Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113201738
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Sopoliga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113201738.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Sopoligu a členov senátu

JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: Y. Q. s.r.o., O. XXXX, K. T.,
IČO: XX XXX Z., zastúpeného S. kanceláriou E., E. & partners, s.r.o., T. XX, T., IČO: XX XXX XXX,
proti žalovanému: F. poisťovňa, a.s., T. XX, J., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 548,04 eur s prísl., o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 31Cb/33/2013-638 zo dňa 20.2.2014
takto rozhodol

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvéhostupňanapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu548,04
eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 548,04 eur od 13.9.2012 do zaplatenia a to všetko
do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške
299,03 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi, na účet právneho zástupcu žalobcu, do
15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 266,53
eur a z iných trov konania vo výške 32,50 eur.

Konštatoval, že vec prejednal v neprítomnosti žalovaného v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
predvolanie na pojednávanie konané dňa 20.2.2014 bolo žalovanému riadne a včas doručené, pričom
žalovaný sa napriek tomu na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal súd o odročenie pojednávania
z dôležitých dôvodov.

Prvostupňový súd po vykonaní dokazovania (oboznámením listinných dôkazov, výsluchom konateľa
žalobcu, ako aj jeho písomného stanoviska k podanému odporu žalovaným) vec právne posúdil podľa

ust. § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 4, § 11 ods. 6 písm.a),
b), § 11 ods. 7, 8, § 15 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zákon o PZP), § 797 ods. 3, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a uzavrel, že na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané postúpenie pohľadávky p. G. voči žalovanému na náhradu škody voči
žalovanému vo výške rovnajúcej sa fakturovanej sume, zníženej o náklady, ktoré by vznikli užívaním
vlastného vozidla za užívanie náhradného vozidla na spoločnosť žalobcu vo výške 548,04 eur, a teda

že žalobca je aktívne legitimovaný v tomto spore.

Súd mal za to, že žalobca v konaní preukázal dostatočne svoj nárok na náhradu škody voči
žalovanému pozostávajúcej z nákladov na zapožičanie vozidla, ktoré predstavujú zmenšenie majetkupoškodenej (skutočnú škodu), a preto priznal žalovanému sumu 548,04 eur, ktorá bola vypočítaná
správne žalobcom. Z pôvodne fakturovanej sumy 1.218,00 eur za požičanie náhradného motorového
vozidla poškodenej od žalobcu, odrátal sumu 630,00 eur, ktorú uhradila poisťovňa poškodenej a zo

zvyšnej časti zároveň odrátal žalobca 42,82 eur, ktoré odrátala aj poisťovňa ako tzv. odpočítateľné
položky.

Prvostupňový súd obranu žalovaného nepovažoval za dôvodnú, nakoľko mal súd za to, že náklady
na prenajatie náhradného vozidla poškodenou predstavujú určité peňažné výdavky, ktoré možno bez

pochybností pokladať pod pojem „skutočná škoda“. Ide o zníženie stavu finančných prostriedkov
poškodenej, ktoré by nevynaložila, ak by nedošlo k poistnej udalosti.

Ani obranu žalovaného v konaní o neprimeranosti dĺžky opravy vozidla poškodenej, kde uznal žalovaný
ibaopravuzadobu15dníazvyšnúčasť14dníneuznal(celkováoprava29dnívozidla),súdnepovažoval
za dostatočnú. Zo zákazkového listu z 27.4.2012 vyplýva dátum prijatia vozidla poškodenej dňa

27.4.2012 a z písomného vyhlásenia spoločnosti D. servis s.r.o. zo dňa 15.1.2014, vyplýva ukončenie
opravy dňa 6.6.2012. Zdôraznil, že v danom prípade ide o autorizovaný servis, preto niet pochýb
o opodstatnenosti dĺžky opravy uvedeného vozidla. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že v rámci
skutočnej opravy vozidla žalovaný nezohľadnil ani dni pracovného pokoja a štátne sviatky, pripadajúce
na dobu opravy tohto vozidla, ako aj že poškodená žiadnym spôsobom nemohla ani ovplyvniť dĺžku

opravy vozidla servisom, a preto ako taká, nemôže niesť zodpovednosť za dĺžku opravy vozidla, ktorá
by jej mala byť na ťarchu.

Keďže súd mal nárok žalobcu za nesporne preukázaný, nepovažoval za potrebné vykonať vo veci ďalšie
dokazovanie.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému
žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho
poplatku vo výške 32,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 266,53 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol a priznal žalovanému v prípade úspechu trovy odvolacieho konania.

Odvolanie odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na
základe vykonaných dôkazov (§ 205 ods. 2 písm.d) O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci

súdom prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm.f) O.s.p.).

Zastával názor, že nie je možné posúdiť akúkoľvek majetkovú ujmu vzniknutú v určitej súvislosti so
škodovou udalosťou ako skutočnú škodu, lebo v prípade takéhoto ponímania skutočnej škody by nebol
osobitne vyčlenený ako inštitút ušlý zisk, keďže aj ten by bol charakterom ujmou, ktorá vznikla v dôsledku

škodovej udalosti. Zdôraznil, že skutočná škoda je teda ujma v majetkovej sfére poškodenej, ktorá
nastala v súvislosti so škodovou udalosťou a nemôže byť žiadnym spôsobom závislá od správania
poškodenej po škodovej udalosti.

Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/34/2007. Ďalej uviedol, že je

subjektívnou okolnosťou na strane poškodenej, či vôbec a ak tak u ktorej autopožičovne si vyberie
náhradné vozidlo a aké, pričom len poškodená rozhoduje o tom, či takáto škoda vznikne alebo nie.

Ďalej poukázal žalovaný na judikatúru českých a slovenských súdov, z ktorých vyplýva, že poškodená
má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je zapožičanie náhradného vozidla nevyhnutne

potrebné za účelom výkonu podnikateľskej činnosti a vzhľadom na jej charakter, alebo ak je z
iných dôležitých dôvodov takéto zapožičanie nevyhnutné, pričom náklady na zapožičanie musia byť
vynaložené nutne a účelne. Zastával názor, že neboli preukázané dôvody, pre ktoré bolo na strane
poškodenej nutné náhradné vozidlo požičať na 29 dní, že žalobca nepredložil v konaní žiadne dôkazy
preukazujúce túto skutočnosť, navyše súd nevykonal ani len výsluch samotnej poškodenej a považoval

nárok za preukázaný. Uviedol, že nepostačí samotné konštatovanie, že inštitút náhradného vozidla
má slúžiť k nahradeniu zaužívaného sociálneho komfortu poškodenej. Pokiaľ sa teda súd pri ustálení
skutkového stavu vo vzťahu k účelnosti a nutnosti nájmu uspokojil iba s výpoveďou žalobcu, ktorý je
osobou odlišnou od samotnej poškodenej, takéto počínanie súdu zakladá nesprávnosť rozhodnutia.Zároveň uviedol, že ak má súd za to, že nárok je čo do povahy skutočnou škodou, vzťahuje sa na
predmetný nárok prevenčná povinnosť poškodenej podľa § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka, z

ktorých vyplýva povinnosť poškodenej počínať si tak, aby k škode nedošlo a ak hrozí, zakročiť na jej
odvrátenie spôsobom primeraným okolnostiam. Ak je teda zrejmé, že poškodená o hroziacej škode
musela vedieť, mala si buď počínať tak, aby k nej nedošlo (neprenajať náhradný automobil) alebo tak, že
na jej odvrátenie zakročí spôsobom primeraným pomerom a prinajmenšom túto škodu minimalizuje na
nevyhnutnú časť. Ak tieto povinnosti porušila, založil svoju vlastnú zodpovednosť za škodu a náhrada

voči škodcovi a zároveň voči odporcovi, ktorý má plniť len za škodu spôsobenú škodcom jej neprináleží,
nakoľko podľa § 441 Občianskeho zákonníka znáša škodu sama, resp. podľa pomeru zavinenia.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia
a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné:

Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného

dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd s prihliadnutím aj na dôvody napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje a na ktoré
poukazuje len dodáva, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a na základe

týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie.

Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, ktorou sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako
aj úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu s poukazom na skutkové
zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa vykonal všetky účastníkmi

navrhnuté dôkazy a iné dôkazy účastníci nenavrhli vykonať, hoci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

V sporovom konaní účastníci majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Táto
povinnosť spočíva v tom, že žalobca aj žalovaný musia tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
uplatnený nárok, resp. obranu proti uplatnenému nároku a musia osvedčiť dôkazy preukazujúce ich

tvrdenia.

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov.

V prejednávanej veci dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku na poistné plnenie bolo na
žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno uniesol. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
svojej obrany, že povinnosť plniť mu nevznikla.

Náhradu nákladov vynaložených poškodeným účastníkom dopravnej nehody na náhradné motorové
vozidlo, je potrebné považovať za škodu súvisiacu a vyvolanú poistnou udalosťou - dopravnou nehodou,
ktorej účastníkom bola poškodená (právny predchodca žalobcu).

Aj pokiaľ ide o výšku nákladov, aj podľa judikatúry súdov, za skutočnú škodu spočívajúcu v nákladoch

na zapožičanie, prenájom motorového vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla,
je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne
na požičanie náhradného vozidla.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri posudzovaní nutnosti a účelnosti nájmu náhradného vozidla

poukázal predovšetkým nato, že motorové vozidlo poškodeného účastníka dopravnej nehody bolo
nepojazdné a v oprave, a teda poškodená ho nemohla používať. Závažnosť poškodenia vozidla vyplýva
aj z ceny opravy, ktorú žalovaný nerozporoval a uznal.Súd prvého stupňa vychádzal z celkovej dĺžky opravy poškodeného vozidla (od 27.4.2012 (piatok) do
6.6.2012) a aj správne poukázal na to, že poškodená si neuplatnila náhradu za celú dobu opravy, ale
len za čas od 30.4.2012 do 28.5.2012 t.j. 29 dní, pričom náklady na prenajatie náhradného vozidla

poškodenou, predstavujú peňažné výdavky, ktoré by nevynaložila (zníženie finančných prostriedkov
poškodenej), ak by nedošlo k poistnej udalosti, ktorú poškodená nezavinila. Správne súd poukázal aj
na to, že zákon o povinnom zmluvnom poistení (PZP) nerozlišuje osoby na právnické a fyzické, ale
označuje ich jednotne ako „poškodený“ a správne uzavrel, že právny základ žaloby na náhradu škody za
účelom úhrady nákladov za zapožičanie náhradného vozidla je žalobcom preukázaný dostatočne podľa

§ 4 ods. 2 Zákona o PZP a správne si ich uplatnila poškodená v zmysle § 15 cit.zák. voči žalovanému
(poisťovni) a túto svoju pohľadávku platne postúpila žalobcovi.

Je potrebné zdôrazniť, že sám žalovaný oznámením o poistnom plnení z 28.8.2012 uznal nárok žalobcu
(čiastočne) na náhradu nákladov za požičanie náhradného vozidla v jednotkovej cene na deň 35,00 eur
bez DPH po dobu 15 dní, a preto opakovaná námietka v podanom odvolaní ohľadne jednotkovej ceny

na deň je nedôvodná a rozporuplná.

Súd prvého stupňa náležite rozviedol aj dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné, aby si žalobca náhradné
vozidlo požičal, vrátane doby požičania a správne aj uzavrel, že poškodená po objednaní opravy vozidla,
nemohla ovplyvniť dĺžku trvania opravy v servise. V tomto smere odvolací súd len dodáva, že dĺžku

opráv v servise, vrátane ich postupu prác ovplyvňuje aj množstvo objednávok, prípadne aj personálne
zabezpečenie servisu atď., teda ide o objektívne okolnosti, ktoré existujú nezávislé od vôle poškodenej.

Žalovaný len všeobecne spochybňuje nevyhnutnosť dôvodov uvádzaných žalobcom a to aj s poukazom
na ust. § 415 OZ a § 417 OZ, pokiaľ namietal dĺžku a účelnosť prenájmu náhradného vozidla, neuviedol

všakdôvody,prektorébynevyhnutnosťnájmumalatrvaťkratšiudobu,atoajvzhľadomnacelkovúdĺžku
opravyvozidlaaajcenuopravy(5.014,45eur),ktorázodpovedározsahuadĺžkeopravyaktorúžalovaný
nerozporoval. V tomto smere v priebehu konania na súde prvého stupňa nenavrhol žalovaný vykonať
ani žiadne dokazovanie (napr. výsluchom poškodenej), nezúčastnil sa ani jedného pojednávania, v
dôsledku čoho sa súd „zbavil“ možnosti zistiť preňho ním tvrdené podstatné skutočnosti a tým prípadne

spochybniť nárok poškodeného a teda aj žalobcu, a preto, neuniesol dôkazné bremeno (svoju obranu
nepreukázal). Súd prvého stupňa teda rozhodol na základe vykonaných dôkazov správne, keď žalobe
vyhovel.

Súd prvého stupňa náležite vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a s poukazom na zistený skutkový stav použil
aj správne zákonné ustanovenia a preto ani žalovaným tvrdený odvolací dôvod, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, nie je dôvodný.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z ustanovení §§ 120 ods.1, 4, 79 ods.1, 101 ods.1,

205a O.s.p. vyplýva systém neúplnej apelácie platný (záväzný) pre odvolacie konanie v sporových
veciach. Dôsledkom uvedeného systému je skutočnosť, že odvolací súd nemôže (nesmie) prihliadať
na novo predložené alebo označené dôkazy, ktoré neboli účastníkom sporu označené v konaní pred
súdom prvého stupňa, napriek poučeniu súdom. Uvedené neplatí len výnimočne, ak sú splnené výlučne
taxatívne vymedzené kritériá § 205a ods.1 O.s.p., čo v tomto konaní nie je splnené. Je teda zrejmé, že

účastník konania, ktorý bol poučený podľa § 124 O.s.p. nemôže právne účinne uplatňovať v odvolacom
konaní nové skutočnosti a dôkazy.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku
o priznaní úroku z omeškania a výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa

v súlade so zákonnou úpravou.

O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovaný nebol v odvolacom konaní
úspešný a žalobca si trovy tohto odvolacieho konania neuplatnil, keďže mu žiadne nevznikli.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.