Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 17. apríl 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29C/197/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213664
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114213664.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, ktoré
navrhla predložiť SR - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom
na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 7 C 6/2010

z a m i e t a ,

žalobu zamieta,

náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa XX.X.XXXX pôvodne vedenej na Okresnom súde v Humennom
pod sp. zn. XXC XXX/XXXX žiadal zaviazať žalovanú na náhradu majetkovej škody vo výške 1.568,05
EUR predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže viac byť priznaná právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu v občiansko-súdnom konaní a titulom nemajetkovej ujmy sumu 313,61
Eur vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, prípadne aby medzitýmnym rozsudkom
rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu v Humennom, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia za vykonanie
exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote a zároveň spôsobom odporujúcim
zákonu vykonal procedúru preskúmania exekučného titulu.

Záväzok žalobcu mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi N. Q., W.. XX.XX.XXXX.

Žalobu odôvodňoval tým, že v pozícií oprávneného subjektu navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným
súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere.

Exekučný súd bol povinný v zmysle ustanovení Exekučného poriadku po posúdení návrhu, exekučného

titulu a žiadosti súdneho exekútora v 15- dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie, prípadne v uvedenej lehote o žiadosti na vykonanie exekúcie rozhodnúť inak.Podľa vlastného vyjadrenia súd v lehote nerozhodol a následne bol žalobca nútený vyvinúť enormné
úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, avšak napriek tomu exekučný súd nepostupoval
v súlade so zákonom.

Podľa tvrdenia žalobcu v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu dohodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Súd v rozhodnom období nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci nachádzal, čím porušil práva žalobcu zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. IÚS
41/02, IIIÚS 117/02 a IÚS13/05.

Zároveň za nesprávny úradný postup žalobca podľa spojených žalôb považuje popri nevydaní

rozhodnutia v zákonnom určenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj
skutočnosť, že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie návrh na vykonanie
exekúcie vrátane exekučného titulu, v danom prípade rozsudkov rozhodcovského súdu spôsobom
odporujúcim zákonu, pričom exekučný súd nie je v zmysle ust. § 40 a násl. zák. č. 244/2002 Z. z. súdom,
do ktorého právomoci patrí zrušenie exekučného rozsudku.

Exekučný súd s tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným subjektom odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere.

Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty v zmysle ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní, avšak z

pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný, pričom existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Z uvedeného dôvodu zo strany žalobcu už nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať
súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom.

V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu tak mala vzniknúť majetková škoda vo

výške predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkom
žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu zo zmluvy o úvere.

Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo
k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a príslušenstva.

Náhrada nemajetkovej ujmy má byť vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov a základných práv so zdôraznením neexistencie akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu v spojení s absolútnou
nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu ako aj u

jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v správu a rovnosť v
spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná stratazisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu ako aj na strane jeho
majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia zároveň ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

V predmetnom konaní žalobca konštatoval nečinnosť exekučného súdu v rozsahu viac ako 301 dní.

Z exekučného spisu XXEr XXX/XXXX T. N. Q. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola
exekučnému súdu doručená dňa XX.X.XXXX, následne dňa XX.X.XXXX bola voči oprávnenému

vypracovaná výzva na predloženie zmenky s preukázaním RPMN a jej výšky v predmetnej zmluve o
úvere s uvedením rozsahu úhrad realizovaných povinným. Žalobca exekučnému súdu reakciu na výzvu
zaslal dňa X.X.XXXX.

Uznesením zo dňa XX.X.XXXX bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá s dátumom právoplatnosti
X.X.XXXX a následne uznesením zo dňa 1.X.XXXX s dátumom právoplatnosti XX.X.XXXX bolo
exekučné konanie zastavené.

Žalovaná žiadala zamietnuť žalobu z viacerých dôvodov. V prvom rade namietala procesné pochybenia

zo strany žalobcu, ktorý v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na
súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody.

Vo všeobecnosti žalovaná namietala, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej
ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti
však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaní sa

nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp.
zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012.

Zároveňžalovanápoukázalanato,ženiejesplnenázákladnápodmienkapremožnosťvyhovieťpodanej
žalobe v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,
po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti žalobcu.

Žalovaná poukázala na to, že dňa XX.X.XXXX jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa XX.X.XXXX boli doručené okresnému súdu žaloby
vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok.

Žalovaná zdôraznila, že žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti
o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol
ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach,
prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich
vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočností podstatné pre prerokovanie nároku.Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal, nepovažuje

tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z..

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je
potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného
titulu rozhodcovského rozsudku neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ak táto bola na súde podaná po 1.6.2011.

Pred 1.6.2011 v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tento znel vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Poukázal na to, že v samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako
zákonodarný zbor Slovenskej republiky. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová rozhodnutí
rozhodcovských súdov predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným
interpretáciám tohto zákona.

Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľa zákonodarca nefundovaná a nepravdivá a §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom
1.6.2011.

Zároveň žalovaná poukázala na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli

konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že vnútroštátny súd má v
zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp. zn. 3Cdo 146/2011,

3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základeuzavretejrozhodcovskejzmluvyatovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúprocesnépravidlá
vrámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Žalovaná okrem iného poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IÚS16/2002, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolností v danej veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno

pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Zároveň konštatovala, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným
postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže
nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, nemôže ísť v danom prípade o
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Žalobcovi vytýkala, že nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže
byť preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať
len Ústavný súd. Poukázala na to, že žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške, existenciu
dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Podľa žalovanej nie je pravdivé tvrdenie, že nie je možné

vymôcť pohľadávku od dlžníka ako aj tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky.

Rozhodnutie o zamietnutí preukázalo iba nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučnými titulom, avšak žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu

nazačatiekonania,resp.platobnýmrozkazom,čonevykonalasvojounečinnosťousámprispelksituácii,
ktorú v žalobe namieta.

Ak by aj nastala situácia, že si toto právo uplatnil žalobca novým návrhom, musel by v prvom
rade preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal nároky dlžníka v sume, ktorú

od žalovanej požaduje a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia
exekučného súdu, to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu súdu, došlo by k riadnemu
a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vo
výške 20 % tvrdenej škody poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 30Cdo675/2011,
podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi

v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne konštatovala, že požadovaná náhrada
niejepodloženáreálnymiskutočnosťami,čirozumnouúvahou.MinisterstvospravodlivostiSRnaostatok
poukázalo na potrebu zohľadnenia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj

ust. § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie generálneho riaditeľstva

pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kbD(2010)1360, v ktorom poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od združení
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove vec C-76/2010. Zdôraznila,
že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, slabé finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb a toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík aplikácie, či
využívaniaprávnychinštitútovžalobcu,ktorésúvrozporesdobrýmimravmiasovšeobecneuznávanými
spotrebiteľskými právami.

Zároveň uviedla, že v danom prípade preto nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom

exekučného súdu ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené preto žiadala
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,Podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci
sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010, exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,

j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)

Podľa§41ods.3zák.č. 233/1995Z.z.,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia

týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok
v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z., exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z., ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z., odseky 1 až 3 sa nepoužijú v konaní o výkon rozhodnutia, pri
ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,

znalečné a iné trovy súdneho konania.

Podľa § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho
rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do
15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho

rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie
a) súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,
b) exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,

c) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
d) oprávneného a povinného,
e) vymáhaného nároku,
f) prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z., ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky
na výživnom, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje okrem náležitostí podľa odseku 6 aj výšku
preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa § 197 ods. 3.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania

aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z., súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučnýmspisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom prípade rozsudok
rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
1.6.2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a
zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenú

lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne krátku
na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom

zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že

rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod sp.
zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním

poverenia na vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe
ktoréhosúdnyexekútoržiadaovydaniepoverenianavydanieexekúciejespôsobilýmexekučnýmtitulom

v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.

K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp.
zn.5Cdo291/2010,vzmyslektoréhojeexekučnýsúdoprávnenýapovinnýskúmaťmateriálnusprávnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko

ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje
súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho
súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak
rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byťpodľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež
vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo
nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Podľa zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na
predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie je každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase už 15- dňová lehota od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenia poverení na vykonanie
exekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom

na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné.

Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

V predmetnom konaní nemal súd za preukázaný nesprávny úradný postup, v danom prípade - existenciu
prieťahov v konaní ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej lehote.

V predmetnom exekučnom konaní bola žiadosť o udelenie poverenia doručená súdu dňa XX.X.XXXX,
ktorá bola zamietnutá uznesením zo dňa XX.X.XXXX, v čase kedy už v zmysle exekučného poriadku
v prípade rozhodcovských rozsudkov neplatila 15-dňová lehota na posúdenie žiadosti na vydaniepoverenia určeného exekútora. Napriek tomu nepravdivo žalobca konštatoval nečinnosť exekučného
súdu v rozsahu viac ako 301 dní.

V uvedenej veci exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu
žalobcom nezodpovedala skutočnosti.

V predmetnej veci konajúci exekučný súd za účelom posúdenia, či nárok oprávneného priznaný
rozhodcovským súdom zodpovedá princípom spotrebiteľského práva, tohto vyzval na predloženie

zmenky, preukázanie vykonaných platieb zo strany povinnej, na ktorú oprávnený reagoval s
niekoľkomesačným omeškaním.

V uvedenej veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
doručení žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia skúmal či

rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre konanie nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom.

Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým

bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť
zákonnosť vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedených veciach predsa žalobca nemôže
vyčítať nečinnosť exekučného súdu za súčasného preukázania neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti
konajúcemu súdu v súdom určených lehotách.

Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný
súd ČR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v
rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už
na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j., či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia

tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať

a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencieplatnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ust. § 42 ods. 2 Ex. poriadku
okrem iného zisťovať

rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnýmistranamivôbecuzavretá,aleajto,čibolauzatvorenáplatne.Ibaplatnározhodcovskázmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok akoby právny úkon uzavretý nikdy nebol.

Na základe uvedeného dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ak má preto dostatok skutkových a právnych poznatkov,
je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzatvorená platne a ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na neplatnej
rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych
predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetnej exekučnej
veci nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani k zrušeniu tohto
rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je v rozpore so zákonom.

V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného
právneho aktu.

Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu

nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska je platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie
uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol

podkladom vyššie uvedeného exekučného konania a preto správne exekučný súd postupoval, ak tento
považoval za nevykonateľný.

Nakoľkoexekučnýsúdpripostupepodľa§44ods.2EPzistil,žeexekučnýtitulvoformerozhodcovského
rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným bol vydaný v rozpore so zákonom dospel k

správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia a žiadosť
exekútora zamietol. V predmetnej exekučnej veci zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nebolo realizované za situácie, že pre toto zamietnutie neboli splnené
zákonné predpoklady.

Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.
Exekučný súd iba skúmal, či predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom a

či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory.

Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaníako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky (IVÚS
78/2011, uznesenie NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k
procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb.

Totožný predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z
rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania
ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v
novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie

(uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS SR
6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.

Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť
prekážkou veci rozhodnutej.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane porušenia
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu v zákonom určenej lehote, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu ako zákonného predpokladu
zodpovednosti za škodu podľa § č. 514/2003 Z. z. žalobcovi

nevznikol nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy. Žalobca do ukončenia pojednávania vo veci
samej súdu ani nepreukázal vznik škody, ktorej náhradu si v konaní uplatnil v sumách predstavujúcich
náhraduistinyspríslušenstvomnezaplatenejzostranydlžníčkynazákladeuzatvorenejúverovejzmluvy.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik

nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti exekútora nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziko ohrozujúce

konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných konaniach žalobcu ako
oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu určeného žalobcom na
vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv nim poskytovaným vo vzťahu k spotrebiteľom.

Podľa názoru súdu prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý v pozícií
veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom
konaní aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky,v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci si tieto v súdnom konaní
neuplatnil.

V predmetnej exekučnej veci bolo nesporne preukázané, že rozhodcovský rozsudok tvoriaci jej podklad
bol vydaný v r. 2010 a s poukazom na dátum uznesenia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, mal žalobca v postavení veriteľa vytvorený dostatočný časový priestor na včasné
uplatnenie si predmetnej pohľadávky voči povinnej v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika

nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku
premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne
uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že súd náhradu
trov konania účastníkom nepriznal. Žalobca bol v spore neúspešný a žalovanej trovy konania nevznikli.

Žalobca podaním doručeným súdu dňa XX.X.XXXX žiadal, aby súd predmetné konanie prerušil do
skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn. 7 C 6/2010 v predmete
konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu
dopustiť Okresný súd v Prešove v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyne na základe neprijateľnej

rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako
aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.

Predmetom konania vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn. 7 C 6/2010 je nárok žalobkyne -
spotrebiteľky voči štátu a žalobcovi na náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v exekučnom
konaní.

Žalovaná v uvedenom konaní navrhla toto prerušiť do rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach v
znení či môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva predtým
ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade
vzniknutá zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a

pred vyčerpaním možnosti navrhovateľky požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia ?

V prípade ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,
ktoré opisuje navrhovateľka, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosť a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom

členského štátu ?

Ak ide v tomto prípade o dostatočné závažné porušenie komunitárneho práva je navrhovateľkou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát, možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením ?

A má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy prednosť pred náhradou
škody ?

Podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak

prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

V danom prípade súd návrh žalobcu na prerušenie predmetného konania do právoplatného rozhodnutia
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť SR v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR

Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn. 7 C 6/2010
ako nedôvodný zamietol z dôvodu neexistencie akéhokoľvek významu rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie o vyššie uvedených prejudiciálnych otázkach pre konanie predmetné.Je nesporné, že v konaní vedenom pod sp.zn. 7 C 6/2010 sa poškodená spotrebiteľka domáha nároku
na náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie postupom OS v Prešove v exekučnom konaní
voči nej vedenému, avšak žalobca si v predmetom konaní uplatňuje nárok na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy pre nesprávny postup OS v Humennom v exekučnom konaní porušením
vnútroštátneho právneho poriadku a nie tzv. komunitárneho práva postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.