Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. august 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/52/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203139
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203139.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu: CD Consulting,
s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29
705, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 865 421, za ktorú
koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD, proti žalovanej: V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., A. XXXX/

XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 789,96 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Topoľčany č. k. 4C/299/2013-75 zo dňa 04. decembra 2015 a čiastočnom späťvzatí
žaloby, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v časti požadovaného zmenkového
úroku nad výšku 0,06% denne, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti z r u š u j e a konanie v
tejto časti z a s t a v u j e.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti
p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Dňa 04. 04.2013 bol súdu prvej inštancie doručená žaloba žalobcu na uplatnenie pohľadávky
na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje

európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). Žalobca sa
domáhalzaplateniazmenkovéhoúroku0,25%dennezosumy789,63euraod17.10.2009dozaplatenie
a 6% úroku zo zmenkovej sumy 789,96 eura od 31. 12. 2009 do zaplatenia a zmenkovej odmeny 2,63
eura. Uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná
dňa 25. 11. 2008 na zmenkovú sumu 789,96 eura, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne od17. 10. 2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou s doložkou "na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia".

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej náhradu
trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP nepriznal, nakoľko si právo na ich náhradu neuplatnila.
Rozhodnutie právne odôvodnil článkom 2 písm. a/ a 3 ods. 1 a 3 Smernice (Rady) 93/13/EHS o
neprijateľných zmluvných podmienkach, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/ a l/, § 39) OZ (-
zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ust. zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch (§ 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 6), citované ust. § 265 Obchodného zákonníka
(zák. č. 513/1991 Zb.) a ust. zák. č. 191/1950 Zb. (Zákona zmenkového a šekového - článok I. § 77
ods. 1 a 2, § 10 , § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1 - 3 a § 48 ods. 1 a 2). Mal za to, žesúd je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) povinný z úradnej povinnosti
skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom
konaní uplatňuje právo zo zmenky, keď z činnosti súdu je mu známe, že pôvodný remitent - spoločnosť

POHOTOVOSŤ, s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov, a preto si zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola
predmetná zmenka vystavená a vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy. Vychádzal z názoru, že
nariadenie č. 861/2007 v článku 9 ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov
potrebných na rozhodnutie, pričom keďže žiadne pravidlá nariadenie neobsahujú, v súlade s týmto

ustanovením je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky, keď žiadne ustanovenie
uvedeného nariadenia č. 861/2007 Z. z. nevylučuje skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho
vzťahu, ktoré je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je odporca prípadne nečinný; článok 7 ods. 3
nariadenia ustanovuje len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti odporcu konať, vydať rozsudok, čo však
neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský
vzťah, keď cieľom nariadenia v žiadnom prípade nebolo v konaniach s nízkou hodnotou sporu vylúčiť

ochranu spotrebiteľa, ktorého vysoká úroveň ochrany je jedným zo základných princípov Európskej
únie a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo. V zmysle článku 3 nariadenia sa jedná o
cezhraničný spor, keď právomoc slovenských súdov je daná článkom 16 bodu 2 nariadenia č. 44/2001 Z.
z. o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a vecne
príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1 písm. a/ nariadenia

č. 861/2007 okresný súd, nakoľko táto skutočnosť bola oznámená Komisii. Keďže ide o cezhraničný
spor, bolo potrebné určiť rozhodné právo a potom dospel k záveru, že je potrebné aplikovať článok 6
ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky a vtedy sa určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom, teda daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom SR, nakoľko

zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, v tejto bolo aj platobné miesto a sídlo pôvodného
remitenta a až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. Konanie je písomné
v zmysle článku 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007, avšak v právnej veci nariadil pojednávanie, nakoľko to
považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania - oboznámením sa so spisom sp. zn. 11Er/538/2010,

zmluvou o úvere č. 4381716 uzavretou medzi predchodcom žalobcu - spoločnosťou POHOTOVOSŤ
s.r.o. Bratislava a žalovanou na zistenie, či predmet konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým,
aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

3. Súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalobcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 OSP, pričom

vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav:

4. Dňa 23. 10. 2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so žalovanou na predtlačenom
formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 464,71eur (ďalej len
"zmluva o úvere"). Žalovaná sa zaviazala úver zaplatiť zvýšený o poplatok 443,47- eur v 12 mesačných

splátkach po 75,68 eur počnúc 12. 01. 2009. V zmluve je uvedené, že peňažné prostriedky boli
poskytnuté na výkon zamestnania a na druhej strane zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, kde v článku 14 sú uvedené ustanovenia dohody o vyplnení zmeniek, podľa ktorých na
zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie je vyplnená
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú

sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, t.j
keď dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí
včas poslednú splátku alebo jej časť. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo
zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý
dlh. Zároveň žalovaná dňa 25. 11. 2008 podpísala veriteľovi zmenku s tým, že zaplatí za túto zmenku

pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava sumu 789,96 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne
od 17. 10. 2009, pričom zmenková suma ako aj dátum začiatku úročenia boli do zmenky dopísané
dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené, že je splatná „bez protestu“, „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a že je splatná pre POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava. V exekučnom konaní tunajšieho súdu sp.zn.11Er/538/2010 sa spoločnosť POHOTOVOSŤ

s.r.o., Bratislava ako oprávnená domáhala voči žalovanej ako povinnej vymoženia sumy 789,96 eur
s prísl., pričom k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doložená zmluva o úvere
č. 4381716 zo dňa 25. 11. 2008 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava sp. zn. SR
00870/10, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky (blankozmenky) vystavenej dňa 25. 11. 2008.Súduznesenímč.k.11Er538/2010-9zodňa30.09.2010 zamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a uvedené uznesenie sa stalo právoplatným dňa 20. 01. 2011a
následne ďalším uznesením zo dňa 12. 08. 2011 bolo exekučné konanie zastavené a uznesenie sa stalo

právoplatným dňa 31. 08. 2011.

5. V prvom rade súd prvej inštancie skúmal, či sa v danej veci jedná o spotrebiteľský vzťah, bez
ohľadu na to, že sa uplatňovalo právo zo zmenky. Pôvodný remitent - Pohotovosť s.r.o sa zaoberá
poskytovaním úverov, preto si zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola podkladom

pre vystavenie zmenky. Uzavrel, že zmluva je spotrebiteľskou, keďžče napĺňa znaky uvedené v §
52 Obč. zákonníka, ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, v danom prípade sa jedná o
spotrebiteľský úver upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to napriek tomu, že v zmluve o
úvere je zaznačená kolonka účelu úveru „na výkon zamestnania“; z úradnej činnosti je súdu známe, že
pri zmluvách uzatváraných veriteľom v danom období bolo uvádzané uvedené použitie zmluvy úveru,
keď v iných konaniach (najmä v exekučnom konaní) boli mnohé zmluvy už súdmi označené za zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, preto mal súd dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru.
Keďže pri pochybnostiach o obsahu zmluvy platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, musel dospieť
k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na
výkon zamestnania, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí, a keďže účel vyznačený v zmluve
súdu preukázaný nebol, vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely, pričom

aj samotný odporca uviedol, že si bral úver nie za účelom výkonu zamestnania, ale z dôvodu, že
zamestnanie stratil; bezpečným preukázaním teda nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolením, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Po preskúmaní
celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd dospel k záveru, že

zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a zároveň sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne
na prospech veriteľa, teda vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy sa celá zmluva (jej
obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorá
skutočnosť spôsobuje jej absolútnu neplatnosť, z ktorého dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ

s.r.o. ako veriteľovi vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku 17 Všeobecných
podmienok, z čoho potom vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej
vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné na základe takto vyplnenej zmenky úspešne sa domáhať
akýchkoľvek práv - v tomto smere vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 05.
2008 sp. zn. 4Obo/161/2007 a hoci použitie zmenky bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.

01. 2011, neznamená to, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno
zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na to,
že zabezpečenie nárokov zmenkou zákon č. 258/2001 Z.z., v § 4 ods. 6 pripúšťa len do výšky 30%
z istiny poskytnutého úveru. Konštatoval, že zmenka znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa na
vyplnenie blankozmenky a po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej

zo spotrebiteľskej zmluvy sťažuje ešte viac, ak nie je priamo znemožnené. Súd s poukazom na nález
IV. ÚS 457/10, podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolanie dané právom nevzhliadol
dôvod na presadzovanie iného názoru, vedomý si prísnej formálnosti zmenkového práva, ktoré nie
je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku ktorej dochádza k zneužitiu zmenkových inštitútov v
neprospech jednej zmluvnej strany. Vyslovil, že indosácia zmenky je v zjavnom rozpore s § 54 ods. 1 OZ,

podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť svoje postavenie. Ak dohoda o vypĺňanom práva
pri blankozmenke nezohľadňuje vyššie uvedené práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky
vymôcť od spotrebiteľa priaznivejšie plnenie, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Obo/161/2007 z 16. 01. 2007). Na záver vyslovil, že ust. čl. 14 VPPÚ je v rozpore s §
3 OZ a ustanoveniami § 53 a § 54 OZ a spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi právneho

vzťahu, a preto je zmenka neplatná, keď bola vystavená na základe tohto zmluvného dojedania. Postup
pôvodného veriteľa a žalobcu aj s poukazom na rozhodcovské a exekučné konanie, prevod zmenky
na subjekt so sídlom mimo územia SR, aby mohla byť zmenka uplatnená na území SR podľa el. 4 ods.
1 Nar. EP a Rady č. 861/2007, ktoré konanie by malo byť písomné a bez prejednania veci, kedy by
nedošlo k skúmaniu spotrebiteľského vzťahu účastníkov súd hodnotil ako konanie v rozpore s dobrými

mravmi. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

6. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
žalobe a priznania náhrady trov odvolacieho konania v uplatnenej výške. Mal za to, že konaniemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie je aj

prekvapivým rozhodnutím, čo vyplýva zo skutočností, že žalovaná uplatnený nárok nepoprela, ale
najmä vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR,
(na ktorú v odvolaní poukazuje). Uviedol, že podľa dostupných informácií ani žalovaná dokazovanie
žiadne nenavrhla, pričom toto je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou a prejednacia
zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Predložil súdu ako dôkaz o

svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva, pričom zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo, a preto
neexistovalaokolnosť,ktorábyodôvodňovalavykonanieďalšíchdôkazovnevyhnutnýchprerozhodnutie
vo veci. Uviedol, že ust. § 120 ods. 1 OSP je možné využiť len výnimočne a v danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky,

keďže z uskutočnených prednesov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy - v danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil, že predpokladom vydania rozsudku
bolo výlučne predloženie originálu zmenky, keď zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine ako takej samo jeho právo navrhovateľa. Ďalej vyslovil, že žalovaná mohla vzniesť námietky
voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu

uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením - súd samotný nie je legitimovaný na to, aby
námietky voči zmenke vznášal za žalovanú a ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a
súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností a z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukazovalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa, teda neobjektívne podporil žalovanú

v tomto konaní bez jej vôle. Dodal, že súd prvej inštancie navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal
podľa neho z nesporných skutočností, ktoré však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol, takéto skutočnosti
jednoznačne nemožno považovať za nesporné, keďže účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a ak
súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie

nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť, prvostupňový súd dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie
príslušných predpisov a práva Európskej únie, súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že je v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka neplatná dohoda o vyplnení zmenky a zároveň uviedol, že nakoľko
zmluva o úvere je absolútne neplatná, návrh zamietol. Poukázal na to, že je majiteľom zmenky, a nie

je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou,
zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať,
či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené - prvostupňový súd sa aplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených zák. č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu, v konaní si uplatňuje bezpodmienečne záväzok odporcu, že za zmenku zaplatí, avšak

súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Poukázal na to, že
prvostupňový súd ignoroval § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky; keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná,
tým menej tak môže činiť sám súd, keď tiež dôkazné bremeno spočíva na žalovanej (povinnom) a

nie na ňom ako oprávnenom a prenesenie dôkazného bremena pri kauzálnych námietkach nie je
možné, je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky, avšak námietka musí
byť vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým tá nesie v tejto situácii dôkazné bremeno, nie je
prípustné,abytútoúlohuainiciatívunaseba(protivôliodporcu)prevzalsúdasuplovalaktivitužalovanej,
pričom uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, a preto v záujme zachovania rovnosti strán

súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením
ust. § 5 ods. 1 OSP, porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu, vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný
právny úkon, uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní

nevzniesol, sú po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom
je po indosovaní irelevantný, pričom tento vzťah - jeho obsah mu nie je ani známy. Poukázal na
rozsudok NS ČR zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý vychádzal z rovnakej právnej
úpravy, a teda je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou
podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, a že tomuto zákonu odporuje; zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, a uplatňovaný nárok

je tak v celom rozsahu dôvodný. Považoval za potrebné vyjadriť sa i k záveru o tom, že dohoda o
vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku - samotný
zákon pripúšťal vystavenie zmenky, limitovaná bola len výška zabezpečenia, zmenka preto mohla byť
používaná a aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vypĺňovacom práve zákonodarca
pripúšťal, z čoho vyplýva, že dohoda o vypĺňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť

neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Poukázal na uznesenie KS v Banskej Bystrici zo
dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie KS v Košiciach zo dňa 13. 06. 2014 sp. zn.
4CoZm/3/2014 vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ktoré rozhodnutia potvrdzujú
jeho závery (a ktoré rozhodnutia k odvolaniu pripojil spolu s rozsudkom NS SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo
dňa 22. 10. 2008).

7.Vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalovanej podané nebolo.

8.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejlen
„CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a
napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. Nakoľko odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nepovažuje vo svojom
rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté podstatné dôvody,
ktoré sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov

vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad. Využijúc postup podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje
len na skonštatovanie jeho správnosti.

9. Žalobca prípisom doručeným súdu 22.12.2015 zobral späť žalobu v časti týkajúcej sa uplatnenia
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne tak, že vzal žalobu späť vo výške 0,19 % denne. Žalovaná

na výzvu súdu neoznámila výslovný nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.

10. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11 Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
12. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

13. Podľa § 370 ods. 2 druhej vety CSP, ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

14. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť, keď už rozhodol súd prvej inštancie ale jeho
rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie

nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

15. Žalobca žalobu vzal čiastočne späť, žalovaná so späťvzatím nevyslovila nesúhlas, preto odvolací
súd v súlade s ustanovením §370 ods. 2 druhej vety CSP pripustil vzatie žaloby rozsudok v tejto časti

zrušil a konanie zastavil.

16. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa bola žaloba na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4
ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca

domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého
návrhu je žalobca ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná,
pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.17. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky

a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou. Jednou
zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v
spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného
práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd

musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť
súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 Nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na
základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá, a nemal by ani
možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z Čl. 8 a 9

uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná
možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa Nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho
dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,

procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 Nariadenia.

18. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako základný procesný predpis platný v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, ktoré v
tretej vete odseku 1 umožnilo súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak

ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj
základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach
právneho predchodcu žalobcu so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť
spotrebiteľského vzťahu a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal
charakter tohto vzťahu. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek

pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere
boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, lebo boli vopred pripravené pre
veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu

konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanému za účelom výkonu zamestnania.
S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp.
jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu
vzniknutého medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel

jej uzatvorenia uvedený nebol.

19. Odvolací súd preto neprijal právny názor žalobcu, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 (ďalej

len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa
čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem vhodnej ochrany
spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany
spotrebiteľa. Vhodnú ochranu spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany

spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ zahŕňajúci aj povinnosť
vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom
z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.

20. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je však vo svetle judikatúry Súdneho
dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká
súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľoma spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa
ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj Čl. 14
Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny

súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých
zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušeniezásadyefektivity.Vtakomtoprávnomrežimejenemožnéalebominimálneneprimeraneťažké,
aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné
skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

21. Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
Slobodná vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej
dohody však žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca
a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech odporcu. Kým rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú
konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa.

Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v oblasti spotrebiteľských právnych
vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky bolo odporcovi zhoršené jeho zmluvné
postavenie. Pritom potreba vystavenia a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala odporcovi zo
zmluvy, ale len zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj
ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je
pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto

dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

22. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a
keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila zmenky používať (do 31.12.2010) aj v

spotrebiteľských vzťahoch, javí sa byť spornou. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu
v prekvapivom rozhodnutí prvostupňového súdu, čo považoval za vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti konať pred súdom. Prvoinštančný súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia konštatoval
svoj postup, preto námietka žalobcu o prekvapivom rozhodnutí je nepravdivá. Odvolací súd nezistil
žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

23. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa vo veci v Zbierke súdnych rozhodnutí SR bolo pod číslom 93/2015
publikované spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra
2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu
k ochrane spotrebiteľa, ktoré správnosť prijatých záverov (oboch) súdov potvrdzuje.

24. Tiež zákon č. 191/1950 Sb. a OSP reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z.
účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek
2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky
vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na

jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa
uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť
zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo
na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky

3,4, § 114 ods.2 OSP, v ktorých upravil náležitosti žaloby pri nároku uplatnenom zo zmenky a sankciu
za nesplnenie povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej zmluvy a poučenie
žalovaného o možnosti uplatňovania námietok. Uvedené tiež správnosť prijatých záverov potvrdzuje.25. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie
rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch. Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo

vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca v dôvodoch odvolania neuviedol k uvedenému
právnemu posúdeniu veci nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor
na skúmaní tohto právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na základe
ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj prijaté stanovisko NS SR v judikáte R
93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod za vyvrátený.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola
žaloba zamietnutá za vecne správny, a preto ho podľa § 387 CSP ako potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a§ 256 ods. 1 CSP
tak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej v plnom rozsahu, pretože bola v odvolacom

konaní úspešná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).