Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Trnava

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Vladimír Tencer

Forma rozhodnutia – Uznesenie

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5Tos/130/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315010758
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2315010758.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci odsúdenej Q. K., pre prečin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, o
sťažnosti odsúdenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 8.6.2016, č. k. 2Nt/21/2015-54,
na neverejnom zasadnutí dňa 29.9.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdenej Q. K., nar. XX.XX.XXXX, z a
m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 8.6.2016, č.k. 2Nt/21/2015-54 súd rozhodol tak, že podľa
§ 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh odsúdenej Q. K. na povolenie obnovy konania v trestnej veci
Okresného súdu Galanta, sp. zn. 29T/118/2014 zamietol.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odsúdená Q. K. podala na Okresný súd Galanta návrh na
povolenieobnovykonaniavtrestnejvecivedenejnaOkresnomsúdeGalantapodsp.zn.29T/118/2014z
dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti, súdu skôr neznáme a to že jej advokát v zákonnej lehote odpor
proti trestnému rozkazu nepodal, hoci ona sa počas prípravného konania nepriznávala ku spáchaniu
skutku, v čase skutku na mieste činu nemohla byť. Spoluobžalovaný H. proti trestnému rozkazu odpor
podal a po vykonaní dokazovania bol rozsudkom spod obžaloby oslobodený.

Súd po oboznámení sa so spisovým materiálom a po vypočutí odsúdenej dospel k záveru, že v danom
prípade neboli splnené podmienky obnovy konania uvedené v § 394 Trestného poriadku. Skutočnosť, že
T. H. bol spod obžaloby oslobodený, samo o sebe neodôvodňuje povolenie obnovy konania vo vzťahu k
odsúdenejK.,prirozhodovanívovzťahukspoluobžalovanémuH.sakonštatovaloženebolopreukázané
prepojenie obžalovaného H. s (vtedy) už odsúdenou K. a teda nebolo preukázané, že by sa (H.) dopustil

žalovaného skutku. Súd ďalej konštatoval, že odsúdená proti trestnému rozkazu odpor nepodala a jej
obrana, že podanie odporu opomenul jej obhajca, neobstojí, pretože obhajcu si zvolila odsúdená sama
a aj ona sama mohla, v prípade ak nesúhlasila s odsúdením, odpor podať. Podľa názoru súdu nie
sú obhajobou predkladané dôkazy novými skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré by boli súdu predtým
neznáme a ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu.

Proti tomuto uzneseniu podala ihneď po vyhlásení uznesenia odsúdená sťažnosť. Písomne ju
odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu tak, že odsúdená od začiatku popierala vinu, poukazovala
na nedostatky a jednostrannosť vyšetrovania skutku, predložila lekárske potvrdenie, z ktorého je zrejmé,

že v čase spáchania skutku sa nachádzala v Žiline. Obžalovaný H. podal proti trestnému rozkazu odpor,
hlavné pojednávanie sa nariadilo len vo veci obvineného H. a tam sa preukázalo, že obvinený H. saskutku nedopustil. Závery oslobodzujúceho rozsudku sa v plnej miere vzťahujú aj na spolupáchateľku,
odsúdenú K., keďže nebolo preukázané žiadne prepojenie medzi týmito spoluobvinenými, čím má
byť po skutkovej stránke zrejmé a preukázané, že ani táto sa skutku nedopustila. Trestný rozkaz bol

vydaný nezákonne, keďže v súdnom konaní neskôr vyšli najavo skutočnosti a dôkazy, pre ktoré bol
spoluobžalovaný H. spod obžaloby oslobodený. Dôkazy sa nemohli vykonať aj vo vzťahu k Q. K., keďže
táto nepodala odpor, ale tie dôkazy môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie aj vo vzťahu k nej. Prokurátor
sa práva na podanie sťažnosti vzdal.

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom
alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí
podmienky obnovy konania podľa § 394.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Preskúmaním obsahu prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou odsúdeného
sťažnostný súd zistil, že toto bolo urobené v súlade so zistenými skutočnosťami, na ktoré potom súd I.

stupňa správne aplikoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku. Okresný súd správne postupoval
pokiaľ sa riadil vyššie citovanými zákonným ustanoveniami a obnovu konania v uvedenej trestnej veci
nepovolil práve pre absenciu zákonných podmienok.

Aj podľa názoru krajského súdu, skutočnosti a námietky uvádzané v rozsahu písomného podania

odsúdenej nemožno považovať za nové, súdu skôr neznáme a zároveň za také, ktoré by mohli mať
vplyv na zistenie skutkového stavu veci, nakoľko vyššie uvedené dôkazy musia byť spôsobilé odôvodniť
iné rozhodnutie o vine, prípadne treste.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať predovšetkým na to, že jedinou skutočnosťou, ktorú odsúdená

preukazuje ako novú, súdu skôr neznámu, je tá, že spoluobžalovaný H. bol v konaní pred súdom spod
obžaloby oslobodený. Obžalovaný mal podľa odsúdenej na hlavnom pojednávaní uviesť že nevlastnil
Mercedes, svedkyňa D. predtým neuvádzala, že nosí okuliare, svedkyňa E. mala povedať, že žena mala
jazvu alebo niečo na tvári a ona jazvu nemá. Sama odsúdená tiež opakovane potvrdzuje, že nepodala
voči trestnému rozkazu, ktorým bola uznaná vinnou, odpor, a to z dôvodu, že tak neurobil jej obhajca,

pričom ide o jej neznámy dôvod. Zopakovala, akými argumentami sa bránila v prípravnom konaní-
návšteva lekára v čase spáchania skutku, priebeh rekognície.

K argumentu obhajcu odsúdenej, že závery oslobodzujúceho rozsudku voči T. H. sa plne vzťahujú aj na
odsúdenú Q. K., treba uviesť že tento je zavádzajúci a nesprávny. V konaní pod sp. zn. 29T/118/2014 sa

vykonalo hlavné pojednávanie a na ňom sa realizovali dôkazy výlučne voči obžalovanému H. T., nakoľko
trestný rozkaz sa voči obžalovanej K. stal právoplatným. Q. K. bola vypočutá v pozícii svedkyne, bývalej
spoluobžalovanej. Nevypovedala inak ako v prípravnom konaní. Svedkyňa D. dokonca označila Q. K.,
v pojednávacej miestnosti sediacu svedkyňu, za osobu, ktorej odovzdala peniaze. Ďalej svedkyňa D.
vypovedala k osobe obžalovaného H., rovnako ako svedkovia C., V.. A., J.. E., M., D.. Ak aj títo svedkovia

boli dopytovaní na ženu, ktorej mali byť odovzdané peniaze, tak sa k nej nevedeli bližšie vyjadriť.

Súd v pôvodnom konaní vyhodnocoval dôkazy realizované na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k
obžalovanému T. H. a nie k už (vtedy odsúdenej) Q. K.. Súd vyhodnotil, že nie je preukázané, že
skutok spáchal obžalovaný, pretože zostáva spochybnené, že obžalovaného opoznala svedkyňa a tiež

je spochybnené, že by ma obžalovaný reálnu možnosť presunúť sa na miesto činu.

Zo záveru odvolacieho súdu v pôvodnom konaní, že nebolo preukázané prepojenie obžalovaného s
odsúdenou, v žiadnom prípade nemožno usúdiť, že tým je preukázané, že sa Q. K. skutku nedopustila.Totokonštatovaniejemožnévyložiťajtak,ženebolopreukázanéprepojenieT.H. kosobeužzauvedený
trestný čin odsúdenej, preto bol tento (H.) spod obžaloby oslobodený. Nič to neznamená ku skutočnosti
odsúdenia Q. K..

Opakovane treba zdôrazniť, že obhajoba neuviedla, ktoré z dôkazov na hlavnom pojednávaní sú tými
novými skutočnosťami, ktoré boli súdu neznáme vo vzťahu k osobe Q. K.. Je nesprávny záver obhajoby,
že všetky skutočnosti a dôkazy z ktorých vychádzal súd vo veci obžalovaného H., sa v rovnakej
miere vzťahujú aj na odsúdenú, nemožno tvrdiť, že z pôvodného konania Okresného súdu Galanta

jednoznačne vyplynulo, že T. H. a Q. K. sa žalovaného skutku nedopustili. Takýto záver nevyplýva ani z
priebehu konania pred súdom, ani z rozsudku vydaného v pôvodnej veci. Taký záver možno vztiahnuť
len na osobu T. H., ktorý bol na tom podklade aj spod obžaloby oslobodený. Za novú, skôr neznámu
skutočnosť nemožno ani v žiadnom prípade považovať fakt, že obhajca odsúdenej opomenul podať
odpor voči trestnému rozkazu. A nemôže ňou byť ani presvedčenia obhajcu odsúdenej o nezákonnosti
vydaného trestného rozkazu z dôvodu iného rozhodnutia o vine voči jednému obžalovanému po

následnom dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní po podaní odporu práve zo strany tohto
jedného obžalovaného.

Z vyššie citovaných ustanovení tiež vyplýva, že podmienkou pre povolenie obnovy konania sú nové
skutočnosti, ktoré vyšli najavo, avšak tieto musia mať v zmysle vyššie citovaných ustanovení aj

náležitosť, že by mohli sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu. Žiadne takéto skutočnosti súdu predložené neboli, a preto okresný súd
postupoval správne, keď návrh odsúdenej na povolenie obnovy konania v zmysle § 399 odsek 2

Trestného poriadku zamietol.

Nakoľko ani krajský súd v postupe okresného súdu nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona
a nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť odsúdenej Q. K., ako
nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.