Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/24/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200210
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8010200210.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov 1. V. G., bytom Y. X. XXX, 2. Z. K., bytom Y. X. XXX, 3.
S. K., bytom Y. X. XXX a 4. M. A., bytom N. N. XX, zastúpených Mgr. Evou Kovačechovou, advokátkou
so sídlom Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému Mestu Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1,
zastúpeného PUCHALLA & partners s.r.o., advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, o preskúmanie
zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 o schválení územného

plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké
Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4.
februára 2010 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Konanie z a s t a v u j e .

Ž i a d e n z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 06.04.2010 sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby súd zrušil uznesenie Mestského
zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 zo dňa 04.02.2010, ktorým v časti F bod 11. bol schválený
územný plán Mesta Vysoké Tatry a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010,
ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 04.02.2010 z dôvodu,
že tieto považuje za nezákonné, pretože boli prijaté v rozpore s ustanovením zákona č. 50/1976 Zb.

stavebného zákona (ďalej len „stavebný zákon“).

K odôvodneniu právomoci súdov na preskúmanie zákonnosti územnoplánovacej dokumentácie citovali
ust. § 244 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy môže sa
obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V tejto súvislosti dôvodili, že z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdov preskúmavať zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy vrátane rozhodnutí, ktorými môžu byť práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Ako vyplýva z ust. §
244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je podstatné, či ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané
v správnom konaní. Preskúmavateľné musí byť každé rozhodnutie, ktoré svojou materiálnou povahou

spĺňa podmienku priameho dotknutia práv dotknutých osôb bez ohľadu na jeho formálne označenie,
z čoho vyplýva, že rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 2 O.s.p. je napríklad aj uznesenie obecného
zastupiteľstvaalebovšeobecnezáväznénariadenieobce,aknimimôžubyťpriamodotknutéprávaosôb.

Sú toho názoru, že schválená územnoplánovacia dokumentácia sa výrazným spôsobom dotýka práv
osôb, ktoré sa viažu k územiu a sfére regulovaným schváleným územným plánom. K problematike

preskúmavania územných plánov, ktorých záväzná časť bola vyhlásená všeobecne záväznou vyhláškou
podľa stavebného zákona a k ich charakteru poukázali na názor Ústavného súdu Českej republikyvyjadrený v náleze IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009, kde ústavný súd dospel k názoru, že mocenské
akty, ktorými sa schvaľuje územný plán (t.j. uznesenie obce, ktorým sa územný plán schvaľuje a
všeobecne záväzná vyhláška - ktorá je v českých reáliách rovnakého charakteru ako všeobecne

záväzné nariadenie obce podľa slovenského právneho poriadku - ktorou sa vyhlasuje záväzná časť
územného plánu ako opatrenie obecnej povahy) nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu. K
ochrane práv dotknutých subjektov z hľadiska preskúmavania zákonnosti územného plánu v porovnaní
s nadväzujúcimi konaniami uviedol, že ústavný súd má za to, že úroveň ochrany verejných subjektívnych
práv je v neskorších fázach stavebného konania menej efektívne než v konaní o zrušení opatrenia

obecnej povahy. Je tomu tak preto, že konkrétny subjekt fyzická osoba, či občianske združenie má síce
možnosť uplatniť svoje výhrady, napr. v stavebnom konaní, avšak praktická účinnosť takéhoto postupu
(napr. s ohľadom na reštriktívny výklad účastníctva v konaní) nemusí byť rovnako vysoká ako v konaní
o zrušení opatrenia obecnej povahy.

Tvrdili, že už citovaný čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) stanovuje povinnosť

súdov preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak sa dotýkajú základných práv a
slobôd. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že akt schválenia územného plánu obce je presne
takýmto rozhodnutím. Opätovne poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky citovaný vyššie,
v ktorom je uvedené, že ústavný súd tiež venoval pozornosť materiálnym znakom, pojmu rozhodnutie
orgánu verejnej správy v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listiny“) a

zaoberal sa otázkou aplikovateľnosti tohto ustanovenia na opatrenie obecnej povahy. Uviedol, že pojem
rozhodnutia ako je užívaný v čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné vykladať autonómne a bez ohľadu na
pomenovanie toho ktorého právneho aktu v rovine jednoduchého práva. Opačný výklad by viedol k
neakceptovateľným dôsledkom, pretože by bolo možné prostredníctvom podústavného práva výrazne
obmedziť, či prakticky vylúčiť dopad tohto ustanovenia.... Opatrenie obecnej povahy nie sú výlučne iba

akty normatívne, či individuálne, ale sú ich určitou kombináciou. Sú správnymi aktmi zmiešanej povahy
s konkrétne určeným predmetom regulácie a všeobecne vymedzeným okruhom adresáta. Opatrenie
obecnej povahy teda nie je rozhodnutím v zmysle individuálneho právneho aktu. Táto skutočnosť však s
ohľadom na vyššie uvedené nie je rozhodujúca. Pri výklade čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné postupovať
tak, aby v rámci ochrany verejných subjektívnych práv proti správnym aktom nevznikla medzera medzi

aktmi normatívnymi a individuálnymi. Inými slovami, štandard prieskumu (a to i štandard z hľadiska
prieskumu ústavnosti) opatrenia obecnej povahy nemôže byť nižšie než v prípade individuálnych
správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Možno preto zhrnúť, že ustanovenie čl. 36 ods. 2
Listiny je aplikovateľné i na opatrenie obecnej povahy, pretože opatrenie obecnej povahy v materiálnom
zmysle je podriaditeľné pod pojem rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia ústavného poriadku.

Ďalej uviedli, že povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je postupovať v súlade s Ústavou, pričom
medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť vykonávať ústavne súladný výklad v prípade, ak právne normy
umožňujú viacero výkladov, a to na základe čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s

touto ústavou. Z uvedeného vyplýva, že pojem rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdnehoporiadkujemožnévykladaťvsúladesčl.46ods.2ústavytak,abyboloumožnenépreskúmanie
aktu schválenia územného plánu, a to postupom podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a príslušné súdy sú tak povinné tento výklad uplatňovať. Skutočnosť, že územné
plány nesmú byť vylúčené zo súdneho preskúmavania je podľa názoru žalobcov podopreté i judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, kde v rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Mats Jacobsson proti
Švédsku č. 11309/84 a rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Skärby proti Švédsku č. 12258/86 Európsky
súd pre ľudské práva dospel k názoru, že skutočnosť, že sa sťažovatelia nemohli brániť proti tzv.
stavebnému plánu („building plan“ - obdoba územného plánu v podmienkach Švédska) pred nezávislým
súdom, zapríčinila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Stavebný plán okrem iného obmedzoval právo stavať na pozemku, či právo rozdeliť pozemok, pričom
tieto práva je možné považovať za občianske práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Argumentovali, že samotný Občiansky súdny poriadok predvída možnosť preskúmavania zákonnosti
uznesení a všeobecne záväzných nariadení obce súdom. Ide o konanie o preskúmanie zákonnosti

uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo
zastupiteľstva vyššieho územného celku podľa § 250zf Občianskeho súdneho poriadku a konanie o
súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením
vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnejsprávy podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené konania však môže iniciovať len
prokurátor potom ako príslušná obec nevyhovela predchádzajúcemu protestu prokurátora. Prokurátor
navyše podľa § 22 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre nie je povinný podať protest, keďže

podanie protestu je iba jedným z oprávnení prokurátora. Tieto konania tak nie je možné považovať za
adekvátne naplnenie čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý dáva možnosť obrátiť sa na súd
jednotlivcom v prípade preskúmania nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy bez akéhokoľvek
sprostredkovania iným orgánom verejnej správy (prokurátorom).

Na základe vyššie uvedených skutočností sú žalobcovia toho názoru, že schválenie a obstarávanie
územnoplánovacej dokumentácie je postupom a rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktorého
zákonnosť podlieha preskúmaniu súdom podľa ust. § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Príslušný súd je teda povinný preskúmať zákonnosť uznesenia Mestského
zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 a Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Vysoké Tatry č.
1/2010 zo dňa 04.02.2010.

K aktívnej legitimácii na podanie takejto žaloby citovali ust. § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Ďalej citovali ust. § 247 ods. 3 Občianskeho

súdnehoporiadku,podľaktoréhopredmetompreskúmaniamôžebyťzapodmienokustanovenýchvods.
1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Ďalej uviedli, že pod pojmom rozhodnutie správneho orgánu je potrebné rozumieť aj akt, ktorým bol
schválený územný plán obce (t.j. uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný

plán obce a všeobecne záväzne nariadenie obce, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu
obce). Aktívne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu,
ktorýmdošlokjehoschváleniujetenktotvrdí,žeaktom,ktorýmdošlokschváleniuúzemnéhoplánuobce
došlo k ukráteniu jeho práva. V týchto súvislostiach je podľa ich názoru potrebné aj spojenie „účastník
správneho konania“ uvedený v ust. § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vykladať extenzívne,

a to primerane k legislatívnej stránke „rozhodnutie správneho orgánu“ uvedenej v ust. § 244 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s vyššie uvedeným. Pojem účastník správneho konania je
teda potrebné aplikovať aj na toho kto je schváleným územným plánom a procesom jeho obstarávania
priamo dotknutý na svojich právach, v opačnom prípade by došlo k popretiu práva na súdnu ochranu
podľa § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Poukázali na existujúcu legislatívu, a to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 219/07,
ktorým ústavný súd potvrdil povinnosť výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku takým
spôsobom, aby nebolo popreté právo na súdnu ochranu. Z predmetného nálezu vyplýva: „...že podľa
ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania podľa piatej časti druhej hlavy

Občianskeho súdneho poriadku sú žalobca a žalovaný. Zo zákona teda nevyplýva, žeby účastníkom
konania mala byť aj sťažovateľka. Zároveň možno konštatovať, že toto ustanovenie nezakazuje
všeobecnému súdu s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci konať aj s osobami, ktoré hoci nie sú
účastníkmi konania, môžu byť dotknuté na svojich ústavou zaručených právach. Preto bolo povinnosťou
krajského súdu vykladať ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola

vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu
ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania
neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať...“.

K otázke aktívnej legitimácie poukázali aj na rozhodnutie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky vo veci 1Ao 1/2009-120, v ktorom sa Najvyšší správny súd vyjadril, že: „Vlastník
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území regulovanom územným plánom je aktívne legitimovaný vždy,
ak dôjde schváleným územným plánom k dotknutiu jeho vlastníckych práv." Z predmetného rozhodnutia
vyplýva, že územné plány regulujú základnú koncepciu rozvoja a usporiadania, ako i prípustné a
zakázané spôsoby využitia určitého územia. Územie je priestor skladajúci sa z pozemkov a na nich

umiestnených vecí, predovšetkým stavieb. Predmetom regulácie územného plánu je teda územie
tvorené primárne sumou nehnuteľných vecí. Územným plánom môžu teda vo svojej právnej sfére byť
dotknuté tie osoby, ktoré majú práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území týmto plánom
regulovaným. Vyššie uvedené úvahy sú určujúce pri posúdení, kto môže byť navrhovateľom v konanío návrhu na zrušenie územného plánu alebo jeho časti. Môže ním byť zásadne len taká osoba, ktorá
má priamy a nie sprostredkovaný vzťah k nejakej časti územia, ktoré je územným plánom regulované.
Bude ním teda vlastník (spoluvlastník) pozemku alebo inej nehnuteľnej veci (alebo iných majetkových

hodnôt majúcich povahu obdobnú k nehnuteľným veciam, teda bytu a nebytových priestorov, viď § 118
ods. 2 OZ) a oprávnený z vecného práva k takýmto veciam (majetkovým hodnotám).

Argumentovali, že aktívna legitimácia v podmienkach Českej republiky sa odvíja od rovnakého právneho
základu ako stanovuje Občiansky súdny poriadok, a to od ust. § 101a ods. 1 Soudního řádu správniho,

ktoréustanovuje,ženávrhnazrušenieúzemnéhoplánuakoopatreniaobecnejpovahyalebojehočastije
oprávnený podať ten kto tvrdí, že bol na svojich právach opatrením obecnej povahy vydaným správnym
orgánom ukrátený. Poukázali aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo
veci 3Ao 1/2007-210, v ktorom Najvyšší správny súd uznal aktívnu legitimáciu navrhovateľa, ktorý bol
vlastníkom nehnuteľnosti v dotknutom území.

Uviedli, že sú vlastníkmi viacerých nehnuteľností na území Mesta Vysoké Tatry s trvalým pobytom v
tejto lokalite. Aktívne sa zúčastnili procesu prípravy a schvaľovania územného plánu Mesta Vysoké
Tatry podaním pripomienok k návrhu územného plánu podľa ust. § 22 Stavebného zákona a účasťou
na verejnom prerokovaní. Tvrdia, že schválením územného plánu budú priamo dotknuté ich vlastnícke
práva, ich právo na priaznivé životné prostredie a tiež právo na súkromie. Postupom pri príprave a

schvaľovaní územného plánu Mesta Vysoké Tatry bolo priamo dotknuté vlastnícke právo žalobcov podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože neboli dodržané garancie procesnej povahy týkajúce
sa schvaľovania samotného územného plánu. Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v uznesení
sp.zn. I.ÚS 4/09 v súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
ods. 1 Listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu odkazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí pokiaľ ide o
právo zaručené v čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych
garancií procesnej povahy stanovených v priamo označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže
mať za následok jeho porušenie, popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl.
46 ods. 1 ústavy) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

Dôvodili, že realizáciou zámerov a výstavby uvedených v územnom pláne sa výrazne zmení charakter
vidieckeho a krajinného rázu, ktoré je Mestu Vysoké Tatry v súčasnosti vlastné, pretože súčasná
rozvlnená a solitérna zástavba (ktorá je umiestnená tak, aby pohľady, ktoré v horách smerujú zdola
hore, zohľadňovali špecifické prírodné a krajinné prostredie Vysokých Tatier) sa bude musieť výrazne

zhustiť a premeniť na zástavu mestského charakteru. Ako obyvatelia Mesta Vysoké Tatry a vlastníci
bytu (resp. rodinného domu) vo svojom vlastníctve žili v Meste Vysoké Tatry aj z dôvodu súčasného
vidieckeho charakteru mesta a jeho krajinného rázu. Vzhľadom na predpokladanú výraznú zmenu v
zástavbe, ktorú umožní práve schválený územný plán sú presvedčení o tom, že týmto schváleným
územným plánom sú priamo dotknuté ich práva na nerušené užívanie svojho vlastníctva, rovnako tiež

na nerušený rodinný a súkromný život. Realizáciou stavebných zámerov uvedených v územnom pláne
sa na obdobie ich výstavby výrazne zvýši hlučnosť a prašnosť v ich okolí, a to v takom rozsahu,
že tým bude významne negatívnym spôsobom dotknuté právo žalobcov na nerušené užívanie ich
vlastníctva. Taktiež sa výrazne zníži obsah plôch zelene v Meste Vysoké Tatry z celkovej plochy mesta
(plocha zelene by mala predstavovať cca 30 %). Vzhľadom k tomu, že ochrana mestskej zelene

predstavuje vyjadrenie práva žalobcov na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy
je zrejmé, že umožnením zníženia jej ochrany (prostredníctvom záväzných regulatívov územného
plánu) dôjde zároveň k priamemu dotknutiu tohto práva. Uviedli, že podali námietky a pripomienky k
návrhu územného plánu podľa § 22 Stavebného zákona, pričom väčšina z nich nebola akceptovaná.
Neakceptovanie ich pripomienok nebolo odôvodnené a bolo vyriešené nedostatočným spôsobom. Ich

účasť na procese obstarávania územného plánu ako subjektov, ktorých sa schválenie územného plánu
výrazným spôsobom priamo dotýka, tak bolo len formálne, bez možnosti reálneho ovplyvnenia výsledku
obstarávania a schvaľovania. Na základe tejto skutočnosti boli priamo dotknuté procesné práva, ktoré
im ako verejnosti, resp. dotknutým fyzickým osobám podľa príslušných ustanovení Stavebného zákona
prináležia, čo má priamu súvislosť aj na práva vyplývajúce z čl. 7 Medzinárodného dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia (tzv. Aarhuský dohovor).Tvrdia, že schválený územný plán u žalobcov v 2. a 3. rade znemožnil výstavbu obchodnej prevádzky
na pozemku v ich vlastníctve, ktorý bol označený regulačným blokom č. 22 ako nezastaviteľné územie.
Žalobcovia pozemok nadobudli v dobrej viere práve kvôli vybudovaniu obchodnej prevádzky (lyžiarskej

škôlky), pričom v procese obstarávania územného plánu boli žalobcovia zo strany obstarávateľa
utvrdzovaní vo svojej dobrej viere, že lyžiarsku škôlku budú môcť na základe územného plánu
prevádzkovať. Uvedené bolo aj predmetom pripomienky k návrhu územného plánu zo dňa 03.08.2008.
Ich pripomienka však nebola akceptovaná a pretože žalobcovia žili v dobrej viere, že budú môcť
realizovať svoj obchodný zámer zamýšľaným spôsobom došlo jednoznačne k priamemu dotknutiu ich

vlastníckych práv, pretože svoje vlastníctvo nemôžu užívať v súlade so zámerom, s ktorým ho nadobudli.
Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostísútohonázoru,žesúoprávnenípodaťžalobunapreskúmanie
zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán Mesta Vysoké Tatry
aVšeobecnéhozáväznéhonariadeniaMestaVysokéTatry,ktorýmsavyhlasujezáväznáčasťúzemného
plánu Mesta Vysoké Tatry.

K aktívnej legitimácii na podanie žaloby argumentovali, že povinnosť súdov preskúmať zákonnosť aktov
schválenia územného plánu obce a aktívna legitimácia žalobcov vyplýva aj z Aarhuského dohovoru
(ďalej len „Dohovor“), ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. Z doložky prednosti,
ktorá je súčasťou publikovaného textu Dohovoru vyplýva, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa
čl. 5 ods. 5 Ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. V tejto súvislosti poukázali aj na čl. 1 ods. 2

Ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného
práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 7 ods.
2 druhá veta ústavy, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky. Taktiež podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách (...), ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom majú prednosť pred zákonmi. Poukázali aj na čl. 144 ods. 1 Ústavy, podľa ktorej sudcovia
sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Tvrdia, že na základe vyššie uvedených skutočností a zo znenia doložky prednosti publikovanej

v Zbierke zákonov jednoznačne vyplýva aplikačná prednosť ustanovení Dohovoru pred zákonmi
Slovenskej republiky, ako aj povinnosť vykladať zákony v súlade s medzinárodnou zmluvou. K Dohovoru
pristúpili aj Európske spoločenstvá, a to rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo dňa 17.02.2005. Týmto
aktom sa stal súčasťou práva Európskych spoločenstiev - komunitárneho práva. Ustanovenia Dohovoru
sú spôsobilé mať tzv. priamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné ustanovenia Dohovoru priamo

aplikovať na miesto vnútroštátneho zákona) a tzv. nepriamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné
vykladať vnútroštátne zákony takým spôsobom, aby boli naplnené ustanovenia Dohovoru). Pri aplikácii
Dohovoru je tiež potrebné rešpektovať tzv. princíp účinnosti (efektívnosti) komunitárneho práva.

Poukázali na čl. 2 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb

alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia,
organizácie alebo skupiny a podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť,
ktorájealebobymohlabyťovplyvnenározhodovacímprocesomtýkajúcimsaživotnéhoprostrediaalebo
sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu
životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o

rozhodovací proces. V tejto súvislosti uviedli, že verejnosťou sú teda aj fyzické osoby, ktoré by mohli byť
ovplyvnené alebo sa zaujímajú o rozhodovací proces týkajúci sa ochrany životného prostredia (ktorým
bezpochyby je aj proces obstarávania a schvaľovania územného plánu obce), a teda aj žalobcovia.

Citovaličl.9ods.3a4Dohovoru,podľaktoréhonavyšebeztoho,abybolidotknutéprocesypreskúmania

uvedené v ods. 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom
práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v
rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Navyše bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia ods. 1, postupy uvedené v ods. 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu,

vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé a včasné a
nie nedostupne drahé.K čl. 9 ods. 3 a 4 Dohovoru argumentovali, že v podmienkach slovenského právneho poriadku spĺňa
požiadavky spravodlivého procesu podľa čl. 9 ods. 4 Dohovoru iba súd a možno ho považovať za
nezávislý a nestranný orgán, ktorý disponuje právomocou zjednať zodpovedajúcu, resp. adekvátnu

náhradu, pričom v súčasnosti má právomoc vydať aj predbežné právne opatrenie, t.j. odložiť
vykonateľnosť rozhodnutia, proti ktorému bola podaná žaloba. Iné prostriedky nápravy (napr. podnet na
preskúmanie rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, podnet na prokuratúru alebo sťažnosť) v žiadnom
prípade nespĺňajú požiadavky čl. 9 ods. 4 Dohovoru.

Ďalej uviedli, že podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) môže
osoba podať podnet prokurátorovi, aby prešetril zákonnosť rozhodnutia alebo postupu správneho
orgánu. Podľa § 22 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor proti rozhodnutiu oprávnený podať
protest, nie je teda výslovne povinný podať protest. V dôsledku toho ani zainteresovaná verejnosť
nemá zaručený nárok na prístup k procesu preskúmania rozhodnutia, t.j. nárok na podanie protestu
prokurátora.Prokurátornavyšenemôženezákonnérozhodnutiezrušiť,alemôžeibaprotestomnavrhnúť

jeho zrušenie správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. O tom, či návrhu prokurátora príslušný orgán
vyhovie a či rozhodnutie zruší rozhoduje podľa § 69 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(ďalej len „Správny poriadok“) ten správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, prípadne nadriadený správny
orgán. Prokurátor teda nemôže zabezpečiť, ani ovplyvniť adekvátnu náhradu. Prokurátor tiež nemá
právomoc vydať nápravné opatrenie, príkaz niečo konať, nejakého konania sa zdržať alebo niečo

strpieť. Nadriadený orgán verejnej správy, ktorému možno podľa § 65 a nasl. ustanovení Správneho
poriadku podať podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je súčasťou sústavy
orgánov verejnej správy, ktoré nezákonné rozhodnutie vydali. Preto nespĺňa požiadavku nezávislosti a
nestrannosti. Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania tiež nespĺňa požiadavku čl. 9 ods.
3 Dohovoru, aby išlo o prístup k procesu preskúmania rozhodnutia. Prístup k procesu preskúmania

znamená, že zainteresovaná verejnosť (ekologická mimovládna organizácia) má v konaní postavenie,
ktoré jej zabezpečí, aby bolo rozhodnutie určitým procesným postupom naozaj preskúmané. Ak je na
posúdení orgánu, či rozhodnutie preskúma, nejde o prístup k procesu preskúmania. Ďalej uviedli, že
sťažnosť podanú podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach vybavuje ten istý orgán, ktorý právo
porušil alebo orgán jemu nadriadený, a teda nejde o nezávislý orgán. V konaní o sťažnosti navyše

nemožno zjednať napríklad efektívnu nápravu nezákonného rozhodnutia alebo nariadiť nápravné
opatrenie. Podľa ich názoru, skutočnosť, že nepriznanie práva na prístup k súdu pre členov verejnosti
by bolo porušením čl. 9 ods. 3 Dohovoru jednoznačne potvrdil aj výbor pre posudzovanie súladu s
Aarhuským dohovorom zriadený členskými krajinami dohovoru. V náleze č. ACCC/C/2005/11 zo dňa
16.07.2006 Výbor posudzoval prípad belgických mimovládnych organizácií, ktorým nebol umožnený

prístup k súdu za účelom napadnúť zákonnosť územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Výbor
v náleze uviedol, že podľa jeho názoru spomínané prípady ukazujú, že kritériá používané Štátnou
radou doteraz účinne zabraňujú väčšine mimovládnych organizácií, ak nie všetkým, napadnúť stavebné
povolenia a územné rozhodnutia, ktoré sú nimi považované za rozporné s vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia. Na základe toho v týchto prípadoch sa prax Štátnej rady javí ako

príliš reštriktívna. Preto, ak by (táto prax) bola aj ďalej Štátnou radou presadzovaná, Belgicko by
nezabezpečilo prístup k spravodlivosti, ako ho požaduje čl. 9 ods. 3 Dohovoru. Okrem iného, žalobcovia
poukázali aj na odbornú literatúru, z ktorej vyplýva, že v komunitárnom práve v zásade platí, že proti
každému rozhodnutiu vnútroštátneho verejnomocenského orgánu (resp. subjektu pod kontrolou štátu),
ktorým tento zasahuje do práv priznaných súkromným osobám právom Spoločenstva, by mala existovať

možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia vnútroštátnym orgánom súdneho typu. Konkrétne prípady
v správnom súdnictve vyžadujú dôkladné preverenie, či ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí nie sú v rozpore s právom Európskeho spoločenstva, pričom
ak by takéto riziko existovalo, ponúka sa možnosť aplikácie § 244 ods. 6 O.s.p., v zmysle ktorého sa
podľa ustanovení časti O.s.p. upravujúcej správne súdnictvo postupuje (iba) primerane, ak preskúmanie

rozhodnutí orgánu verejnej správy vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika
viazaná (Procházka, R. - Čorba, J.: Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax). Žilina,
Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2007, s. 143). Na základe vyššie uvedeného, keďže z komunitárneho
práva (Aarhuského dohovoru) vyplýva právo členov zainteresovanej verejnosti podať žalobu proti
nezákonnémurozhodnutiusprávnehoorgánuvoblastiživotnéhoprostredia,takvzhľadomnaniecelkom

dostatočnú právnu úpravu aktívnej legitimácie v § 250 Občianskeho súdneho poriadku musí súd podľa
tohto ustanovenia postupovať iba primerane a aj žalobcom musí priznať právo podať žalobu proti
rozhodnutiu žalovaného. Ďalej poukázali v súvislosti s povinnosťou správnych orgánov a súdov vykladaťzákony v súlade s Dohovorom, aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, a to
rozsudok sp.zn. 1Ao 1/2006 zo dňa 18.07.2006 a č. 7Ao 1/2009-56.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 11.11.2011 vyjadril žalovaný, v ktorom k aktívnej legitimácii
žalobcov uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné preskúmať súdom podanú žalobu pre nedostatok
vecnej legitimácie žalobcov. Žaloba navyše neobsahuje zákonom ustanovené minimálne obsahové
náležitosti nevyhnutné pre jej prejednanie. Všetky námietky žalobcov vo vzťahu k vecnej správnosti a

zákonnosti napadnutého územného plánu odmieta ako bezpredmetné. K námietke nedostatku vecnej
legitimácie žalobcov uviedol, že žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu dôvodili extenzívnym výkladom ust.
§ 250zf ods. 1 a ust. § 250zfa ods. 1 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdnehoporiadku(ďalejlen„O.s.p.“).Všeobecnezáväznénariadenie,ktorýmsavyhlasujezáväznáčasť
územného plánu považujú za rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, ktoré podľa čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť vylúčené zo súdneho prieskumu. V argumentácii sa opierajú

o rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 2239/07, podľa ktorého štandard prieskumu opatrení
obecnej povahy nemôže byť nižší než je to v prípade individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. Podľa jeho názoru tvrdenia žalobcov v tomto prípade nie sú dôvodné. Rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky totiž vychádza z rozdielneho tzv. jednoduchého práva. Žalobcovia
sa vo svojej argumentácii dopustili niektorých skreslení relevantných skutočností. V tejto súvislosti

považujú za potrebné zdôrazniť, že v Českej republiky platí rozdielny Správny poriadok. Úplne nový
Správni řád bol totiž schválený zákonom č. 500/2004 Sb. O tom, že sa v porovnaní s predchádzajúcim
schváleným zákonom č. 71/1967 Sb. jedná o zásadnú zmenu svedčí aj paragrafové znenie v počte
184 paragrafov. Nový Správni řád zaviedol do právneho poriadku Českej republiky definíciu pojmu
„Opatření obecné povahy.“ Je potrebné poznamenať, že v čase do prijatia nového Správneho poriadku

nebolo v Českej republike vydané žiadne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktoré by
nemožnosť preskúmať územný plán súdom pokladalo za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 36 Listiny základných práv a slobôd) alebo práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Ďalšou zásadnou skutočnosťou, ktorú pre hodnotenie judikatúry Ústavného súdu
Českej republiky vo veci preskúmavania územných plánov súdmi bolo nevyhnutné zohľadniť aj nový

zákon č. 183/2006 Sb. o územním plánovaní a stavebním řádu (Stavebního zákona), ktorý vo svojom
ustanovení § 43 ods. 4 územný plán výslovne expresis verbis označuje za opatrenie obecnej povahy
podľa ust. § 171 Správniho řádu.

Dôvodil, že v slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho

synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený. Rovnako v našom právnom poriadku chýba
aj právna úprava postupu pri jeho prijímaní, ako aj preskúmavaní jeho zákonnosti správnym súdom.
Najvyšší správny súd Českej republiky sa však v rozšírenom senáte zaoberal otázkou, či je možné
územný plán prijatý podľa starého Stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb.) a podľa starého
Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) považovať za opatrenie obecnej povahy, ktoré by

bolo možné preskúmať správnym súdom. V rozhodnutí sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa 13.03.2007
publikovanom v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu pod č. 1276 (časopis č. 8/2007) tento
súd uviedol následovnu právnu vetu:
„Územní plán velkého územního celku schválený uznesením zastupitelstva kraje v roce 2006 není
opatřením obecné povahy, a není zde tedy dána pravomoc soudu dle § 4 ods. 2 písm. c/ s.ř.s. k jeho

přezkumu v řízení dle § 101a a nasl. s.ř.s.“
V odôvodnení tohto rozhodnutia súd ďalej argumentoval: „že formou opatření obecné povahy jsou
územní plány vydávany až na základě nového Stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), který však
nabyl účinnosti teprve dnem 01.01.2007. Z tohoto hlediska tedy Územní plán velkého územního celku
Břeclavska opatřením obecné povahy není.“

Najvyšší správny súd Českej republiky tento právny názor podrobil aj testu súladnosti tohto názoru
s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 7 Aarhuského dohovoru. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že nemožnosť
preskúmať zákonnosť územného plánu všeobecným súdom nie je porušením žiadnych zo základných
práv v týchto dohovoroch uvedených. V predmetnom rozsudku je uvádzané, že v otázke ústavnej

konformity výkladu pozitívneho práva, predovšetkým jej súladu s čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd odkazuje súd rovnako na odôvodnenie citovaného uznesenia. K tomuto iba doplňuje, že
zákaz výluky územných plánov zo súdneho prieskumu nemožno dôvodiť ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože územný plán sám osebe bez toho, aby bolona jeho základe prijaté ďalšie rozhodnutie žiadne občianske práva či záväzky nezakladá, nemení, ani
neruší. Vo vzťahu k žalobcami namietanému porušeniu čl. 7 Aarhuského dohovoru poukázal žalovaný
na argumentáciu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý uviedol: „V případe územních

plánů je třeba zdůrazniť, že se jejich pojetí v jednotlivých zemích, jež se staly stranami Aarhuské
úmluvy (včetně zemí Evropské unie) liší, stejně tak se liší i proces jjich přijímaní a forma jejich
vydávaní. Do těchto otázek Úmluva ani příslušné směrnice EU nijak nezasahují. Jinak řečeno, z žádné
mezinárodní smlouvy či komunitárního předpisu nelze dovodit, že územní plán musí být z povahy věci
vždy opatřením obecné povahy a že toto opatření je jedinou přípustnou formou jeho vydání. Tyto otázky

řeší výhradně jen vnitrostátni předpisy. V českém právním řádu byl proces pořizovaní a schvalování
územně plánovací dokumentaci upraven až do 31.12.2006 zákonem č. 50/1976 Sb., který předepisoval
pro vydání územního plánu (jeho závazné části) obecně závaznou vyhlášku. Takováto úprava není
nikterak neobvyklá a je srovnatelná naprříklad s úpravou německou. Sama skutečnost, že přezkum
opatření obecné povahy byl dle vnitrostátních předpisů umožněn již s účinností ode dne 01.05.2005
a tento institut byl zárovň zakotven v jednom zvláštním zákoně, tedy neměla bez dalšího ve vzťahu

k dosavadní právní úpravě pořizovaní a schvalování územně plánovací dokumentace žádny význam.
Soud nemá pochyb o tom, že z Aarhuské úmluvy ani z komunitárního práva povinnost stran Úmluvy
umožniť soudní přezkum územních plánů přímo nevyplýva (a nic na tom nemění názor navrhovatelů,
že ani Evropská unie přijetím Směrnice č. 2003/35/ES své závazky z Úmluvy nsplnila). V tomto směru
poukazuje na argumentaci obsaženou v usnesení ze dne 31.01.2007 č.j. 3Ao 1/2007-28 a podpůrně

též na ustanovení čl. 10 Nařízení Evropského parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 v návzanosti na
čl. 2 písm. e/ a g/ citovaného Nařízení. Jestliže pak čl. 9 odst. 2 Úmluvy č.j. 3Ao 1/2007-49 v dalším
odkazuje na vnitrostátní rozhodnutí o účasti (natiional opt-in), je takovýmto rozhodutím státu až přijetí
nového stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), ktorý podřídil pořizování a schvalování územních
plánů režimu opatření obecné povahy a tím umožnil ve spojení s ustanoveními § 101a a násl. s.ř.s. ode

dne své účinnosti 01.01.2007 jejich soudní přezkum.“

Z obsahu citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je teda podľa názoru
žalovaného zrejmé, že nemožnosť preskúmania územného plánu nie je porušením ani Aarhuského
dohovoru, ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon ani Ústavy Slovenskej

republiky. Správnosť tohto tvrdenia potvrdzuje i fakt, že sa k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky vyjadril i Ústavný súd Českej republiky, ktorý ho po jeho preskúmaní
potvrdil ako vecne správne, keď v odôvodnení svojho uznesenia III.ÚS 2446/07 uviedol, že ústavná
sťažnosť obsahuje argumentáciu, ktorá je vo svojej podstate totožná s tou, ktorú uplatnil Najvyšší
správny súd v rozsudku zo dňa 18.07.2006 sp.zn. 1Ao 1/2006-74. Táto argumentácia však bola

odmietnutá rozšíreným senátom toho istého súdu v uznesení zo dňa 31.01.2007 sp.zn. 3Ao 1/2007-44
a z tohto uznesenia vychádza aj ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie. Pritom argumentáciu
Najvyššieho správneho súdu nie je možné označiť za zrozumiteľnú a s pravidlami formálnej logiky
súladnú, ktorá sa úplne vyporiadava s námietkami, resp. argumentmi sťažovateľov, ktoré sa teraz
objavujú v ústavnej sťažnosti. Bolo by zbytočné znovu opakovať závery Najvyššieho správneho súdu a

tak ústavný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Ďalej uviedol, že k vydaniu žalobcami citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky č.
IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 došlo až potom, keď bolo do textu nového stavebného zákona
platného v Českej republike vložené ust. § 188 ods. 4, ktorý výslovne označil za opatrenie obecnej

povahy aj územné plány prijaté podľa zákona č. 50/1976 Zb., teda pôvodného zákona. Ústavný súd
Českej republiky teda rešpektoval svoju doterajšiu judikatúru, pretože porušenie základného práva na
prejednanie územného plánu všeobecným súdom konštatoval až potom, čo bolo toto právo výslovne
zahrnuté do textu zákona, a teda i zákonodarca sa priklonil k tzv. materiálnemu chápaniu opatrení
obecnej povahy. Právny poriadok Slovenskej republiky nielenže neobsahuje pojem obsahovo identický

s pojmom opatrenie obecnej povahy, ale neupravuje ani možnosť jeho preskúmania správnym súdom.
V závere k aktívnej legitimácii žalobcov poukázal aj na nesprávnosť argumentácie, ktorou považujú
územný plán za rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS
2239/07 zo dňa 17.03.2009. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu nemožno nijako dôvodiť tento
právny záver. Práve naopak, Ústavný súd Českej republiky sa prikláňa k výkladu, že územný plán je

opatrením obecnej povahy, teda niečo medzi normatívnym správnym aktom a individuálnym správnym
aktom. Ako to bolo uvedené už v predchádzajúcej časti vyjadrenia, slovenský právny poriadok tento
pojem nepozná, jeho obsah nedefinuje a jeho preskúmanie súdom nie je možné. Za týchto okolností
je nevyhnutné prikloniť sa k záveru, že územný plán je normatívnym správnym aktom, ktorý nie jemožné správnym súdom v konaní podľa ust. § 244 a nasl. ustanovení O.s.p. s výnimkou postupu
podľa ust. § 250zf ods. 1 a § 250zfa ods. 1 O.s.p. preskúmať a prípadne zrušiť. Podľa ust. §
250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo vyššieho

územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so
zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia. V tejto súvislosti žalovaný
uviedol, že žalobcovia nemajú postavenie prokurátora, ktorý navyše podnetu na protest prokurátora
nevyhovel, pretože naň neboli žiadne zákonné dôvody. Z tohto dôvodu nie sú oprávnení podať návrh
na preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho

zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku. Na základe vyššie uvedených skutočností
navrhol, aby súd konanie zastavil podľa § 250d O.s.p.

Krajský súd o žalobe žalobcov rozhodol uznesením č.k. 3S 24/2010-88 zo dňa 23.05.2012 tak, že
konanie zastavil a vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote žalobcovia v 1. až 4. rade prostredníctvom právnej
zástupkyne odvolanie písomným podaním zo dňa 24.07.2012 a žiadali, aby odvolací súd zmenil
namietané uznesenie krajského súdu tak, že
1. Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Vysoké Tatry č. 32/2010, ktorým v časti F bod 11 došlo k

schváleniu územného plánu mesta Vysoké Tatry sa v časti F bod 11 zrušuje
2. Všeobecne záväzné nariadenia mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť
územného plánu mesta Vysoké Tatry zo dňa 04.02.2010 sa zrušuje
3. Vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Vodvolacíchnámietkachuviedli,ženamietanéuznesenievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci, pričom rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.
Prvostupňový súd sa nekriticky stotožnil s argumentáciou žalovaného (podotýkame, že žalobcovia sa
nemohli oboznámiť s vyjadrením žalovaného, keďže prvostupňový súd rozhodol bez nariadenia ústneho
pojednávania a vyjadrenie žalovaného žalobcom nezaslal), na druhej strane však bez odôvodnenia

ignoroval argumentáciu žalobcov.

Dôvodili, že žalobcovia sa nedomáhali postupu podľa ust. § 250zf a / alebo podľa § 250zfa OSP, a to
predovšetkýmzdôvodu,ktorýuviedolajsamotnýsúd-nazačatietakéhotokonaniafyzickéaniprávnické
osoby nie sú oprávnené. Ak v žalobe poukázali na uvedené ustanovenia, bolo to preto, lebo z nich

vyplýva, že aj uznesenia mestského zastupiteľstva či všeobecne záväzné nariadenia mesta sú spôsobilé
na preskúmanie v rámci systému správneho súdnictva. Skutočnosť, že na začatie takéhoto súdneho
prieskumujeoprávnenýlenprokurátor(posplneníkonkrétnychpodmienok),boladôvodom,prečožiadali
o súdne preskúmanie zákonnosti predmetného uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia mesta
Vysoké Tatry podľa ustanovení § 244 a nasl. OSP. K tejto argumentácii sa však prvostupňový súd

nevyjadril, a rozhodnutie je tak nepreskúmateľné.

K argumentácii prvostupňového súdu ďalej uviedli, že aj v citovanom rozhodnutí Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky sp.zn. 3Ao 1/2007 zo dňa 13.03.2007 súd pripúšťa, že povoľujúce konania
nasledujúce po vydaní územného plánu často neposkytujú dostatočnú mieru ochrany práv verejnosti

(fyzických osôb, právnických osôb). Podľa Najvyššieho správneho súdu ČR stavebné právo je
oblasťou, kde sa značne roztvárajú pomyselné nožnice medzi formálnoprávne ukotvenou mierou
ochrany práv jednotlivcov a ich reálnou ochranou. „Ač tedy má fyzická osoba či občanské združení
teoretickou možnost být účastníkem následných fází stavebního ŕízení, jejich reálny prístup býva
omezen restriktivním výkladem účastenství a z toho plynoucího omezeného prístupu k soudnímu

prezkumu, a i kdyz je určitá osoba žalobné legitimována a múze se pokusit domoci se svých práv pred
správním soudem, tyto soudy ve stavebních vécech nezřídka rozhoduj í „ex post facto", tedy v okamžiku,
kdy sporná stavba již dávno stojí. Umožnení přezkumu územního plánu či jeho zmeny tak múže být
vnímáno jako poskytnutí skutečné účinné ochrany práv jednotlivcú v okamžiku, kdy jsou všechny cesty
ešte reálne otevřeny; zejména v případe tzv. líniových staveb existují ve fázi zpracovávání územné

plánovací dokumentace rúzné alternatívy budovaní trasy a pod., které jsou v daném okamžiku stále
ješte otevřené." Inými slovami, aj sám Najvyšší správny súd ČR konštatoval, že iba súdne preskúmanie
územných plánov môže garantovať účinnú a včasnú ochranu práv verejnosti.Namietali, že súd postavil svoju argumentáciu na rozhodnutí, ktoré bolo zrušené ústavným súdom.
Plénum Ústavného súdu Českej republiky nálezom vo veci. PI. Ú S 14/07 zo dňa 19.11.2008
totiž zrušilo citované rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa

13.03.2007. Ústavný súd ČR vychádza z imperatívu súladného výkladu vnútroštátneho práva s
medzinárodnoprávnymi záväzkami Českej republiky, čo sa týka predovšetkým záväzkov vyplývajúcich z
Aarhuského dohovoru, pričom predovšetkým v čl. 9 Aarhuského dohovoru je upravený prístup verejnosti
k právnej ochrane. Podľa Ústavného súdu ČR „podmínkou fungovaní právního štátu je rešpektovaní
autonómni sféry jednotlivce, která požíva ochrany ze strany štátu tak, že stát vyvíjí pouze takovou

aktivitu, kterou do této sféry sám nezasahuje, resp. zasahuje pouze v prípadech, ktoré jsou odúvodneny
určitým verejným záujmem a kdy je takový zásah proporcionálni (přimerený) s ohledem na cíle, jichž
má byž dosaženo. Ústavní soud tak ve vztahu k posuzované veci podtrhuje možnost efektívni soudní
ochrany práv stežovatelu již v etape schvalování územné plánovací dokumentace, kterou nelze plné
kompenzovat dostatečné reálnou ochranou jejich práv v následných fázích stavebního řízení.“

V tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa
08.03.2011, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 Zmluvy o
ES predložený Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia
VLK proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Týmto rozhodnutím MŽP
SR rozhodlo, že Lesoochranárske zoskupenie VLK ako mimovládna organizácia podporujúca ochranu

životného prostredia nie je účastníkom konania týkajúceho sa ochrany životného prostredia, pretože
podľa zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z.z. (v znení platnom ku dňu rozhodovania
Ministerstva životného prostredia) má takéto združenie len postavenie zúčastnenej osoby, nie však
účastníka konania. Najvyšší súd SR preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne
otázky v tom zmysle, či môže mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia

odvíjať svoje právo byť účastníkom konania týkajúceho sa ochrany životného prostredia od znenia čl.
9 ods. 3 Aarhuského dohovoru za účelom následného prístupu k súdu. Súdny dvor EÚ vo svojom
rozhodnutí uviedol, že síce uvedený článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v
práve Európskej únie, ale „Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného
práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku

alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto
dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla
organizácia na ochranu Životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť
na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie
v oblasti životného prostredia. ". Rozsudok je dostupný na intemetových stránkach Súdneho dvora

HÚ www.curia.eu . Najvyšší súd SR následne pokračoval v konaní a vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011 uviedol, že iba priznaním práv, ktoré prináležia
účastníkovi konania, je možné naplniť požiadavku Súdneho dvora uvedeného vo výroku jeho rozsudku,
„aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK,
napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom

Únie v oblasti životného prostredia“. Ako uviedol Najvyšší súd SR, iba účastník správneho konania môže
podľa slovenského právneho poriadku podať žalobu na súd na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu, a tak je pre naplnenie uvedených práv vymedzenie pojmu účastník
konania určujúce. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je základným kritériom pre posúdenie účastníctva
predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo

jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom
medzinárodnej zmluvy, bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní. Keďže podľa Najvyššieho
súdu SR je nepochybné, že jednotlivci združení v zoskupení VLK, sa združili za účelom napĺňania
svojho práva na priaznivé životné prostredie a zároveň je z preambuly Aarhuského dohovoru zrejmé,
že každá zo zmluvných strán dohovoru má povinnosť chrániť a zlepšovať životné prostredie a zároveň

zabezpečiť občanom prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, musia byť tieto
skutočnostirešpektovanéajvsprávnychkonaniachtýkajúcichsaživotnéhoprostrediaaNajvyššísúdSR
tak nemôže brániť jednotlivcom združeným v zoskupení VLK v napĺňaní ich ústavných práv. Vzhľadom
k vyššie uvedenému tak podľa názoru Najvyššieho súdu SR uvedené medzinárodnoprávne záväzky
Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na priaznivé

životné prostredie „ majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej
legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka
konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného
prostredia“. Obdobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v ďalších konaniach (napr. vo veci 3 Sžp/49/2009alebo vo veci 3 Sžp/30/2009), ktoré nasledovali po uvedenom rozhodnutí Súdneho dvora EU. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tomto smere už
je konštantná s ustáleným názorom na daný právny problém. Najvyšší súd teda s poukazom na účel

Aarhuského dohovoru postupoval proti zneniu zákona o ochrane prírody a krajiny a dospel k záveru, že
jedine garantovaním postavenia účastníka konania môže Lesoochranárske zoskupenie VLK realizovať
tie práva, ktoré vyplývajú z Aarhuského dohovoru. Takúto interpretáciu nepovažoval ani za skreslenú
ani za príliš extenzívnu.

Citovali čl. 9.3 a 9.4 Aarhuského dohovoru a uviedli, že v súlade s postupmi aplikovanými českým
Ústavným súdom, Súdnym dvorom Európskej únie a následne aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky
je jedinou ústavne konformnou interpretáciou, ktorá súčasne zabezpečuje realizáciu účelu Aarhuského
dohovoru aj na území Slovenskej republiky, taká, že verejnosť musí mať možnosť namietať prijaté
územné plány pred všeobecným súdom. Takúto interpretáciu podporuje aj vyššie zmienený nález
Ústavného súdu ČR PI. ÚS 14/07, v zmysle ktorého „uvedenému materiálnímu chápaní opatrení

obecné povahy ve prospech stežovatelú je treba dát přednost také s ohledem na konstatní judikaturu
Ústavního soudu, dle niž. nabízí-li se dvojí možný výklad verejnoprávni normy, je treba v intencích zásad
spravedlivého procesu volit ten, který vúbec, resp. co nejméné, zasahuje do toho kterého základního
práva či svobody. Jde o štrukturálni princíp liberálne demokratického štátu in dubio pre libertate plynoucí
přímo z ústavního pořádku ... vyjadrující prioritu jednotlivce a jeho svobody pred státem.“ Toto je

teda ďalšie zdôvodnenie postupu, ktorý predovšetkým chráni práva účastníkov garantované ústavou a
Aarhuským dohovorom, a to bez ohľadu na procesné ustanovenia.

Zdôraznili, že nežiadali súdne preskúmanie s poukazom na čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru. Domáhali
sa prístupu k spravodlivosti v súlade s ust. č. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, ako to opakovane

uviedli v žalobe (napr. na str. 11 - 12 žaloby). Súd tieto argumenty nepochopiteľne ignoroval, k tvrdeniam
žalobcov sa nevyjadril, nieje preto zrejmé, z akého dôvodu súd tieto ustanovenia Aarhuského dohovoru
nezohľadnil pri rozhodovaní.

Uviedli, že v prípade namietaného uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia ide o rozhodnutia,

ktoré svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv osôb (hmotných aj
procesných subjektívnych práv), a to bez ohľadu na formálne označenie tohto dokumentu, a teda aj
takéto rozhodnutia musia byť preskúmateľné v rámci konani podľa § 244 a nasl. O.s.p., pričom čl. 46
Ústavy SR zakotvuje ústavný imperatív preskúmať všetky rozhodnutia týkajúce sa základných práv
a slobôd; žalobcovia pritom tvrdia, že schválením predmetného územného plánu Schválené záväzné

regulatívy v územných plánoch nie je možné efektívne namietať v žiadnej ďalšej fáze povoľovacích
konaní uskutočnených na podklade územného plánu, aj to je jeden z dôvodov, prečo je v zmysle
Aarhuského dohovoru zabezpečiť preskúmanie právnych aktov už v tomto štádiu;
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nesmú byť územné plány vylúčené zo súdneho
preskúmania - vyplýva to z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

Aarhuský dohovor - medzinárodná zmluva, ktorej signatárom je Slovenská republika aj Európska únia (a
teda je súčasťou komunitárneho práva) v čl. 9 ods. 3 zakotvuje povinnosť členských štátov garantovať,
aby verejnosť mala prístup k nezávislému (súdnemu) preskúmaniu úkonov a opomenutí súkromných
osôb a orgánov verejnej správy, ktoré sú v ropore s právom v oblasti životného prostredia, pričom
zároveň v zmysle čl. 9 ods. 4 majú členské štáty zabezpečiť účinnú nápravu vrátane predbežných

právnych opatrení a táto náprava musí byť primeraná, spravodlivá, včasná a nie nedostupne drahá.
Takýmto úkonom orgánu verejnej správy je aj územný plán, a orgánom, ktorý spĺňa kritériá čl. 9 ods. 3
je len súd, pričom povinnosťou Slovenskej republiky ako signatára Aarhuského dohovoru je zabezpečiť
prístup verejnosti k súdnemu preskúmaniu takéhoto aktu orgánu verejnej správy. Nepriznanie práva na
prístup k súdu členom verejnosti znamená porušenie Aarhuského dohovoru - vyplýva to napr. zo zistenia

Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom (Aarhus Convention Compliance Committee)
č. ACCC/C/2005/11 zo dňa 16.07.2006; povinnosť Slovenskej republiky je interpretovať vnútroštátne
právne normy v súlade s komunitárnym právom;
Dôvodili, že vo veci rozhodoval ústavný súd, ktorý ju odmietol z toho dôvodu, že vo veci má rozhodovať
všeobecný (krajský) súd. Aj ústavný súd však konštatoval, že odopretie súdnej ochrany vo veciach

preskúmania rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy nie je na mieste v prípade, ak ide o
rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (napr. aj II. ÚS 50/01). Ústavný súd
SR priamo uvádza, že „Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho
konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňujeo druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože
smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V
dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho

druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie
byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže
signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.“ (I. Ú S 166/2010)

V súvislosti s citovaným zistením Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom č. ACCC/

C/2005/11 zdôraznili, že územné plány (v tomto prípade mestský plán) musí byť v zmysle Aarhuského
dohovoru, čl. 9 ods. 2 považovaný za povoľujúce rozhodnutie v prípade, ak je dostatočne špecifický. To,
že je namietaný územný plán dostatočne špecifický, vyplýva z argumentácie použitej v žalobe.

Namietali, že prvostupňový súd len formalistický odmietol argumenty žalobcov bez toho, aby ich
skúmal v širšom ústavnoprávnom a medzinárodnoprávnom (komunitárnom) rozmere. Nenaplnil teda

právo žalobcov v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, hoci je splnená podmienka, že uznesením a
nariadením mesta môže priamo dôjsť k ukráteniu žalobcov na ich právach. Územný plán stanovuje
základnú koncepciu rozvoja a usporiadania určitého územia, vrátane prípustných a zakázaných jeho
využitia, pričom sa môže (okrem iného) aj bezprostredne dotýkať právnej sféry tých, ktorých práva
sa týkajú daného územia - napr. vlastníckych práv vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcich sa na

území regulovanom územným plánom. V prípade územných plánov sa prelínajú znaky normatívneho
správneho aktu so znakom individuálneho správneho aktu, keďže zasahuje do právnej situácie
konkrétnych fyzických osôb, preto v prípade pochybností je nutné sa prikloniť k prípustnosti súdnej
ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd na základe odvolania žalobcov vo veci rozhodol
uznesením sp.zn. 6Svzn/2/2012, 6Svzn 3/2013 zo dňa 25.09.2013, ktorým zrušil uznesenie Krajského
súdu v Prešove č.k. 3S 24/2010-88 z 23.05.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu, že
odôvodnenie výroku napadnutého rozhodnutia založil iba na formálnom prevzatí záverov obsiahnutých v
písomnom vyjadrení žalovaného správneho orgánu, bez dôsledného vysporiadania sa s argumentáciou

žalobcov uvedenou v žalobe, čím postihol napadnuté rozhodnutie deficitom nepreskúmateľnosti
odvolacím súdom. Uložil krajskému súdu dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov,
rátane odvolacích námietok žalobcov, vo veci znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a
presvedčivo odôvodniť.

Vzhľadom k tomu, že žalobcovia sa domáhali preskúmania zákonnosti uznesenia Mestského
zastupiteľstva mesta Vysoké Tatry, ktorým bol schválený územný plán mesta a všeobecne záväzného
nariadenia mesta Vysoké Tatry, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta podľa § 244
a nasl. ustanovení O.s.p., súd sa zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby a či
sú splnené podmienky na začatie konania o preskúmanie všeobecne záväzného nariadenia žalovaného

a a jeho postupu pri jeho schvaľovaní.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť.Podľa § 244 ods. 6 O.s.p., primerane podľa ustanovení tejto časti konajú a rozhodujú súdy aj vtedy,
ak to ustanoví osobitný predpis, alebo ak preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva z
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Povinnosť súdu preskúmať uznesenie obecného zastupiteľstva a všeobecne záväzného nariadenia
obce žalobcovia odôvodnili poukázaním na ust. § 244 ods. 2 a 3 O.s.p. a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a argumentovali, že z uvedených ustanovení vyplýva povinnosť súdov preskúmať zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, vrátane rozhodnutí, ktorými môžu byť práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Pričom v zmysle
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné z preskúmavania vylúčiť tie rozhodnutia, ktoré sa
týkajú základných práv a slobôd. Ako vyplýva z ust. § 244 ods. 2 O.s.p. nie je podstatné, či ide o
rozhodnutie, ktoré bolo vydané v správnom konaní. Preskúmateľné musí byť každé rozhodnutie, ktoré
svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv dotknutých osôb, bez ohľadu
na jeho formálne označenie. Tento názor podopreli nálezom Ústavného súdu Českej republiky č. IV.ÚS

2239/07 zo dňa 17.03.2009, z ktorého vyplýva, že mocenské akty, ktorými sa schvaľuje územný plán (t.j.
uznesenie obce, ktorým sa územný plán schvaľuje a všeobecne záväznú vyhlášku - ktorá je v českých
reáliách rovnakého charakteru ako všeobecne záväzné nariadenie obce podľa slovenského právneho
poriadku - ktorou sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu, ako opatrenie obecnej povahy) nie je
možné vylúčiť zo súdneho prieskumu.

Podľa čl. 68 ods. 1 a 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej
samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky,
ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
Slovenskejrepublikyaktoréboliratifikovanéavyhlásenéspôsobomustanovenýmzákonom.Voveciach,

v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia
zákonom a jeho medziach.

Podľa§2ods.3zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaníastavebnomporiadku(ďalejlen„Stavebný
zákon“), územnoplánovacou činnosťou je

a) obstarávanie a spracovanie územnoplánovacích podkladov a udržiavanie ich aktuálneho stavu,
b) obstarávanie, spracovanie, prerokúvanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie a
udržiavanie jej aktuálneho stavu.
Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia na územnoplánovaciu činnosť sa nevzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní.

Podľa § 28 ods. 3 Stavebného zákona, územné plány obcí a zón schvaľuje obec.

Podľa § 27 ods. 6 Stavebného zákona, schválená územnoplánovacia dokumentácia je v

určenom rozsahu záväzným alebo smerným podkladom na vypracovanie a schvaľovanie ďalšej
územnoplánovacej dokumentácie, na územné rozhodnutia a na vypracovanie dokumentácie stavieb.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení je nesporné, že územnoplánovacia činnosť je
normatvornou činnosťou obce, ktorej výsledkom je všeobecné záväzné nariadenie obce ako normatívny

akt obecného zastupiteľstva, ktorým sa schvaľuje územný plán obce.

Normatívny právny akt podľa teórie práva je obecný a všeobecne záväzný právny predpis vzťahujúci sa
na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu a na neurčitý počet situácii rovnakého druhu. Normatívne
právne akty nižšej právnej sily sú napr. právne akty výkonných orgánov štátnej správy alebo územnej

samosprávy. Teda právne akty s územnou pôsobnosťou, akým je aj všeobecne záväzné nariadenie
alebo územný plán obce.

Všeobecne záväzné nariadenie obce teda nemá charakter rozhodnutia tak ako je to upravené v § 244
ods. 3 O.s.p., t.j. nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní (§ 2 ods. 6 Stavebného zákona), ani

iným rozhodnutím, ktorým by sa zakladali, menili alebo zrušovali oprávnenia alebo povinnosti fyzických
alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Nie je teda individuálnym správnym aktom, preto nie
je možné územný plán obce a všeobecne záväzné nariadenie obce, ktorým bol schválený preskúmať
podľa ust. § 244 O.s.p.Pokiaľ ide o aplikáciu nálezu Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 a
rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky s touto sa súd nestotožňuje. Ak súdy Českej

republiky pripúšťajú preskúmanie územného plánu ako „opatrenia obecnej povahy“ vychádzajú pritom
z platných právnych predpisov Českej republiky, v ktorom bola definícia „opatření obecnej povahy“
zavedená a upravená v šiestej časti § 171 až § 174 zákona č. 500/2004 Sb. správniho řádu (ďalej len
„Správni řád“).

Podľa tejto časti postupujú správne orgány v prípadoch, kedy im zvláštny zákon ukladá vydať záväzné
opatrenie obecnej povahy, ktoré nie je právnym predpisom, ani rozhodnutím. V § 174 ods. 2 Správniho
řádu súlad opatrení obecnej povahy s právnymi predpismi je možné posúdiť v preskúmavacom konaní.

S účinnosťou od 01.01.2007 bol vydaný aj nový zákon č. 183/2006 Sb. o územnom plánovaní a
stavebním řádu, ktorý v ust. § 43 ods. 4 upravuje, že územný plán sa vydáva formou opatrenia obecnej

povahy podľa správneho poriadku.

V slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho synonymum, ani
pojem s obdobnými znakmi upravený a neexistuje ani právna úprava, ktorá synonymum, ani pojem s
obdobnými znakmi upravený a neexistuje ani právna úprava, ktorá by upravovala jeho preskúmanie

zákonnosti v rámci súdneho prieskumu. Judikatúra Ústavného súdu Českej republiky ako aj Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky, na ktorú poukazujú žalobcovia vychádza práve z tejto novej právnej
úpravy v Českej republike, t.j. z novelizácie správneho poriadku (zákon č. 500/2004 Sb.) a zákona o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (zákon č. 183/2006 Sb.).

Konanie o nezákonnosti uznesení zastupiteľstiev orgánov územnej správy a všeobecne záväzných
nariadení patrí do tzv. verejného (správneho) súdnictva. Účelom konania je preskúmanie ich zákonnosti.
Konanie je upravené v § 250zf a § 250zfa O.s.p. a začína sa výlučne na návrh prokurátora, ktorého
protestu nebolo vyhovené.

Podľa § 250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo
alebozastupiteľstvovyššiehoúzemnéhocelkunezrušínazákladeprotestuprokurátorasvojeuznesenie,
ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Podľa § 250zf ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný

celok a prokurátor.

Podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p., ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe
protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej
samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so

zákonom.36a) Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na
vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.36b)

Podľa § 250zfa ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor.

Oprávnenie prokurátora na podanie návrhu na začatie konania podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. vyplýva
zo zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, podľa ktorého prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, okrem iného
aj preskúmavaním zákonnosti uznesení a všeobecne záväzných predpisov vydaných orgánmi verejnej

správy. Dozor vykonáva prokurátor postupom podľa § 20 až § 25 zákona o prokuratúre.

Podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. základným predpokladom na preskúmanie uznesenia obecného
zastupiteľstva alebo všeobecne záväzného nariadenia obce je, aby takýto návrh na súd podal prokurátor
za podmienky, že by obec nezmenila alebo nezrušila na základe protestu prokurátora svoje uznesenie

alebo všeobecne záväzné nariadenie.

Z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade nie sú splnené podmienky na začatie konania o
preskúmaniezákonnostiuzneseniaavšeobecnezáväznéhonariadeniažalovaného,akoajjehopostupupri schvaľovaní územnoplánovacej dokumentácie - územného plánu mesta. K rovnakému názoru dospel
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 4Svzn/1/2010 zo dňa 30.08.2010.

Vnútroštátna právna úprava teda podľa vyššie uvedených ustanovení účasť iných fyzických osôb ani
právnických osôb v konaní nepripúšťa a nie je ani prípustné, aby na podanie návrhu na preskúmanie
zákonnosti uznesenia obecného zastupiteľstva alebo všeobecne záväzného nariadenia boli oprávnené
iné osoby okrem prokurátora.

Žalobcovia aktívnu legitimáciu na podanie návrhu argumentačne podporili aj poukázaním na čl. 2 ods.
4, čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru.

Aarhuský dohovor je podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, ktorá má po jej ratifikácii a vyhlásení prednosť pred zákonmi.
Predmetom jeho úpravy je právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo

verejnosti zúčastňovať sa na rozhodovaní o záležitostiach životného prostredia a právo verejnosti na
súdnu ochranu vo veciach životného prostredia, t.j. právo verejnosti na prístup k spravodlivosti. Vo
vzťahu k Slovenskej republike Aarhuský dohovor nadobudol platnosť 05.03.2006.

Účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia je upravená v

čl. 7 Aarhuského dohovoru (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého každá strana prijme vhodné praktické
alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so
životným prostredím, v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné
informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej
moci zistí verejnosť, ktorá sa môže procesu zúčastniť, berúc do úvahy ciele tohto dohovoru. Každá

strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným
prostredím.

Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení

Aarhuského dohovoru a prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva, ktorého
predmetom je vykonávanie okrem iného aj čl. 7 aj 9.3 Aarhuského dohovoru (ďalej len „Nariadenie“) v čl.
2 bod 1 písm. e/ upravuje, že plány a programy, ktoré sa týkajú životného prostredia sú plány a programy

i) ktoré sú predmetom prípravy a podľa potreby schvaľovania inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva,
ii) ktoré vyžadujú legislatívne, regulačné alebo správne ustanovenia a
iii) ktoré prispievajú k dosahovaniu cieľov environmentálnej politiky Spoločenstva, alebo môžu mať
významný vplyv na ich dosahovanie, ak sú ustanovené v šiestom environmentálnom akčnom programe
alebo v akomkoľvek nasledujúcom všeobecnom environmentálnom akčnom programe.

Je teda nesporné, že článok 7 v spojení s čl. 6 ods. 3, 4 a 8 sa týka aj procesu prípravy, obstarávania
a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie - územného plánu obce ako procesu a výsledku jej
normotvornej činnosti zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť účasť verejnosti a zúčastnených osôb na
tomto procese. Tento článok sa netýka možnosti podrobiť územné plány súdnemu prieskumu.

Podľa článku 9.3 Dohovoru naviac bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odseku 1
a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké,
aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie
úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia.

Podľa článku 9.4 Dohovoru naviac bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené
v odseku 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné
a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku

budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a kedykoľvek je to možné aj iných
orgánov budú verejne prístupné.Podľa bodu 11 Nariadenia, správne akty individuálneho určenia by mali byť otvorené prípadnému
vnútornému preskúmaniu, ak vyvolávajú právne záväzné a vonkajšie účinky. Podobne by mala byť
pokrytá nečinnosť, ak podľa práva životného prostredia existuje povinnosť prijať správny akt. Ak môžu

byť vylúčené akty prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva pri výkone súdnej alebo zákonodarnej
moci, potom by sa to isté malo uplatňovať na iné vyšetrovacie postupy, ak inštitúcie alebo orgány
Spoločenstva konajú ako orgán správneho preskúmavania na základe ustanovenia zmluvy.

Podľa článku 2 bod 1 písm. g/ Nariadenia, správny akt je akékoľvek opatrenie individuálneho určenia

podľa práva životného prostredia, prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva, ktoré má právne
záväzný a vonkajší účinok. Podľa písm. h/ tohto bodu, správna nečinnosť je akákoľvek neschopnosť
inštitúcie alebo orgánu Spoločenstva prijať správny akt definovaný v písm. g/.

Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, že cieľom Dohovoru je predovšetkým umožniť verejnosti
prístup k súdnemu alebo správnemu konaniu a tým aj podrobiť prieskumu správne akty individuálneho

určenia, teda rozhodnutia tak ako to upravuje § 244 ods. 3 O.s.p. Uznesenie obce a všeobecne záväzné
nariadenie obce, ktorým bol schválený územný plán nie je správnym aktom individuálneho určenia, ale
normatívnym právnym aktom, t.j. všeobecne záväzným právnym predpisom.

Z Dohovoru ani vnútroštátnej právnej úpravy preto nevyplýva pre súd povinnosť podrobiť súdnemu

prieskumu uznesenie obce a všeobecne záväzné nariadenie obce, v rámci práva verejnosti na prístup
k spravodlivosti. Súdny prieskum je možný iba v osobitnom konaní podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. na
návrh prokurátora.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podľa oneskorene, ak ju

podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že všeobecne
záväzné nariadenie obce a tým aj územný plán, ktorý bol týmto nariadením schválený nepodlieha
súdnemu prieskumu podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. Žalobcovia nie sú aktívne
legitimovanými osobami na podanie návrhu v osobitnom konaní podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p., preto
konanie vo veci podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil.

Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcov uvedených v žalobe a v odvolaní súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 209/04 zo dňa 23. júna 2004, z ktorého vyplýva,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Súd s
prihliadnutím na právny názor uvedený v odôvodnení tohto uznesenia sa nezaoberal všetkými detailmi
námietok uvádzanými žalobcami vrátane námietok týkajúcich sa veci samej.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom
Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sanapáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby
vo veci rozhodol odvolací súd.