Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. júl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/156/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309221688
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2309221688.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. B., nar. X. L. XXXX, bytom Z. M. XXX/XX,
XXX XX T., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, o

299,77 eur a príslušenstvo, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 27.
júna 2012, č. k. 12Er/1025/2009-32, EX 12161/09, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a.

IV. Povinnému a súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného

spotrebiteľa OFS, so sídlom Nitra, Petzwalova 12, do konania ako vedľajšieho účastníka zastavil
exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., pod spisovou značkou EX
12161/09 a súčasne zaviazal oprávnenú zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume
40,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia. Toto rozhodnutie právne
odôvodnil použitím ustanovení § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196 ods. 1, § 200 ods. 2,
§ 203 ods. 1 E.p. (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom

do 30 júna), ust. 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 45 ods. 1 až ods. 3, § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK (zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení), ust. § 93 ods. 1 až 4
O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016) ust. § 2 písm.
a) a písm. b), § 3 ods. 2, § 8a ZoSÚ2001 (zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom a platnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. do 31.12.2007), ust. § 25 ods. 1 a 2 ZoSÚ2010 (zákon
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení), ust. § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods.
5, § 54 ods. 1 a 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. decembra
2007), § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2, § 23 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení vyhlášky MS SR č. 141/2008 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MS SR
č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky MS SR č. 405/2006 Z.z.
(ďalej len „Vyhláška“), ako i odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 2 písm. a), článok 3 ods.
1 a ods. 2, článok 6 a bod 1 písm. q) jej prílohy, resp. i rozsudky ES vo veciach C-240/98, C-243/2008a C-168/2005. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ozrejmil, že poverením súdu prvej
inštancie č. 5202064106 zo dňa 29. decembra 2009 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD.,
poverený vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie 299,17 eur s príslušenstvom

a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 016155/09
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. v
Bratislave dňa 1. októbra 2009. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský
vzťah na základe Zmluvy o úvere č. 2340218 uzatvorenej dňa 25. júna 2008 medzi oprávnenou a
povinným ako spotrebiteľom (ďalej len „Zmluva“). Rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej

zmluvy oprávnenej bolo potrebné považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku
sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 17 Všeobecných obchodných
podmienok - VOP) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského
úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný (v
pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho
nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je
neprijateľná a teda aj neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka potom nemohla ani založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto
doložky preto nebol spôsobilým exekučným titulom. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 58 ods. 1 v

spojení s § 203 ods. 1, keďže k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávnenej.

2. Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať.
Súduprvejinštancievytklapredovšetkýmzaloženiejehorozhodnutiananesprávnomprávnomposúdení

veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom
zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani
náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru

by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice možno
vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie
je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica
nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo

strany exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Uviedol, že
exekučný súd neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne konanie. Uviedol citácie z rozsudku Súdneho
dvora EÚ sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai z 21.02.2013, z
rozsudkuSpolkovéhosúdnehodvoraIIIZR265/03z13.01.2005aIIIZR16/11z19.05.2011,zuznesenia

Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12 a II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011, z ktorých vyplýva, že
samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej uviedol, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikáciismernice93/13/EHSsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovexekučnéhokonaniananeprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k

prípadnému stanovisku povinného. V danom prípade súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či
zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu
súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a
požiadaťhoouplatnenieneprijateľnosti-idetotižovšeobecnékritériumvýkladuneprijateľnejpodmienky
určené Súdnym dvorom EÚ. Odvolateľ tiež citoval z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave

18CoE/641/2011z30.11.2012.Dôvodpodaniaodvolaniavzmysle§205ods.2písm.b)O.s.p.zdôvodnil
tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony
smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle §
40 ZoRK a nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom
uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,

ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
naprávnepostaveniežalovanéhotam,kdeneexistujú,atopreto,žezvôlezákonodarcuexistujúnainom
mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešná žalobkyňa v rozhodcovskomkonaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a
právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako

ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobkyne na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť
všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z

28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe

exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v
rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O.s.p. Žiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o
súlade§44ods.2vetaprváavetadruháExekučnéhoporiadku,prerozporsčl.1ods.1vetaprváÚstavy

SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej
limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný odôvodňoval odvolateľ tým, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 tak, akoby upravoval konanie bez návrhu,
vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods.
1 písm. b) alebo c) ZoRK, pričom § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Zákonodarcatakoutoformuláciouprepojilvýznam§45ods.2ZoRKsvýznamom§40ZoRKvspojenís§
43citovanéhozákonaavytvoriltakkomplexnýsystém,ktorýniejevnútornerozpornýaumožňujechrániť
oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto

prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou
teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoRK. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil

rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na
výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces

(čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva
na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej
práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodnépostavenieabolosňouzaobchádzanéodlišne.Exekučnýsúdpoužildôvodinéhopostavenia
v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju

vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej
zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v
tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a
Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ namietal, že
nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre

rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu
exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie,v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu
nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť

účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolateľ
uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či

plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek
predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť

len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)
OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient

si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.
Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ
poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu

daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať
i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu

o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úroku z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ani zo zákona ani z
iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho
rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší

súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca
v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí
predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému
sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného

neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto
častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného
exekučného titulu odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla
dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v
2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým

spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných
podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za
každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eura. Či exekučný titul bol
vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahualebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať
len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného
titulu so zákonom.

3. Následne po podaní odvolania súdu doručila s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované

znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho
súdu) návrh konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne
(predbežné) otázky v nasledujúcom znení:

4. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

5. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

6. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho

súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu,
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

7. V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podanie Ústavnému súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej
E.p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E.p bez akejkoľvek časovej limitácie.

8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sa odvolalo tiež Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS, ktoré žiadalo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že pripustí vstup vedľajšieho
účastníka do exekučného konania, alternatívne žiadalo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu
prvejinštancienaďalšiekonanie.Uplatnilositiežnáhradutrovkonania,ktorévšaknevyčíslilo.Združenie
namietalo predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, skutočnosť, že vo veci konal nezákonný súd

a odňatie práva na prístup k súdu. Prvostupňový súd o nepripustení vstupu Združenia do konania ako
vedľajšieho účastníka rozhodoval bez námietky, ex offo, pričom túto otázku nesprávne právne posúdil,
keď svoje rozhodnutie oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2008
zo dňa 25.11.2008, v ktorom rozhodnutí Najvyšší súd právne posudzuje len vedľajšie účastníctvo podľa
§ 93 ods. 1 O.s.p. založené na právnom záujme vedľajšieho účastníka na výsledku sporu a nedotýka

sa druhej skupiny vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p. zavedenej novelou O.s.p. účinnou
od 15.10.2008. Nesúhlasil s tým, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní.
Rozdiel medzi prvou skupinou vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O.s.p., pri ktorej musí byť
preukázaný hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania oproti druhej skupine
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. je ten, že druhú skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný

zákon (z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Ide o jednu z foriem napĺňania cieľov politiky EÚ pri
zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v zmysle čl. 169 ZFEÚ a čl. 38 Charty základných
práv EÚ. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/179/2011 z 24.1.2012,
ktorým tento zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým v exekučnom konaní nebol pripustený vstupvedľajšieho účastníka. Tiež podľa rozhodnutí iných exekučných súdov (OS Piešťany 6Er/84/2009 - 21
z 18.10.2011, OS Dolný Kubín 8Er/22/2011-30 z 3.4.2012 a 10Er/124/2009 - 28 zo dňa 6.6.2012, Os
Humenné 12Er/82/2010-30 z 7.2.2012 a 112Er/714/2009 - 68 z 2.4.2012), tieto s vedľajším účastníkom

riadne konali. Vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je preto zákonný, odôvodnený a
spoločensky žiaduci. V prípade, že by odvolací súd mal pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka
pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej
zmluvnej podmienky, navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu
dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, ktorú Združenie doplní na výzvu súdu. Poukázal na doktrínu

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ CILFIT, podľa ktorej súd vždy musí predložiť prejudiciálnu otázku,
ak vec nepovažuje za acta claire. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 29.11.2011, č. k.
II. ÚS 1658/11, nepredloženie prejudiciálnej otázky, môže znamenať porušenie práva na zákonného
sudcu, resp. takéto rozhodnutie môže vykazovať znaky svojvôle. Prvostupňový súd svojím postupom a
nesprávnou interpretáciou právnych predpisov, navyše ako súd, ktorý bol nezákonný, odňal Združeniu
právo na prístup k súdu podľa čl. 48 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a

slobôd, čo predstavuje neodstrániteľnú vadu konania.

9. Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v

znení účinnom od 1. júla 2016 - ďalej len „C.s.p.“), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362
C.s.p.), oprávnenou osobou - stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 C.s.p. a § 37 ods.
1 E.p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p. a § 44 ods. 2
E.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 ods. 1 a ods. 2, §
363 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie ako i návrh na prerušenie konania v medziach daných

rozsahom a dôvodmi podaného odvolania i návrhu (§ 379 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, nakoľko nebola potreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nebol tu ani dôležitý
verejný záujem na prejednaní veci na nariadenom pojednávaní (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť a návrh oprávnenej
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietnuť (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie si totiž

otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej
doložky,predstavujúcejpodkladpretzv.prvotnéprejednanieirozhodnutievecivrozhodcovskomkonaní)
zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a
žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

11. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, a

tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

12. Podľa § 9a ods. 1 E.p. (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení od 1. júla 2016) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú

ustanovenia Civilného sporového poriadku.

13. Podľa § 470 C.s.p, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (čiže pred 1. júlom 2016).

14. Pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za
pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E.p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania na ÚS SR (§ 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.).

15. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.16. Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu
o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s

ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému
záveru. Inak povedané, postup v zmysle vyššie citovaného ustanovenia predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor

účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E.p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a

nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že
v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom

naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými

mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže

rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

17. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

18. Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

19. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.20. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky

SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky

sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

21. O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvej
inštancie v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

22. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom
výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam
lento,ževprejednávanejvecineaplikoval(okresnýsúd)vrámciposudzovania(ne)prijateľnostizmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia

jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

23. I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade

znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných
práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej

položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a
to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvej inštancie a opierajúcim sa výlučne o
komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

24. Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou
(v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských

rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie

puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.

150/2004 Z. z. novelizujúci O.z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkominým než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

25. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario

(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O.z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký

základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

26. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR
tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

27. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom
podstatným bolo, že súd prvej inštancie sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný

exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

28. V prípade tejto otázky súd prvej inštancie zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do bodu 17 VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo

zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila
nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

29. Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

30. Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,
keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvej inštancie opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O.z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným

súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
tohto rozhodcovského súdu.

31. I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy
nemožnopovažovaťinterpretáciupríslušnéhoustanoveniaVOPpredostieranúodvolaním,ktorejúčelom

bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo
zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na
možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej
povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácichi európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne
šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že
podľa príslušného bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy

na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu
však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia
VOP tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve

tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový,
pretože kým by spotrebiteľ nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby
na všeobecnom súde, túto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, stratil už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou

až blížiacou sa nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti
spotrebiteľa vybrať si k nemu ohľaduplnejší spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe
nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami
predstihne dodávateľa.

32. Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku
sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu
v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka
prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská

doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním
sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru
než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvej inštancie, čiže konečnému záveru o potrebe

vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

33. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,

ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

34. Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

35. Podľa § 386 písm. a) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

36. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

37. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu napadnúť
riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné, boli v zákone
taxatívne stanovené, v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v

znení do 30. júna 2016) odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo všeobecnosti nie je prípustné,
výnimkou je situácia kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti nejakému uzneseniu pripúšťa.
Išlo tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom konaní (riadiacom sa výlučne
úpravou v O.s.p.), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie možno podať odvolanie takmer vždy
a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je. Ak

teda Exekučný poriadok v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je
neprípustné. V zmysle novej právnej úpravy a zavedeniu nových procesných kódexov (tu Civilný sporový
poriadok) zvolil presne opačný postup a v § 357 taxatívne upravuje zoznam uznesení, proti ktorým bude
odvolanie prípustné.38. Odvolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že možnosť rozhodnutia spôsobom uvedeným vo
výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (o nepripustení vstupu Združenia na ochranu

finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania) v Exekučnom poriadku
upravená nie je, čo potom logicky spôsobuje aj to, že Exekučný poriadok nemôže upravovať ani
prípustnosť odvolania voči takémuto výroku. Pri uplatnení už uvedených úvah potom musí byť zrejmé,
že odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, snažiace sa o zvrátenie spôsobu,
akým súd prvej inštancie prejednávanú vec posúdil, nebolo prípustné a ako také muselo byť odvolacím

súdom v zmysle § 386 písm. a) C.s.p. odmietnuté.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd ďalej nezaoberal skutočnosťou, že odvolanie podané
domnelýmvedľajšímúčastníkombolobezďalšiehopodanéoneskorene.Zobsahuspisutotižvyplýva,že
uznesenie súdu prvej inštancie bolo Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako domnelého
vedľajšieho účastníka doručené dňa 3. júla 2012. Posledným dňom na podanie opravného prostriedku

bol 18. júl 2012, pričom odvolanie bolo podané elektronicky dňa 19. júla 2012.

40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že v odvolacom konaní prakticky
úspešnému povinnému (i súdnemu exekútorovi) ich náhradu nepriznal, keď z obsahu spisu jej žiadne
trovy nevyplývajú, resp. žiadne si ani neuplatnili.

41. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

O dovolaní rozhoduje najvyšší súd (§ 35 C.s.p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).