Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200139
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8013200139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň

Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu TOP trading Slovakia,
s.r.o., Slavkovská 708, Kežmarok, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou GOREJ Legal s.r.o.,
so sídlom Žizkova 6, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
1100305/1/1277998/2012 zo dňa 21. novembra 2012 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný orgán podľa zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch
štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009
Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územnýchfinančnýchorgánovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.511/1992Zb.“)azákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Daňový poriadok“) podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a v nadväznosti na § 165 ods. 5

Daňového poriadku rozhodol tak, že platobný výmer Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“)
č. 9712401/5/2256536/2012/Pov zo dňa 20.08.2012, ktorým bola vyrubená žalobcovi daň z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 0,00 €, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v
daňovom priznaní a znížená vykázaná daňová strata na dani z príjmov právnickej osoby zo sumy 39
888,58 € na sumu 19 720,48 € potvrdil.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podal proti vyššie citovanému platobnému výmeru odvolanie v

časti, v ktorej mu znížil správca dane vykázanú stratu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2010 zo sumy 39 888,58 € na sumu 19 720,48 €. Namietal, že napadnuté rozhodnutie
neobsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992
Zb., pretože výrok platobného výmeru obsahuje iba odkaz na § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona, na
podklade ktorého správca dane rozhodol iba o prvom výroku platobného výmeru a nie aj o druhom
výroku, ktorý napáda odvolaním. Preto je napadnuté rozhodnutie v rozpore so zákonom. Namietal, že
napadnuté rozhodnutie je vecne nesprávne a vychádza z nesprávnych skutkových zistení správcu dane,

a to vo vzťahu k písm. b/ odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, podľa ktorého žalobca zaúčtoval
dňa 25.02.2010 na ťarchu nákladov správny poplatok na základe výdavkového pokladničného dokladu
V 73 v celkovej sume 24,- €, ktorý uhradila M. E. a preto nie je výdavkom žalobcu. Ďalej namietal
nesprávneskutkovézisteniesprávcudaneuvedenépodpísm.c/odôvodnenianapadnutéhorozhodnutias tvrdením, že z daňového dokladu a výdavkového pokladničného dokladu jednoznačne vyplýva
úkon, na ktorý bol výdavok uskutočnený a tým je legalizácia podpisu. Správca dane nerešpektovaním
predložených dôkazov postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. Vo

vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia správcu dane pod písm. e/ namietal, že už vo vyjadrení k protokolu
z daňovej kontroly zo dňa 16.07.2012 uvádzal, že toto zistenie je nesprávne a požiadal správcu
dane, aby ho opravil. Ďalej namietal, že správca dane sa účelovo zameral iba na skutočnosť, že si
obstaral logo svojej spoločnosti pred ukončením podnikania v segmente nákupu a predaja alkoholických
a nealkoholických nápojov. Za týmto účelom použil ako dôkaz o správnosti jeho zistení porovnanie

hospodárskeho výsledku za obdobie predchádzajúce obstaraniu loga a obdobie nasledujúce po jeho
obstaraní. Z výsledkov porovnania týchto období aj v rozhodnutí vyhodnotil, že medzi ním a obchodnou
spoločnosťou ALNES, s.r.o., Trenčianska 30, Bratislava došlo k inému prepojeniu za účelom zvýšenia
daňovej straty. Uviedol, že už počas daňovej kontroly poukázal na skutočnosť, že svoju podnikateľskú
činnosť ukončil iba v segmente nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov a výlučne z
objektívneho dôvodu, ktorý nespočíval v jeho rozhodnutí, ale z dôvodu zmeny všeobecne záväzných

právnych predpisov upravujúcich podmienky výkonu tejto podnikateľskej činnosti. Neukončil svoju
podnikateľskú činnosť v celom rozsahu, ku ktorému záveru účelovo smeruje správca dane v rozhodnutí.
V podnikateľskej činnosti pokračoval a naďalej pokračuje v ostatných predmetoch podnikania, ktoré sú
zapísané v Obchodnom registri. Uviedol, že správca dane svoj záver o neoprávnenom zvýšení straty
oprel iba o zistenie, že logo nedosiahlo správcom dane želaný efekt, na základe čoho nepovažoval

náklady vynaložené na jeho obstaranie za daňové. Týmto správca dane iba potvrdil neobjektívnosť
pri hodnotení dôkazov, pretože je zrejmé, že by tento výdavok správca dane uznal za daňový v
prípade, ak by sa jeho hospodársky výsledok za obdobie nasledujúce po obstaraní loga zlepšil,
resp. ak by nedosahoval stratu. Takýto postup správcu dane je podľa jeho názoru v rozpore so
všeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiasprávcadanetupostupovalnadrámecDaňovéhoporiadku.

Ďalej uviedol, že súčasťou legálnej definície daňového výdavku je účel prezentácie podnikateľskej
činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného
označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka, s ich viazanosťou
na zámer daňovníka dosiahnuť týmto výdavkom zabezpečenie, udržanie alebo zvýšenie jeho príjmov.
V tejto súvislosti tvrdil, že predmetný výdavok vynaložil so zámerom zvýšenia jeho príjmov, pričom

správca dane nemal k dispozícii žiadny dôkaz, na základe ktorého by mohol vysloviť opačný záver.
Zdôraznil, že súčasťou legálnej definície daňového výdavku nie je jeho ziskovosť alebo výnosnosť, ako
to nesprávne poukazuje v rozhodnutí správca dane. Už v priebehu daňovej kontroly viackrát uviedol,
že výsledok, ktorý od obstarania loga očakával, sa dostavil, že si všimol pozitívne reakcie odberateľov
na tento marketingový nástroj. Netvrdí a nikdy netvrdil, že mu obstaranie loga zvýšilo doterajšie tržby,

aj zisk. Tento efekt z obstarania loga však očakáva v budúcnosti. Ďalej namietal, že správca dane pri
výkone daňovej kontroly predchádzajúcej vydaniu protokolu, ako aj v nasledujúcom daňovom konaní
postupoval v rozpore so zásadou úzkej súčinnosti vyjadrenej v ustanovení § 2 ods. 8 zákona č.
511/1992 Zb. Poukázal na to, že žiadosťou zo dňa 11.06.2012 požiadal správcu dane, aby v súlade
s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. dodatočne a dostatočne spresnil, akým spôsobom

má preukázať nejasné skutočnosti, či to má byť návrhmi na výsluchy svedkov, ktorí sa vyjadria ako
vnímajú logo spoločnosti, alebo to má byť doručením vizitiek a vzoriek obchodnej korešpondencie,
resp. formou vyjadrenia osoby z marketingovej spoločnosti, ktorá správcovi dane priblíži význam a
potenciál loga pri podnikateľských aktivitách spoločnosti. Správca dane na túto žiadosť nereagoval,
svoju požiadavku dodatočne nespresnil a v napadnutom rozhodnutí uviedol, že požiadavku vníma ako

snahu daňového subjektu preniesť dôkazné bremeno na správcu dane. Nie je mu preto zrejmé, akým
spôsobom by mohlo byť bremeno dokazovania prenesené na správcu dane, ak by mu oznámil svoju
predstavu o spôsobe preukázania ním požadovaných skutočností. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č.
511/1992 Zb., ktorý uložil správcovi dane povinnosť v daňovom konaní použiť len také prostriedky, ktoré
daňové subjekty najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň, ako aj povinnosť

úzko spolupracovať s daňovými subjektmi. Správca dane bol preto podľa jeho názoru povinný, buď
ešte počas daňovej kontroly alebo v priebehu nasledujúceho vyrubovacieho konania, usmerniť žalobcu
ako si predstavuje priebeh dokazovania o ním spochybňovaných skutočnostiach. Uviedol, že správca
dane svoj záver o neuznaní výdavkov na logo odôvodnil aj porovnaním nákladov na výrobu grafického
loga s nákladmi prístupnými z verejne dostupných zdrojov. Náklady ním vynaložené správca dane

vyhodnotil ako takmer stonásobne vyššie v porovnaní so zistenou trhovou cenou predmetu plnenia. Toto
konštatovaniesprávcadanečerpalzprotokoluzdaňovejkontrolypredchádzajúcejvydaniunapadnutého
rozhodnutia. Uviedol, že už vo vyjadrení k protokolu predložil výtlačok informácie o obstarávacích
nákladoch orgánov verejnej správy vynaložených v súvislosti s obstaraním loga na prezentáciu nimiriadených operačných programov. Túto informáciu získal z web stránky Konzervatívneho inštitútu
M.R.Štefánika. Náklady na obstaranie loga v tam uvádzaných prípadoch sa pohybovali v rozpätí
od 117 512,50 Sk do 2 569 805,- Sk. S poukazom na túto informáciu požiadal správcu dane, aby

prehodnotil a opravil svoje nepodložené tvrdenie o stonásobnom prekročení nákladov na obstaranie
loga, alebo aby si bezodkladne splnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 3 ods.
2 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov a oznámil orgánom
činným v trestnom konaní, že podľa jeho názoru riadiace orgány uvedené v tabuľke priloženého
výtlačku Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika niekoľko tisícnásobne prekročili náklady na obstaranie

loga. Správca dane na tento dôkaz neprihliadal, na požiadavku, aby si splnil zákonnú povinnosť z
ustanovení Trestného poriadku nereflektoval a svoje nesprávne závery v protokole z daňovej kontroly
neopravil. Namietal aj proti záverom správcu dane o účelovosti jeho tvrdení prednesených v priebehu
daňovej kontroly. Predovšetkým pokiaľ ide o jeho vyjadrenia v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa
11.01.2012 a vyjadrenia zo dňa 13.06.2012. Tvrdil, že medzi žiadnymi jeho tvrdeniami prednesenými
pred správcom dane neexistuje žiadny rozpor. Nikdy netvrdil, že po obstaraní loga nastalo upevnenie

jeho obchodného postavenia v segmente obchodu s alkoholickými nápojmi. Ďalej namietal, že správca
dane pred vydaním napadnutého rozhodnutia nevykonal daňové - vyrubovacie konanie. Táto námietka
podľa jeho názoru súvisí s vedením dokazovania správcom dane v priebehu daňovej kontroly, ktorý
nereflektoval jeho žiadosť o usmernenie pri dokazovaní ním spochybnenej skutočnosti, že obstaral logo
zaúčelomprezentáciepodnikateľskejčinnostiasozámeromdosiahnutia,zabezpečenia,udržania,resp.

aj zvýšenia jeho príjmov a neprihliadol na dôkaz - výtlačok informácie z web stránky Konzervatívneho
inštitútu M.R.Štefánika. Správca dane v daňovom konaní prihliadal iba na jediný dôkaz - protokol z
daňovejkontroly,ktorýsodkazomnaustanovenie§30ods.4zákonač.511/1992Zb.niejeanemôžebyť
jediným dôkazom tvoriacim podklad pre zákonné rozhodnutie. Správca dane fakticky vôbec nevykonal
vyrubovacie konanie, nekonal s ním ako s účastníkom konania a pristúpil k vydaniu napadnutého

rozhodnutia výlučne na podklade protokolu z daňovej kontroly, z ktorého nekriticky prevzal všetky tam
uvedené závery. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 238/06-39 zo dňa
16.12.2008. Na základe uvedených námietok považuje platobný výmer za nezákonný a nesprávny.

Žalovaný konštatoval, že podľa § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. preskúmal platobný výmer a zo

spisového materiálu zistil tento skutkový stav:
Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2010, z ktorej vyhotovil protokol č. 9712401/5/1149071/2012/Pov zo dňa 21.06.2012 a dodatok
k protokolu zo dňa 08.08.2012. Následne vydal platobný výmer č. 9712401/5/2256536/2012/Pov zo
dňa 20.08.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010

v sume 0,00 € a znížil vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za toto zdaňovacie
obdobie zo sumy 39 888,58 € na sumu 19 720,48 €. Jedným z dôvodov zníženia vykázanej straty
bolo neuznanie sumy 24,- € za správny poplatok na základe výdavkového pokladničného dokladu
V 73 v daňových výdavkoch z dôvodu, že tento poplatok uhradila M. E. a nie žalobca. Správca
dane konštatoval, že výdavok nebol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

žalobcu, pretože ide o výdavok iného daňového subjektu. Ďalším dôvodom zníženia vykázanej straty
bolo neuznanie sumy 4,38 € za osvedčenie pravosti podpisov na základe výdavkového pokladničného
dokladu V 8 v daňových výdavkoch z dôvodu, že žalobca dostatočne nepreukázal oprávnenosť výdavku
v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Ďalším dôvodom zníženia vykázanej straty bolo neuznanie
sumy 19 000,- € bez DPH za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti na základe dodávateľskej

faktúry DF10209 od dodávateľa ALNES, s.r.o., Trenčianska 30, Bratislava v daňových výdavkoch z
dôvodu porušenia ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Správca dane v odôvodnení napadnutého
platobného výmeru okrem iného uviedol, že k uskutočneniu dodania tejto služby došlo dňa 23.10.2010,
t.j. v čase, keď žalobca ukončoval svoju obchodnú činnosť týkajúcu sa nákupu a predaja alkoholických

a nealkoholických nápojov. Ukončenie maloobchodnej činnosti potvrdzuje aj ukončenie používania
elektronickej registračnej pokladnice na Daňovom úrade Kežmarok dňa 03.11.2010. Zároveň v tomto
období došlo k postupnému odpredaju skladových zásob tovaru. Všetky zásoby v období po vyhotovení
loga spoločnosti boli odpredané bez obchodnej prirážky a stav zásob tovaru bol k 31.12.2010 nulový.
Rozanalyzovaltržbyzpredajatovarukonkrétnymodberateľomakonštatoval,žežalobca malcelkovo30

priamychodberateľovaprisvojejobchodnejčinnostisaorientovalprevažnenakonkrétnychobchodných
partnerov (82 %). Najväčším odberateľom bol Toplimo Východ, s.r.o., ktorý mal až 76 % podiel na
tržbách z predaja tovaru na faktúry za rok 2010. Podiel šiestich odberateľov bol od 1 % do 8 % a
podiel ostatných 23 odberateľov bol zanedbateľný - menej ako 1 % z celkových tržieb z predaja tovaruna faktúry za rok 2010. Správca dane ďalej na základe podkladov o tržbách za jednotlivé mesiace
roka 2010 konštatoval, že žalobca prevažnú časť svojej obchodnej činnosti - predaja tovaru (a to až
v rozsahu 57,36 %), realizoval bez obchodnej prirážky. Len 42,64 % svojich obchodov realizoval s

obchodnou prirážkou. Z dokladov zároveň zistil, že predaj tovaru bez obchodnej prirážky bol realizovaný
najväčšiemu odberateľovi, a to spoločnosti Toplimo Východ s.r.o., ktorého podiel na tržbách z predaja
tovaru na faktúry bol viac ako 76 %. V odôvodnení platobného výmeru uviedol výsledky hospodárenia
od vzniku spoločnosti za rok 2008, 2009 a 2010, z porovnania ktorých vyplýva, že žalobca dosiahol
zo svojej podnikateľskej činnosti daňovú stratu zhruba na rovnakej úrovni v rokoch 2008 a 2009.

Pri porovnaní dosiahnutých výsledkov hospodárenia za rok 2010 s výsledkami za rok 2008 a 2009
je evidentné viac ako dvojnásobné prehĺbenie daňovej straty v roku 2010. Podstatný vplyv na tento
vykázaný výsledok hospodárenia mal obchodný vzťah so spoločnosťou ALNES, s.r.o., Trenčianska
30, Bratislava. K 31.12.2010 žalobca neevidoval žiadne skladové zásoby tovaru a obchodnú činnosť
týkajúcu sa nákupu a predaja nápojov definitívne ukončil. Dôkazom toho bol aj charakter príjmov
dosahovaných v nasledujúcom zdaňovacom období, teda v roku 2011. V tomto období žalobca

dosahoval už len príjmy z prenájmu majetku - motorového vozidla, o čom svedčí zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 716/320/33576/2011/Pov zo dňa 14.11.2011. Do tejto zápisnice konateľka spoločnosti
Eva Labusová uviedla, že spoločnosť od 01.01.2011 obchodnú činnosť týkajúcu sa predaja nápojov
nevykonáva a nezamestnáva žiadnych zamestnancov. Spoločnosť prenajíma vozidlo ev. č. KK 422BU
spoločnostiToplimoVýchod,s.r.o.,Jarmočná2,Košice.Preverenímtržiebdosiahnutýchvnasledujúcom

zdaňovacom období roku 2011 správca dane zistil, že žalobca dosiahol za rok 2011 celkové tržby v
sume 5 464,39 €, čo je podstatné zníženie tržieb oproti predchádzajúcemu zdaňovaciemu obdobiu
(celkové tržby za rok 2010 boli 472 036,34 €) a tržby za rok 2011 predstavujú len cca 1 % podielu
tržieb za rok 2010. V zdaňovacom období 2011 došlo teda k celkovému zníženiu tržieb takmer o cca
99 %. Správca dane s poukázaním na ust. § 2 písm. p/, § 19 ods. 2 písm. k/ a § 21 ods. 1 zákona

o dani z príjmov konštatoval, že medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou ALNES, s.r.o. došlo k
inému prepojeniu za účelom zvýšenia daňovej straty. Pri posudzovaní oprávnenosti nákladov na grafický
návrh a výrobu loga v daňových nákladoch správca dane vyhodnotil skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri
výkone daňovej kontroly, a to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal súvislosť medzi
používaním grafického návrhu a loga spoločnosti s jeho príjmami, že nezískal v ďalšom období nových

odberateľov a ukončil existujúce odberateľské vzťahy - došlo k podstatnému poklesu počtu odberateľov,
že v nasledujúcom zdaňovacom období roku 2011 nedošlo k prírastku tržieb, dokonca ani k zachovaniu
tržieb na rovnakej úrovni, ale došlo k výraznému poklesu celkových tržieb, ktoré boli nižšie takmer o 99
% v porovnaní s predchádzajúcim zdaňovacím obdobím a k útlmu podnikateľskej činnosti, a že náklady
na výrobu grafického návrhu a loga spoločnosti sú takmer stonásobne vyššie v porovnaní so zistenou

trhovou cenou rovnakého predmetu plnenia. Z verejne dostupných zdrojov správca dane zistil cenníky
za ponúkané služby, a to návrh loga 45,- €, maximálne 3 návrhy, návrh loga, manuál + CD 200,- €, 5 logo
návrhov, nelimitovaný počet korektúr, nelimitovaná škála farieb 240,- €. Na základe uvedeného správca
dane konštatoval porušenie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ v nadväznosti na ustanovenie § 21 ods.
1 zákona o dani z príjmov z dôvodu nepreukázania súvislosti nákladov za grafický návrh a výrobu loga

so zdaniteľným príjmom žalobcu.

Citoval ust. § 2 ods. 1 a 3, § 15 ods. 1 a 13, § 29 ods. 1, 2, 4 a 8, § 30 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 4,
§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 4 a 5 Daňového poriadku, § 2 písm. i/, p/, § 17 ods. 1
písm. b/, § 17 ods. 2 písm. a/, § 17 ods. 22, § 19 ods. 2 písm. k/, § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov,

§ 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona konštatoval, že z ust. § 44 ods. 4 zákona č.
511/1992 Zb. vyplýva, že o určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca dane daňový

subjekt platobným výmerom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Pretože daň
zistená po daňovej kontrole sa neodlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, správca dane vydal
platobnývýmerpodľaustanovenia§44ods.6písm.a/bod1zákonač.511/1992Zb.Pretožetentozákon
neustanovuje inak a osobitný predpis, t.j. zákon o dani z príjmov v ustanovení § 17 ods. 22 stanovuje,
že pri zisťovaní daňovej straty sa postupuje rovnako ako pri zisťovaní základu dane, správca dane vydal

platobný výmer v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami a vo výroku rozhodol jednak o vyrubenej
daniajednakozníženívykázanejdaňovejstratyzakontrolovanézdaňovacieobdobie.Nazákladevyššie
uvedeného konštatoval, že platobný výmer bol vydaný v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 písm. d/zákona č. 511/1992 Zb., a preto považuje námietku žalobcu smerujúcu k porušeniu tohto ustanovenia
za neopodstatnenú.

K námietkam žalobcu, ktoré sa týkali kontrolného zistenia nákladu za správny poplatok zaúčtovaný na
základe výdavkového pokladničného dokladu V 73 v celkovej sume 24,- € konštatoval, že tento doklad
bol vystavený na základe príjmového pokladničného dokladu č. 1/2386/2010 zo dňa 25.02.2010, ktorý
vystavil Mestský úrad Poprad. Ako platiteľ na tomto doklade bola uvedená fyzická osoba M. E., Q. XXXX/
XX, X.. Z uvedeného dôvodu správca dane v platobnom výmere správne konštatoval, že ide o náklad,

ktorý nebol vynaložený žalobcom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov (§ 2 písm. i/ zákona
o dani z príjmov) z dôvodu, že ide o výdavok inej osoby, než je žalobca. Ďalej uviedol, že v zásade
je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že za obchodnú spoločnosť môže konať výlučne jej štatutárny
orgán, v danom prípade konateľka spoločnosti M. E.. Na druhej strane však nie každý výdavok, ktorý
uskutoční M. E., je automaticky výdavkom obchodnej spoločnosti len z dôvodu, že táto fyzická osoba je
súčasne konateľkou obchodnej spoločnosti. Takéto chápanie postavenia M. E. by bolo stotožňovaním jej

postavenia ako fyzickej osoby a zároveň funkcie konateľky obchodnej spoločnosti, čo je podľa daňového
zákona neprípustné. M. E. je samostatným subjektom (fyzickou osobou) a môže vstupovať do právnych
vzťahov, ktoré s činnosťou obchodnej spoločnosti žalobcu nemajú nič spoločné. Prvou a základnou
podmienkou pre uznanie daňových nákladov, a to isté platí aj u príjmov je, že účtovné, a teda aj daňové
doklady musia podľa § 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve obsahovať okrem iného

aj označenie jeho účastníkov. V danom prípade nebol na účtovnom doklade preukazujúcom výdavok
(príjmový pokladničný doklad) uvedený žalobca, ale fyzická osoba M. E.. V prípade, že by išlo o účtovný
doklad spoločnosti, nič nebránilo konateľke spoločnosti na Mestskom úrade Poprad určiť ako osobu,
ktorá platila správny poplatok, obchodný názov spoločnosti. Len v takomto prípade by bolo možné
hovoriť o daňovom výdavku obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu nie je možné ani konštatovať,

žesprávcadaneaplikovalnezmyselnýformalistickýprístupvrozporesustanovením§2ods.6zákonač.
511/1992 Zb., pretože správca dane musí postupovať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
čo sa v danom prípade aj stalo. Na základe uvedeného konštatoval, že námietky žalobcu sú v tomto
smere neopodstatnené.

K námietke žalobcu smerujúcej ku kontrolnému zisteniu v sume 4,38 € bez DPH za legalizáciu -
osvedčenie pravosti podpisov uviedol, že účel výdavku síce priamo vyplýva z predložených dokladov,
avšak súvislosť tohto výdavku s činnosťou žalobcu z týchto dokladov priamo nevyplýva. Tak ako pri
platení správnych poplatkov, tak aj pri osvedčení podpisu môžu tieto výdavky vzniknúť aj fyzickej
osobe a ich zaúčtovanie v účtovníctve daňového subjektu ešte neznamená, že automaticky ide o

výdavky daňového subjektu. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval súvislosť
tohto výdavku s činnosťou žalobcu a vyzval ho na predloženie dôkazov k tomuto uplatnenému výdavku.
Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, v súvislosti s akým úkonom, resp. úkonmi
bol tento výdavok vynaložený, a preto správca dane správne konštatoval, že predmetný výdavok
žalobca dostatočne nepreukázal. Jednou z podmienok uznania daňového výdavku je totiž v súlade s

ustanovením § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov preukázateľnosť daňového výdavku v nadväznosti
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. K námietke žalobcu, že správca dane postupoval v
rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, že táto námietka sa nezakladá
na pravde. Správca dane v rámci dokazovania postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a použil len
také prostriedky, ktoré subjekt najmenej zaťažovali.

K námietkam žalobcu, ktoré sa týkali neuznania nákladov za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti
v sume 19 000,- € bez DPH v tom zmysle, že správca dane sa zameral iba na skutočnosť, že
žalobca si obstaral logo pred ukončením jeho podnikania v segmente nákupu a predaja alkoholických
a nealkoholických nápojov, že trestá žalobcu za to, že sa mu po obstaraní loga začalo dariť v menšom

rozsahu ako dovtedy, a že neukončil podnikateľskú činnosť v celom rozsahu a naďalej pokračuje v
ostatných predmetoch podnikania a k poukázaniu na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. k/ zákona o dani z
príjmov konštatoval, že zo základnej definície daňového výdavku podľa ustanovenia § 2 písm. i/ zákona
o dani z príjmov vyplýva, že daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Správca
dane pri tomto kontrolnom zistení poukázal na nesplnenie podmienky vecnosti, to znamená, že žalobca
nepreukázal súvislosť uplatnených nákladov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných
príjmov a tento záver je v súlade s ustanovením zákona o dani z príjmov. K poukázaniu na ustanovenie §19 ods. 2 písm. k/ zákona o dani z príjmov s dôrazom na slová „so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia
a udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka“ konštatoval, že tak ako je uvedené vyššie, každý daňový
výdavok musí spĺňať v prvom rade podmienky základnej definície daňového výdavku uvedeného v

ustanovení § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, čo sa v danom prípade nestalo. Navyše zámer
dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka tak, ako je uvedený v § 19
ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, musí byť daňovníkom jednoznačne preukázaný, a tento zámer
žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal. Žalobca uvádzal definíciu výdavku podľa § 19 ods. 2 písm.
k/ zákona o dani z príjmov a poukázal na to, že súčasťou definície je účel prezentácie podnikateľskej

činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného
označenia výrobkov a iných práv. Neoboznámil však správcu dane a ani odvolací orgán s účelom
prezentácie konkrétnej podnikateľskej činnosti a neoznačil a ani nepredložil dôkazy k spôsobu naplnenia
a vykonania účelu prezentácie. Žalobca prestal v októbri 2010 vykonávať predaj tovaru, takže táto
časť definície sa na tento výdavok nemohla vzťahovať. Taktiež nebolo zistené poskytovanie služieb
žalobcom. Pri ukončení predaja nápojov zároveň ukončil aj prenájom nehnuteľnosti, v ktorej mal tento

tovar uskladnený. Nepreukázal vlastníctvo ani prenájom nehnuteľnosti, ktorú by mohol označiť logom.
Nevyrábal žiadne výrobky, takže nemohol logo použiť na obchodné označenie výrobkov a iných práv
a záväzkov súvisiacich s jeho činnosťou. Logom mohol prezentovať len svoje obchodné meno, avšak
nešpecifikoval účel prezentácie svojho obchodného mena, ani cieľovú skupinu zákazníkov, ktorej mala
byť táto prezentácia určená. Nebol ničím dokázaný ani zámer v nadväznosti na príjmy žalobcu. Pre

uznanie výdavku na reklamu v daňových výdavkoch nepostačuje len verbálne vyjadrenie, že uvedené
výdavky vynaložené na reklamu boli vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka,
tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov
a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia,
udržania alebo zvýšenia príjmov. Daňový subjekt musí uviesť a aj preukázať konkrétne skutočnosti,

ktorými obháji naplnenie legálnej definície výdavku. Takéto skutočnosti žalobca neuviedol a ani
nepreukázal.

K námietke žalobcu, ktorá sa týkala pokračovania vo výkone podnikateľskej činnosti v ostatných
predmetoch podnikania tak, ako sú zapísané v obchodnom registri uviedol, že táto je uvedená len vo

všeobecnej rovine a nie je zrejmé, akú konkrétnu podnikateľskú činnosť v období po obstaraní loga
v skutočnosti žalobca vykonáva okrem toho, že prenajímal motorové vozidlá. Uvedenie 25 činností v
predmete podnikania vo výpise z obchodného registra nie je dôkazom toho, že tieto činnosti žalobca aj
vykonáva. Podľa poznatkov správcu dane žalobca odo dňa ukončenia činnosti, ktorá sa týkala nákupu a
predaja alkoholických a nealkoholických nápojov, ku ktorej došlo v čase obstarania loga, len prenajíma

motorové vozidlo a ďalšiu inú podnikateľskú činnosť nevykonáva. Ani žalobca vo svojich vyjadreniach
nikdy nekonkretizoval inú činnosť, ktorú by vykonával okrem prenájmu motorového vozidla.

K námietke žalobcu, ktorý zdôrazňoval, že si všimol pozitívne reakcie svojich odberateľov na tento
marketingový nástroj uviedol, že žalobca okrem tohto všeobecného vyjadrenia nič bližšie neuviedol,

nekonkretizoval, u ktorých odberateľov si všimol pozitívne reakcie, v čom spočívali tieto pozitívne
reakcie a ako sa prejavili v jeho činnosti. Správca dane nestotožňoval súvislosť nákladov na výrobu
loga spoločnosti len s jeho ziskovosťou. Svojimi úkonmi sa snažil z veľmi malého rozsahu dokladov a
dôkazov predložených pri kontrole k tomuto účtovnému prípadu zhodnotiť všetky súvislosti, z ktorých by
bolo možné ozrejmiť oprávnenosť ponechania zaúčtovaného nákladu na logo v daňových nákladoch,

vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.

K námietke žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zásadou úzkej súčinnosti vyjadrenej
v ustanovení § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, že táto námietka je neopodstatnená.
Zákon č. 511/1992 Zb. otázku dôkazného bremena rozdeľuje medzi správcu dane a daňový subjekt,

ale ťažisko dôkazného bremena podľa tohto zákona leží na daňovom subjekte, ktorý má povinnosť
na podporu svojich tvrdení ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach,
o ktorých má správca dane pochybnosti. Daňový subjekt je však povinný preukazovať skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní,
prípadne na preukázanie ktorých ho správca dane vyzval v priebehu konania. Okrem toho povinne

preukazujevierohodnosť,správnosťaleboúplnosťpovinnýchevidenciíalebozáznamov.Ajkeďjeťarcha
dôkazného bremena prenesená na daňový subjekt, správca dane nie je viazaný pri určovaní daňovej
povinnosti iba návrhmi daňových subjektov. Zo spisového materiálu bolo preukázané, že správca dane
požadoval od žalobcu vyjadrenie k nákladom na výrobu loga už dňa 23.02.2012 (zápisnica o ústnompojednávaníč.9712401/5/217899/2012)azdôvodunímpodanýchvšeobecnýchvyjadreníbolvýzvouzo
dňa 21.05.2012 opätovne vyzvaný na predloženie všetkých dokumentov, písomností, materiálov a iných
vecí, ktoré súvisia s preverovaným účtovným prípadom. Žalobca bol vyzvaný najmä na preukázanie

svojich tvrdení vo veci uplatnených nákladov na základe dodávateľskej faktúry č. 23101001, ktorou
boli fakturované náklady na výrobu grafického návrhu a loga spoločnosti, ich súvislosť s príjmami a na
predloženie všetkých dokumentov, písomností, materiálov a iných vecí, ktoré súvisia s preverovaným
účtovným prípadom, najmä s použitím predmetu obchodného vzťahu a v lehote stanovenej vo výzve
podať všetky vyjadrenia a preukázať svoje tvrdenia dôkazmi k zisteniam správcu dane, s ktorými bol

žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 29.03.2012 a v oznámení zo dňa 21.05.2012, inak
tieto náklady nebudú uznané ako daňové náklady podľa ustanovenia § 2 písm. i/ zákona o dani z
príjmov. Na túto výzvu žalobca reagoval písomnosťou zo dňa 11.06.2012, v ktorej uviedol, že používa
predmetné logo najmä na svojich vizitkách a na listinách zachytávajúcich obchodnú korešpondenciu,
plánuje označiť motorové vozidlo týmto logom, ako aj umiestnenie loga na vonkajšej stene budovy,
v ktorej sa nachádza sídlo subjektu. Vizitky a vzorky obchodnej korešpondencie nepredložil. Počas

daňovej kontroly predložil vytlačené logo spoločnosti na formáte A4 v modro - bielom vyhotovení
vytlačenom na farebnej aj čiernobielej tlačiarni a dve obálky formátu A4 a formátu A5 s vytlačeným
logom spoločnosti v ľavom hornom rohu obálky. Vyjadrenie žalobcu o plánovanom označení sídla
spoločnosti logom považuje za nedôveryhodné z dôvodu, že žalobca podľa zistenia správcu dane
nevlastní nehnuteľnosti a ani nepreukázal prenájom nehnuteľností v období po obstaraní loga. Pri začatí

daňovej kontroly, keď zamestnanci správcu dane chceli vykonávať daňovú kontrolu v priestoroch sídla
spoločnosti, konateľka M. E. uviedla, že kontrolóri sa síce môžu ísť pozrieť na tieto priestory, avšak na
adrese sídla už spoločnosť v súčasnej dobe nevyužíva žiadne priestory, telefónna linka, ktorá patrila
spoločnosti už patrí spoločnosti Toplimo Východ s.r.o. a bývalý zamestnanec spoločnosti K. F. je už
zamestnancom spoločnosti K. Východ s.r.o., ktorá v týchto priestoroch vykonáva svoju činnosť. Na

základe týchto poznatkov správcu dane je nedôveryhodné vyjadrenie splnomocneného zástupcu o
plánovanom označení sídla spoločnosti logom, ak žalobca už v týchto priestoroch nevykonáva činnosť
a činnosť tu vykonáva iná obchodná spoločnosť. Podľa vyjadrenia konateľky v čase začatia daňovej
kontroly aj motorové vozidlo, ktoré je vo vlastníctve žalobcu bolo v nasledujúcom období prenajímané
spoločnosti Toplimo Východ s.r.o. Ďalej uviedol, že správca dane nekonkretizoval čo presne má

žalobca predložiť, aby nezameral pozornosť žalobcu nesprávnym smerom, ale mu ponechal voľnosť pri
predkladaní dokladov a dôkazov k predmetnému výdavku, aby sám zvážil, čo všetko súvisí s uvedeným
obchodným prípadom, pretože bol účastníkom obchodného vzťahu a jedine on ako priamy účastník
môže vedieť, čo konkrétne s týmto prípadom súviselo, a čo môže predložiť a preukázať, aby si splnil
dôkaznú povinnosť. K námietke žalobcu, že bol pripravený požiadať svojich obchodných partnerov,

aby sa dostavili pred správcu dane na výsluch, dokonca zabezpečiť vyjadrenie osoby z marketingovej
spoločnosti,ktorábypriblížilavýznamapotenciállogapripodnikateľskýchaktivitáchspoločnostiuviedol,
že vyššie uvedené by malo význam len vtedy, keby sa na výsluch pred správcu dane dostavila nie
akákoľvek osoba z marketingovej spoločnosti, ktorú by zabezpečil žalobca, ale tá konkrétna osoba,
ktorá skutočne vyrobila predmetné logo a k tomu by podala vyjadrenie. Avšak takýto dôkaz by bol tiež

len jedným z dôkazov, ktorý by bol hodnotený v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992
Zb. Pri výkone daňovej kontroly však správca dane dospel k záveru, že takúto konkrétnu osobu nie
je možné zistiť. V priebehu výkonu daňovej kontroly mal správca dane záujem preveriť predmetný
obchodný vzťah aj na strane dodávateľa. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava
I, Oddiel: Sro, Vložka číslo 64415/B správca dane zistil, že dodávateľ ALNES, s.r.o., Trenčianska 30,

Bratislava, IČO 45 479 364 bol dňa 25.03.2011 dobrovoľne vymazaný z obchodného registra. Zároveň
bolo zistené, že v čase uskutočnenia obchodného vzťahu bol jediným spoločníkom a konateľom tejto
spoločnosti F. A., X. XXXX/X, X.. Tejto osobe zaslal predvolanie zo dňa 22.03.2012 na vypočutie svedka
v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u žalobcu, a to na deň 02.04.2012 o 9,00 hod. Na toto
predvolanie sa F. A. nedostavil a písomne dňa 30.03.2012 požiadal správcu dane, aby mu položil

písomne otázky, ktoré mu chcel položiť ako svedkovi. Zároveň uviedol, že prehlasuje a potvrdzuje,
že všetky faktúry vrátane všetkých náležitostí a dokumentov boli vystavené jeho osobou, ako jediným
konateľom toho času s obchodným názvom ALNES, s.r.o. Ďalej uviedol, že spoločnosť ALNES, s.r.o. má
predmetné faktúry vrátane ich úhrad zaevidované a zahrnuté v riadnej účtovnej evidencii príslušného
zdaňovacieho obdobia. Zdaniteľné plnenia z faktúr boli spoločnosťou ALNES, s.r.o. riadne uskutočnené,

a to v plnom rozsahu na nich uvedenom. Z tohto písomného vyjadrenia vyplýva, ako keby daňový subjekt
ALNES, s.r.o. vystavil niekoľko faktúr a aj prijal úhrady za tieto faktúry. Pri kontrole však bola zistená len
jedna dodávateľská faktúra vystavená pre žalobcu. Taktiež bola zistená len jedna úhrada tejto faktúry
v hotovosti, a to dňa 30.06.2011. Úhrada bola zistená z knihy záväzkov za rok 2011 vytlačenej dňa12.04.2012. Ako vyplynulo neskôr zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 11.05.2012, dodávateľom
uvedený dátum prijatia úhrady za predmetnú faktúru sa nezhodoval s dátumom úhrady zistenej podľa
účtovníctva u žalobcu. Tieto nezrovnalosti okrem iných skutočností tiež prispeli k potvrdeniu správnosti

úvah správcu dane pri neuznaní predmetného výdavku.

Ďalej uviedol, že dňa 11.05.2012 sa u správcu dane uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci vypočutia
svedka F. A., ako konateľa spoločnosti ALNES, s.r.o. Z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica,
do ktorej svedok okrem iného uviedol, že pre žalobcu vystavil faktúry, ale s odstupom času si už

nepamätá ako to bolo a čo tam bolo, nijakú konkrétnu faktúru, dokumenty a náležitosti uviesť nevedel.
Po predložení faktúry správcom dane potvrdil, že túto predloženú faktúru vystavil, že je na nej jeho
podpis,súhlasíajvzorfaktúryapečiatka.Naotázku,akýmspôsobomzabezpečilvyhotoveniegrafického
návrhu a výrobu loga spoločnosti uviedol, že to bolo subdodávateľsky, bolo oslovených viacero firiem,
bola vybratá najvýhodnejšia ponuka, ktorá sa dala realizovať v najrýchlejšom čase, s odstupom
času si nepamätá aká firma realizovala objednávku. Pri ústnom pojednávaní predložil F. A. zápis o

odovzdaní a prevzatí účtovných dokladov, podľa ktorého preberajúci X. V., Q. utca 1, Q. XXXX,
F., ako konateľ spoločnosti LUBBAN STAVEX, s.r.o., Osloboditeľov 136, Spišská Teplica, ako právny
nástupca spoločnosti ALNES, s.r.o. potvrdil prevzatie účtovných dokladov a účtovnej agendy obchodnej
spoločnosti ALNES, s.r.o. Podpisy F. A. a X. V. na tomto zápise boli overené notárom. Na základe týchto
skutočností správca dane dospel k záveru, že z. dôvodu, že nie je možné presne identifikovať osobu,

ktorá skutočne zabezpečila vyhotovenie grafického návrhu a loga spoločnosti, vyjadrenie akejkoľvek
osoby z marketingovej spoločnosti je pre účely tejto konkrétnej daňovej kontroly irelevantné.

K námietkam žalobcu, že správca dane neprihliadal na predložený dôkaz, ktorý sa týkal obstarávacích
nákladov verejnej správy súvisiacich s obstaraním loga a na povinnosť správcu dane vyplývajúcu

z Trestného poriadku uviedol, že žalobca predložil dôkazy k logu spoločnosti, ktoré pozostávali z
vytlačeného loga spoločnosti v modrobielom vyhotovení vytlačenom na farebnej a čiernobielej tlačiarni
v rôznych veľkostiach a CD nosiča s dvoma súbormi - jeden veľkosti 1 kB - informácie o inštalácii, ktorý
sa otvára pomocou programu Notepad. Obsahom tohto súboru bol jeden riadok s nasledovnými údajmi:
[autorun] label=TOP trading Slovakia. Druhý súbor mal veľkosť 141 kB - Adobe Acrobat dokument a

bolo v ňom 7 strán obrázkov s logom spoločnosti, ktoré boli správcovi dane predložené aj vo vytlačenej
forme vo formáte A4. Správca dane vzhľadom na minimálny rozsah predložených dokladov a dôkazov
k tomuto prípadu posudzoval rôzne aspekty uvedeného prípadu za účelom získania čo najúplnejšieho
pohľadu. Pri posúdení primeranosti výšky vynaložených nákladov v sume 19 000,- € bez DPH vo vzťahu
k predloženým výstupom je zrejmá aj neadekvátnosť vynaloženej sumy na takýto výstup. Zároveň

žalobca predložením výtlačku informácie zo stránky Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika, aj keď
zrejme nechtiac, potvrdzuje neprimeranosť výšky svojich vynaložených nákladov na logo. Predložením
výtlačkupoukazujenaneprimeranénáklady,ktorésúporovnateľnésdruhounajnižšoucenouzaplatenou
za predmet obstarania. Z obsahu výtlačku vyplýva, že za primeranú cenu je možné považovať druhú
najnižšiu zaplatenú cenu v sume 50 000,- Sk vrátane DPH. V takto danom porovnaní tvrdenie žalobcu o

primeranosti nákladov neobstojí, pretože cena na obstaranie loga bola v prepočte na menu SKK v sume
681 148,86 Sk vrátane DPH, čo je 14-násobne viac, ako je primeraná cena podľa predloženého výtlačku.
Ďalej uviedol, že predložený výtlačok zo stránky Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika nemožno
považovať za dôkaz preukazujúci, resp. nepreukazujúci oprávnenosť daňových nákladov vynaložených
na logo. Z výtlačku je zrejmá len skutočnosť, že ak žalobca poukazuje na neprimeranosť výšky sumy,

ktorú riadiace orgány vynaložili na obstaranie loga, potvrdzuje týmto výtlačkom skutočnosť, že jeho
náklady na obstaranie loga boli taktiež neadekvátne čo do výšky a logo bolo neprimerane predražené.
Výtlačok poukazuje na skutočnosť, koľko mohli riadiace orgány ušetriť pri akceptovaní druhej najnižšej
ceny zaplatenej za predmet obstarávania, ktorá bola v sume 50 000,- Sk, t.j. 1 660,- €. Porovnajúc
sumu vynaloženú žalobcom s vyššie uvedenou sumou 1 660,- €, logo bolo predražené o sumu 20 950,-

€. Argument správcu dane týkajúci sa neprimeraného predraženia nákladov na logo však nebol ako
taký dôvodom neuznania vynaložených nákladov na grafický návrh a výrobu loga, bol len jedným z
posudzovaných hľadísk, ktoré dotvárali celkový pohľad pri preverovaní predmetného nákladu a správca
dane ho uviedol ako jednu z ďalších skutočností, ktoré pri kontrole vyšli najavo. Ku konštatovaniu
zo strany žalobcu, že z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení

neskorších predpisov vyplýva, že štátne orgány sú povinné bez meškania oznamovať orgánom činným
v trestnom konaní skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin uviedol, že správca
dane nemá k dispozícii v súvislosti s predloženým článkom Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika
skutočnostinasvedčujúcetomu,žebolspáchanýtrestnýčinaniesúmuznámeanikonkrétnesúvislostiaskutočnosti s činnosťou týchto orgánov, a nie je ani kompetentný skúmať uvedené skutočnosti z pohľadu
svojich kompetencií.

K námietkam žalobcu týkajúcim sa subjektívneho postoja zamestnancov správcu dane za každú cenu
nájsť rozpor v jeho tvrdeniach a konštatovanie o nedôveryhodnosti vyjadrenia žalobcu, že si upevnil
svoje obchodné postavenie v segmente, v ktorom podniká uviedol, že žiadne subjektívne postoje
zo strany správcu dane neboli zistené. Zamestnanci správcu dane vychádzali zo skutočností, ktoré
vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly, kedy nebolo zistené podnikanie aj v iných oblastiach, ako

bola činnosť nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov. Pretože vyjadrenie žalobcu o
oblastiach jeho podnikania bolo vždy všeobecného charakteru a výnosy uvedené v daňovom priznaní
v nasledujúcom roku boli o 99 % nižšie ako v kontrolovanom období, správca dane na základe týchto
faktov spochybnil, že by došlo k upevneniu obchodného postavenia žalobcu v akejkoľvek oblasti
podnikania. Ak by bolo tvrdenie žalobcu o tom, že si upevnil svoje obchodné postavenie v segmente,
v ktorom podniká, pravdivé, potom by sa táto skutočnosť musela prejaviť v ekonomických výsledkoch

spoločnosti. Vychádzajúc zo všeobecnej definície ekonomickosti, je táto definovaná ako úsilie firiem
získať väčšiu mieru zisku ako doposiaľ a väčší podiel na trhu, a preto je objektívny rozpor medzi
tvrdeniami žalobcu a výsledkami dosiahnutými jeho činnosťou.

K námietkam žalobcu, že v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové konanie, t.j. vyrubovacie konanie

(prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva s
poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008 uviedol,
že situácia vo vyššie uvedenom náleze je zásadne odlišná, a preto pre tento prípad neaplikovateľná.
Taktiežuviedol,žezákonodarcav§15ods.5zákonač.511/1992Zb.žalobcovipriamovymedzilpriestor,
ale aj čas na uplatnenie svojich procesných práv (v priebehu kontroly, najneskôr v lehote podľa odseku

10 zákona), súčasne v tomto rozsahu a čase stanovil aj jeho povinnosti. Aj samotný proces dokazovania
podľa § 15 ods. 16 tohto zákona zákonodarca dislokoval do výkonu kontroly. Vychádzajúc z uvedenej
úpravy, dokazovanie podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. vykonáva správca dane v priebehu výkonu
kontroly a v jej priebehu si daňový subjekt plní aj svoju dôkaznú povinnosť a uplatňuje svoje práva.
Konštatoval, že vzhľadom na zabezpečenie všetkých práv a povinností daňového subjektu na splnenie

jeho dôkaznej povinnosti v priebehu výkonu kontroly, čo vyplýva z § 15 citovaného zákona, zákonodarca
priznal vyrubovaciemu konaniu špecifický, prísne formálny charakter, ktorý spočíva výlučne vo vydaní
platobného výmeru v lehote stanovenej v § 44 ods. 6 uvedeného zákona, t.j. do 15 dní od skončenia
daňovej kontroly. Výkon daňovej kontroly priamo predpokladá uplatnenie práv daňového subjektu pri
výkone daňovej kontroly, plnenie si povinnosti uniesť dôkazné bremeno a tým aj predpokladá zistený

skutkovýstav.Vzáujmedodržaniazásadylegality,akdaňovéorgánymôžukonaťibatak,akoimtozákon
ukladá, môžu vo vyrubovacom konaní vykonať iba tie úkony, ktoré im určil zákon č. 511/1992 Zb., t.j.
vydať platobný, resp. dodatočný platobný výmer, čo sa aj stalo. Tým sa konanie pred daňovými orgánmi
podľa zákona č. 511/1992 Zb. odlišuje od správneho konania podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní, kde sa skutkový stav zisťuje priamo v správnom konaní. Ďalej konštatoval, že správca dane

umožnil žalobcovi uplatniť všetky jeho zákonné práva a prihliadal aj na dôkaz - výtlačok z web stránky
Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika a hodnotil ho jednotlivo a zároveň vo vzájomnej súvislosti so
všetkými ďalšími dôkazmi. Na základe toho hodnotí námietky žalobcu za neopodstatnené.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v

spojení s platobným výmerom Daňového úradu Prešov, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému
na ďalšie konanie. Namietal, že platobný výmer neobsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. §
30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého rozhodnutie má okrem iného obsahovať
aj uvedenie výroku, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodovalo. Výrok platobného výmeru obsahuje iba odkaz na ustanovenie § 44

odsek 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., na základe ktorého správca dane rozhodol iba o
prvom výroku, nie však o druhom výroku, ktorý žalobca napadol odvolaním. Nesúhlasil s právnou
argumentáciou žalovaného vo vzťahu k výroku napadnutého platobného výmeru, pretože ust. § 17
odsek 22 nerieši procesný postup správcu dane pri vydávaní rozhodnutia o znížení daňovej straty.
Toto ustanovenie sa týka výlučne hmotnoprávneho postupu pri zisťovaní daňovej straty, pričom zákon

č. 511/1992 Zb. v tejto súvislosti odkazuje na úpravu predchádzajúcich ustanovení § 17 týkajúcu sa
zisťovania základu dane a neodkazuje na procesné ustanovenia citovaného zákona. Ďalej namietal aj
nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistenie skutkového stavu správcom dane súvisiacim s
kontrolným zistením a neuznaním nákladov za grafický návrh a výrobu loga v sume 19 000,- €. V prvomrade považuje za nesprávny záver správcu dane o existencii iného prepojenia medzi spoločnosťou
ALNES, s.r.o. a ním za účelom zvýšenia jeho daňovej straty. Pre takýto záver nejestvuje žiadny podklad
vo vykonaných dôkazoch, z ktorého dôvodu ide o jednostranné a tendenčné hodnotenie správcu

dane. Na túto námietku v odvolaní proti platobnému výmeru žalovaný nereagoval, z čoho usudzuje,
že ju zrejme považuje za dôvodnú. Namietal aj právne posúdenie výdavku na obstaranie loga, v
rámci ktorého správca dane v platobnom výmere a neskôr aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí
posudzovali jeho oprávnenosť len s ohľadom na vývoj hospodárskych výsledkov a obratu po jeho
obstaraní. Takýto postup považuje za diskriminačný a trestajúci ho za to, že sa mu po obstaraní

jeho loga začalo dariť v menšom rozsahu ako dovtedy. Správca dane ani žalovaný nevzali do úvahy
skutočnosť, že svoju podnikateľskú činnosť ukončil iba v segmente nákupu a predaja alkoholických
a nealkoholických nápojov a výlučne z objektívneho dôvodu nespočívajúceho v jeho rozhodnutí, ale
v zmene všeobecných záväzných právnych predpisov upravujúcich podmienky výkonu podnikateľskej
činnosti v tomto segmente. Nestotožnil sa so záverom správcu dane a žalovaného, že okrem predaja
alkoholických nápojov inú podnikateľskú činnosť nevykonáva. Pre takýto záver nejestvuje žiadny

podklad vo vykonaných dôkazoch. Nasledujúci výkon podnikateľskej jeho činnosti po nútenom ukončení
v segmente predaja alkoholických a nealkoholických nápojov nebol vôbec predmetom daňovej kontroly,
ktorej uskutočnenie predchádzalo vydaniu platobného výmeru. Z vyššie namietaného záveru správcu
dane a žalovaného je tiež zrejmé, že v prípade, ak by sa jeho hospodársky výsledok za obdobia
nasledujúce po obstaraní loga zlepšil, resp. nedosahoval stratu, správca dane a žalovaný by tento

výdavok uznali za daňový. Takáto úvaha sa však míňa logickému výkladu ustanovenia § 19 odsek
2 písm. k zákona o dani z príjmov. Súčasťou legálnej definície uvedenej v citovanom ustanovení je
účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena,
ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou
daňovníka, s ich viazanosťou na zámer daňovníka dosiahnuť týmto výdavkom zabezpečenie, udržanie

alebo zvýšenie jeho príjmov. V priebehu daňovej kontroly opakovane potvrdil, že predmetný výdavok
vynaložil so zámerom zvýšenia jeho príjmov, pričom správca dane nemal k dispozícii žiadny dôkaz, na
základe ktorého by mohol vysloviť opačný záver.

Ďalej uviedol, že v priebehu daňovej kontroly nebolo spochybnené, že náklady za grafický návrh a

výrobu loga boli ním skutočne vynaložené a boli riadne zaevidované v jeho účtovníctve. Pokiaľ ide
o súvis predmetného výdavku s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov je toho názoru, že
naplnenie tejto podmienky preukázal už samotnou povahou tohto výdavku, ktorý nemôže slúžiť inému
účelu ako dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Takéto odôvodnenie výdavku z jeho strany
považoval správca dane za nepostačujúci, na základe čoho požiadal správcu dane o usmernenie, ako

si predstavuje ďalšie dokazovanie vo vzťahu k tejto skutočnosti, a to žiadosťou zo dňa 11.06.2012.
Správca dane na jeho žiadosť vôbec nereagoval, naopak v platobnom výmere uviedol, že vníma jeho
požiadavku o dodatočné a dostatočné upresnenie, akým spôsobom má preukázať nejasné skutočnosti
ako jeho snahu preniesť dôkazné bremeno na správcu dane. Žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa s jeho námietkou vo vzťahu k poskytnutiu súčinnosti vyrovnal tým spôsobom, že uviedol,

že správca dane nekonkretizoval čo presne má predložiť, aby nezameral jeho pozornosť nesprávnym
smerom, ale ponechal mu voľnosť pri predkladaní dokladov. Tento spôsobom vyrovnania sa s jeho
námietkou považuje za alibistický, nenáležitý a nemajúci oporu v ustanoveniach všeobecne záväzných
predpisov. Okrem iného uviedol, že usmernenie nežiadal preto, aby sa vyhol splneniu dôkaznej
povinnosti tvrdenej správcom dane, ale preto, aby pred správcom dane nenavrhoval a nepredkladal také

dôkazy, ktorých zabezpečenie ho bude stáť veľké úsilie a ktoré správca dane aj tak môže vyhodnotiť
ako nepotrebné, či nepreukazujúce. Napriek tomu, že žalovaný nevyhodnotil jeho námietku o porušenie
zásady úzkej súčinnosti správcom dane ako dôvodnú, v odôvodnení rozhodnutia uznal opodstatnenosť
vykonania dôkazu - výsluchu konkrétneho subjektu, ktorý vyrobil jeho logo. Predmetného výrobcu loga
žalovaný favorizoval oproti ním navrhnutému výsluchu inej osoby z marketingovej spoločnosti, ktorá by

správcovi dane ozrejmila význam a potenciál loga vo vzťahu k podnikateľskej činnosti. Z akého dôvodu
žalovaný uznal opodstatnenosť výsluchu osoby, ktorá logo vyrobila a výsluch inej osoby z marketingovej
spoločnosti považoval za nepotrebný neuviedol. Podľa jeho názoru vo význame výsluchov týchto osôb
niejevovzťahukpredmetudokazovaniažiadnyrozdiel.Rozdieljelenvtom,žezatiaľčoosobu-výrobcu
loga nepozná a nie z vlastnej viny ju nedokáže identifikovať, výsluch inej osoby by zabezpečiť mohol. O

tú osobu však správca dane ani žalovaný z neupresnených dôvodov neprejavili záujem, čo hodnotí ako
dôsledok ich zjavnej tendenčnosti v konaní a v priebehu daňovej kontroly.Za tendenčné vyhodnotenie dôkazu považuje závery žalovaného k predloženému dôkazu
predloženému, a to výtlačku informácie o obstarávacích nákladoch orgánov verejnej správy
vynaložených v súvislosti s obstaraním loga na prezentáciu operačných programov z web stránky

Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika. Tento dôkaz predložil na spochybnenie tvrdenia správcu dane,
ktorý svoj záver o neuznaní výdavkov na logo odôvodnil aj porovnaním nákladov na výrobu grafického
loga s nákladmi prístupnými z verejne dostupných zdrojov. Z predloženého dôkazu vyplýva, že otázka
trhovej ceny predmetu plnenia - výroby loga nemôže byť správcom dane riešená iba porovnaním s
údajmi z verejne dostupných zdrojov, pretože takýchto zdrojov je nespočetne veľa a každý z nich môže

považovať za trhovú a primeranú cenu v inej výške. Žalovaný sa s predmetnou námietkou v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vyporiadal následovne: „Ak odvolávajúci sa poukazuje na neprimeranosť
výšky sumy, ktorú riadiace orgány vynaložili na obstaranie loga, potvrdzuje týmto výtlačkom skutočnosť,
že jeho náklady na obstaranie loga boli taktiež neadekvátne...“. Žalovaný tak dezinterpretoval význam
jeho tvrdenia. Zdôraznil, že nikdy netvrdil, že výdavky na obstaranie loga orgánmi verejnej správy
uvedené na výtlačku sú neadekvátne. Požiadal správcu dane, aby svoj záver o neadekvátnosti ceny

jeho loga prehodnotil a za týmto účelom ho porovnal s údajmi uvádzanými v predloženom výtlačku.
Zároveň vyzval správcu dane, aby v prípade, že svoj záver neprehodnotí, rovnako kriticky pristupoval
aj vo vzťahu k orgánom verejnej správy a splnil si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia
§ 3 odsek 2 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok. Neočakával, že si správca dane túto povinnosť
vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku splní, očakával však čiastočnú objektivizáciu

jeho tendenčného prístupu k nemu v priebehu daňového konania a predchádzajúcej daňovej kontroly.
Dodal, že otázka primeranosti ceny za dodanie loga v žiadnom prípade nemôže byť predmetom voľnej
úvahy správcu dane alebo žalovaného. Z uvedeného dôvodu záver správcu dane a žalovaného o
neprimeranosti ceny za dodanie loga v celom rozsahu neobstojí.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Krajskýsúdpodľa§250lanasledujúcichustanoveníO.s.p.preskúmalnapadnutérozhodnutieakonanie,

ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania,
oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil platobný výmer
Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9712401/5/2256536/2012/Pov zo dňa 20.08.2012,

ktorým bola vyrubená daň z príjmov právnickej osoby žalobcovi za zdaňovacie obdobie 2010 v sume
0,00 €, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a znížená vykázaná daňová strata na
dani z príjmov právnickej osoby zo sumy 39 888,58 € na sumu 19 720,48 €.

Na základe námietok žalobcu uvedených v žalobe je predmetom preskúmania predovšetkým

skutočnosť, či správca dane a žalobca postupovali v súlade so zákonom a či neuznanie výdavku žalobcu
vo výške 19 000,- € bez DPH na obstaranie loga žalobcu je opodstatnené.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. (prvá veta), daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje
základdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebovznikdaňovejpovinnosti,

a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej
daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa §
1a písm. j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. (prvá a štvrtá veta), daňová kontrola je ukončená dňom

prerokovaniaprotokoluskontrolovanýmdaňovýmsubjektomalebojehozástupcom.Dňomnasledujúcim
po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške
dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konania (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colnýúrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie
podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie musí obsahovať najmä výrok,
ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj
sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená.

Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., o určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca
dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak.

Podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová

kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods.
13) platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole sa
neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, alebo hlásení,
alebo dodatočnom hlásení, alebo od dane vyrubenej správcom dane.

Podľa § 165 ods. 4 Daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto
zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 165 ods. 5 Daňového poriadku, vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej
pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Podľa § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z., pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa
vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Podľa§17ods.2písm.a/zákonač.595/2003Z.z.,výsledokhospodáreniaaleborozdielmedzipríjmami

a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto
zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej
výške.

Podľa § 17 ods. 22 zákona č. 595/2003 Z.z., pri zisťovaní daňovej straty sa postupuje rovnako, ako pri

zisťovaní základu dane.

Podľa § 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovný
doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý musí obsahovať obsah účtovného prípadu a označenie
jeho účastníkov.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Súd považuje námietku žalobcu proti výroku rozhodnutia správcu dane a žalovaného, že obsahuje

iba odkaz na § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona, na základe ktorého správca dane rozhodol iba o
prvom výroku platobného výmeru (vyrubení dane) a nie aj o druhom výroku (vykázaní daňovej straty) za
neopodstatnenú.Stotožňujesasodôvodnenímžalovanéhovnapadnutomrozhodnutí,ktorýkonštatoval,
že z ust. § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že o určenom základe a vyrubenej dani vyrozumie
správca dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis

inak. Pretože daň zistená po daňovej kontrole sa neodlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní,
správca dane vydal platobný výmer podľa ust. § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.
Pretože tento zákon neustanovuje inak a osobitný predpis, t.j. zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov
v ustanovení § 17 ods. 22 upravuje, že pri zisťovaní daňovej straty sa postupuje rovnako ako prizisťovaní základu dane, správca dane vydal platobný výmer v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami
a rozhodol jednak o vyrubenej dani, ako aj o znížení vykázanej straty. Výrok rozhodnutia správcu dane
a žalovaného tak zodpovedá ust. § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb.

Rovnako súd nepovažuje za opodstatnené námietky žalobcu zamerané k neuznaniu výdavku 19 000,-
€ bez DPH za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti.

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom

výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený
daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6
ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z., daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu
a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel

reprezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena,
ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou
daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z., daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),

ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, v rámci
ktorého reagoval na odvolacie námietky žalobcu.

Zo základnej definície daňového výdavku podľa ustanovenia § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov
vyplýva, že daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v
evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Správca dane pri tomto
kontrolnom zistení poukázal na nesplnenie podmienky vecnosti, to znamená, že žalobca nepreukázal

súvislosť uplatnených nákladov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov a tento
záver je v súlade s ustanovením zákona o dani z príjmov.

Každý daňový výdavok musí spĺňať v prvom rade podmienky základnej definície daňového výdavku
uvedeného v ustanovení § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, čo sa v danom prípade nestalo. Navyše

zámer dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka tak, ako je uvedený v §
19 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, musí byť daňovníkom jednoznačne preukázaný, a tento zámer
žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal.

Žalobcauvádzaldefiníciuvýdavkupodľa§19ods.2písm.k/zákonaodanizpríjmovapoukázalnato,že

súčasťou definície je účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností,
obchodnéhomena,ochrannejznámky,obchodnéhooznačeniavýrobkovainýchpráv.Neoboznámilvšak
správcu dane a ani žalovaného s účelom prezentácie konkrétnej podnikateľskej činnosti a neoznačil a
ani nepredložil dôkazy k spôsobu naplnenia a vykonania účelu prezentácie. Žalobca prestal v októbri
2010 vykonávať predaj tovaru, takže táto časť definície sa na tento výdavok nemohla vzťahovať.

Taktiež nebolo zistené poskytovanie služieb žalobcom. Pri ukončení predaja nápojov zároveň ukončil
aj prenájom nehnuteľnosti, v ktorej mal tento tovar uskladnený. Nepreukázal vlastníctvo ani prenájom
nehnuteľnosti, ktorú by mohol označiť logom. Nevyrábal žiadne výrobky, takže nemohol logo použiť na
obchodné označenie výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s jeho činnosťou. Logom mohol
prezentovaťlensvojeobchodnémeno,avšaknešpecifikovalúčelprezentáciesvojhoobchodnéhomena,

ani cieľovú skupinu zákazníkov, ktorej mala byť táto prezentácia určená. Nebol ničím dokázaný ani
zámer v nadväznosti na príjmy žalobcu. Pre uznanie výdavku na reklamu v daňových výdavkoch
nepostačuje len verbálne vyjadrenie, že uvedené výdavky vynaložené na reklamu boli vynaložené na
účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena,
ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou

daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov. Daňový subjekt
musí uviesť a aj preukázať konkrétne skutočnosti, ktorými obháji naplnenie legálnej definície výdavku.
Takéto skutočnosti žalobca neuviedol a ani nepreukázal.Tieto skutočnosti preukazuje aj zápisnica z ústneho pojednávania vykonaného s konateľkou žalobcu
M. E. (zápisnica č. 716/320/33576/2011/Pov zo dňa 14.11.2011), z ktorej vyplynulo, že žalobca od
januára 2011 nevykonáva obchodnú činnosť týkajúcu sa predaja nápojov, nezamestnáva žiadnych

zamestnancov a v súčasnom období prenajíma vozidlo Ev.č. A. XXXBU spoločnosti Toplimo Východ
s.r.o., Košice. Z vlastnej činnosti správcu dane bolo zistené, že dňa 03.11.2010 bolo nahlásené
Daňovému úradu Kežmarok ukončenie používania registračnej pokladnice. K 31.12.2010 predstavoval
stav zásob u žalobcu hodnotu 0,-, v roku 2011 dosiahol žalobca tržby 472 036,34 €, pričom v roku 2011
(po obstaraní loga) predstavovali už iba sumu 5 464,39 €, čo je pokles o takmer 99 %.

K námietke žalobcu, ktorá sa týkala pokračovania vo výkone podnikateľskej činnosti v ostatných
predmetoch podnikania tak, ako sú zapísané v obchodnom registri tak ako žalovaný súd uvádza, že táto
je uvedená len vo všeobecnej rovine a nie je zrejmé, akú konkrétnu podnikateľskú činnosť v období po
obstaraní loga v skutočnosti žalobca vykonáva okrem toho, že prenajímal motorové vozidlá. Uvedenie
25 činností v predmete podnikania vo výpise z obchodného registra nie je dôkazom toho, že tieto činnosti

žalobca aj vykonáva. Podľa poznatkov správcu dane žalobca odo dňa ukončenia činnosti, ktorá sa
týkala nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov, ku ktorej došlo v čase obstarania loga,
len prenajíma motorové vozidlo a ďalšiu inú podnikateľskú činnosť nevykonáva. Ani žalobca vo svojich
vyjadreniach nikdy nekonkretizoval inú činnosť, ktorú by vykonával okrem prenájmu motorového vozidla.

Námietka žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zásadou úzkej súčinnosti vyjadrenej v
ustanovení § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je neopodstatnená. Zákon č. 511/1992 Zb. otázku
dôkazného bremena rozdeľuje medzi správcu dane a daňový subjekt, ale ťažisko dôkazného bremena
podľa tohto zákona leží na daňovom subjekte, ktorý má povinnosť na podporu svojich tvrdení
ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane

pochybnosti. Daňový subjekt je však povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní, prípadne na preukázanie
ktorých ho správca dane vyzval v priebehu konania. Okrem toho povinne preukazuje vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov. Aj keď je ťarcha dôkazného bremena
prenesená na daňový subjekt, správca dane nie je viazaný pri určovaní daňovej povinnosti iba

návrhmi daňových subjektov. Zo spisového materiálu bolo preukázané, že správca dane požadoval od
žalobcu vyjadrenie k nákladom na výrobu loga už dňa 23.02.2012 (zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 9712401/5/217899/2012) a z dôvodu ním podaných všeobecných vyjadrení bol výzvou zo dňa
21.05.2012 opätovne vyzvaný na predloženie všetkých dokumentov, písomností, materiálov a iných
vecí, ktoré súvisia s preverovaným účtovným prípadom. Žalobca bol vyzvaný najmä na preukázanie

svojich tvrdení vo veci uplatnených nákladov na základe dodávateľskej faktúry č. 23101001, ktorou
boli fakturované náklady na výrobu grafického návrhu a loga spoločnosti, ich súvislosť s príjmami a na
predloženie všetkých dokumentov, písomností, materiálov a iných vecí, ktoré súvisia s preverovaným
účtovným prípadom, najmä s použitím predmetu obchodného vzťahu a v lehote stanovenej vo výzve
podať všetky vyjadrenia a preukázať svoje tvrdenia dôkazmi k zisteniam správcu dane, s ktorými bol

žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 29.03.2012 a v oznámení zo dňa 21.05.2012, inak
tieto náklady nebudú uznané ako daňové náklady podľa ustanovenia § 2 písm. i/ zákona o dani z
príjmov. Na túto výzvu žalobca reagoval písomnosťou zo dňa 11.06.2012, v ktorej uviedol, že používa
predmetné logo najmä na svojich vizitkách a na listinách zachytávajúcich obchodnú korešpondenciu,
plánuje označiť motorové vozidlo týmto logom, ako aj umiestnenie loga na vonkajšej stene budovy,

v ktorej sa nachádza sídlo subjektu. Vizitky a vzorky obchodnej korešpondencie nepredložil. Počas
daňovej kontroly predložil vytlačené logo spoločnosti na formáte A4 v modro - bielom vyhotovení
vytlačenom na farebnej aj čiernobielej tlačiarni a dve obálky formátu A4 a formátu A5 s vytlačeným
logom spoločnosti v ľavom hornom rohu obálky. Vyjadrenie žalobcu o plánovanom označení sídla
spoločnosti logom považuje za nedôveryhodné z dôvodu, že žalobca podľa zistenia správcu dane

nevlastní nehnuteľnosti a ani nepreukázal prenájom nehnuteľností v období po obstaraní loga. Pri začatí
daňovej kontroly, keď zamestnanci správcu dane chceli vykonávať daňovú kontrolu v priestoroch sídla
spoločnosti, konateľka M. E. uviedla, že kontrolóri sa síce môžu ísť pozrieť na tieto priestory, avšak na
adrese sídla už spoločnosť v súčasnej dobe nevyužíva žiadne priestory, telefónna linka, ktorá patrila
spoločnosti už patrí spoločnosti Toplimo Východ s.r.o. a bývalý zamestnanec spoločnosti K. F. je už

zamestnancom spoločnosti Toplimo Východ s.r.o., ktorá v týchto priestoroch vykonáva svoju činnosť.
Na základe týchto poznatkov správcu dane je nedôveryhodné vyjadrenie splnomocneného zástupcu o
plánovanom označení sídla spoločnosti logom, ak žalobca už v týchto priestoroch nevykonáva činnosť
a činnosť tu vykonáva iná obchodná spoločnosť. Podľa vyjadrenia konateľky v čase začatia daňovejkontroly aj motorové vozidlo, ktoré je vo vlastníctve žalobcu bolo v nasledujúcom období prenajímané
spoločnosti Toplimo Východ s.r.o. Správca dane nekonkretizoval čo presne má žalobca predložiť, aby
nezameral pozornosť žalobcu nesprávnym smerom, ale mu ponechal voľnosť pri predkladaní dokladov

a dôkazov k predmetnému výdavku, aby sám zvážil, čo všetko súvisí s uvedeným obchodným prípadom,
pretože bol účastníkom obchodného vzťahu a jedine on ako priamy účastník môže vedieť, čo konkrétne
s týmto prípadom súviselo, a čo môže predložiť a preukázať, aby si splnil dôkaznú povinnosť.

V priebehu výkonu daňovej kontroly mal správca dane záujem preveriť predmetný obchodný vzťah

aj na strane dodávateľa. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro,
Vložka číslo 64415/B správca dane zistil, že dodávateľ ALNES, s.r.o., Trenčianska 30, Bratislava, IČO
45 479 364 bol dňa 25.03.2011 dobrovoľne vymazaný z obchodného registra. Zároveň bolo zistené,
že v čase uskutočnenia obchodného vzťahu bol jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti F.
A., X. XXXX/X, X.. Tejto osobe zaslal predvolanie zo dňa 22.03.2012 na vypočutie svedka v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u žalobcu, a to na deň 02.04.2012 o 9,00 hod. Na toto predvolanie

sa F. A. nedostavil a písomne dňa 30.03.2012 požiadal správcu dane, aby mu položil písomne otázky,
ktoré mu chcel položiť ako svedkovi. Zároveň uviedol, že prehlasuje a potvrdzuje, že všetky faktúry
vrátane všetkých náležitostí a dokumentov boli vystavené jeho osobou, ako jediným konateľom toho
času s obchodným názvom ALNES, s.r.o. Ďalej uviedol, že spoločnosť ALNES, s.r.o. má predmetné
faktúry vrátane ich úhrad zaevidované a zahrnuté v riadnej účtovnej evidencii príslušného zdaňovacieho

obdobia. Zdaniteľné plnenia z faktúr boli spoločnosťou ALNES, s.r.o. riadne uskutočnené, a to v plnom
rozsahu na nich uvedenom. Z tohto písomného vyjadrenia vyplýva, ako keby daňový subjekt ALNES,
s.r.o. vystavil niekoľko faktúr a aj prijal úhrady za tieto faktúry. Pri kontrole však bola zistená len
jedna dodávateľská faktúra vystavená pre žalobcu. Taktiež bola zistená len jedna úhrada tejto faktúry
v hotovosti, a to dňa 30.06.2011. Úhrada bola zistená z knihy záväzkov za rok 2011 vytlačenej dňa

12.04.2012. Ako vyplynulo neskôr zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 11.05.2012, dodávateľom
uvedený dátum prijatia úhrady za predmetnú faktúru sa nezhodoval s dátumom úhrady zistenej podľa
účtovníctva u žalobcu. Tieto nezrovnalosti okrem iných skutočností tiež prispeli k potvrdeniu správnosti
úvah správcu dane pri neuznaní predmetného výdavku.

Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 11.05.2012 sa u správcu dane uskutočnilo
ústne pojednávanie vo veci vypočutia svedka F. A., ako konateľa spoločnosti ALNES, s.r.o. Z ústneho
pojednávania bola spísaná zápisnica, do ktorej svedok okrem iného uviedol, že pre žalobcu vystavil
faktúry, ale s odstupom času si už nepamätá ako to bolo a čo tam bolo, nijakú konkrétnu faktúru,
dokumenty a náležitosti uviesť nevedel. Po predložení faktúry správcom dane potvrdil, že túto

predloženú faktúru vystavil, že je na nej jeho podpis, súhlasí aj vzor faktúry a pečiatka. Na otázku,
akým spôsobom zabezpečil vyhotovenie grafického návrhu a výrobu loga spoločnosti uviedol, že to bolo
subdodávateľsky, bolo oslovených viacero firiem, bola vybratá najvýhodnejšia ponuka, ktorá sa dala
realizovať v najrýchlejšom čase, s odstupom času si nepamätá aká firma realizovala objednávku. Pri
ústnom pojednávaní predložil F. A. zápis o odovzdaní a prevzatí účtovných dokladov, podľa ktorého

preberajúciX.V.,Q.utca 1,Q.XXXX,F.,akokonateľspoločnostiLUBBANSTAVEX,s.r.o.,Osloboditeľov
136, Spišská Teplica, ako právny nástupca spoločnosti ALNES, s.r.o. potvrdil prevzatie účtovných
dokladov a účtovnej agendy obchodnej spoločnosti ALNES, s.r.o. Podpisy F. A. a X. V. na tomto zápise
boli overené notárom. Na základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že z. dôvodu, že
nie je možné presne identifikovať osobu, ktorá skutočne zabezpečila vyhotovenie grafického návrhu a

loga spoločnosti, vyjadrenie akejkoľvek osoby z marketingovej spoločnosti je pre účely tejto konkrétnej
daňovej kontroly irelevantné, s čím sa súd stotožňuje.

Obsahom administratívneho spisu sú dôkazy k logu spoločnosti, ktoré predložil žalobca a pozostávali z
vytlačeného loga spoločnosti v modrobielom vyhotovení vytlačenom na farebnej a čiernobielej tlačiarni

v rôznych veľkostiach a CD nosiča s dvoma súbormi - jeden veľkosti 1 kB - informácie o inštalácii, ktorý
sa otvára pomocou programu Notepad. Obsahom tohto súboru bol jeden riadok s nasledovnými údajmi:
[autorun] label=TOP trading Slovakia. Druhý súbor mal veľkosť 141 kB - Adobe Acrobat dokument a
bolo v ňom 7 strán obrázkov s logom spoločnosti, ktoré boli správcovi dane predložené aj vo vytlačenej
forme vo formáte A4. Správca dane vzhľadom na minimálny rozsah predložených dokladov a dôkazov

k tomuto prípadu posudzoval rôzne aspekty uvedeného prípadu za účelom získania čo najúplnejšieho
pohľadu. Pri posúdení primeranosti výšky vynaložených nákladov v sume 19 000,- € bez DPH vo
vzťahu k predloženým výstupom je zrejmá aj neadekvátnosť vynaloženej sumy na takýto výstup.
Zároveň žalobca predložením výtlačku informácie zo stránky Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánikapoukazuje na neprimerané náklady, ktoré sú porovnateľné s druhou najnižšou cenou zaplatenou za
predmet obstarania. Z obsahu výtlačku vyplýva, že za primeranú cenu je možné považovať druhú
najnižšiu zaplatenú cenu v sume 50 000,- Sk vrátane DPH. V takto danom porovnaní tvrdenie žalobcu o

primeranosti nákladov neobstojí, pretože cena na obstaranie loga bola v prepočte na menu SKK v sume
681 148,86 Sk vrátane DPH, čo je 14-násobne viac, ako je primeraná cena podľa predloženého výtlačku.
Predložený výtlačok zo stránky Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika nemožno považovať za dôkaz
preukazujúci, resp. nepreukazujúci oprávnenosť daňových nákladov vynaložených na logo. Z výtlačku
je zrejmá len skutočnosť, že ak žalobca poukazuje na neprimeranosť výšky sumy, ktorú riadiace orgány

vynaložili na obstaranie loga, potvrdzuje týmto výtlačkom skutočnosť, že jeho náklady na obstaranie
loga boli taktiež neadekvátne čo do výšky a logo bolo neprimerane predražené. Výtlačok poukazuje
na skutočnosť, koľko mohli riadiace orgány ušetriť pri akceptovaní druhej najnižšej ceny zaplatenej
za predmet obstarávania, ktorá bola v sume 50 000,- Sk, t.j. 1 660,- €. Porovnajúc sumu vynaloženú
žalobcom s vyššie uvedenou sumou 1 660,- €, logo bolo predražené o sumu 20 950,- €. Argument
správcu dane týkajúci sa neprimeraného predraženia nákladov na logo však nebol ako taký dôvodom

neuznania vynaložených nákladov na grafický návrh a výrobu loga, bol len jedným z posudzovaných
hľadísk, ktoré dotvárali celkový pohľad pri preverovaní predmetného nákladu a správca dane ho uviedol
ako jednu z ďalších skutočností, ktoré pri kontrole vyšli najavo.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že zamestnanci správcu dane vychádzali

zo skutočností, ktoré vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly, kedy nebolo zistené podnikanie aj v
iných oblastiach, ako bola činnosť nákupu a predaja alkoholických a nealkoholických nápojov. Pretože
vyjadrenie žalobcu o oblastiach jeho podnikania bolo vždy všeobecného charakteru a výnosy uvedené v
daňovom priznaní v nasledujúcom roku boli o 99 % nižšie ako v kontrolovanom období, správca dane na
základe týchto faktov spochybnil, že by došlo k upevneniu obchodného postavenia žalobcu v akejkoľvek

oblasti podnikania. Ak by bolo tvrdenie žalobcu o tom, že si upevnil svoje obchodné postavenie v
segmente, v ktorom podniká, pravdivé, potom by sa táto skutočnosť musela prejaviť v ekonomických
výsledkoch spoločnosti. Vychádzajúc zo všeobecnej definície ekonomickosti, je táto definovaná ako
úsilie firiem získať väčšiu mieru zisku ako doposiaľ a väčší podiel na trhu, a preto je objektívny rozpor
medzi tvrdeniami žalobcu a výsledkami dosiahnutými jeho činnosťou.

Podľa§2písm.p/zákonač.595/2003Z.z.,naúčelytohtozákonasarozumieinýmprepojenímobchodný
vzťah vytvorený len na účel zníženia základu dane alebo zvýšenia daňovej straty.

Na základe vyššie uvedených skutočností o výsledku dokazovania bolo dôvodné konštatovanie správcu

dane a žalovaného, že medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou ALNES s.r.o., Trenčianska 30,
Bratislava došlo k inému prepojeniu podľa § 2 písm. p/ zákona č. 595/2003 Z.z., t.j. k vytvoreniu vzťahu
len za účelom zvýšenia daňovej straty.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť
alebo priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom
doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

V danom prípade postupoval správca dane v súlade so zákonom, vykonal dokazovanie za účelom
zistenia a objasnenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti. Nadobudnuté
dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na tomto podklade aj správne
žalovaný a správca dane rozhodli, ak konštatovali, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 19 ods. 2
písm.k/a§21ods.1zákonaodanizpríjmovaneoprávnenémuzvýšeniustratyo19000,-€ponechaním

zaúčtovaných nákladov za grafický návrh a výrobu loga spoločnosti bez preukázania jeho súvislosti so
zdaniteľným príjmom v nákladoch ovplyvňujúcich základ dane. Napadnuté rozhodnutie žalovaný aj v
dostatočnom rozsahu v súlade s § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. aj odôvodnil.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250 ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný
nemá zo zákona právo na náhradu trov konania. Preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.