Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/451/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244979
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244979.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky:
H.. Ž. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, W. O., zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners,
s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika
zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody
v sume 31.696,60 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 23. apríla 2014 č. k. 10C 218/2011-480, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov

konania potvrdzuje.

Uznesenie zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-497 potvrdzuje.

Uznesenie zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-499 potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred

Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci
10C 218/2011, návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Pri posúdení návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie vychádzal z ust. § 109 ods. 1 písmeno c/, podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy. 12) a čl. 267 Konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok

234 ZES). Mal za to, že za to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa
navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a že alternatívne investičné možnosti,
medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala
v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o
správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES

a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
o položených otázkach nepovažoval za nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto
dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie ako aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom,
proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohtodôvodu mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť
vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok.

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania a nevypočul svedkov Y.. V.
E.,H..Q.Š.,H..X.S.,H..W.E.,ataktiežnedoplnildokazovaniezabezpečenímsiúčtovnejdokumentácie
družstva z vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-153/ BPK-B2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody
navrhovateľom, nakoľko z listinných dôkazov založených odporcom počas konania mal za dostatočne

preukázaný skutkový stav opísaný odporcom vo vyjadrení k žalobnému návrhu. Nevykonal dokazovanie
čítaním obsahu jednotlivých listinných dôkazov založených v spise účastníkmi konania, nakoľko právni
zástupcovia účastníkov konania uviedli, že vykonanie takéhoto dokazovania nežiadajú, nakoľko obsah
jednotlivých listinných dôkazov je im známy. Na návrh navrhovateľa doplnil dokazovanie tým, že vyzval
správcu konkurznej podstaty úpadcu Družstva PDSI X.. Q. J. na doručenie aktuálnej správy o stave
konkurzu vedeného pod sp. zn. 3K 95/2010, Okresným súdom Bratislava I, ktorý súdu písomnú správu

o stave konkurzu doručil dňa 26.08.2013.

Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ Družstvu dňa
11.1.2006 doručil písomnú prihlášku za člena Družstva. Predstavenstvo Družstva Rozhodnutím o prijatí
za člena Družstva rozhodlo, že navrhovateľovi členstvo v Družstve vzniklo dňa 11.1.2006. Z obsahu

Potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel mal preukázané,
že navrhovateľovi zaniklo členstvo v Družstve dňa 30.3.2011 a v zmysle uvedeného listinného dôkazu
vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 31.696,00 €, ktorého splatnosť bola do
30.9.2011, pričom tieto finančné prostriedky, ktoré mali byť Družstvom v dohodnutej výške zhodnotené,
Družstvom vyplatené neboli. Navrhovateľ pri vstupovaní bol upovedomený, že nad činnosťou Družstva

vykonávadohľadNBS,čobolokritériomnavrhovateľa,žesarozhodolinvestovaťfinančnéprostriedkydo
Družstva. Z výsluchu navrhovateľa a z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa, ako aj z citovaného
návrhu mal preukázané, že svojho nároku sa domáha titulom náhrady škody voči štátu, spôsobenej
mu nesprávnym úradným postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a

investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) ako aj
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Navrhovateľ výšku uplatnenej škody odvodzoval od skutočnosti, že na základe prihlášky do Družstva sa
stal členom Podielového družstva Slovenské investície a bol vlastníkom členského podielu. Navrhovateľ
si pohľadávku prihlásil do konkurzu, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením tunajšieho súdu zo

dňa 11.04.2011 č. k. 3K 95/2010. Pohľadávka navrhovateľa bola správcom konkurznej podstaty úpadcu
Podielového družstva Slovenské investície - Družstva popretá. Navrhovateľ podal incidenčnú žalobu,
pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené. Mal preukázané, že investíciami vloženými do
Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p.,
na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej

medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka
s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a
Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči
Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo
sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou. Finančné

prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe
zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými
papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva.

Po právnej stránke súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj z ustanovení § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov platného a účinného ku dňu 1.6.2010, kedy vznikla NBS povinnosť dohliadať na skutočnosti či
vyhlasovateľmajetkovýchhodnôtdodržiavaschválenýprospektinvestícieštátzodpovedázapodmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej
časti a § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení, kedy Úrad pre
finančný trh schválil pre družstvo prospekt investície. Prospekt investície schvaľuje úrad na žiadosťprávnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku majetkových hodnôt podľa §
126 (ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad pre finančný trh schválil
prospekt investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. s poukazom na ustanovenia

§ 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia § 128 zákona č. 566/2001 Z.z.
obsahoval zákonom špecifikované náležitosti. Na základe schváleného prospektu investície Úradom
pre finančný trh UTF-002/2002/ SPI zo dňa 21.3.2002, právoplatným dňa 28.3.2002 bolo Družstvo
oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol podľa
neho informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné

rozhodnutie.

Z listinného dôkazu a to Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 2.6.2008 mal preukázané založenie
zmluvného vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s. Predmetná zmluva bola obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.3.2010
súčinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone družstvo listom zo dňa 15.4.2010 doručeného NBS požiadalo

NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase družstvo však
nepodalo žalobu voči obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd, ale žiadalo
NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010, NBS ako aj jej právny
predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch)

postupovali podľa neho správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné
správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej
finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako
aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných
skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvého stupňa preukázaný z obsahu listinného

dôkazu, a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.8.2007.
Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo
strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný
trhzdôvodovvodpovedišpecifikovaných.Družstvosavodpoveditaktiež vyjadriloksystémufungovania
družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej

spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa
názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako
aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť
do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci

finančného skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov
družstievbolizabezpečenénajmädobrouinvestičnoustratégioudružstiev,pričombolavyslovenáobava,
že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo
naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky.
V odpovedi bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na

slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež
družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.

Konštatoval, že Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník s cennými papiermi

vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede
splnomocneného zástupcu odporcu mal súd prvého stupňa preukázané, že NBS vykonala v období od
20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala
aj Družstvo listom zo dňa 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície
tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že

podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia
splnomocnenéhozástupcuodporcumalpreukázané,žeDružstvoNBSpredložilodňa28.4.2010Žiadosť
o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010,
ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené

rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý družstvo bolo povinné odstrániť
nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád
žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo
dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS čí.GUV-1744/2010 zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu
konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za

porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písmeno b/ c/ h/ zákona
o cenných papieroch a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch. Rozhodnutím ODT-10890-4/201 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.7.2011,
NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala družstvu
vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči družstvu ako podnikateľskému subjektu

nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27.7.2010
orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa
uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii
č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm.
a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu súd prvého stupňa posudzoval v zmysle § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. a vyslovil, že navrhovateľ v konaní bol povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku
zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, ktoré

musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu,
ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len
jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody
priznať.Vprípadezodpovednostištátuzavznikškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupommusí
podľa jeho názoru navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať,

taktiež musí preukázať, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom
štátneho orgánu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
vyhlasovateľmajetkovýchhodnôt-Družstvododržiavaschválenýprospektinvestície.NBSnevykonávala

a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako
aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len ZoCP), ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

Súd návrh navrhovateľa zamietol predovšetkým z dôvodu, že nepreukázal jednu z troch podmienok
vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v konaní
ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. V tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť,

že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch
regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch. Alternatívne
investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení
smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice EÚ

2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe
vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže

byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Poukázal na to, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu
škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 voči
úpadcovi-Družstvu,ktoréhočlenombol,čoznamená,ževprípadeprebiehajúcehokonkurzunamajetok
dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu

vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo
až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu
uspokojený. Uviedol, že pohľadávka navrhovateľa bola síce správcom konkurznej podstaty popretá (čo
však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľa neuzná), navrhovateľ siuplatnil pohľadávku na súde incidenčnou žalobou, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a konkurz nie
je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy na začatie
konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podané. Zamietol návrh navrhovateľa

tiež dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených
finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť
v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči
členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného
zákonníka. Poukázal na to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8

explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,
ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky
družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ
družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti

členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom
predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa na
náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva vylučuje tak podľa neho možnosť, aby sa
navrhovateľ domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že navrhovateľ

v konaní 10C 218/2011 nepreukázal, že by bez svojej viny sa bezúspešne domáhal náhrady škody voči
subjektom družstva. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca neuspokojenej pohľadávke navrhovateľa
ako veriteľa voči subjektom družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného
za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, táto škoda však vzniká za preukázania
všetkýchpodmienokvznikuzodpovednostištátuzaškoduažokamihom,keďsaprávoveriteľanaplnenie

voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu,
ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy,

že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, poukázal na to, že samotný
navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich
získalo od navrhovateľa Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi

Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli
obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými
papiermi si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo podľa neho jeho povinnosťou
domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v
prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi

titulom nároku vyplývajúceho mu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu
vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Podľa názoru

súdu z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad
Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľa
nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS,
spočívajúcim v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa ani nezaoberal.

Odporca podľa názoru súdu prvého stupňa v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným
subjektom - Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 127 zákona o cenných papieroch. V súlade s

uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval
len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), posudzoval, či obsahuje všetky
údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež podľa neho preukázal, že nebolo vprávomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa
zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1

písm. a/ bodu 10 ZoCP). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v
takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. Až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na
skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

Súd prvého stupňa tiež uviedol, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej

činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie.
VnútornévzťahyDružstvasaspravovalivdanomčasestanovamiDružstva,ustanoveniamiObchodného
zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné
peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť
záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného

zákonníka a Stanov PDSI. Z výsluchu navrhovateľa mal súd preukázané, že sa počas trvania členstva
v Družstve nevyužil svoje právo člena a nezúčastnil sa zasadnutia členskej schôdze. Navrhovateľ v
konaní nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval ďalšie svoje oprávnenia vyplývajúce mu
z členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri
zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu
účastníka v konaní, a úspešnému odporcovi v konaní, náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením,
že mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu vo veci samej v zákonnej lehote podala
odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti zmeniť a
jeho návrhu na zaplatenie náhrady škody v sume 31.696,60 Eur vyhovieť a priznať jej aj náhradu trov
konania, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil, že odporca nepostupoval v

súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom
je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú
vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup
bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala aj na predvídateľnosť toho, že sa spoliehala,
že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu ako orgánu dohľadu podľa

zákona, ktorý ho poveril dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Uviedla, že sa
spoliehala na riadny výkon tohto dohľadu zo strany odporcu, pretože nemohla predpokladať, že dohľad
napr. nad prospektom investície je podľa odporcu len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa
výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií
nedefinoval. Poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn.

PL ÚS 21/96. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale
nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto záväznom
dohľadeorgánudohľaduvedieťmajúczato,žezákonč.566/2001Z.z.vustanovenínepoužívarozlíšenie
medzi „ činnosťou“ a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu a takéto rozlíšenie neobsahuje ani

ust. § 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo
dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. za podstatné označila
to, že vychádzajúc zo zákonných ubezpečení, že nad Družstvom (a aj obchodníkom s cennými papiermi)
bude vykonávaný kvalifikovaný zákonný dohľad, do investícií Družstva investovala. Nestotožnila sa
s názorom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jej škodou a porušením zákonných povinností

odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.
Uviedla,žetým,žesúdprvéhostupňazamietoljejnávrhajzdôvodunedostatkupríčinnejsúvislosti,resp.
z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001
Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu a svojim výkladom tak umožňuje, aby došlo aj
v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie

ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporcom. Podľa nej
povinnosťouNBSpodľa§137ods.2zákonaocennýchpapierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, pričom
podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvoako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mal odporca
podľanejzisťovať,čoneurobil,všetkyinformácieapodkladyododržiavaní,resp.nedodržiavanípovolení

načinnosťvydanýchNBSdružstvu aobchodníkovi,čovprípadedružstvabolprospektinvestícií,vydaný
ešte vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Mala za
to, že podľa uvedeného ustanovenia je povinný zákonný dohľad zo strany NBS koncipovaný dokonca
tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich

aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca
klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade jej samotnej. Poukázala na to, že NBS už v roku
2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od
navrhovateľov v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa

po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto bolo
následnepotomtovytknutízostranyNBSrozloženénamiestojednej,dotrochzmeniek,atovystavených
spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production, a.s. a vo všetkých troch
spoločnostiach bol opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a navyše vo všetkých bol
či už členom, predstavenstva alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva

obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mala za to, že NBS ani po
vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa
zákona o cenných papieroch ako i zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, pričom mala a stále má napr. predbežne alebo

celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi
alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka a týmto
podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do družstva. Uviedla, že družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s

ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č. ODI-10890-4/2010 o zákaze
činnosti konečne zakázala činnosť. Poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. 20Cdo 4968/2009 zo dňa
11.4.2012, v zmysle ktorého existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí

to žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhrade škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného
konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno,
v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie
konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty
o stave daného konkurzu. Zákon č. 514/2003Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a dokonca

ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu
zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky a že aktuálny
stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn.
3K 95/2010. Namietala, že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané určité,

presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich
obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov
nemôžu byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne
zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu,
dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľka doposiaľ nevyužila
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom

predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE.
K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj
princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi
sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnejjudikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného
ustanovenia§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod1.6.2010bolipovinnostivyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až
odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si
plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI
celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán
družstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu
družstva. taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy

zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnými
ukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva
PDSI.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1

O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové

zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny
záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho
odôvodnením rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací
súd nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia nestotožnil sa s názorom s námietkou
navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisníc o pojednávaní

nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa 23.4.2014
je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil účastníkov so založenými listinnými dokladmi a je tiež
zaprotokolované, že právna zástupkyňa navrhovateľa a splnomocnený zástupca odporcu uviedli, že
netrvajú na vykonaní dokazovania čítaním listinných dôkazov založených v súdnom spise, nakoľko ich
obsah im je známy.

Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránenýchzáujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo
primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s
právnouúpravou,idetedaoúradnýpostup,priktoromdôjdekporušeniupravidielstanovenýchprávnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež
určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v
konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb

a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších
podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať,
treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu
verejnej moci smeruje.

V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú
jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom
uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie.

V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci

ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným

prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom
tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže

byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však

musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie.
Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda

(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako
kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a jeobjektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím
majetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodousarozumieujma,ktorá
musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom

konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Navrhovateľka si uplatňovala svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložila finančné prostriedky do družstva

PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné
prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s., s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá
bola menená a doplňovaná. Konaním obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou

pre Družstvo mu vznikla škoda, nakoľko jeho majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a
nevrátených finančných prostriedkov.

Svoj návrh odôvodnila tým, že ako člen družstva vložila peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a

zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z z. o cenných papieroch a investičných
službách, na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt na základe prospektu investície schváleného
Národnou bankou Slovenska, pričom na uvedenú činnosť používalo výhradne spoločnosť CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. ("obchodník s cennými papiermi"), s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom
Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená a doplnená. Miera zhodnotenia

peňažných prostriedkov vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom
investície 8% (garantovaná výška zhodnotenia). Peňažné prostriedky vložila do Družstva výhradne
z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a aj Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad
ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú
nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Na základe

informácie od Družstva v máji 2010 sa dozvedela, že Obchodník s cennými papiermi s Družstvom k
30.4.2010 skončil spoluprácu, že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené
peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu ňou zverených
finančných prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka
s cennými papiermi v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo jej tak vznikla škoda, ktorá predstavuje

sumu, o ktorú sa zmenšil jej majetok, pretože Družstvo jej nevyplatilo finančné prostriedky zhodnotené
o dohodnutý zisk. Mala za to, že odporca v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS, porušením
zákonných ustanovení týkajúcich sa dohľadu, zodpovedá za škodu jej spôsobenú. Podľa nej jej vznikla
škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou
Obchodníka s cennými papiermi, ktorý vykonával pre Družstvo činnosť podľa Zmluvy, keď po zistení

závažných a podstatných nedostatkov v činnosti Obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne
a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom
muselavedieťzcharakteruzistenýchporušení,ženedostatkyvčinnostiObchodníkascennýmipapiermi
zasahujú do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorí
mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. Nesprávny úradný postup NBS podľa nej spočíval v tom, že

vo vzťahu k Družstvu NBS nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku, ktorý
zverilo Obchodníkovi s cennými papiermi a ktorý bol tvorený z vložených prostriedkov jeho členov. NBS
najmä neupozornila včas Družstvo na možnosť rizika vyplývajúceho z jeho spolupráce s Obchodníkom
s cennými papiermi. NBS ďalej zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobila, že neprijala
v konaní voči Družstvu a Obchodníkovi s cennými papiermi vhodné opatrenia, ktorými by zabezpečila,

že Družstvo a Obchodník s cennými papiermi by nemohol so svojím majetkom nakladať inak, než za
účelom uspokojenia jej pohľadávky.

Podľa navrhovateľky za vznik tejto škody zodpovedal odporca v dôsledku nesprávneho úradného
postupu pri výkone dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi pri činnosti pre Družstvo

podľa zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými
papiermiNBSneurobilariadneavčasúkonypotrebnénanápravunedostatkov,aninaichzamedzeniedo
budúcnosti, pričom z charakteru zistených porušení musela vedieť, že nedostatky v činnosti obchodníka
s cennými papiermi zasahujú do práv a právom chránených záujmov. Za nesprávny považovalanavrhovateľka aj ten úradný postup odporcu, pri ktorom nevykonal potrebné opatrenia na zabránenie
vzniku škody. Družstvu na majetku, ktorý bol tvorený prostriedkami jeho členov, neupozornil Družstvo
na možné riziká spolupráce s obchodníkom s cennými papiermi, zbytočnými prieťahmi, resp. svojou

nečinnosťou spôsobil, že tak voči Družstvu, ako aj voči obchodníkovi s cennými papiermi neprijal vhodné
opatrenia na zabezpečenie, aby tieto subjekty nemohli so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom
uspokojenia jeho pohľadávky a odporca nereagoval na list Družstva zo dňa 24.6.2010, ktorým podľa
§ 86 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. dalo podnet na vyhlásenie obchodníka s cennými papiermi za
neschopného plniť záväzky voči klientom.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný
rozsah tohto dohľadu. Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom

uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií až od účinnosti novelizovaného ust. § 129
ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.),
teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené. Teda
až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt
investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s §

127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák.

č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie.
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná
banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva

navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné
povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na
to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001
Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené

novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho navrhovateľka
nebola vedomá, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej
neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o rozsahu dohľadu
Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť s
námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia

Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska
z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je
nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak

na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska.ŠtátbysanemoholzbaviťzodpovednostizapostupNárodnejbankySlovenskaibavprípade,
ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže
vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že

nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej
konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,

musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával

obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť
Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup

považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo
strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Navrhovateľka nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení
portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len

jeho účastníkom. Dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto
informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137
ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so
zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti

obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov
o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania
Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť
Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala.

Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody
a ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento
prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č.

514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Bolo tiež preukázané, že navrhovateľka prihlásila
svoju pohľadávku voči Družstvu do konkurzu prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 3K
95/2010, vo výške žalovanej sumy a oprávnenosť jej nároku uplatneného v konkurznom konaní formou
prihlášky voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I 1Cbi 251/2011 (konanie o
incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu).

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003
Z. z.. Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),

hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a zhľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom
navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný
postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka

Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie,
je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli
vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že
navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno,
keď nepreukázala doručenie žiadosti o zrušenie jeho členského podielu Družstvu, ani existenciu
rozhodnutia príslušného orgánu Družstva o zániku jej členstva, a teda ani zánik jeho členstva v
Družstve. Nepreukázala potom ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by mal
predstavovať jej voči odporcovi uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľka
hodnoverným spôsobom zánik jeho členstva v Družstve preukázala, nepreukázala by vznik škody,

pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s
ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného vydať jej získaný
prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady
pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp.

zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací
súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej
žaloby, ako nedôvodný.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, že tento na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov

na pojednávaní, oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, listinné doklady doložené
účastníkmi v priebehu daného pojednávania, ako aj listinné dôkazy na CD nosiči predložené súdu
v konaní Navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v
riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom
uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené.

Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutýmuznesenímzodňa3.6.2014č.k.10C218/2011-497súdprvéhostupňauložilnavrhovateľke

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 € v lehote 10 dní podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutá
uznesenie zrušiť S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného do 01.10.2012

a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietala uloženie povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok navrhovateľky proti
odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do
30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku

zákona o súdnych poplatkov, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mala za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a

dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľke vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu
prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,

že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.

71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká

podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že
poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške
určenejtýmtozákonom.Zuvedenéhopotomvyplýva,ženavrhovateľkepoplatkovápovinnosťzapodané

odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s
poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podala pred
30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 11.11.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie
sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle

pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Napadnutým uznesení zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-499 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 21,18 Eur za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní
v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia.Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť namietajúc uloženie jej tejto povinnosti vzhľadom k tomu, že

predmetom konania je jej nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou
bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30. Septembra 2012a na ktoré sa
podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch podľa nej vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od
platenia súdneho poplatku týkajúce sa všetkých položiek. Mala za to, že v súlade s tým je spojené aj

oslobodenie navrhovateľa od platenia poplatku za úkon súdu uvedený v položke č 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov, t.j. poplatku za vyhotovenie rovnopisov podaní a ich príloh, ak bolo podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu
podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za

každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške

26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,
a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 31.05.2012,

25.01.2013, 30.01.2013, 19.04.2013, 17.04.2013 a 17.09.2013. Navrhovateľ v odvolaní nerozporoval,
že súd prvého stupňa vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku,
namietal len, že nie je povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov
oslobodené. Preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na
odvolacie dôvody, tvrdené navrhovateľom.

K námietke navrhovateľa, že je od platenia poplatku oslobodený, odvolací súd uvádza, že položka
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4

ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené

vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia
navrhovateľa v tomto smere neobstojí.

I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s
názorom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ak je konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, vzťahuje

sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací
súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej
povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj

na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa
§ 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa
30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľaust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu

stotožnil.

Ak navrhovateľ ďalej namietal, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, a preto mu nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľ mal zrejme na mysli
poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jeho argumentáciou

nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené
elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný

početrovnopisovaichprílohbeztoho,abyžiadalnáhraduvecnýchnákladovpodľaust.§42ods.3O.s.p.
(poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť
súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods.
3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, nakoľko si tento ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.