Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/76/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200299
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014200299.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : U-Shin Slovakia s.r.o., so sídlom v Košiciach,
K letisku, Budova 1329, IČO: 35 893 427, zastúpeného IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom v Košiciach, Štefánikova 26, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach,
Masarykova 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. S/2014/00387-2.1
O-267/2013 z 20. januára 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

7S/35/2014-49 z 28. mája 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/35/2014 -49 z 28. mája
2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Košiciach (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 7S/35/2014-49 z 28.05.2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného č.: S/2014/00387-2.1 O-267/2013 z 20.01.2014, ktorým odvolanie
žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Košice
č. 51/13/S z 2709.2013, ktorým uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.
z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom

zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.
č. 125/2006 Z. z.“ alebo „zákon o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 33 000 € za porušenie povinností
vyplývajúcich z tohto zákona - z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3), konkrétne § 6
ods. 1 písm. a/ zákona NR SR č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 124/2006 Z. z.“ alebo
„zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci“) v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 a bod č.

2.8 Prílohy č. 1 nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných
požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Porušenie malo spočívať v tom, že zamestnávateľ
nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi
a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pretože nezabezpečil,
aby pracovný prostriedok - ultrazvuková zváračka, poskytnutý na používanie zamestnancovi Y. W. bol
prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca.

Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase
pracovného úrazu zo dňa 17.10.2012 zamestnanca Y. W. bola nefunkčná, nezabránila siahnutiu do
zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t.j. pri vložení ruky
cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne
vzniku uvedeného pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví.

V odôvodnení rozsudku ohľadne žalobných dôvodov prvostupňový súd uviedol nasledovné:„K žalobným námietkam týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj nedostatočného zistenia skutkového stavu a
nesprávneho právneho posúdenia súd uvádza, že rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako

aj žalovaného boli vydané v súlade s ustanovením § 47 správneho poriadku, majú všetky náležitosti,
ktoré vyžaduje uvedené zákonné ustanovenie, sú preskúmateľné, bol dostatočne zistený skutkový stav,
všetky dôkazy boli získané zákonným spôsobom a jednotlivé zistenia z nich vyplývajúce boli hodnotené
jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach, pričom vyšetrenie príčiny pracovného úrazu s ťažkou
ujmou na zdraví postihnutej vykonal správny orgán prvého stupňa podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č.

125/2006 Z.z. a vyšetrovanou udalosťou bol závažný pracovný úraz podľa § 17 ods. 4 písm. a) zákona
č. 124/2006 Z.z. V tejto súvislosti potrebuje súd za potrebné uviesť, že správny orgán prvého stupňa
vykonal rozsiahle dokazovanie, o čom svedčia listiny nachádzajúce sa v administratívnom spise, a to
posúdenie závažnosti pracovného úrazu vyhotoveného dňa 18.12.2012 Univerzitnou nemocnicou L.
Pasteura Košice, zápisnice o podaní informácie zo dňa 10.1.2013, 14.1.2013, 25.1.2013, 29.1.2013,
14.2.2013, potvrdenia vykonania 1. úrovne údržby F-M-7.5.05-23, správa o odbornej prehliadke

a odbornej skúške vyhradeného elektronického zariadenia č.EZEL-GAS-03-12006 odovzdanej dňa
21.3.2012, schémy zapojenia elektrického zariadenia a správa o vyšetrení príčin a okolností vzniku
závažného pracovného úrazu, ako aj ďalšie listiny preukazujúce zákonný postup správneho orgánu
prvého stupňa pri vyšetrovaní príčin pracovného úrazu.
K posúdeniu skutočnosti, či ide o pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví sa žalovaný dostatočne

vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, pričom svoje závery opieral o vyjadrenia príslušného
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - Univerzity L.Pasteura Košice MUDr. F. I., úrazového chirurga,
ktorý sa k pracovnému úrazu vyjadril v písomnom stanovisku zo dňa 18.12.2012, kde pracovný úraz
označil za závažný s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu.
Žalobcovi nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona o inšpekcii práce oprávnenosť spochybňovať alebo

preskúmavať posúdenie pracovného úrazu a ťažkej ujmy na zdraví tak ako ho vyhotovil poskytovateľ
zdravotnejstarostlivosti,vdanomprípadeúrazovýchirurgMUDr.F.I..Vtejtosúvislostijetaktiežpotrebné
uviesť, že v administratívnom spise sa nachádza správa o vyšetrení, príčin a okolností vzniku závažného
pracovného úrazu, z ktorého vyplýva, že žalobca na základe vyjadrenia ošetrujúceho lekára uvedený
pracovný úraz preklasifikoval na závažný, čo teda potvrdzuje to, že žalobca s takouto klasifikáciou

pracovného úrazu súhlasil.
Pokiaľ žalobca namietal, že všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu boli získané nezákonne, túto
námietku považuje súd za irelevantnú, nakoľko žalobca ničím nepreukázal, resp. nekonkretizoval v čom
spočíva nezákonnosť zo strany správneho orgánu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov za účelom
zistenia skutkového stavu.

K žalobnej námietke, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce a nedostatočné ochranné zariadenie
azabezpečenie,aleonáhlezlyhaniebezpečnostnéhoprvku,súduvádza,žejejednoznačnéanesporné,
že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z.z. zakladá zamestnávateľovu objektívnu zodpovednosť.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti sa žalobca nemôže vyviniť zo zodpovednosti s poukazom na
argument, že išlo o náhle zlyhanie bezpečnostného prvku. Žalobca teda nezabezpečil, aby pri práci

nebola ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Vykonanie účinných opatrení na zabezpečenie
uspokojivých pracovných podmienok, zvlášť opatrení na zaistenie BOZP a zlepšovanie pracovných
podmienok patrí medzi základné povinností každého zamestnávateľa. Ak teda zamestnávateľ či už z
nedbanlivosti umožní, aby svoje prevádzkové, pracovné, a iné úlohy plnil na úkor BOZP, berie na seba
plnú zodpovednosť za prípadné dôsledky.

V konaní bolo preukázané, že skutok sa stal v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu s
následkom ťažkej ujmy na zdraví, pričom žalobca nevykonával potrebné opatrenia so zreteľom na
všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Porušenie povinností, za ktoré správny orgán ukladá pokutu, patrí medzi správne delikty právnickej

osoby postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán
preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania a nie zavinenie.
Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje
zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou (zákonom o
inšpekcii práce). Účastník konania aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinností, musí predložiť

také dôkazy, ktoré by ho úplne zbavili zodpovednosti za zistené porušenia, pričom v danom prípade
žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny takýto relevantný dôkaz.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v čase vydania rozhodnutia o uložení pokuty dňa 27.9.2013
neexistoval subjekt s obchodným menom VALEO SLOVAKIA, s.r.o. a v tomto smere poukázal narozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sž/99/00, v zmysle ktorého je nulitným správnym aktom, to
rozhodnutie znejúce na neexistujúci právny subjekt, k tomu súd uvádza, že v danom prípade ide
však o odlišný právny stav, pretože v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR došlo k

výmazu, a teda zániku predchádzajúcej obchodnej spoločnosti s tým, že jej práva a záväzky prešli na
novú obchodnú spoločnosť. V danom prípade však došlo podľa výpisu z obchodného registra len k
zmene obchodného mena žalobcu, avšak nedošlo k jeho výmazu z obchodného registra a ani prechodu
jeho práv a záväzkov na iný novo vzniknutý subjekt. Ostáva zachovaná jeho právna forma a aj IČO,
pričom nenastala ani chyba v procese doručovania písomností. V napadnutom rozhodnutí žalovaného

je žalobca už označený so zmeneným obchodným menom a podľa názoru súdu nejde o takú vadu
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i
ods. 3 O.s.p.). V tejto súvislosti súd taktiež potrebuje za potrebné uviesť, že povinnosť spolupracovať
so správnymi orgánmi v priebehu celého konania vyplýva účastníkom konania aj z § 4 ods. 1 správneho
poriadku, a preto pokiaľ došlo v priebehu správneho konania k zmene obchodného názvu žalobcu, mal
žalobca o tejto skutočnosti informovať správny orgán prvého stupňa.

V danom prípade výška pokuty uložená žalobcovi podľa § 19 zákona č. 123/2006 Z.z. je podľa názoru
súdu primeraná a odráža mieru porušenia povinností žalobcu a následkov, ktoré z tohto porušenia
vyplynuli. Zároveň výška pokuty spĺňa aj požiadavku preventívneho pôsobenia na zamestnávateľov na
dodržiavanie ich povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).“.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z nasledovných
dôvodov:

„1. Napádaný rozsudok súdu prvého stupňa predovšetkým trpí vadou v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a)

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov, spočívajúcou v skutočnosti, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil
svoje rozhodnutie, keď sa nedostatočne vysporiadal s relevantnými argumentmi, ktoré sme uvádzali v
žalobe, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie arbitrárne.

Právo na riadne odôvodnenie rozsudku je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom obsahom tohto
práva je povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV.ÚS 115/03, II.

ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, IV.ÚS 296/09). Povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s ust.
§ 157 ods. 1 a 2 O. s. p. predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri rozhodovaní (III. ÚS 84/94) a je
zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/07).

Je síce pravdou, že súd nemusí dať podrobnú odpoveď na každý uplatnený argument, avšak aspoň

v hrubých rysoch by odpoveď na uplatnené argumenty dať mal. Aj v prípade, ak ich považuje za
irelevantné, by mal zdôvodniť, prečo sú irelevantné (čo v prípade riadneho uchopenia problematiky
nemôže byť pre žiadny konajúci orgán problémom). Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol,
že povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami

účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitiariadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.(...)Súdvodôvodnenísvojhorozhodnutia
sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a
domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť, a odôvodneniesúčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j.
musí byť preskúmateľné (4 Cdo 56/2012).

Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá teda v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p., a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v
§ 237 písm. f) O. s. p. spočívajúceho v odňatí účastníkovi konania možnosti konať pred súdom (4 Cdo
171/2005, 2 Cdo 170/2005, 4 Cdo 317/2009, Obdo 11/2012, 4 Cdo 90/2013; obdobne tiež ústavný súd

I.ÚS 342/2010). Je preto aj odvolacím dôvodom podľa 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f) O. s. p., keď nereagovaním na jednotlivé námietky účastník nevie, aké stanovisko k nim zaujal orgán
aplikácie práva, čím mu bráni s jeho názorom polemizovať a k nemu predkladať vlastné závery - a teda
mu odníma možnosť konať pred súdom.“.

Žalobca následne z opatrnosti uviedol všetky ním uplatnené žalobné dôvody.

Podľa názoru žalobcu :

„2. Správny orgán prvého stupňa odňal účastníkovi jeho práva, ktoré mu ako účastníkovi patria, a
žalovaný správny orgán toto pochybenie v žiadnom smere nenapravil. Správne orgány sa tak v konaní

dopustili takej vady, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutí tvoriacich jeden celok.

a)Žalobcasanemoholvyjadriťkpodkladuprerozhodnutieaspôsobujehozistenia.Ktomupoukazujeme
na tú okolnosť, že správny orgán prvého stupňa po tom, čo žalobcovi toto právo formálne umožnil
(avšak všetky jeho pripomienky dal bokom), robil ďalšie preverovania skutočností (čo vyplýva z jeho

oznámenia o predĺžení lehoty zo dňa 28. augusta 2013); následne však žalobcovi už viac vyjadriť sa
k ďalším zisteniam neumožnil. V tomto oznámení o predĺžení lehoty správny orgán prvého stupňa
výslovne uvádza, že žalobca uviedol „správnemu orgánu skutočnosti, ktoré musia byť preverené, aby
bolo možné rozhodnúť vo veci“, a teda „správny orgán musí preveriť skutočnosti,“ ktoré boli uvedené.
Je potom potrebné dôrazne odmietnuť záver žalovaného správneho orgánu, že lehota na rozhodnutie

vo veci bola predĺžená najmä v prospech účastníka konania, aby mu správny orgán umožnil nahliadnuť
do spisu v ním požadovanom termíne, pretože oznámenie správneho orgánu prvého stupňa informuje
o celkom inom dôvode pre predĺženie lehoty. V každom prípade však bolo porušené právo žalobcu
vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

b) Žalobca sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu. Dôkazy neboli zabezpečené takým
spôsobom, aby sa dokazovania mohol zúčastniť aj poverený zamestnanec alebo zástupca žalobcu a
žalobca nemal možnosť klásť vyslúchaným osobám otázky. Opakovane sme navrhovali, aby sa celé
dokazovanie uskutočnilo zákonom stanoveným postupom tak, aby žalobca mal možnosť sa ho zúčastniť
(v postupe správnych orgánov oboch stupňov bola táto možnosť žalobcovi v celkom rozsahu odňatá),

mohol pri úkonoch uplatňovať svoje pripomienky a námety, ako aj klásť svedkom a znalcovi, ktorého
je potrebné vypočuť, otázky.

Uvádzame, že v rámci zisťovania samotným žalobcom sa svedkovia v čase bezprostredne po
pracovnom úraze, ku ktorému došlo dňa 17. októbra 2012, vyjadrovali inak, ako sa vyjadrovali

inšpektorom, pričom výsluchy realizovali inšpektori až v januári 2013 a medzičasom určite mnohokrát
rozoberali situáciu a jej dôsledky. Chceli sme sa a naďalej sa chceme opýtať jednotlivých svedkov,
či si skutočne pamätajú udalosti týkajúce sa pracovného úrazu, ako podrobne si ich pamätajú a
prečo uvádzali v rámci vlastného vyšetrovania pracovného úrazu zo strany žalobcu iné okolnosti, ako
uviedli inšpektorom. Takéto ich konanie by mohlo byť odôvodnené aj snahou pomôcť poškodenej

zamestnankyni a pod. Správne orgány k tomu zhodne vysvetľujú, že vyšetrovanie príčin pracovného
úrazu podlieha iným pravidlám ako konanie o uloženie pokuty v tom smere, že k vyšetrovaniu sa žalobca
nemá čo vyjadrovať, klásť svedkom otázky apod., pretože prebieha podľa iného predpisu. Vyšetrovanie
správne orgány považovali za uzavreté a protokol (a jeho doplnenie) nemusia byť odôvodnené. V
správnom konaní o uloženie pokuty však už dokazovanie v podstate nevykonali - pretože sa správne

orgány zhodne domnievajú, že majú postačujúci základ z akéhosi „predsprávneho“ konania. Uvedené
chápanie nemá oporu v zákone, rovnako ako koncentrácia konania, na ktorú správny orgán prvého
stupňa poukazoval. Práva žalobcu nemôžu byť pošliapané iba z dôvodu, že sa správny orgán umelo
snaží oddeliť svoju vyšetrovaciu činnosť od činnosti smerujúcej k uloženiu pokuty. V tejto súvislostipoukazujeme na čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(publikovaný ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), podľa
ktorého

Každý, kto je obvinený z trestného činu, má [...] [právo] [...) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov
proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako
svedkov proti sebe.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je toto právo zachované, ak je obvinenému daná

možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka a ak je mu daná možnosť klásť svedkovi otázky, teda kladie
sa dôraz na priamy výsluch svedka (napr. Hulki Gunes proti Turecku, § 95), pričom dokonca Súd
nepovažoval za dostatočné, ak sťažovateľ mal síce možnosť svedka konfrontovať, ale stalo sa tak
v dobe ešte pred začatím trestného stíhania voči nemu (napr. Pacula proti Lotyšsku, § 54). Použitie
dôkazov získaných výpoveďami získanými v prípravnom konaní nie je samo o sebe nezlučiteľné s čl.
6 ods. 3 písm. d) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ak práva obhajoby boli rešpektované (napr. Kostovski proti

Holandsku, § 41), pričom Súd nepovažoval za postačujúce, ak sťažovateľ nemal príležitosť v žiadnom
z predchádzajúcich štádií konania klásť otázky osobe, ktorej výpoveď je na konaní súdu čítaná (napr.
Unterpertinger, § 31).

Zdôrazňujeme, že ak sa všetky úkony uskutočnia pred správnym konaním, v ktorom účastníkovi správne

orgány neumožnia uplatniť jeho právo na obhajobu, následné „umožnenie“ práva na obhajobu je už iba
formalistické, bez skutočného obsahu - a teda sa efektívne odníma účastníkovi právo na obhajobu, čo
je znakom policajného, nie však právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992
Zb. v znení neskorších predpisov). Účastník tak v skutočnosti nemá možnosť účinne sa obhajovať.
Podobne je nesprávny názor, ktorý sa snaží postaviť správne trestanie na iné základy ako trestanie

súdne. Opačné závery opakovane judikuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. R 30/2012, R
2/2014), a to dokonca aj vo vzťahu k žalovanému správnemu orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011). Z uvedeného dôvodu sú postup
správnych orgánov, ako aj samotné odôvodnenie rozhodnutí (a teda celé rozhodnutia) už len z tohto
dôvodunezákonné.Buďniejevsúladesozákonompostupinšpekcieprácezostranysprávnychorgánov

alebo - ak má skutočne takéto obmedzenie na mysli zákon - je namieste postupovať podľa § 109 ods.
1 písm. b) O. s. p. podaním návrhu o súlade právnych predpisov.

Vzhľadom k uvedenému uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p.

3. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

a) Rozhodnutia sú nepreskúmateľne po stránke skutkovej, nakoľko sa opierajú o tzv. hromadné skutkové
zistenie - opisujú zoznam dôkazných prostriedkov, z ktorých hromadne vyplýva predstava správnych

orgánov o tom, ako prebehol úrazový dej a čo bolo jeho príčinou. Takýto postup nie je v súlade s § 47
ods. 3 Správneho poriadku. Všetky dôkazy a jednotlivé zistenia z nich vyplývajúce majú byť hodnotené
jednotlivo a spolu vo vzájomných súvislostiach.
b) Rozhodnutie je ďalej nepreskúmateľne aj po stránke právnej, nakoľko nešpecifikuje, ktoré konkrétne
minimálne požiadavky na pracovné prostriedky mal žalobca nesplniť. Odkaz na prílohu č. 1 bod 2.8

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných
požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov je celkom nepostačujúci, nakoľko tento stanovuje
viaceré požiadavky na kryt [požiadavky sú uvádzané v písmenách a) až f) cit. ustanovenia].
c) Podobne nie je z rozhodnutí správnych orgánov vôbec jasné, o ktorú z alternatív sa jedná vo
vzťahu ku klasifikácii ťažkej ujmy na zdraví postihnutej zamestnankyne - či sa jedná o zmrzačenie,

stratu či podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti, ochromenie údu, stratu alebo podstatné oslabenie
funkcie zmyslového ústrojenstva, poškodenie dôležitého orgánu, zohyzdenie, vyvolanie potratu alebo
usmrtenie plodu alebo o mučivé útrapy alebo dokonca kombinácie viacerých týchto alternatív. K
nesprávnosti právnych záverov správnych orgánov oboch stupňov sa vyjadrujeme neskôr; na tomto
mieste namietame zatiaľ nezrozumiteľnosť rozhodnutí.

d) Nezrozumiteľnosť pre nedostatok dôvodov vyplýva aj z toho, že v rozhodnutiach správnych orgánov
oboch stupňov, ktoré tvoria jeden celok, sa odkazuje na protokol a jeho doplnenie, pokiaľ ide o okolnosti,
ktoré sú rozhodujúce z hľadiska uloženia pokuty, bez toho, aby boli tieto okolnosti v jednotlivostiach
zopakované a zhodnotené tak, ako to ukladá Správny poriadok (§ 47). Uloženie pokuty samotné musíbyť v celom rozsahu odôvodnené v samotnom správnom rozhodnutí, v ktorom sa o uložení pokuty
rozhoduje, a rozhodnutie o správnom delikte sa nevydáva per partes.
e) Nakoľko všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu boli získané nezákonne, ako bolo vysvetlené

vyššie, čo sme opakovane rozporovali v správnom konaní, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.

4. Zistenie skutkového stavu tak, ako ho uskutočnil správny orgán prvého stupňa a ako toto zistenie
v žiadnom smere nedoplnil, ani nezopakoval žalovaný správny orgán, je celkom nedostačujúce na
posúdenie veci.
a) Správne orgány ako príčinu pracovného úrazu zistili chýbajúce alebo nedostatočné ochranné
zariadenie a zabezpečenie. Uvedené zistenie nie je správne, pretože výrobné zariadenie, na ktorom
došlo k pracovnému úrazu, malo nasledovné ochranné zariadenia a zabezpečenia:

- ochranné dvierka, ktoré zabraňovali počas procesu zvárania čokoľvek vkladať do
výrobného priestoru,
- tlačidlo štart, ktorým sa spúšťal výrobný proces zo strany zamestnanca, pričom
- zamestnanci boli riadne preškolení na bezpečnú prácu s výrobným zariadením,
- snímač na kontrolu prítomnosti výrobku vo zváračke,

- ochranná optická bariéra, ktorá zisťovala prítomnosť iných predmetov vo výrobnom priestore.
Všetkyochrannézariadeniabolinastavenétak,abyktorékoľvekznichprisignalizáciiproblémuzabránilo
pokračovaniu vo výrobnom procese. Nesúhlasíme s tým, že by bezpečnostný prvok nemohol plniť
aj inú funkciu. Naopak, máme za to, že aj iné prvky zariadenia môžu a majú byť uspôsobené tak,
aby umožňovali bezpečnú prevádzku, a samé môžu byt' bezpečnostným prvkom. Opak nevyplýva zo

žiadneho právneho predpisu a takýto právny predpis žalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí
nikde nekonkretizoval [§ 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p.].
V danom prípade podľa našich zistení došlo k mimoriadnej nepravidelnosti vo fungovaní uvedených
ochranných zariadení, keď napriek skutočnosti, že zamestnankyňa ešte mala ruku vo výrobnom
priestore, kde vkladala opracovávaný kus výrobku, došlo k spusteniu výrobného procesu. Zjavne tak

došlo k zlyhaniu ochrannej optickej bariéry. Tento bezpečnostný prvok na výrobnom zariadení existoval
a bol funkčný. Takéto zlyhanie sme nezaznamenali nikdy predtým a ani po vzniku pracovného úrazu
pri simulácii škodového deja sa nepodarilo dosiahnuť rovnaké zlyhanie, a to pri pôvodnom zapojení
výrobného zariadenia. Uvedené skutočnosti môžu potvrdiť Ing. P. P., technický manažér závodu, Ing.
P. T., inžinier údržby a Ing. O. O., procesný inžinier. Ich výsluch sme navrhovali, avšak tento sa nikdy

neuskutočnil [§ 250j ods. 2 písm. e) O. s. p.]. Podobne je nepresvedčivý záver správneho orgánu prvého
stupňa ohľadne toho, či zamestnankyňa stlačila tlačidlo štart alebo nie. Tvrdíme, že zamestnankyňa
pravdepodobne stlačila tlačidlo, pretože iné vysvetlenie pre spustenie výrobného procesu sa nejaví byť
vierohodné a ani pred úrazom a ani po úraze sa takéto samospustenie nezaznamenalo a nepodarilo
sa ho zopakovať ani pri simulácii úrazového deja. Bezprostredne po úraze sa sama poškodená

zamestnankyňa Y. W. vyjadrovala tak, že nevie, či stlačila tlačidlo štart, ktorým sa spúšť výrobný
proces, alebo nie. Uvedené môže potvrdiť aj teamleaderka N. M.. Zároveň poškodená zamestnankyňa
konala nezvyčajne, pretože je praváčka, ale v danom prípade konala zjavne neobvykle, keď výrobok
na zváranie do zariadenia vkladala ľavou rukou. Mohla teda pravou rukou náhodou spustiť výrobný
proces. Možno teda minimálne pochybovať o tom, či zlyhalo aj štartovacie tlačidlo alebo nie; ako sme

uviedli, v tomto smere ostávajú minimálne pochybnosti, vzhľadom na vyjadrenia samotnej poškodenej
zamestnankyne bezprostredne po pracovnom úraze. Táto pochybnosť mala byť vyhodnotená v zmysle
zásady in dubio pro reo [§ 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p.]. Ďalšie dva ochranné prvky boli riadne
aktivované a boli aj funkčné: snímač na kontrolu prítomnosti výrobku v zváračke a zatvorené ochranné
dvierka, ktoré nešťastne pridržali zamestnankyni ruku a ktoré inak majú zabrániť tomu, aby došlo k úrazu

tým, že bránia počas výrobného procesu čokoľvek do priestoru zvárania vkladať. Vzhľadom na vyššie
uvedené sa odôvodnene domnievame, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce ani nedostatočné
ochranné zariadenie a zabezpečenie, ale o jeho náhle zlyhanie, a teda o chybný alebo nepriaznivý
stav zdroja úrazu. Došlo k náhlemu neočakávanému zlyhaniu inak funkčných ochranných opatrení, a
teda o náhodu, nie o porušenie povinnosti zo strany zamestnávateľa zabezpečiť zariadenia ochrannými

prvkami. To pochopiteľne nevylučuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu voči zamestnancovi z
titulu pracovného úrazu. Rozhodne však vylučuje zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt (k
tomu v ďalšom texte).b) Vo vzťahu k dôsledkom pracovného úrazu (kde správne orgány trvajú na ťažkej ujme na zdraví) sme
opakovane navrhovali zabezpečenie riadneho znaleckého dokazovania ohľadne tvrdenej ťažkej ujmy na
zdraví poškodenej zamestnankyne Y. W., v rámci ktorého sme rovnako opakovane žiadali, aby sa znalec

vyjadril k našim tvrdeniam a záverom obsiahnutým už v našom vyjadrení k protokolu. Podotýkame, že
z pozície účastníka konania nemáme možnosť zabezpečiť vlastný znalecký posudok vo veci, pretože
nemáme prístup k zdravotnej dokumentácii. Namietame, že nebolo vysvetlené a preukázané zahrnutie
všetkých škodlivých následkov pracovného úrazu príčinným vzťahom so škodovou udalosťou. Ihneď po
pracovnom úraze mala poškodená zamestnankyňa pomliaždený ukazovák ľavej ruky, tento však nebol

odtelaoddelený,atoaničiastočne.Podľanašichinformáciínapriekvčasnejprepravedonemocnicebola
poškodenej zamestnankyni poskytnutá pomoc až po šiestich hodinách, kedy ju operovali. Domnievame
sa, že sa jedná o mimoriadne dlhý čas na uskutočnenie lekárskeho zákroku, čím spochybňujeme
jeho včasnosť. Zároveň k amputácii dvoch článkov ľavého ukazováka došlo až po ôsmich dňoch
hospitalizácie poškodenej zamestnankyne pre rozšírenie infekcie. Aj táto okolnosť vyvoláva otázku,
kedy vlastne došlo k zaneseniu infekcie do rany poškodenej zamestnankyne. Tvrdíme, že k zaneseniu

infekcie mohlo dôjsť až v nemocnici, pričom s touto relevantnou námietkou sa žalovaný správny orgán
(a ani správny orgán prvého stupňa) nijako nevysporiadali [§ 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p.] Uvedené
otázky - posúdenie pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a rozsah následkov pracovného úrazu
- bolo potrebné vyriešiť riadnym odborným dokazovaním (znaleckým posudkom), ktoré sme navrhovali,
žiadne znalecké dokazovanie sa však neuskutočnilo [§ 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O. s. p.].

K tomu uvádzame, že podľa ustálenej judikatúry na úseku súdneho trestania kvalifikáciu, ujmy na zdraví
má uskutočniť príslušný štátny orgán ako právnu otázku, čo však, vzhľadom na potrebu aj odborného
zistenia a zhodnotenia charakteru ujmy na zdraví, je možné urobiť iba na podklade lekárskeho nálezu
alebo znaleckého posudku (R 31/1973). Samotné správne orgány výslovne uvádzajú, že túto kvalifikáciu

neuskutočnili, ale že vychádzali z vyjadrenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zdôrazňujú,
že neboli oprávnení spochybňovať toto posúdenie pracovného úrazu. Uvedené je v rozpore so zákonom
[§ 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.] a podklad pre rozhodnutie takto zabezpečený je nedostačujúci na
posúdenie veci [§ 250j ods. 2 písm. c) O. s. p. Ďalej aj lekársky nález musí spĺňať náležitosti znaleckého
posudku, musí byť preskúmateľný, a to práve z dôvodu, že na jeho základe je povinnosťou príslušného

orgánu učiniť závery právne (nakoľko aj pojem ťažkej ujmy na zdraví je pojmom právnym), pričom
s lekárskym nálezom sa možno uspokojiť iba v jednoduchých prípadoch; ak nejde o jednoduchý
prípad, potom treba vyžiadať znalecky posudok. V rámci uvedeného sa zisťuje aj subjektívne hľadisko
poškodeného, hoci rozhodujúci je objektívny charakter poškodenia zdravia (R 13/1966). Polvetný záver
MUDr. I. takýmto podkladom nie je a byť nemôže [§ 250j ods. 2 písm. a), c), d) a e) O. s. p.].

Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobné dôvody podľa § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p.

5. Rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

a) Zdôrazňujeme, že s klasifikáciou pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví sa nestotožňujeme,
pretože odporuje zákonnej definícii podľa § 3 písm. l) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pojmovým
znakom takejto ťažkej ujmy na zdraví, ktoré boli vysvetlené súdnou praxou (RII/1965).
V konkrétnostiach možno uviesť, že vzhľadom na objektívne dôsledky pracovného úrazu (strata

dvoch článkov ľavého ukazováka bez akéhokoľvek vplyvu na pracovnú spôsobilosť poškodenej
zamestnankyne) sa nejedná ani o zmrzačenie, (značná zmena tela alebo jeho časti ktorá je prevažne
tvarová alebo prevažne funkčná, alebo strata niektorej z končatín alebo ich podstatných častí, za
ktorú sa pri hornej končatine považuje až amputácia zápästia), ani o stratu či podstatné zníženie
zdravotnej spôsobilosti (zamestnankyňa ďalej pracuje a po posúdení jej zdravotnej spôsobilosti nemá

žiadne obmedzenia), ani o ochromenie údu (trvalá nespôsobilosť alebo značne znížená schopnosť
pohybu hornej alebo dolnej končatiny, alebo jej značnej časti), ani o stratu ani podstatné oslabenie
funkcie zmyslového ústrojenstva (napriek strate dvoch článkov ľavého ukazováka má poškodená
zamestnankyňa zachovaný hmat), ani o poškodenie dôležitého orgánu (také porušenie niektorého z
najmä vnútorných telesných orgánov, pri ktorom vzniká nebezpečenstvo pre život alebo iný závažný

dlhšie trvajúci alebo trvalý následok) ani o zohyzdenie (viditeľná, trvale hyzdiaca zmena tela, ktorá
mení vzhľad na ujmu poraneného a vzbudzuje pocit neestetického zážitku, teda kozmetické vady a
defekty, ktoré sa týkajú najmä tváre a ucha), ani o vyvolanie potratu, ani usmrtenie plodu, a konečne
ani o mučivé útrapy (mimoriadne vystupňované a predlžované bolesti telesné alebo duševné, pričommučivými útrapami nie je každá telesná bolesť sprevádzajúca poškodenie zdravia a liečebný zásah).
Záveroťažkejujmenazdravíjetakcelkomneopodstatnenýasprávneorgányuvedenýpojemnesprávne
vyložili.

b) Správne orgány uložili pokutu vo výške 33 000 €, pričom uvádzajú, že sa tak stalo na dolnej hranici
trestnej sadzby („najmenej 33 000 eur" v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a
o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Nakoľko nie je opodstatnený záver o ťažkej
ujme na zdraví dotknutej zamestnankyne, pretože právny pojem ťažkej ujmy na zdraví nezahŕňa ujmu,

ktorú utrpela dotknutá zamestnankyňa v danom prípade (a táto ujma ani nebola náležité zistená, ako
bolo vysvetlené vyššie), správne orgány príslušné ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z.
nesprávne aplikovali.
c) Nesprávna aplikácia sa týka aj samotnej možnosti uložiť pokutu v danom prípade. Pokutu je možné
uložiť zamestnávateľovi „za porušenie povinností vyplývajúcich“ z jednotlivých predpisov vymenovaných
v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov.

K tomu je potrebné uviesť, že síce zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je skutočne
zodpovednosťou objektívnou, avšak nie je to zodpovednosť za výsledok. Objektívnosť danej
zodpovednosti vyplýva z toho, že pre správnotrestnú zodpovednosť nie je rozhodujúce zavinenie
správnotrestne zodpovedného subjektu. Netreba teda skúmať, či subjekt porušil pravidlo správania sa

úmyselne alebo z nedbanlivosti a či porušenie povinnosti, dôsledky porušenia povinnosti a príčinná
súvislosť medzi porušením povinnosti a dôsledkami porušenia povinnosti sú zahrnuté príslušnou formou
zavinenia aspoň v podstatných rysoch. Zamestnávateľ však zodpovedá (iba) za porušenie povinností
vyplývajúcich z jednotlivých právnych predpisov. Tie mu ukladajú zabezpečiť bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci u jeho zamestnancov. Nespochybňujeme túto povinnosť ani neznižujeme jej dôležitosť,

ale bolo by vhodné, aby správne orgány odcitovali tú zákonnú normu, ktorá ukladá zamestnávateľovi
zabrániť vždy vzniku pracovného úrazu /§ 250j ods. 2 písm. d) O. s. p./.

Povinnosti, za ktoré podľa skutkovej vety má byť žalobca zodpovedný, majú byť uvedené v § 6 ods.
1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 a prílohe č. 1 bod 2.8
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných
požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Podľa uvedených ustanovení je podstatné urobiť
opatrenia, aby naozaj k poškodeniu života a zdravia zamestnancov nedochádzalo. To však neznamená,
že sa zodpovedá aj za náhodu. Zodpovednosť za výsledok je zodpovednosťou odlišnou od objektívnej

zodpovednosti a táto zodpovednosť za výsledok sa uplatňuje napríklad v súvislosti so zodpovednosťou
zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania
podľa § 195 a nasl. Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pre tieto prípady
je zamestnávateľ aj povinne úrazovo poistený. Takáto zodpovednosť však v prípade správnych deliktov
nemá miesto. V tejto súvislosti s prihliadnutím k R 51/2011, ktoré ukladá prihliadať na princípy dobrej

správy a odporúčania Rady Európy, poukazujeme na Odporúčanie R (91) 1 Výboru ministrov členským
štátom o správnych sankciách, kde sa v časti Rozsah uvádza, že
Odporúčanie sa vzťahuje na administratívne rozhodnutia ukladajúce sankciu osobám z dôvodu ich
rozporného správania s aplikovateľnými pravidlami, a to v podobe pokuty alebo iného sankčného
prostriedku, peňažného alebo nepeňažného charakteru. (...).

Z uvedeného vyplýva, že sankcia sa ukladá „osobám z dôvodu ich rozporného správania s
aplikovateľnými pravidlami“, a teda trestá sa správanie osoby, ktoré je v rozpore so zákonom.
Podmienkou pre uloženie sankcie teda nie je protiprávny stav ako taký (výsledok), pretože ten môže
byť dôsledkom nielen protiprávneho konania, ale aj náhody. Náhoda teda nemá byť sankcionovaná

správnoprávnymi sankciami v zmysle odporúčania Rady Európy.

Na tomto mieste v tejto súvislosti opakujeme, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce, ani
nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, ale o jeho náhle zlyhanie, a teda o chybný alebo
nepriaznivý stav zdroja úrazu. Takáto okolnosť by nemala byť sankcionovaná ukladaním pokút.

Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.6.Konečne,rozhodnutiesprávnehoorgánuprvéhostupňa,ktorébolobezzmenypotvrdenérozhodnutím
žalovaného správneho orgánu, uložilo pokutu non-subjektu. V čase vydania rozhodnutia o uložení
pokuty, t. j. dňa 27, septembra 2013, totiž neexistoval subjekt s obchodným menom VALEO SLOVAKIA,

s. r. o. Napriek tomu, že na uvedené bol žalovaný správny orgán upozornený, nápravu nezabezpečil
a k veci uviedol, že zmenu obchodného mena neoznámil správnemu orgánu účastník konania, ani
jeho právny zástupca a v konaní bolo akceptované odvolanie podané právnym zástupcom účastníka
udeleného spoločnosťou VALEO SLOVAKIA, s. r. o. Tieto vysvetlenia žalovaného správneho orgánu
sú bezpredmetné. Je zrejmé, že plnomocenstvo bolo udelené subjektom v čase, keď ešte vystupoval

pod obchodným menom VALEO SLOVAKIA, s. r. o. V čase sa však táto skutočnosť zmenila. Nebol a
nie je teda dôvod neakceptovať pôvodne udelené plnomocenstvo, pretože toto zmenou obchodného
mena nezaniklo. Účastník konania, a teda ani jeho právny zástupca nemá dôvod oznamovať správnemu
orgánu zmenu obchodného mena účastníka. Vo všeobecnosti totiž platí, že sa nedokazujú skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti (§ 34 ods. 6 Správneho poriadku).
Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci, uvádzame, že v Obchodnom vestníku č. 112/2013 boli dňa 12.

júna 2013 pod značkou R146711 publikované zmenené údaje o žalobcovi. Vzhľadom k tomu je teda
nesporné, že nové obchodné meno žalobcu bolo v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa nevyhnutne všetkým tretím osobám, vrátane žalovaného správneho orgánu, zo zákona známe.
Keď bola potom dňa 27. septembra 2013 ukladaná pokuta osobe s označením VALEO SLOVAKIA, s. r.
o., v tom čase sa už nejednalo o žalobcu, ani o iný subjekt. Takúto vadu správneho rozhodnutia teória

považuje za takú hrubú, ktorá má za následok nulitu vydaného rozhodnutia (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sž 99/00, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 36/2001).“

„7. Nakoľko súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie takými vyjadreniami, ktoré nevystihujú
podstatu špecifických námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné,

ako sme namietli vyššie.

Súd prvého stupňa odignoroval aj nami uvádzanú ustálenú judikatúru týkajúcu sa súdneho trestania
napriektomu,žeprincípysúdnehoaadministratívnehotrestaniasaaplikujúrovnako,najmäpreabsenciu
osobitnej právnej úpravy, ako konštantne judikuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (R 30/2012, R

2/2014, rozsudok sp. zn. 6Sžo/51/2011). A tak sme sa napr. nedozvedeli, prečo má na úseku správneho
trestania mať pojem ťažkej ujmy na zdraví iný význam a inak sa zisťovať ako podľa publikovanej
judikatúry, ktorú sme aj konkrétne označili: R 11/1965, R 13/1966, R 31/1973. Podobne súd prvého
stupňa nevysvetlil, prečo nie je dôvodná námietka porušenia práva na priamy výsluch svedka, ako to v
trestných veciach, medzi ktoré patrí aj prejednávaná vec, vyžaduje Súd podľa nami konkrétne označenej

judikatúry : Hulki Gunes proti Turecku, § 95, Pacula proti Lotyšku, § 54, Kostovski proti Holandsku, §
41, Unterpertinger, § 31. Pritom odklon od ustálenej judikatúry, príp. dokonca nereagovanie na výslovnú
argumentáciu ustálenou súdnou judikatúrou je porušením čl. 46 ústavy, prípadne i princípu právnej
istoty podľa čl. 1 ústavy (III.ÚS 292/10, IV. ÚS 209/10 - neodôvodnené odlišné posúdenie v rozpore s
princípom právnej istoty, I.ÚS 178/08, III.ÚS 192/06) a je porušením i práv podľa Dohovoru (tolerovaním

rozpornej judikatúry najvyššieho súdu v rovnakých či identických veciach - rozhodnutie vo veci Beian
proti Rumunsku).

Nevysvetlené ostali aj všetky ostatné žalobné dôvody ako napr. otázka zákonných znakov skutkovej
podstaty,prektoréjemožnéuložiťpokutu,kdesúdnerozlišujeobjektívnuzodpovednosťazodpovednosť

za výsledok, a teda predpoklady uloženia sankcie, k čomu zdôrazňujeme, že nesplnenie povinnosti
zdôvodniť splnenie všetkých podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej normy prestavuje porušenie
ústavných práv (III.ÚS 311/07, I.ÚS 59/04) i práv podľa Dohovoru (Salov proti Ukrajine). V tejto súvislosti
ďalej poukazujeme na relevantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa porušenia práva na súdnu
ochranutým,žesúdnedánáležitéapresvedčivéodôvodnenie(I.ÚS126/10-neposkytnutiepresvedčivej

a jasnej odpovede na podstatné odvolacie námietky, II.ÚS 232/09 - nereagovanie na podstatnú námietku
sťažovateľa pri prieskume výšky uloženej pokuty, II.ÚS 193/06 a III.ÚS 198/07 - nedanie jasnej a
zreteľnej odpovede na konkrétny právny problém), pričom opomenutie vyrovnať sa čo i len s jednou
podstatnou námietkou predstavuje i zásah do práv podľa čl. 6 Dohovoru (Ruiz Torija proti Španielsku).
Súd osobitne zdôrazňuje úplnú a zásadnú nutnosť vysporiadať sa s argumentom umožňujúcim záver

o trestnej nevine (Krasulya proti Rusku).8. Pokiaľ sa k niektorým otázkam súd prvého stupňa vyjadril, ale zaujal opačný postoj, ako je nami
podrobne vysvetlený, máme za to, že sa jedná o vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktorú
uplatňujeme odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.

Vzhľadom na stručnosť, či skôr absenciu odôvodnenia (napriek 19 stranám rozsudku) za argumenty
súdu prvého stupňa k žalobným dôvodom sme boli spôsobilí vytypovať jedine nasledovné. Súd prvého
stupňa tvrdí, že účastník správneho konania je povinný oznamovať v priebehu správneho konania
zmenu svojho obchodného mena (keď pojem obchodný názov právny poriadok Slovenskej republiky

nepozná), čo by malo vyplývať z § 4 ods. 1 Správneho poriadku. V prospech opačného záveru sme
citovali právnu úpravu § 27 ods. 1 a 3 a § 769 Obchodného zákonníka, § 10 ods. 1 zákona č. 530/2003
Z. z. v znení neskorších predpisov § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 200/2011 Z. z. a § 2 písm. b) zákona č.
275/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Argumentovanie celkom všeobecnou normou (povinnosť
spolupracovať) oproti celkom konkrétnym normám upravujúcim zverejňovanie a účinnosť zverejnených
zmien týkajúcich sa základných informácií o obchodných spoločnostiach sa javí - prinajmenšom -

neprimerané. Podobne máme za to, že nesprávne označenie subjektu, hoci tento nezanikol, predstavuje
nulitu vydaného rozhodnutia. Čas je v práve dôležitá právna skutočnosť, na ktorú je potrebné prihliadať.
A keď sa od účastníkov očakáva, že budú sledovať všetky možné aj nemožné zmeny týkajúce sa nielen
legislatívy, ale aj všetkého ostatného, o čom žalovaný ani len netuší, lebo sa s tým v živote nestretol,
snáď profesionálne vybavené správne orgány zvládnu sledovať verejné databázy, najmä ak štát z nich

publikovaným údajom priznáva zásadné právne účinky.

Súd prvého stupňa ďalej konkrétnejšie uvádza, že žalobca nie je oprávnený spochybňovať, ani
preskúmavať posúdenie pracovného úrazu a ťažkej ujmy na zdraví, ako ho vyhotovil poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, hoci toto svoje stanovisko neodôvodňuje napr. konkretizovanou právnou

úpravou. Nesúhlasíme s takýmto záverom; činí nás objektom, nie subjektom práva a navyše je v príkrom
rozpore s elementárnymi zásadami trestania. Nepreskúmavajú sa iba úzko špecifikované predbežné
otázky (§ 135 ods. 1 O. s. p.), aj to nie na účely posúdenia správnotrestnej zodpovednosti, pričom
poukazujeme na ust. § 7 ods. 1 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov per
analógiám, podľa ktorého

Orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní
vyskytnú;akjeotakejotázkeprávoplatnérozhodnutiesúdu,ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalej
len „ústavný súd"), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom
konaní a súdy sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.

Navyše, konkrétne v súvislosti s posúdením pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví sme
zdôrazňovali, že túto okolnosť si musí posúdiť samotný orgán rozhodujúci o správnom delikte, a teda
žiadneobmedzeniepreskúmavaniapracovnéhoúrazuakoťažkejujmynazdravítunemámiesto;navyše
súd je povinný práve aj v tejto otázke, nakoľko je to otázka právna, ako vysvetľuje E. M., citovaný vyššie,

konať v plnej jurisdikcii, nielen s ohľadom na trestnú povahu veci. Z rovnakého dôvodu je potom nejaký
zosmolenehľadaný„súhlasžalobcustakoutoklasifikácioupracovnéhoúrazu"celkomneopodstatnenýa
navyše zjavne odporuje konaniu žalobcu. Predstavuje iba snahu súdu prvého stupňa vyhnúť sa splneniu
si jeho úlohy, ktorou je uskutočnenie prieskumu zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia a
konania, ktoré mu predchádzalo.

Konečne zdôrazňujeme okolnosť, že žalobca, aj v zmysle Odporúčania R (91) 1 Výboru ministrov
členským štátom o správnych sankciách, má byť sankcionovaný za porušenie povinností (t. j. za
protiprávny úkon), nie za výsledok (t. j. nie za protiprávny stav), prečo je potrebné trvať, aby správne
orgány podrobne vysvetlili, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil, v dôsledku ktorej došlo v priamej

príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu, v určitom rozsahu, keď aj rozsah ujmy na zdraví sa
nejaví presvedčivo byť pričítateľný žalobcovi, ako sme od počiatku namietali.

Na všetkých žalobných dôvodoch teda naďalej trváme, keď je nemožné vzhľadom na nepochopenie
špecifických námietok žalobcu zo strany súdu prvého stupňa bližšie rozoberať nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa v ostatných veciach.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,
rozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzodňa28.05.2014,č.k.7S/35/2014-49,zmeniltak,žerozhodnutieNárodného inšpektorátu práce zo dňa 20.01.2014, č. S/2014/00387-2.1 O-267/2013, a rozhodnutie
Inšpektorátu práce Košice zo dňa 27.09.2013, č. 51/13/S, sa zrušujú a vec sa vracia žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhol žalovanému uložiť povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

celého konania, výšku ktorých zároveň vyčíslil s presnou špecifikáciou, k rukám jeho advokáta v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/35/2014-49 z 28.05.2014, ktorý považuje za vecne správny a
zákonný.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správnehoorgánuvmedziachžalobysúvsúladesozákonom,vyslovírozsudkom,žesažalobazamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že

žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade
so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a
z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu

a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich
nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje
rozhodnutienielenvadamispočívajúcimivporušenívšeobecnýchprocesnýchprincípov-podraditeľných
pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami

vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS
9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je
predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je
predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

S poukazom na obsah žaloby bol prvostupňový súd povinný zaujať stanovisko k žalobným námietkam
spočívajúcich :
- v odňatí možnosti žalobcu podielať sa na zisťovaní skutkového stavu - zúčastniť sa dokazovania,
ktoré sa neuskutočnilo zákonom stanoveným postupom tak, aby žalobca mal možnosť sa ho zúčastniť
(v postupe správnych orgánov oboch stupňov bola táto možnosť žalobcovi v celom rozsahu odňatá),

mohol pri úkonoch uplatňovať svoje pripomienky a námety, ako aj klásť svedkom a znalcovi, ktorého
je potrebné vypočuť, otázky,
- v porušení práva žalobcu vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie v zmysle § 33 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, tak ako to
konkretizoval v rámci žaloby,

- v nedostatočnom zistení skutkového stavu,
- v nesprávnom právnom posúdení s poukazom na to, že došlo k náhlemu neočakávanému zlyhaniu inak
funkčných ochranných opatrení, a teda o náhodu, nie o porušenie povinnosti zo strany zamestnávateľa
zabezpečiť zariadenia ochrannými prvkami,
- v tvrdení, že posúdenie pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a rozsah následkov pracovného

úrazu - bolo potrebné vyriešiť riadnym odborným dokazovaním (znaleckým posudkom), ktoré navrhoval,
avšak žiadne znalecké dokazovanie sa neuskutočnilo, pričom poukázal na rozsiahlu na vec sa
vzťahujúcu judikatúru.

Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský

súd sa s uvedenými námietkami žalobcu nevysporiadal dostatočným spôsobom, pričom na niektoré
nereagoval vôbec, pričom si v podstate len v plnom rozsahu osvojil dôvody uvádzané v rozhodnutiach
správnych orgánov, t. j. žalovaného ako aj prvostupňového.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom všetky žalobcove

námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok
znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo
žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV.
ÚS 115/03).

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch
žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého

rozsudku založil iba na formálnom opise žaloby, vyjadrenia žalovaného, citovaní jednotlivých zákonných
ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom vlastnému
právnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom
rozsahu, čím taktiež postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom.Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v
spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.),

a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby,
dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej
rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.