Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/416/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709205706
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7709205706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v právnej veci žalobcu: JUDr. J. K., bytom O. XXXX/X,
R., zastúpeného JUDr. Jánom Vrbom, advokátom, Nám. slobody 2, Humenné, proti žalovanej Y.. S. T.,
bytom Q. XXXX, T., zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, o
zaplatenie 6.600 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa
27.1.2014 č.k. 20C/90/2009-527 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 27.1.2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od
žalovanej zaplatenia 6.600 € s prísl., z titulu ochrany osobnosti. Rozhodol tak o žalobe, v ktorej žalobca

poukazoval na to, že v dňoch 11.4.2008 a 2.5.2008 týždenník Plus 7 dní uverejnil články s informáciami,
ktoréuvedenémutýždenníkuposkytlažalovanáatýmsadopustilaporušeniaust.§11zákonač.40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka voči nemu. Poskytnuté a zverejnené informácie hrubým spôsobom zasiahli
česť žalobcu ako integrálnu a dôležitú súčasť dôstojnosti človeka. Žalovaná verejne a neopodstatnene
obvinilažalobcu,čímspôsobilapošpineniejehocti,čosaprejavilovsúkromnejsfére,sférespoločenskej,
občianskejaprofesionálnej.Vžalobedaldopozornosti,žežalovanásvojimkonanímspôsobilažalobcovi
ujmu, ktorá ma trvalý a neodstrániteľný charakter a mal za to, že zo strany žalovanej došlo okrem

iného k porušeniu článku 16 Ústavy SR a článku 19 Ústavy SR. Dal do pozornosti rozhodnutie č.
R 37/1996 a rozhodnutie ÚS sp. zn. I.ÚS 453/2003. Žalobca navrhol v konaní vypočuť viac ako 20
svedkov a zároveň predložil súdu ako listinné dôkazy fotokópie článkov označené „Šéfove prasacinky“
spoločenského týždenníka PLUS 7 Dní č. 18 zo dňa 2.5.2008 a „Šéfko s viagrou“ týždenníka PLUS
7 Dní č. 15 zo dňa 11.4.2008.

Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol, že žalovaná s podaným návrhom nesúhlasila a zdôraznila,

že zo žaloby predovšetkým nie je zrejmé, prečo sa žalobca domnieva, že ak došlo k zásahu do
jeho cti, je jediným a primeraným zadosťučinením náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom
považovala žalobu v celom rozsahu nedôvodnú. Ďalej poukázala na to, že z návrhu a predovšetkým
z rozsiahlych citátov nie je možné zistiť, čo konkrétne v uvedených článkoch považuje žalobca za
zásah do svojej cti uvedením nepravdivých údajov z jej strany, pričom žalobca sa voči nej môže
domáhať len ochrany osobnosti za výroky ňou vyslovené. Z článku zo dňa 11.4.2008 môžu byť takýmito
vyjadreniami iba nasledujúce: 1. Ivana mám tri milenky, ale keď Vás vidím mám problém sa ovládať,

ako citácia vyjadrenia žalobcu. 2. Opis pracovného stretnutia v Jasenove a to tá časť, keď opisuje,
ako ju žalobca hladkal po tvári a v situácii keď boli sami sa ju pokúsil pobozkať. 3. Výrok žalobcu o
tom, kedy vyskúšajú viagru. 4. Opis udalosti pri ktorej citovala vyjadrenie žalobcu „keď ste taká mokrá
už len do Vás vopchať“. V článku zo dňa 2.5.2008 je iba zopakovaná situácia o tom, ako sa ju malžalobca pokúsiť pobozkať. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a zároveň si voči žalobcovi uplatnila
vzájomným návrhom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-EUR, na ktoré jej vznikol
nárok v dôsledku správania sa žalobcu voči jej osobe, keď ju mal na pracovisku opakovane vystavovať

krajnenepríjemnýmzahanbujúcimaponižujúcimpoznámkasosexuálnympodtónom.Snažilsadokonca
o fyzicky kontakt s ňou, proti jej vôli sa jej dotýkal a snažil sa ju pobozkať a svojimi ponižujúcimi
výrokmi ju uvádzal do ponižujúceho postavenia aj v prítomnosti cudzích osôb, pričom táto situácia
trvala niekoľko mesiacov . So zreteľom na intenzitu prežívaného utrpenia počas ktorého musela znášať
správanie žalobcu, je podľa názoru žalovanej iná forma ako poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy ako

prostriedok ochrany jej osobnosti nepostačujúca. Žalovaná zároveň predložila súdu trestné oznámenie,
ktoré podala na vedúceho Záchytného tábora v Humennom J.. J. K. podaním zo dňa 2.4.2008, ako
aj písomné vyjadrenie k sexuálnemu obťažovaniu a vyhrážaniu sa zo strany vedúceho Záchytného
tábora v Humennom pána J. K. urobené podaním zo dňa 28.1.2007 adresované Ministerstvu vnútra
SR Migračnému úradu Bratislava.
Uznesením č.k. 20C/90/2009-63 zo dňa 3.2.2010 Okresný súd Michalovce vzájomný návrh žalobkyne

zo dňa 14.8.2009 vylúčil na samostatné konanie, predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
15.2.2010.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa ďalej poukázal na ustanovenia § 101 ods. 1, 120 ods. 1
a 4 O.s.p., v zmysle ktorých v občianskom sporovom konaní zaťažuje účastníka konania povinnosť

tvrdenia, teda povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti a zároveň dôkazná povinnosť, čo znamená
povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení, pričom účastníci konania
môžu predkladať alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sakončídokazovanieapokiaľúčastníkdotejtodobyneoznačíalebonepredložídôkazy,nadôkazyalebo
skutočnosti predložené a označené neskôr sa neprihliadne. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená

automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou
rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. V praxi môžu byť navrhnuté dôkazy nepoužiteľné ako zdroje informácii vo vzťahu
k uplatnenej súdnej ochrane. Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti
odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému a o týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť

tzv. plný dôkaz. To isté platí aj pre odporcu ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany
voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku.

V spojitosti s uvedeným súd prvého stupňa následne vec právne posúdil podľa ustanovení § 11 a § 13
ods. 1,2,3 Obč.zákonníka v zmysle ktorých vychádzal z úvahy, že pre vznik zodpovednosti za zásah do

právchránených§11OZjepotrebnáexistenciazásahu,tedatakéhoúkonu,ktorýjeobjektívnespôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu (zásah spočíva buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby),
ďalej je potrebné, aby bol zásah neoprávnený, resp. protiprávny, potrebná je aj existencia nemajetkovej
ujmyanakoniecjepotrebnáexistenciapríčinnejsúvislostimedziňouneoprávnenýmzásahomavznikom
nemajetkovej ujmy. Dôkazné bremeno na preukázanie zásahu, na preukázanie jeho protiprávnosti a

na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, je na strane dotknutej osoby, čiže žalobcu a ak ten
dôkaznúpovinnosťsplní,žalovanýmusí dokazovať,žekzásahudošlopopráve.Ďalejprvostupňovýsúd
zohľadnil tú skutočnosť, že článok uverejnený v týždenníku PLUS 7 Dní č. 18 zo dňa 2.5.2008 poukazuje
na určité skutočnosti, ktoré boli zistené predmetným týždenníkom od inej osoby, ktoré táto osoba uvádza
v odseku s označením „Známy chválenkár“. Skutočnosti, ktoré sú uverejnené a ktoré mali byť poskytnuté

žalovanou boli uverejnené v týždenníku PLUS 7 Dní č. 15 zo dňa 11.4.2008 . V týždenníku PLUS 7 Dní
č. 18 zo dňa 2.5.2008 nie sú uvádzané žiadne iné skutočnosti, ktoré by už neboli uvedené vo vydaní č.
15 zo dňa 11.4.2008 a ide o duplicitu. Súd prvého stupňa dôvodil, že vo veci bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie predovšetkým svedeckými výpoveďami svedkov, navrhnutých účastníkmi konania ,ktoré
bolo zamerané na zistenie určitých vlastností a správania sa oboch účastníkov konania, ako aj na to, či

výroky odprezentované zo strany žalovanej a následne publikované v daných periodikách sú pravdivé
alebo nie. Na preukázanie zásahu do osobnostných práv žalobcu boli vypočutí viacerí svedkovia, pričom
súd zhrnul výpovede jednotlivých svedkov a uviedol, ktorí z nich popisovali, či došlo resp. nedošlo k
určitým zásahom do sféry žalobcu v oblasti vnímania žalobcu, ako aj v iných posudzovaných oblastiach
- rodinnej, priateľskej a pracovnej (do jeho cti, dôstojnosti, vážnosti v rodine, v okolí a v zamestnaní).

Súd prvého stupňa vyjadril názor, že z pohľadu konania je rozhodujúce, či žalobca uniesol dôkazné
bremeno a či preukázal, že pod vplyvom skutočnosti oznámených zo strany žalovanej a následne
publikovaných došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Mal za to, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi zásahom do jeho osobnostných práv a výrokmi, ktoré žalovaná poskytla redaktorkea ktoré boli následne uverejnené v predmetných článkoch. Súd v ďalšom nehodnotil, či skutočnosti
uverejnené a oznámené zo strany žalovanej boli preukázané za pravdivé, resp. nie. Preto súd vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, aby výrokmi žalovanej, ktoré boli publikované v predmetnom

týždenníku došlo k zásahu do jeho cti a dôstojnosti, jeho žalobu zamietol. Súd k tomu ďalej uviedol, že
formulácia a koncipovanie predmetného článku, ktoré svedkovia vnímali, nemohla žalovaná v žiadnom
význame ovplyvniť a formulácie použité a popisovanie určitých vecí, či už so soškou, alebo aj viagrou
súvisia s koncipovaním daného článku zo strany daného periodika . Žalovaná nebola autorkou daných
článkov a po terminologickej a obsahovej stránke nemala možno ich ovplyvňovať, čo bude a čo nebude

uverejnené a ako, akým spôsobom, keďže tieto sú koncipované zo strany vydavateľa časopisu PLUS
7 Dní. Súd zdôraznil, že označenie jednotlivých odsekov článku, ako aj názov článkov uverejnených v
týždenníku PLUS 7 Dní spadajú do kompetencie osôb zodpovedných za jeho vydávanie. Pokiaľ mal
žalobca za to, že uverejnením určitých skutočností v predmetných článkoch bolo zasiahnuté do jeho
integrity,dôstojnostiacti,moholsadomáhaťochranysvojichpráv,najmävočivydavateľovipredmetného
týždenníka. Napokon súd prvého stupňa poukázal aj nato, že bez právneho významu nie je ani tá

skutočnosť, že články boli uverejnené v čase, keď žalobca zastával funkciu vedúceho Záchytného
tábora v Humennom a bol teda osobou verejného záujmu, pričom ako verejne činná osoba prichádzal
do styku s migrantmi, zamestnancami tábora a pri rôznych monitorovacích kontrolách zastupoval orgány
Slovenskej republiky. Na žalobcu pri výkone tejto funkcie nemožno hľadieť ako na bežného občana, ale
ako na občana, ktorému pri výkone určitých právomoci boli zverené verejné funkcie a je povinný v

rámci plnenia týchto funkcií, znášať aj určitú kritiku. U týchto osôb je na rozdiel od fyzických osôb, ako
takých, znížený prah citlivosti zásahov do ich súkromnej sféry, keďže dobrovoľne a vedome vstúpili do
verejného života. a aj v prípade žalobcu bolo preto vo zvýšenej miere zvýraznené právo verejnosti na
informácie o jeho živote a najmä na informácie o takých skutočnostiach z jeho intímneho života, ktoré
boli v priamej súvislosti s činnosťou žalobcu vo verejnom živote, ktorou činnosť vedúceho záchytného

tábora nepochybne je.

Súd prvého stupňa zároveň vyslovil, že o trovách konania medzi účastníkmi bude rozhodnuté
samostatným uznesením v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa jeho názoru aj napriek rozsiahlym
a dostatočným výpovediam svedkov, ktorí svojimi výpoveďami potvrdili zásah do osobnostných práv
žalobcu, konajúci sú žalobu zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zásahom

do osobnostných práv a žalobcu a výrokmi, ktoré žalovaná poskytla redaktorke a ktoré boli následne
uverejnené v článkoch. Poukázal na to, že konajúci súd v ďalšom nehodnotil, či skutočností uverejnené
a oznámené zo strany žalovanej boli preukázané za pravdivé alebo nie, pričom podľa jeho názoru
nie je možné konštatovať inak, ako tak, že dôkazné bremeno žalovaná neuniesla a v značnej časti
nepreukázala pravdivosť svojich tvrdení. Podľa názoru žalobcu naopak vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že okolnosti, ktoré v predmetných článkoch žalovaná uvádza nenastali. Žalobca bol toho
názoru, že zhodnotenie, či skutočnosti uverejnené a oznámené zo strany žalovanej boli pravdivé, resp.
nie,jepodstatné,pretožek zásahudoosobnostnýchprávurčitejfyzickejosobymôžedôjsťnepravdivými
tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené
takou formou a v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu

skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19.11.2004,
sp.zn. 30Cdo 923/2004 v zmysle ktorého zverejnenie ( vedomé aj nevedomé) nepravdivých informácií
o fyzickej osobe treba v zásade vždy posudzovať ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv,
a to aj v prípade, ak príslušná informácia nebude mať difamačný charakter. Ďalej žalobca poukázal
na to, že pri ochrane osobnosti, ktorá patrí každému občanovi ako právnemu subjektu sa nevyžaduje

vyvolanie následkov, postačí, že zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušiť právo chránené
v § 11 Obč.zákonníka. Ide teda o prípad objektívnej zodpovednosti. Pre priznanie primeraného
zadosťučinenia sa podľa názoru žalobcu nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už
len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach. Napokon poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 25. septembra 2003, sp. zn. 30/Cdo 1542/2003 podľa ktorého zmyslom náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti
a konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto ujmy.Odvolací súd na základe na podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v jeho

odvolaní, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1,3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.februára
2016, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach ( § 156 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.).

Aj keď to žalobca výslovne neuviedol z obsahu odvolania vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje
odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/, t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu

súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. nevyšli počas
konania najavo inak alebo neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania
najavo. O nesprávne skutkové zistenia môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, a

to so zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť, príp. vierohodnosť dôkazov. Skutkové zistenia
nezodpovedajúvykonanýmdôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust. §132O.s.p.
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 133 až 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia na základe ktorých súd prvého
stupňa vec posúdil po právnej stránke.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej pri
skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku

ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak
aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil (interpretoval) na daný skutkový stav.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel k záveru,
že uvedené odvolacie dôvody nie sú v tomto prípade naplnené, keďže postupu prvostupňového súdu v

konaní a ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenie zakladajúce záver o naplnení niektorého
z uplatňovaných dôvodov odvolania.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového, stavu ani to, že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a

ani nevyšli za konania najavo, rovnako ani to, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Nie je
mu možné vytknúť ani to, že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. a rovnako nebol daný odvolací dôvod podľa ust. §
205 ods. 2 písm. f/, teda nebolo preukázané, že by súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
pričom vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo. Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil aj správny právny záver. Podrobné a
zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje a odkazuje na ne (§ 219 ods. 2 O.s..p.).

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím dôvodom

žalobcu odvolací súd uvádza:

V ust. § 13 Obč.zákonníka súd zakotvené právne prostriedky ochrany osobnostných práv v zmysle
ktorých sa oprávnená osoba môže domáhať, aby sa po 1/ upustilo od neoprávnených zásahov(zdržovacia žaloba), 2/ odstránili následky neoprávnených zásahov (reštitučná žaloba), 3/ poskytlo
primerané zadosťučinenie (satisfakčná žaloba). Vo vzťahu k satisfakčnej žalobe je potom potrebné
rozlišovať satisfakciu morálnu (upravenú v § 13 ods. 1 OZ) a satisfakciu finančnú (upravovanú v § 13

ods. 2 OZ). Nemajetkovú ujmu v peniazoch môže súd priznať, ak by sa morálna satisfakcia nezdala
postačujúca a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť, pričom
pred uplatnením žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je nevyhnutné uplatniť žalobou
právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Z uvedeného teda vyplýva, že pre priznanie zadosťučinenia
v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ zákon vyžaduje splnenie dvoch kvalifikovaných podmienok,

ktoré musia byť splnené súčasne, a to 1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade
nepostačujúcim a 2/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v
zmysle ust. § 13 ods. 3 Obč. zákonníka taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých musí súd pri svojom
rozhodovaní vychádzať ex offo, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Z hľadiska ust. § 13 ods. 2,3 Obč. zákonníka

je právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným
zásahom v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

V súvislosti s uvedeným tvrdenie žalobcu o tom, že zákon nevyžaduje vyvolanie následkov, ale postačí,
že zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práva chráneného v § 11 Obč. zákonníka,

pretože sa jedná o prípad objektívnej zodpovednosti, kedy už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu
na osobnostných právach postačuje pre priznanie primeraného zadosťučinenia, a teda nevyžaduje
sa existencia následkov zásahu, je síce správne, avšak iba v prípade uplatnenia nároku na morálnu
satisfakciu (§ 13 ods. 1 OZ), resp. pri uplatnení nárokov zdržovacou alebo reštitučnou žalobou. V
týchto prípadoch objektívna spôsobilosť narušiť alebo ohroziť právo znamená, že zákon nevyžaduje

vyvolanie následkov, a teda ani povinnosť žalobcu ich preukázať. Na rozdiel od uvedených nárokov
v prípade uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto dôkazná povinnosť žalobcovi
vzniká a predpokladom úspešnosti žaloby je dôkaz, že k ujme už reálne došlo, nakoľko iba v prípade,
že je preukázaný vznik konkrétnej ujmy, možno následne posudzovať v zmysle citovaných zákonných
ustanovení závažnosť vzniknutej ujmy ( v súvislosti s posudzovaním zákonných podmienok, t.j. že

morálne zadosťučinenie je nepostačujúce a k zníženiu dôstojnosti došlo v značnej miere), okolnosti
za ktorých došlo k zásahu a taktiež príčinnú súvislosť medzi zásahom, ktorým mala byť táto ujma
spôsobená a vzniknutou ujmou.

V tomto prípade sa žalobca domáhal finančného odškodnenia, t.j. náhrady nemajetkovej ujmy a preto

bolo potrebné aby preukázal existenciu konkrétnej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s neoprávneným
zásahomzostranyžalovanej,ktorýbyvznačnejmiereznížiljehodôstojnosťalebovážnosťvspoločnosti
do takej miery , že nepostačuje morálna satisfakcia.

Súd prvého stupňa preto správne poukázal na dôkazné bremeno na strane žalobcu a taktiež správne

hodnotil príčinnú súvislosť medzi tvrdeným zásahom do osobnostných práv žalobcu a ním tvrdenou
vzniknutou ujmou, a to aj s poukazom na vyhodnotenie vzťahu medzi zásahom do osobnostných
práva a konkrétnymi výrokmi, ktoré žalovaná poskytla redaktorke a ktoré boli následne uverejnené v
predmetných článkoch. Správnym sa javí odvolaciemu súdu aj záver súdu prvého stupňa, že žalobca
nepreukázal, aby práve výroky žalovanej, ktoré boli publikované, spôsobili zníženie jeho cti a dôstojnosti,

a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že žalovaná zodpovedá iba za tú časť článkov, kde je uvádzaná
citácia jej vlastných slov a (tak, ako to uviedol súd prvého stupňa) nezodpovedá za celý obsah článku
(nebola autorkou ani vydavateľom časopisu. Žalovaná nemala možnosť ovplyvňovať terminologickú ani
obsahovú stránku, označenie jednotlivých odsekov článku, ani jeho názov, pričom kompetencie v tejto
oblasti má osoba zodpovedná za vydávanie predmetného týždenníka. V súvislosti s týmito závermi

je potrebné uviesť, že nie je možné oddeliť obsah citácií vyjadrení žalovanej uvedených v článku od
ostatného obsahu článku a následne preukázať aký vplyv mali tieto citácie a aký vplyv ,vo vzťahu
k prípadnému narušeniu osobnostných práv žalobcu ,mal ostatný obsah článkov, najmä, keď články
obsahovali aj postrehy redaktora (autora článkov) z osobnej návštevy v kancelárii žalobcu ,ako aj
vyjadrenia tretej osoby.

Správne boli všeobecné tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní, že zásahom do osobnostných práv môžu
byť pravdivé aj nepravdivé tvrdenia, a to v závislosti od okolností, za ktorých boli publikované, pokiaľ
pravdivé tvrdenia sú spôsobilé pôsobiť difamačne, avšak tieto jeho tvrdenia v nadväznosti na vyššieuvedené stanovisko odvolacieho súdu neboli spôsobilé preukázať vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa v danej veci a privodiť jeho zmenu.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č.
757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.