Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. júl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/349/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611204766
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8611204766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a

sudcov Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu Český inkasní kapitál,
a.s., Václavské náměstí 808/66, Praha 1, Česká republika, zastúpeného JUDr. Romanom Majerom,
advokátom so sídlom v Plzni, Úslavská 33, proti žalovanému U. U., nar. XX. X.. XXXX, bytom M. X.,
zast. opatrovníkom L.. U. R., vyššou súdnou úradníčkou OS F., o zaplatenie 11.765,99,- Kč s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník z 29. 7. 2013 č. k. 2C 189/2011-84 v spojení
s opravným uznesením z 12. 6. 2015 č. k. 2C 189/2011-90 a dopĺňacím rozsudkom z 15. 6. 2015 č. k.
2C 189/2011-93 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o
zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

N e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.765,99,- Kč so 7,75% úrokom z omeškania
ročne od 14. 8. 2012 do zaplatenia a kapitalizovaný úrok vo výške 4.901,04,- Kč do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi trovy konania v sume 275,37 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy
11.765,99,- Kč s prísl. a kapitalizovaných úrokov. Zistil, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená
zmluva o poskytnutí úveru na sporožírovom účte dňa 2. 3. 2007. Na základe tejto zmluvy sa žalobca
zaviazal poskytovať žalovanému úver na sporožírovom účte do výšky 15.000,- Kč a žalovaný sa zaviazal
splatiť banke celú výšku kontokorentu vrátane úrokov a cien za služby najneskôr do 1 roka od prvého

čerpania kontokorentu, a to tak, že najneskôr ku dňu splatnosti príslušnej pohľadávky zaistí na účte
dostatok prostriedkov na splatenie pohľadávky. Právny predchodca žalobcu vyhlásil úver vrátane úrokov
a poplatkov za splatný. Túto skutočnosť oznámil žalovanému listom zo 7. 8. 2007 a vyzval ho na
úhradu dlžnej čiastky. Pohľadávka bola zosplatnená ku dňu 7. 8. 2007, preto súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného na zaplatenie istiny. K tejto istine priznal žalobcovi aj úrok z omeškania a kapitalizovaný
úrok vo výške 4.901,04,- Kč s tým, že v tomto prípade ide o úroky z omeškania za obdobie od 8. 8.
2007 do 13. 8. 2012.

3. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti so zdôraznením, že po konečnej splatnosti
úveru (7. 8. 2007 nastalo zosplatnenie úveru) žalobcovi neprináležia zmluvné úroky z úveru vo výške
15,9% ročne z istiny, ale len úroky z omeškania, ktoré majú sankčnú povahu. V opačnom prípadeby došlo ku kumulácii nepriaznivého postihu dlžníka ako spotrebiteľa, vo vzťahu ku ktorému by sa
kumulatívne požadovalo zaplatenie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, hoci práve úroky z
omeškania, ktoré sa aplikujú v prípade, ak nedochádza k riadnemu splateniu úveru, nahrádzajú úroky

z úveru a majú zároveň aj sankčnú povahu. Kumulácia úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, by
predstavovala neúmernú a neprijateľnú záťaž pre dlžníka ako spotrebiteľa. Preto v časti, ktorou žalobca
požadoval priznať kapitalizovaný úrok z úveru vo výške 7.462,52,- Kč, ako aj úrok vo výške 15,9% zo
sumy istiny 11.765,99,- Kč od 3. 8. 2011 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 O.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom podal včas odvolanie
žalobca, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Nesúhlasí s argumentáciou súdu
prvej inštancie v prípade zamietnutia jeho žaloby ohľadom úroku z úveru majúc za to, že nárok v podobe
úroku z úveru v plnej výške má byť priznaný aj za obdobie po zosplatnení úveru až do jeho zaplatenia.
Žalobca zastáva názor, že pokiaľ sa právny vzťah účastníkov riadi českým právnym poriadkom, mal

by tento výklad reflektovať a rešpektovať tiež súd prvej inštancie v prípade, že rozhoduje spor podľa
českého právneho poriadku. Súd prvej inštancie nahradil stranu žalovaného, ktorý nevyvracal dôkazy
a tvrdenia žalobcu týkajúce sa zmluvných úrokov, tieto žalovanou stranou rozporované neboli, na čo
súd prvej inštancie neprihliadol. Predmetná zmluva je z pohľadu žalobcu tzv. absolútnym obchodom, a
teda mala byť posúdená v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Zdôrazňuje, že úrok z omeškania

aj úrok z úveru bol v zmluve o úvere zmluvnými stranami voľne dohodnutý v rámci zmluvnej voľnosti
strán, pričom úrok z úveru je cenou za poskytnutý úver a úrok z omeškania sankciou za omeškanie s
platením peňažného dlhu. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi nevyplýva,
žeby žalobca nebol oprávnený požadovať úroky z úveru zo skutočne doposiaľ neuhradenej istiny až do
úplného zaplatenia, teda žeby po zosplatnení úveru nemohol žalobca úroky požadovať. V tejto súvislosti

poukázal žalobca na judikatúru vyšších súdov týkajúce sa otázky výkladu právnych úkonov a aj pokiaľ
ide o priznanie úrokov a úrokov z omeškania. Úroky z úveru sa v súlade s čl. 3 zmluvy o úvere stávajú
súčasťou istiny dlžnej čiastky a tvoria celkovú dlžnú čiastku, z ktorej je podľa žalobcu na základe článku 7
zmluvy oprávnený požadovať úrok z omeškania. V zmysle týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu
vyhovieť tak, aby odvolací súd rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom v

napadnutej časti zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi kapitalizovaný úrok z úveru vo
výške 7.462,52,- Kč a úrok z úveru vo výške 15,90% ročne z čiastky 11.765,99,- Kč od 3. 8. 2011 do
zaplatenia. Uplatnil si tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom v
napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C.s.p.“) spolu s konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

7. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania právny predchodca žalobcu Česká sporiteľňa, a.s. so
sídlom v Prahe uzatvorila so žalovaným dňa 2. 3. 2007 zmluvu o poskytnutí úveru na sporožírovom účte,
na základe ktorého sa Česká sporiteľňa, a.s. zaviazala za podmienok stanovených zmluvou poskytovať

žalovanému úver na sporožírovom účte do výšky 15.000,- Kč. Žalovaný sa zaviazal splatiť banke celú
výšku kontokorentu vrátane úrokov a cien za služby najneskôr do jedného roka od prvého čerpania
kontokorentu,atotak,ženajneskôrkudňusplatnostipríslušnejpohľadávkybankyzaistínaúčtedostatok
prostriedkov na splatenie pohľadávky. Listom zo dňa 7. 8. 2007 právny predchodca žalobcu vyzval
žalovaného na vyrovnanie nepovoleného debetného zostatku na jeho sporožírovom účte a vyzval ho

na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške 17.244,48,- Kč, keď táto suma pozostáva z čiastky nepovoleného
debetného zostatku vo výške 17.139,04,- Kč a čiastky sankčných úrokov vo výške 105,64,- Kč.

8. Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na zaplatenie kapitalizovaného úroku z úveru vo
výške 7.462,52,- Kč od 8. 8. 2007 do 2. 8. 2011 a zmluvne dohodnutého úroku z úveru v rozsahu

15,9% ročne z istiny 11.765,99,- Kč od 3. 8. 2011 do zaplatenia. Je zrejmé, že k zosplatneniu úveru
poskytnutého žalovanému došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu dňom 7. 8. 2007.9. Je potrebné predovšetkým konštatovať, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. Je zrejmé, že vzhľadom na dátum
uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, od ktorej žalobca odvádza

uplatňovaný nárok, prichádza do úvahy aplikácia Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
zo dňa 19. 6. 1980.

10. Podľa čl. 5 ods. 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pri
absencii voľby rozhodného práva podľa čl. 3 zmluvy uzavretej za okolností uvedených v odseku 2 tohto

článku spravujú poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

11. Odvolací súd pripomína body 25 - 26 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-168/05 Mostaza Claro cit.:
„Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o
úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom

alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. 6. 2000, Oceáno Grupo
Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zbierka. S I-4941, bod 25).

12. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Oceáno Grupo

Editorial a Salvat Editores, bod 27).

13. Odvolací súd pripomína význam všeobecných obchodných podmienok citujúc Ústavný súd Českej
republiky: „V praxi se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště
jedná-li se o smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný

a logicky uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být
ve výrazně menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních
podmínek. I ve spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně
taková aplikace má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová. Je třeba zdůraznit,

že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají
sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického
a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele
nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí

doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu. V této souvislosti Ústavní soud
upozorňuje na to, že nelze závěry Ústavního soudu interpretovat jako a priori vyloučení (příkladmo)
jmenovaných podstatných ujednání ze spotřebitelských smluv obecně, nýbrž zejména jako omezení
jejich uplatnění v tzv. všeobecných obchodních podmínkách. Ústavní soud nyní odhlíží od skutečnosti,

že fakticky je smluvní svoboda spotřebitele při určování, které ujednání bude uvedeno ve smlouvě
a které ve všeobecných podmínkách, pouze zdánlivá, neboť obě listiny ve formulářové podobě
připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr ve vyjednávací síle dodavatele a spotřebitele je na
první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může domoci změny předem připravených smluvních
ujednání.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11. 11. 2013).

14. Z uvedeného vyplýva funkcia všeobecných obchodných podmienok, ktoré by mali obsahovať
predovšetkým dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Voľbu rozhodného práva v zmysle
Rímskeho dohovoru z roku 1980 možno nepochybne dať na roveň dojednaní o rozhodcovskej doložke,
resp. zmluvnej pokute. Je dôležitým dojednaním, ktoré má výrazné následky pre spotrebiteľa, ktorému

súd je povinný poskytnúť ochranu ex offo. Uvedené má za následok neplatnosť dojednania rozhodného
práva Českej republiky vo všeobecných obchodných podmienkach.

15. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. v znení platnom k 2. 3. 2007 ak si účastníci spotrebiteľskej
zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu práv ako slovenský právny poriadok,

ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom.

16. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 2. 3. 2007 zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.

17. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv stanovená v § 52 a nasledujúcich OZ poskytuje spotrebiteľovi
väčšiu ochranu jeho práv ako právo Českej republiky, keď je zrejmé, že všetky dispozitívne normy
slovenského právneho poriadku upravujúce problematiku spotrebiteľských vzťahov, sú jednostranne
kogentné v prospech osoby spotrebiteľa a jednoznačne nepripúšťajú takú dohodu, ktorá by bola v

jeho neprospech a ktorá by sa odkláňala od dispozitívnej normy v Občianskom zákonníku. Podobne
správnym spôsobom sa súd prvej inštancie aj vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie žiadaných
úrokov z poskytnutého úveru.

18. Pokiaľ ide o úroky z úveru, je potrebné súhlasiť s tým, že tieto predstavujú odplatu alebo cenu
plnenia, avšak povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru počas celej doby, po ktorú tento úver, teda požičané

finančné prostriedky, neboli vrátené veriteľovi, má svoje limity v tom zmysle, že táto zásada platí až do
tzv. splatnosti úveru, pretože po zosplatnení úveru nastupujú sankčné úroky z omeškania tak, ako to
správnekonštatovalsúdprvejinštancie.Vopačnomprípadebydošlokukumuláciinepriaznivéhopostihu
dlžníka ako spotrebiteľa, vo vzťahu ku ktorému by sa kumulatívne požadovalo zaplatenie úrokov z
úveru, ako aj úrokov z omeškania. Uvedené by predstavovalo neúmernú a neprijateľnú záťaž pre dlžníka

ako spotrebiteľa. To znamená, že platenie úrokov z úveru je dôvodné len do doby splatnosti úveru,
teda vlastne do doby, v ktorej bol dlžník povinný predmetné finančné prostriedky vrátiť, ktorá okolnosť
vyplynie z konkrétnej úverovej zmluvy. Úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky
poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti

úveru úroky z omeškania. Ich typickým znakom v občianskoprávnych veciach je administratívny strop
(limit). Súd prvej inštancie preto správne neprihliadol na žiadané úroky z úveru, ktoré po zosplatnení
úveru priznať nemožno. Jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je tak aj so zreteľom
na uvádzané dôvody vecne správne a odvolací súd tak rozsudok v spojení s opravným uznesením a
dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a o trovách konania potvrdil

postupom podľa § 387 C.s.p.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanému
v tomto štádiu trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).