Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244493
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244493.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a

členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: F. S., D.
XX.XX.XXXX, N. F. XX, XXX XX N., zastúpeného: Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so
sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská F. R. D. N. Z., Z. Z. L. G.V.
X, N., o zaplatenie náhrady škody vo výške 321.321,28 euro s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2013, č.k. 16C/187/2011-129, jednohlasne
( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy XXX.XXX,XX euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad Č. A. W. Z. L. (Ď.
U. ".) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s Y."). Súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania a žalovanej nepriznal náhradu trov
konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 9 ods.1, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. v
platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca sa stal členom A. (Ď. L. "."), do ktorého
vložil peňažné prostriedky. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok W.a ako úpadcu vyhlásený konkurz,
do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia W. boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v
lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobca si prihlásil voči W. pohľadávku vo výške žalovanej

sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na rovnakom
súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 4Cbi 129/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik
škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v

občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu,
ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešnédomáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,
či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.

Podľa názoru súdu prvého stupňa sa žalobca ako bývalý člen W., s ktorým bol v právnom vzťahu a
z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči W., nakoľko W. je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby,
ktorá je jej povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Žalobca si uplatnil
pohľadávku voči W.Ž. v konkurze vyhlásenom na majetok W., avšak v čase rozhodovania súdu

nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči W., a to jednak z dôvodu, že oprávnenosť jeho
nároku uplatneného v konkurznom konaní voči W. je predmetom konania Okresného súdu Bratislava
I (incidenčné konanie 4Cbi 129/2011 )a tiež z dôvodu obsahu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty
úpadcu - W. zo dňa 20.8.2013. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že toho času nie je možné ustáliť
majetok úpadcu - W., s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť
uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny

úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol súd prvého stupňa v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej
výške vznikla žalobcovi škoda, ktorá okolnosť je rozhodná aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie
nároku na náhradu škody voči štátu. Konštatoval, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o
uplatnenom nároku žalobcu na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne.

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že v danom konaní nebol preukázaný tvrdený
nesprávny úradný postup žalovanej, keď žalobca v žalobe ani riadne nešpecifikoval, v čom konkrétne
mal nesprávny úradný postup spočívať a tento uviedol a špecifikoval v podaní zo dňa 11.4.2013.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov

zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti W. konštatoval, že dohľad NBS nad činnosťou W. ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím

verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.. K takým
povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania
Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade nastania novej významnej

skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo W. tieto uviesť v dodatku
Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na W., ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak
štatutárny orgán W. nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k

Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti W.. Nemožno pritom
opomenúť, že štatutárny orgán W. počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie
Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená

do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č.
566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou W.. W. až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky

v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do
06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniťhodnoteniemajetkovýchhodnôt,snásledkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjeho
neplatnosti; zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície
pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona

č. 566/2001 Z.z.). Národná banka Slovenska vyzvala W. na predloženie žiadosti o schválenie dodatku
Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, W.
predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmyslezákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti
a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona,

ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala W. predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná konala
v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný nesprávny
úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovanej , a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len W., a nie
žalobcovi. Žalobca totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými
papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len W., a

preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Keďže dohľad
Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. , informácie a podklady, ktoré
mala žalovaná zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č.
747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom
prípade W. ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom

vymedzených povinností. Zákon W. neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku W. k 31.12.2005
a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej
úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť W. sankciu, pretože povinnosť dodržiavať
Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala.

Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2
Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky
a nezrovnalosti v činnosti W. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu W. dňa 24.08.2007
a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Žalovaná v danom období (po 24.08.2007) preto
nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt

za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia
použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01.06.2010.

Čo sa týka nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi

pri činnosti voči W. mal súd prvého stupňa za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s
argumentáciou žalobcu, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane žalobcu. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä
jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 08.01.2008,
č. OPK 9750/3/2007), vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007)

je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať W. o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž
ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo
veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo
inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta,

prípadnesankciauložiť. Naviac, vzhľadomnazáväzkovývzťahmedziobchodníkomscennýmipapiermi
a W. založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou W., ktoré malo všetky dostupné
informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad
jeho činnosťou voči W.. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného žalobcu,
ktorý sa ako člen W. mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči W. a jeho orgánom a

zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s W..

Na základe uvedeného súd prvého stupňa posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu
ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani vzniku príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi W. a obchodníkom s cennými papiermi
doložené žalobcom, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval
z dôvodu, že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone dohľadunad obchodníkom s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy žalobcu na vykonanie
dokazovania zabezpečením účtovníctva W. od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov F.. A.
T., L.. O. Š., L.. M. G. V. L.. Z. T. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie

účtovníctva W. a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobcu, pričom tvrdený
nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh žalobcu zo dňa 15.10.2013 na
podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm.

c/ O.s.p., čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že žalobcom predložený zoznam
navrhovaných prejudiciálnych otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) , rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobca

poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,

pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu žalovanej , pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že

upozornila W., že vykonáva dohľad nad činnosťou W. ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou W.
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone

dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval
záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým",
nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené
právomoci dohľadu nad činnosťou W., ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť

dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) W. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,

ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska W. (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými

papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení
na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj W. činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole W. zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti Y. C., V.. Z.., ktorý v tom
čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že W. malo všetky peňažné prostriedkyzískané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a W..
Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia W. uspokojila s takou nápravou stavu,
že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to

zmeniek vystavených spoločnosťou Y. C. V.. Z.., Y. F., Z..F..P.. V. B. A. Z..F..P.., pričom posledné dve
spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami Y. C., V.. Z.. a vo všetkých troch spoločnostiach
bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio W. je rozložené a investované do prepojených subjektov s Y. C. V.. Z.. a obchodníkom a

napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že
obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre W.
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia
okrem udelenej pokuty vo výške XX.XXX eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom
zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo

udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a
umožnenie ďalšej činnosti W. aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do W., pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a W. zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala W. predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska

dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva W. za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je W. majetkovo prepojené boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti W. boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného

vyplýva, že W. svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h)
a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak
Národná banka Slovenska voči W. úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).

Žalobca konštatoval, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať

veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí
takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny
stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom
konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla

2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie
od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru žalovanej a prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie
vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo
podanieobčianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizácii
fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon
v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť

je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Odvolateľ ďalej uviedol, že z
písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva,
že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami
z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, čipoisťovni Y. I. a iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju
pohľadávku z konkurzu uspokojiť.

V odvolaní žalobca napokon poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa31.januára2012,sp.zn.6MCdo11/2010a nato,že zozápisnícopojednávanípredprvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi
konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala
svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
danéhoprípaduauviedla,žežalobcavkonanínepreukázalbezúspešnéuplatnenienárokuvočidružstvu

A. čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke žalobcu o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne
špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120
ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( §
132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom

rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej

mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej " NBS ") pri výkone dohľadu
nad Podielovým družstvom Slovenské investície ( ďalej " W. "), v ktorom podrobne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré
odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku ; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti , odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p.

na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho

činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,

príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala . Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byťpríčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou W.. V danom
prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou W. ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do
úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že W. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6.
2010 mohla NBS dohliadať, či W. dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať
Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe

novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda

ani W., žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti W. nemohla
NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi W. ako sa mylne domnieva
žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či W. plní informačné povinnosti v
zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si

musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do
21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom
č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na
ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To

isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou W. nemal
vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia W.Z., nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi W. a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou
bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných
nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník
s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet W.. Uvedené znamená, že riziko nieslo

samotné W., ktoré bolo iniciátorom celého obchodu W., ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho
ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré W. ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.Žalobca si ako člen W., ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj
na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť ( čo je podstatným znakom týchto
obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky

Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť W., ktorého bol žalobca
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za

účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči W., či sekundárnu
zodpovednosť W. voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky

Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči W. zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s
cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007,
ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške XX.XXX,XX euro, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s cennými

papiermi pokutu vo výške X.XXX,XX euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne

pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval

žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady
škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením
tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku
poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti

pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd

ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti

štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci

v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostanenič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v
tom , že žaloba bola podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O.s.p. je treba uviesť, že podľa ust.
§ 120 ods.1 O.s.p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že

predsedasenátualebosamosudcanapojednávanílistinualebojejčasťprečítaalebooznámijejobsah.Z
obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej
boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na
prejednanievecisamej.Zozápisnicez pojednávaniasúdunariadenéhonadeň12.12.2013jednoznačne
vyplýva, že listinné dôkazy doložené žalobcom a žalovaným v priebehu konania, ako aj listinné dôkazy
na CD nosiči predložené súdu v konaní sp. zn. 25C/181/2011 ( ako spoločné opakujúce sa dôkazy )

boli súdom prvého stupňa riadne oboznámené ( str. 5-8 zápisnice). Uvedené znamená, že žalobcom
vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím
súdom zistené.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p.
ako vecne a právne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.