Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/317/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211858
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3712211858.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa H., zastúpeného M. proti
odporcovi J., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 01. júla 2013, č.k. 5C/77/2012- 55 jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný
súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods.
1 a § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moc aj § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 31.12.2012. Navrhovateľ
sa svojimi návrhmi pôvodne vedenými pod sp. zn. 5C/77/2012, 5C/78/2012, 5C/79/2012, 5C/80/2012,
5C/81/2012, 5C/82/2012, 5C/83/2012, 5C/84/2012, 5C/85/2012, 5C/86/2012, 5C/87/2012, 5C/88/2012,
5C/89/2012, 5C/90/2012, 5C/91/2012, 5C/92/2012, 5C/93/2012, 5C/94/2012, 5C/95/2012, 5C/96/2012,
5C/97/2012, 7C/162/2012, 8C/130/2012,3C/117/2012spojilsúdnaspoločnékonanie.Majetkováškoda
a nemajetková ujma mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Považská

Bystrica. Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru, že návrh
navrhovateľa nie je dôvodný.
V uvedených súdnych konaniach sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tamojšieho súdu. Súd
preto s prihliadnutím na zákon č. 514/2003 zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne:
1) nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na povolenie exekúcie,

2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
V konaniach boli lehoty dodržané, pretože lehota 15 dní sa v tomto prípade nevzťahuje na
situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora na základe exekučného titulu podľa § 41
ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku. Týmito exekučnými titulmi sú aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery. V citovaných konaniach

navrhovateľ navrhoval vykonať predmetnú exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského
súdu. Preto nemožno konštatovať porušenie lehoty na rozhodnutie a aj z dôvodovej správy k
zákonu č. 102/2011 Z. z. vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je nepochybne exekučným titulom. V týchtoprípadoch bola dĺžka konania nepochybne ovplyvnená tým, že navrhovateľ žiadal vydať rozhodnutie na
základe rozhodcovského rozsudku, kde súd musí ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, alebo v rozpore s dobrými mravmi. Súd v týchto veciach

neprekročil svoju právomoc, ako to uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ v niektorých veciach ani nepodal odvolanie proti uzneseniu exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, že takéto odvolanie
podal, prvostupňové rozhodnutie potvrdil krajský súd a uznesenia sa stali právoplatné. Doposiaľ tieto
uznesenia exekučného súdu neboli zmenené, alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť,

a preto nemožno tvrdiť tak, ako to tvrdí navrhovateľ, že by bola príčinná súvislosť medzi konaním súdu
a údajnou škodou, ktorá mu vznikla. Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia si navrhovateľ zavinil sám, a to tým, že do predmetnej
úverovej zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom vložil rozhodcovskú doložku, majúcu charakter
neprijateľnej zmluvnej podmienky, hoci ako dodávateľ, poskytujúci úvery vo veľkom rozsahu už niekoľko
rokov, musel poznať spotrebiteľské právne normy s tým, že nešlo o neočakávané rozhodnutie, keďže

exekučné súdy z týchto dôvodov nepovažovali rozhodcovské rozsudky za spôsobilé exekučné tituly.
V ďalších konaniach si uplatnil navrhovateľ škodu z dôvodu, že súd nerozhodol o vydaní poverenia v
lehote avlehotezákonomstanovenejnerozhodolozmenesúdnehoexekútora.Vkonaní,sp.zn.
5C/77/2012 v súvislosti s konaním, sp. zn. 10Er 866/2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia majetkovej
škody v celkovej výške 4.836,97 Eur, predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom,

ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom-súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Pokiaľ
ide o prieťahy v tomto konaní, navrhovateľ v návrhu na začatie konania uvádzal, že nemôže
označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju súd neoznámil. Táto skutočnosť
nie je pravdou, pretože spisová značka exekučného konania je uvedená na uznesení exekučného

súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia a číslo tohto exekučného konania v každom
prípade súd zisťoval z vlastnej iniciatívy. Už samotný začiatok konania bol teda komplikovaný tým, že
muselsúdidentifikovaťčísloexekučnéhokonaniapodľamenaadátumunarodeniadlžníka,akoajčíslom
zmluvy o úvere a z predmetného exekučného spisu v tomto konaní jednoznačne vyplynulo, že návrh
na tamojší súd bol podaný 13.08.2012 a už 23.08.2012 o návrhu oprávneného rozhodol

tak, že návrh na vykonanie exekúcie zamieta. Tým bolo vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že by bol
tamojší súd nečinný, alebo, že by súd v tomto konaní vytvoril prieťahy pri rozhodovaní v súvislosti s
povinnosťou, ktorú mu ukladá zákon. Z činnosti súdu súd ďalej zistil, že na tamojšom súde sa viedli aj
sťažnosti navrhovateľa na prieťahy v konaní, ktoré sa viedli napr. pod č. Spr 1515/2012, Spr
1516/2012, Spr 1517/2012, Spr 1518/2012, Spr 1526/2012, Spr 1527/2012, Spr 1529/2012,

pričom napr.vkonaníSpr1515/2012bolozistené,žesúdaniexekúciunataktooznačenéhodlžníka
vôbec nevedie, a pokiaľ ide o ďalšie sťažnosti, napr. na konanie 7Er 212/2006, 3Er 89/2006 a 1Er
1560/2005, tieto veci už boli právoplatne skončené a nachádzali sa v spisovni. Zo strany vedenia súdu
bol navrhovateľ upozornený na to, že opakované sťažnosti na prieťahy nie sú pravdivé a bol požiadaný
o efektívny zásah vo vlastnej firme, ktorý by mal smerovať k tomu, aby nezaťažovali súd opakovanými

bezdôvodnými sťažnosťami, a aby čas, ktorý súdy venujú vybavovaním týchto sťažností, mohol byť
venovaný v prospech vybavenia vecí. Z tohto teda vyplýva, že konštatovanie navrhovateľa o tom, že
by súd spôsoboval prieťahy tým, že včas nevytyčoval veci, nerozhodoval o návrhoch, alebo, že by súd
zlým postupom spôsoboval prieťahy, sa vôbec nezakladajú na pravde. Tak, ako už bolo uvedené, aj v
ostatných citovaných veciach, nespôsobil súd žiadne prieťahy a vo veci rozhodol v zmysle lehôt, ktoré

mu ukladá zákon. V citovaných spisoch bol uplatnený nárok navrhovateľa v súvislosti s
podanou žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
vydaného rozhodcovským súdom, pričom išlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd musí
vzhľadom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenie
zákona o ochrane spotrebiteľa, Občianskym zákonníkom a zákonom o spotrebiteľských

úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené v rozpore s dobrými mravmi. Takto v súlade so zákonom exekučný súd v týchto
prípadoch skúmal, že či je možné exekúciu vykonať na základe rozhodnutí rozhodcovských súdov, a
keď zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, návrh na vydanie poverenia zamietol.
prihliadnutímnacitovanéustanoveniezákonaanaskutočnosti,ktorésúdzistilzjednotlivýchexekučných

spisov, pokiaľ ide o náhradu škody z údajných prieťahov v konaní vyplýva, že v týchto konaniach sa súd
prieťahov nedopustil. Rozhodoval v primeranej a zákonom stanovenej lehote bez toho, aby vznikali v
konaní prieťahy. Nesprávneho úradného postupu sa Okresný súd v Považskej Bystrici mal dopustiť tým,
že o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Súd rozhodovalv zákonných lehotách a naviac, samotný navrhovateľ sťažoval postup súdu tým, že neoznačil spisovú
značku exekučného konania, čím vzhľadom na hromadné podania bol sťažovaný aj postup súdu v
exekučnej kancelárii. Nemôže teda navrhovateľ tvrdiť, že mal nejaké náklady v súvislosti s nápravou

prieťahovvkonaní,keďjednakktýmtoprieťahomnedošloanaviac,navrhovateľúdajnespravovalnejaký
informačný systém, čo nemôže byť pravdou, lebo v prípade, že by to tak bolo a pohľadávku riadne
spravoval, vedel by uviesť aj správnu spisovú značku exekučného súdneho konania a
nepodával by na súd sťažnosti na prieťahy v tých konaniach, ktoré boli právoplatne skončené, alebo
ktoré súd vôbec neviedol. Preto aj z tohto pohľadu mu žiaden nárok na údajné

spravovanie a náklady na odstránenie prieťahov v konaní rozhodne nepatria. Keďže súd sa takýchto
prieťahovnedopustil,takžemupotomnepatríanináhrada,ktorúsiuplatnil aaniprimeranánáhrada
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti. Súd preto vo všetkých týchto prípadoch
návrh zamietol, a pokiaľ ide o náhradu majetkovej škody, súd bol toho názoru, že tým, že postupoval
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý súdu ukladá povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh exekúcie a exekučný titul sa nedopustil žiadneho porušenia

zákona alebo nesprávneho úradného postupu. Podľa tohto odcitovaného ustanovenia, ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na výkon exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, návrhu vyhovie. Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona, súd
je tak povinný skúmať aj v prípade, ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu. Súd v
prípadoch, kedy poverenie nevydal, vydal rozhodnutie, ktoré bolo preskúmané krajským súdom, alebo

proti nemu bolo podané odvolanie, je to rozhodnutie právoplatné, a preto nemožno konštatovať, že by
sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu, o ktorý nesprávny úradný postup navrhovateľ opiera
svoj nárok. Súd v tomto prípade postupoval podľa zákona, a teda chýba tu znak, pre ktorý by mohol
súd priznať navrhovateľovi náhradu škody, t. j. nesprávny úradný postup súdu. Preto aj v tejto časti súd
návrh zamietol. V ďalších prípadoch súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí o

návrhu na zmenu exekútora bolo nepochybne spôsobené tým, ako už bolo uvedené, že navrhovateľ
neuviedol číslo exekučného konania, ktorú identifikáciu musel urobiť súd, čo sťažovalo vzhľadom na
veľký počet návrhov jeho činnosť a konanie. Navrhovateľ nemôže tvrdiť, že mu spisová značka súdneho
konania nebola známa, čo nasvedčuje aj tomu, že jeho žiadosť o náhradu škody v dôsledku spravovania
informačného systému je neakceptovateľná, a tak, ako už bolo uvedené aj vo svojich sťažnostiach

predsedovi súdu, nebol schopný označiť konania. Že nemá poriadok v evidencii, nasvedčovali tomu aj
sťažnosti na konania, ktoré boli už skončené, alebo na konania, ktoré tamojší súd vôbec neviedol. Súd
poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I.ÚS 27/02, I.ÚS
197/03, I.ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že nie každý zistený prieťah má automaticky za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti v tomto prípade na tú skutočnosť, že súd neustále vo veci vykonával

úkony smerujúce k čo najskoršiemu skončeniu veci, ktoré úkony nepredložil navrhovateľ s návrhom,
a ktoré boli na zákonné rozhodnutie potrebné, sa nemohol dopustiť prieťahov v konaní. Navrhovateľ
nevyhnutne na svoju činnosť potrebuje informačný systém, a ako už bolo uvedené, tento zjavne
neprevádzkoval správne a naviac, vo svojom návrhu nekonkretizoval o aké právne výkony, v
súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu mu mali vzniknúť

v období tvrdeného meškania súdu. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ich nielenže nekonkretizoval,
ale nemal ako preukázať a nepreukázal. Preto súd návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

(§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/) O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu (nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu, postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Onuskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo
sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil

s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody označené ako dôvody ku
skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a

skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o

výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom
čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný

ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty

zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:Skutkové zistenia a právne posúdenia jednotlivých vecí spojených do spoločného konania, vykonané
okresným súdom, sú správne, podrobne a starostlivo v odôvodnení uvedené a vysvetlené, odvolací súd

sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na dôvody
rozhodnutia odkazuje.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno

z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ani na
zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 vyplýva, že
zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“

súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i
na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr.
44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.), teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov
zákona (gramatický, jazykový, teleologický) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého

je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Tento záver je súladný i s

konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je

autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I.
ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy právny predpis nezakotvoval žiadnu lehotu), vzhľadom na
neuposlúchnutie výzvy súdu navrhovateľom (teda v dôsledku konania, resp. nekonania navrhovateľa),
nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia

okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto
nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to len v
prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako nezákonné zrušené, čo sa nestalo, ako správne
skonštatoval okresný súd vo svojom rozhodnutí.Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia, bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie, ako aj povinnosť, skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie zo dňa 06.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Ústavného súdu Slovenskej republiky a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.03.2013, sp. zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ
by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal
právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na
to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy,
je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9
ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu.

V danej veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených
objektívne udržateľných dôvodov nezistil.
Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe
vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na

kontradiktórnysúdnyproces,pretožepredvynesenímrozsudkuneboloboznámenýs obsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení, pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie
pojednávania. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi, resp. jeho zástupcovi
okresný súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 27.05.2013. Pojednávanie, na ktorom

došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na 01.07.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný (24.06.2013). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas jeden mesiac
oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu a možnosť vyjadriť sa k nemu, či už
písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná
zákonomstanovená5-dňoválehotanaprípravupojednávania,alenavrhovateľmalväčšíčasovýpriestor

na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd, vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Občiansky súdny poriadok, upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, Ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods. 1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť

občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v
jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednaťvec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na

tomto svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne
sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ

sámsvojuneprítomnosťounapojednávaníbezdôvodnevzdal.Týmsanavrhovateľajehosplnomocnený
zástupca vzdali možnosti realizovať svoje procesné práva, a to najmä právo navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam odporcu, právo na poučenia v zmysle §
118 ods. 2 O.s.p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní
(vo vzťahu k prítomným účastníkom).

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 4NcC/537/2012 právoplatne rozhodol, že sudca

nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl.
127 ods. 1 Ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nie je preto dôvodná námietka
v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenia, sp. zn.

3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako
aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na

výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci nenariadilo, ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný
súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že žiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania,
že súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania atď.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho

konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .