Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 5C/515/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220727
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Szárazová
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2015:4212220727.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky sudkyňou JUDr. Evou Szárazovou v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, N.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: XX XXX XXX proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Súd návrh na p r e r u š e n i e konania z a m i e t a.

Súd odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 1.327,57 eur z
titulu majetkovej škody a sumy vo výške 265,51 eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s
dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 6023/2010. Súdny exekútor podľa
procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku
mal predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej aj „ exekučný
súd “) spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť
prijal na ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou
žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ
poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v
znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi
a to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom
ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v
rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. s tým, že prejednávanie
a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských
komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako rozsudok
Rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku ( ďalej aj „ O.s.p. “ ) a neskôr Exekučného poriadku ( ďalej aj „ ExP “ ). Poukázal, že v exekúcii
vedenej podľa označených procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon navrhovateľ

označil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010,
podľa ktorého v tomto prípade sa nemal robiť rozdiel medzi exekučnými titulmi a exekučný súd mal
mať zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska zápisnica. Exekučný
súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a
nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a
vykonanie exekúcie až dňa 22.3.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 334 dní, pričom nemala existovať okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,
že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.
Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do
spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:
- majetková škoda v celkovej výške 1.327,57 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občiansko súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.
Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany
exekučného súdu.
- nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 265,51 eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonnom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má
byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako
spravodlivú satisfakciu za údajné konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobiť neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V ďalšom navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného
súdu SR týkajúce sa primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania sumu 265,51 eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet ako 20% z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom.

Odporca vo vyjadrení k návrhu doručenému tunajšiemu súdu dňa 22.7.2014 poukázal na zmätočnosť
podania navrhovateľa, keď v návrhu nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím
dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej odporca
poukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si
uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ neuviedol,
aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na
to, že dňa 23.4.2012 boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na to, že dňa 27.9.2012 bol okresnému súdu doručený
návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide

o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po
doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadostí,
napriek tomu navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej odporca uviedol,
že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné
rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol
odporca, že prax ukázala dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočného vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ (AsturcomC-
40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Ďalej odporca poukázal
na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 resp. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Vzhľadom na túto právnu úpravu, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Ďalej poukázal odporca
na znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku pred dňom 1.6.2011. V dôvodovej
správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku je uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor SR. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudku aj pred dňom 1.6.2011. Ďalej
odporca poukázal na judikatúru ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V
otázke existencie prieťahov v konaní poukázal odporca tiež na § 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013 a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ako vyplýva zo
skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom, navrhovateľ sa v niektorých prípadoch o škode musel
dozvedieť v období pred dňom 23.4.2009, teda v prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
15 dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej lehoty
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po troch rokoch od tohto dňa. Vzhľadom na
uvedené odporca vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku pri ktorom došlo k
uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009, t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 1.327,57 eur, poukázal odporca na ustanovenie § 17 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať
vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení
a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda
skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka
prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na
nasledovné. Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu

navrhovateľa, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukázal
odporca na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae
pre uplatnenie nároku na súde, v tejto súvislosti poukázal odporca na judikatúru zaoberajúcu sa
touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 (V závere
odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný
(z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež
rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012
sp. zn. 20CoE 94/2012 („uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia oprávneným zvoleného
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného
súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovkého rozsudku,
pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre
oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.“). Navrhovateľ mal
možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Rovnako
upozornil odporca na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým
návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal
požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a
ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia
okresného súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k
riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal
a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je
odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil
navrhovateľ v tomto konaní, pretože nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom
preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto
záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v sume 265,51 eur, čo predstavuje 20 % z vymáhanej istiny u exekučného súdu, odporca
vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že nemajetková ujma u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišná a jej požadovaná výška nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
V ďalšom poukázal odporca na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a teda nemožno
dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v
prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. S prihliadnutím na
charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
Taktiež odporca poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
prípadnou škodou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí
ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Na pojednávanie konané dňa 27.1.2015 sa účastníci konania a právny zástupca navrhovateľa
nedostavili. Právny zástupca navrhovateľa, ktorý mal doručenie predvolania vykázané dňom 19.1.2015
elektronickým podaním zo dňa 23.1.2015 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že požiadali o
prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, o ktorom
musí súd rozhodnúť, a preto považujú účasť na pojednávaní za nehospodárnu. Zároveň nesúhlasili, aby
sa pojednávalo v ich neprítomnosti.
Súd poukazuje na § 119 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je potrebné, aby dôvod na odročenie
pojednávania bol súdu oznámený bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom účastník dozvedel
a je potrebné, aby v návrhu na odročenie pojednávania bol uvedený deň, keď sa účastník o dôvode
dozvedel. Ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa nespĺňalo uvedené podmienky, pričom
súd ho nepovažoval ani za odôvodnené ani za podané včas, pretože elektronickým podaním bolo

zaslané až 24.1.2015, pričom o navrhovateľom uvádzanom dôvode na prerušenie konania a odročenie
pojednávania (rozhodovanie o prejudiciálnej otázke) musel vedieť už v deň doručenia predvolania,
resp. ešte pred týmto dňom, nakoľko OS Prešov o predložení týchto otázok rozhodol už uznesením zo
dňa 7.10.2013. Súd žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania neakceptoval,
pretože hodnoverným spôsobom nepreukázal dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Možnosť
zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25 ods. 3 O.s.p. a tiež § 16 ods.
1 zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by
zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii). V neposlednom
rade sa poukazuje na to, že návrh na prerušenie konania z dôvodu riešenia údajnej prejudiciálnej otázky
nie je v danom prípade dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania vo veci.
Odporca mal doručenie predvolania riadne vykázané dňom 19.1.2015, svoju neprítomnosť taktiež
ospravedlňoval e-mailom zo dňa 23.1.2015. Súd podľa § 101 odsek 2 O.s.p pojednával v neprítomnosti
účastníkov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením oznámenia európskej komisie, výpisom obchodného
registra navrhovateľa, spisom 8Er 489/2010 OS Komárno, žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, rozsudkom stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s. Bratislava, spisom Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu návrhu a ostatnými
k spisu pripojenými dokladmi a zistil tento skutkový a právny stav:

Dňa 22.4.2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme
zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 (ďalej
aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným Mária
Mezeiová, exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 2.3.2010 č. SR
00395/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 460,73 eur s príslušenstvom. Dňa 23.6.2010 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti
bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre advokátsku
kanceláriu Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, ako aj vyššie citovaný
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru a
výpis oprávneného z obchodného registra. Uznesením exekučného súdu 8 Er 489/2010-11 zo dňa
24.2.2011, právoplatné dňa 30.5.2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu 8 Er 489/2010-22,
právoplatným dňa 10.4.2013 bola exekúcia zastavená.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení od 1.1.2009 do 31.12.2010 ( ďalej aj „ citovaného
zákona “ ) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone
verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu,
nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov
nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť
konania ďalšie predpoklady neskúma.
Citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup,
ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu
zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú
a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát
podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v
príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu a teda nesprávny

úradný postup bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. V § 19 ods. 1 veta prvá citovaného
zákona je upravená subjektívna premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ktorá je 3 ročná a začína plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode dozvedel. Citovaný
zákon však neupravuje objektívnu premlčaciu dobu pre náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným
postupom. Objektívnu premlčaciu dobu upravuje Občiansky zákonník. Podľa § 106 ods. 1, 2, OZ právo
na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na
zdraví. Citovaný zákon nič nemení na všeobecnej podstate premlčania, ktorá účastníkovi, v neprospech
ktorého bola vznesená dôvodná námietka premlčania, prináša nepriaznivý dôsledok v podobe zániku
nároku. Ustanovenie § 19 ods. 1 vety prvej citovaného zákona neuvádza ako predpoklad počiatku
plynutia premlčacej doby vedomosť poškodeného o tom, kto sa škodu zodpovedá, prípadne ktorý orgán
štátu škodu spôsobil (na rozdiel od ustanovenie § 106 ods. 1 OZ ) a to z toho dôvodu, že subjektom
zodpovedným podľa citovaného zákona je vždy štát. U nárokov zodpovednosti za nesprávny úradný
postup sa uplatňuje iba jediná a to subjektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 19 ods.
1 veta prvá citovaného zákona, ktorá začína plynúť okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody
dozvedel, teda kedy zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne aj jej
rozsah. Predbežné prejednanie nároku na náhradu škody sa vyžaduje aj pri nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 15 a nasledujúci citovaného zákona.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu
náhradu majetkovej škody vo výške 1.327,57 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 265,51
eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom
súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 23.6.2010, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 24.2.2011. Uznesenie
exekučného súdu 8 Er 489/2010-11 zo dňa 24.2.2011 bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného
a nadobudlo právoplatnosť dňa 30.3.2011, v ktorý deň mal už oprávnený poznatky, kedy exekučný
súd rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej
škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá oprávnenému mala vzniknúť. Žiadosť navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, exekučný súd vydal citované uznesenie
dňa 24.2.2011, a preto má súd za to, že námietka premlčania nie je dôvodná. Všeobecná trojročná
premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od
9.7.2010, ktorý deň nasleduje po dni, na ktorý pripadá 15. deň plynúci od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu a uplynula dňa 9.7.2013.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci samej
a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné,
že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní
dňa 27.1.2015 , lehota 6 mesiacov už uplynula.

Citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 23.6.2010 bola
exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol citovaným uznesením dňa 24.2.2011.

Súd konštatuje, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, ktorá uplynula dňa 9.7.2010. Nie každé nedodržanie zákonnej
lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75).
Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2
Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem
„zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I.
ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský
rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp.zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp.
zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd uvádza, že postup exekučného
súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v
predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje
jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 8 Er 489/2010 je aj
zmluva o úvere zo dňa 1.4.2009 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď
exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať
do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd opakuje, že obzvlášť pri
spotrebiteľských veciach, je 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 mimoriadne krátka na to, aby exekučný
súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych
predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Tým je nutné konštatovať, že nie je
splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým
je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým
je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup
zistený nebol.

Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 23.1.2015 navrhol prerušiť konanie vo veci na základe
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. z dôvodu, že pred Okresným súdom Prešov prebieha
konanie č.k. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť
uvedený súd v exekučnom konaní na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo
plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu
transpozície smerníc EÚ zameranými na ochranu spotrebiteľa. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým,
že zodpovedanie prejudiciálnych otázok, ktoré navrhla položiť žalovaná (Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR) v spomínanom súdnom konaní Súdnym dvorom Európskej únie má
pre ďalší priebeh a rozhodovanie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody
má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na
výkon exekúcie na podklade rozsudku rozhodcovského súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Predmetom navrhnutých prejudiciálnych otázok je vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením komunitárneho práva nečinnosťou orgánov štátu pri výkone verejnej moci pri súčasnej
nečinnosti a nezáujme poškodeného na hájení svojich práv, vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou
za škodu a zodpovednosťou za bezdôvodné obohatenie a posúdenie otázky, či má byť prednostne
uplatňovaným nárok na náhradu škody škodu voči štátu alebo nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tretiemu subjektu, ktorý sa v dôsledku porušenia komunitárneho práva orgánom štátu
pri výkone verejnej moci bezdôvodne obohatil.
S poukazom na predmet tohto konania - náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemá súd
za preukázané, že zodpovedanie vyššie uvedených otázok má relevanciu pre toto konanie. Prerušenie
konania je v takomto prípade v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania,
zakotvenej o.i. v § 6 a § 100 ods. 1 O.s.p..

Vzhľadom k dôvodom zamietnutia žaloby uvádzaným vyššie má súd za to, že v danom prípade
nie sú dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože zodpovedanie
prejudiciálnych otázok, na ktoré navrhovateľ poukazuje nemá význam pre rozhodnutie v tomto konaní,
nakoľko odpovede na predmetné otázky nemajú vplyv na právne posúdenie tohto prípadu, a teda
ani na vydanie ani odôvodnenie tohto rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodov absencie
predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Súd má navyše za to, že ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje prípady, kedy súd môže
fakultatívne (ak neurobí iné vhodné opatrenia) prerušiť konanie z dôvodu riešenia otázok potenciálne
významných pre rozhodnutie súdu, pričom sa jedná o také otázky, ktoré by si súd v rámci rozhodnutia
veci mohol posúdiť a vyriešiť sám. Konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie však nie je svojou
povahou konaním, v ktorom sa rieši otázka predpokladaná § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j. taká, ktorú
si súd môže vyriešiť sám, a teda tu absentuje možnosť súdu urobiť iné vhodné opatrenia. Tým nie je
splnený primárny predpoklad na prerušenie konania podľa uvedeného ustanovenia, ktorým je prvok
fakultatívnosti postupu súdu.
Napokon súd nemá na základe podania navrhovateľa za preukázané, či sa samotné konanie o
prejudiciálnych otázkach pred Súdnym dvorom Európskej únie vôbec začalo, nakoľko navrhovateľ
predložil len uznesenie spomínaného súdu, na ktorom absentuje doložka právoplatnosti, pričom z
činnosti súdu je známe, že proti uvedenému rozhodnutiu bolo podané odvolanie, a teda nie je vôbec
isté, či sa takéto konanie o prejudiciálních otázkach vôbec začne.

Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi úspešnému v konaní
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia cestou podpísaného súdu
na Krajský súd v Nitre 3 vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Obč. súdneho poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.)
Podľa § 205 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Obč. súdneho
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli
splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého
stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát

rozhodoval namiesto samosudcu, b) súd prvého stupňa neprihliadol ku skutočnostiam alebo dôkazom
navrhovaným
odvolateľom napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods. 3, časť prvej vety za
bodkočiarkou, c) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, g) súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že
na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods. 3, časť prvej vety za bodkočiarkou. Rozsah, v akom
sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon exekúcie podľa osobitného zákona.