ďalšej námietke žalobkyne, uvedenej dodatočne, v podanej žiadosti, aby odvolací súd priznal
žalobkyni výživné nie od 26. 11. 2013, ale od 01. 04. 2013, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 77
Zákona o rodine, podľa ktorého výživné na plnoleté dieťa je možné priznať iba odo dňa začatia súdneho

konania, t.j. odo dňa podania návrhu na určenie výživného. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne
určil začiatok plynutia vyživovacej povinnosti žalovaného voči žalobkyni od 26. 11. 2013, nakoľko v tento
deň podala súdu návrh na určenie výživného.

11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s § 396 ods.1
CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje
inak. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu trov, ak nejde o trovy konania štátu rozhoduje súd len na

návrh. Ani jeden z účastníkov do rozhodnutia súdu návrh na náhradu trov konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).