Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/49/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200745
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200745.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej

a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: GAMA-
EXPO, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, IČO: 35 898 429, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/59217/2013/885-r zo dňa 08. februára 2013, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 95/2013 - 91 zo dňa 17. apríla 2015, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 95/2013 - 91 zo dňa
17. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100302/1/59217/2013/885-r zo dňa 08. februára 2013, ktorým žalovaný podľa § 74
ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového
úraduBratislavač.9102405/5/3258772/12/PríRzodňa13.novembra2012,ktorýmtentopodľa§44ods.
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na
§ 165 ods. 2 daňového poriadku žalobcovi nepriznal za zdaňovacie obdobie september 2011 nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 262.540 € a určil vlastnú daňovú povinnosť
v sume 1 433 416 €.

Krajský súd dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom č.
511/1992 Zb. Konštatoval, že vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre
vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, boli
dodržané jeho procesné práva a vo veci rozhodol skutkovo a právne správne. Žalovaný sa s námietkami
žalobcu vznesenými v daňovom konaní náležite vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Ďalej konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, aký predmet zmluvy mal uložený u opatrovateľa
v čase uzavretia zmluvy a nepreukázal ani uloženie tovaru dodaného v septembri 2011 v priestoroch
skladu opatrovateľa. Doplnil, že správcovi dane nepredložil žiadne písomné dodatky, resp. zmenyzmluvy, ktoré by sa vzťahovali na tovar uložený v septembri 2011. Z uvedeného dôvodu mal za to, že
nebola splnená podmienka platnosti zmluvy o uložení veci zo dňa 25. januára 2011.

Vyslovil, že sa oboznámil s faktúrami vystavenými spoločnosťou LC Transport SK s.r.o. č. FO/11/11080
až 89, ktorými vyúčtoval žalobcovi cenu za dodané granitové a mramorové dosky v mesiaci september
2011 v celkovej hodnote 3 915 936 €. Dal do pozornosti, že faktúry mala podľa tvrdenia žalobcu vystaviť
konateľka dodávateľa O. M., ktorá na ústnom pojednávaní poprela skutočnosť, že predmetné doklady
vyhotovila,podpísalaapreberalafinančnúhotovosť-cenuzadodávkyvyúčtovanéuvedenýmifaktúrami.

Nevedela uviesť podrobnosti ohľadom miesta dodávky a spôsobe uskladnenia tovaru.

Poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní okrem uvedených, spochybnených dokladov, nedokázal
preukázať iným spôsobom realizáciu dodávky predmetných dosiek a ich uskladnenie v sklade
spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. Za spochybnené mal aj konanie žalobcu ako podnikateľa,
riadiaceho sa ekonomickými pravidlami, keď tento spracovaním tovaru - mramorových a granitových

dosiek poveril spoločnosť Palace Real s.r.o., ktorá nemá v predmete podnikateľskej činnosti opracovanie
kameňa, resp. obdobnú činnosť, pričom vykonávanie služieb - kamenárstvo, má v predmete svojej
činnosti zapísané spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o., s ktorou mal žalobca obchodnú
spoluprácu. Spoločnosť Palace Real s.r.o. v konaní nepredložila účtovnú dokumentáciu a ani iným
spôsobom, napr. oznámením mena osoby, ktorá vykonávala opracovanie dosiek, nepreukázala reálny

výkon faktúrovanej činnosti, či doklad o tom, že opracovaním tovaru poverila iný subjekt. Ďalej uviedol,
žežalobca,ktorýmaldôkaznúpovinnosťvkonaní,nepreukázaloprávneniespoločnostiKLIMEXSTONE
SLOVAKIA s.r.o. na nakladanie s predmetom uskladnenia za účelom opracovania mramorových a
granitových dosiek. Mal za to, že zo všeobecne dostupných informácií je evidentné, že cena mramoru a
iného kameňa (vrátane granitových dosiek) je závislá od kvality, ktorú určuje miesto ťažby, od štruktúry,

sfarbenia, kresby, veľkosti a hrúbky dosiek. Ani v jednom z účtovných dokladov predložených nie
je uvedený údaj o druhu, kvalite, hrúbke, ani merná jednotka (kusy, rozmery dosiek, hrúbka, počet
a podobne). Len dedukciou možno dospieť k záveru, že dodávky mali byť realizované podľa váhy
v kilogramoch. Úvahy správcu dane o nereálnosti obchodných kontraktov bez uvedenia podrobných
špecifikácií tovaru, ktoré by mali vplyv na určenie ceny, sú podľa názoru súdu prvého stupňa logické a

opodstatnené. Doplnil, že z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané zdaniteľné plnenie - dodanie tovaru,
ktorý bol následne predmetom predaja zo strany žalobcu, sú spochybnené aj ďalšie transakcie žalobcu
pri následnom nakladaní s fakturovanou dodávkou, t.j. zdaniteľné plnenie.

Rovnako tak uviedol, že žalovaný ako i správca dane v priebehu konania spochybnili realizáciu

zdaniteľných plnení aj okolnosťou, že žalobca v predloženej hlavnej knihe analytickej evidencie za
september 2011, účet 132 - tovar na sklade a v predaji, vôbec neúčtoval o príjme tovaru na sklad a
výdaji tovaru zo skladu. Na uvedenom účte je uvedený zostatok tovaru na sklade k 30. septembru 2011 v
rovnakej výške 125 310 €, ako bol počiatočný stav k 01. januáru 2011. Domnienka o fiktívnom charaktere
obchodov žalobcu je podporená aj príjemkami zo dňa 07. až 30. septembra 2011, na ktorých chýba

pečiatka a podpis potvrdzujúce reálne odovzdanie a prevzatie tovaru oprávnenými osobami za žalobcu a
dodávateľa. Daňové orgány podrobne vo svojich rozhodnutiach rozviedli správnu úvahu, ktorou sa riadili
pri vyhodnocovaní predložených a obstaraných dôkazných prostriedkov. Zdôraznil, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom nedokázal vyvrátiť tvrdenia konateľky spoločnosti LC Transport SK s.r.o., ktorá
poprela realizáciu dodávky mramorových a granitových dosiek žalobcovi v mesiaci september 2011 ako

i prijatie sumy za túto dodávku. Žalobca v konaní vierohodným spôsobom predmetné zistenia a logické
závery správcu dane nedokázal zvrátiť a svoje dôkazné bremeno neuniesol. V preskúmavanej veci mal
preto za dostatočne zistené, že žalobcovi daňová povinnosť nevznikla, v dôsledku čoho nevzniklo ani
právo na odpočítanie dane.

Zvyššieuvedenýchdôvodovsúdprvéhostupňanepovažovalzadôvodnénámietkyžalobcu,pokiaľtento
v žalobe namietal, že skutkový stav bol vo veci nedostatočne zistený a nesprávne právne posúdený.

Dodal, že predmetom súdneho prieskumu neboli úkony a zistenia žalovaného ohľadom spôsobu
nadobudnutia a prevodu nehnuteľnosti v k.ú. X. J., k.ú. I., k.ú. K. D., pretože zistenia a závery správcu

dane týkajúce sa uvedených nehnuteľností, neboli predmetom námietok uvedených žalobcom v žalobe.

Následne dal do pozornosti, že v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. a aj s ohľadom na rozhodnutia
Európskeho súdneho dvora (napr. Kittel C-439/04) je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu.V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Vyslovil,ževkonanížalovanéhosprávnehoorgánunezistilvadu,ktorábymohlamaťvplyvnazákonnosť
napadnutého správneho rozhodnutia, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu, resp. jeho postup, nie sú v súlade so zákonom. Žalobca mal možnosť v priebehu
konania predkladať návrhy na dokazovanie, bol oboznámený s výsledkami vykonanej kontroly, bol
predvolávaný na ústne pojednávania spojené s vypočutím svedkov. Predloženými dokladmi nedokázal

zvrátiť logické závery a úvahy daňových orgánov. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval krajský
súd námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné a také, ktoré nemohli ovplyvniť správnosť
preskúmavaného rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich
náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/59217/2013/885-r zo dňa 08. februára 2013, ako aj
rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 9102405/5/3258772/12/PríR zo dňa 13. novembra 2012 zruší v

celom rozsahu a vec žalovanému vráti na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Zároveň namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za nesprávne označil závery súdu prvého stupňa, ako aj žalovaného, že k uskutočneniu predmetných
zdaniteľných plnení nedošlo. Naopak zdôraznil, že tak odberatelia ako aj dodávatelia žalobcu v
kontrolovanom období mali predmetné obchodné prípady riadne zaúčtované a uskutočnenie obchodu
potvrdili. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nereagoval na návrh žalobcu na vypočutie svedkov a
s touto jeho námietkou sa ani v samotnom rozhodnutí nevysporiadal. Taktiež namietal, že predmetný

tovar bol riadne uskladnený, pričom žalobca predložil v daňovom konaní okrem predmetných faktúr
aj príjemky tovaru, skladovú evidenciu, riadnu účtovnú evidenciu a zmluvu o uložení veci. Doplnil, že
správca dane mal možnosť v priebehu daňového konania kedykoľvek navštíviť predmetné skladové
priestory a presvedčiť sa o existencii tovaru, čo však nikdy nevykonal.

Následne uviedol, že v protokole je viacero nepresností, vrátane rozporov so zákonom, preto mal
výsledok daňovej kontroly vo vzťahu k daňovému subjektu za diskriminačný. Namietal, že žalobca mal
obchody riadne zaúčtované tak s jeho dodávateľmi, ako aj odberateľmi, pričom tieto obchodné prípady
boli aj riadne potvrdené zo strany dodávateľov a odberateľov žalobcu v priebehu vykonávania daňovej
kontroly. Doplnil, že s dodávateľmi aj s odberateľmi v danom období boli zdaniteľné plnenia riadne

uskutočnené,tovaraslužbyboliriadnedodané,atedaniesúzákonnédôvodynazáversprávcudane,že
si daňový subjekt neoprávnene odpočítal daň. Zdôraznil, že predmetný tovar, s ktorým sa obchodovalo
skutočne existoval, išlo o reálne obchody uskutočnené žalobcom a jeho dodávateľmi a odberateľmi.
Dal do pozornosti, že konateľ spoločnosti Palace Real spol. s r.o. potvrdil dodanie služieb. S ohľadom
na uvedené navrhol uskutočniť výsluch svedkov - konateľov spoločností Palace Real spol. s r.o., LC

Transport spol. s r.o., MEAT s.r.o., za účelom potvrdenia zdaniteľných obchodov. Súčasne poukázal
aj na list daňového subjektu, adresovaný správcovi dane zo dňa 27. júla 2012, v ktorom sa konateľ
žalobcu vyjadril aj k tvrdeniam konateľky spoločnosti LC Transport, s.r.o., a kde uvádza, že obchodnú
spoluprácu so spoločnosťou LC Transport SK, s.r.o. žalobca realizoval od novembra 2010, kde v tom
čase komunikoval s konateľom spoločnosti p. X. a následne aj po zmene konateľa spoločnosti sa v

obchodnej spolupráci nadviazalo a pokračovalo. Ďalej uviedol, že časť predmetného tovaru nakúpeného
v septembri 2011 od spoločnosti LC Transport SK, s.r.o. bola predaná spoločnosti MEAT, s.r.o., pričom
v sklade žalobcu sa zostávajúci tovar z predmetných obchodov uskutočnených so spoločnosťou LC
Transport SK, s.r.o. v septembri 2011 naďalej nachádza a je možné ho aj v súčasnosti prekontrolovať.
Ohľadom výziev správcu dane na predloženie originálov faktúr a dokladov o úhrade predmetných faktúr,

uviedol, že správca dane mal originály dokladov k dispozícii dňa 04. januára 2012 a doplnil, že v
zmysle § 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. netreba dokazovať skutočnosti známe správcovi dane z
jeho činnosti. Dodal, že originály dokladov boli opätovne k dispozícii aj pri ústnom pojednávaní dňa 16.
apríla 2012. Ďalej namietal, že správca dane po kontrole nepriznal platiteľovi dane právo na odpočítaniedane z tovaru/služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb/nákupu tovaru týkajúcich sa daného tovaru
nespochybnil.

V otázke dôkazného bremena v daňovom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom vyslovil, že skutočnosti
uvedené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
(ďalejlen„zákonč.222/2004Z.z.“)tvoriadôkaznébremenodaňovéhosubjektu.Zároveňkonštatoval,že
z uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy

týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics
a C-484/03 Bond House, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý
skutočnosťou,ževreťazcidodávokjeinápredchádzajúcaalebonáslednátransakciazaťaženádaňovým
podvodom, o ktorom platca dane nevie alebo nemôže vedieť. Dospel k záveru, že ak daňový subjekt
disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovým opisom

druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša
dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/108/2009, v zmysle ktorého povinnosť daňového subjektu preukázať
tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom

rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Následne poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, v ktorom
konštatoval, že nemožno ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu extenzívne a rozširovať ho na
preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha
úplne iný subjekt. Na preukázanie opaku - v dôsledku skutočností, ktoré nastali u odberateľa znáša

dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca mal za to, že v danom prípade správca dane
neuniesol dôkazné bremeno, preto je nútený znášať dôkaznú núdzu. Rovnako tak dal do pozornosti
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (tretia komora) z 21. júna 2012 vo veci Mahagében Kft proti
Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó F?igazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti
Nemzeti Adó-és Vámhivatal Észak-alf?ldi Regionális Adó F?igazgatósága (C-142/11), v ktorom vyslovil,

že čl. 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 220 ods. 1 a čl. 226 smernice Rady 2006/112 z 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu
splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z
dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov,

sa dopustila nezákonnosti a to bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane
je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho
subjektu dodávateľského reťazca.

Ďalej uviedol, že právo na odpočítanie DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovaru a služieb na vstupe,
tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim
cenu zdaniteľných plnení na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie, v súvislosti s ktorým
tvrdením poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora Midland Bank, bod 30, Abbey National, bod
28, ako aj Cibo Participations C-16/00, Zb. s I-6663, bod 31. Dodal, že právo na odpočet je napriek tomu

dostupnévprospechzdaniteľnejosoby,dokoncapriabsenciipriamejsúvislostimedziosobitnýmplnením
na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady
na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov zdaniteľnej osoby a sú ako také podstatnými
prvkami tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne
súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby, pričom dal do pozornosti rozsudky

Európskeho súdneho dvora Midland Bank, body 23 a 31, ako aj Kretztechnik, bod 36. Zároveň označil
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009 a 3Sžf/1/2010,
v ktorých sa vyjadril, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a
kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, a
to najmä z dôvodu, že zákon nedáva právne prostriedky daňovníkovi na sledovanie týchto procesov u

svojich dodávateľov. S ohľadom na tieto rozhodnutia uviedol, že správca dane rozhodujúcu časť svojho
rozhodnutia podložil skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi
daňovým subjektom a jeho dodávateľom, ale predchádzajúcich dodávok dodávateľa žalobcu.V odvolaní poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, kde z rozsudku C- 440/04 Recolta
recycling SPRL vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo
svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,

ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť. V prípade, že
dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie
bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni
pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho

práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným
poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočet DPH
zaplatenú týmto platiteľom dane. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z
podvodu vo vzťahu k DPH alebo iných podvodov. Naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností
preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou
kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu

súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane.

Súdu prvého stupňa taktiež vyčítal, že jeho rozhodnutie je v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, keď
sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s podstatnými relevantnými skutkovými a právnymi tvrdeniami
žalobcu, ktoré formuloval v žalobe, ako aj odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Mal za to,

že medzi odôvodnením rozhodnutia žalovaného a konštatovaním súdu, že sa stotožňuje so závermi
rozhodnutiažalovaného,nieježiadnalogickásúvislosť.Vnadväznostinauvedenévyčítalajžalovanému
nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť jeho rozhodnutia, keď uviedol, že preskúmavané rozhodnutie
obsahuje mnoho zistení, ale chýba tu jednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť, že
deklarovanýobchodsamedzijednotlivýmispoločnosťamineuskutočnilzpresnezistenéhoapopísaného

dôvodu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6S 95/2013-91 zo dňa 17. apríla 2015 potvrdiť, pretože vec bola posúdená správne po skutkovej
aj právnej stránke a neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie

napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že námietky uvedené v odvolaní žalobcu sú totožné s tými, ktoré boli
uvedené v žalobe. Zotrval na svojom stanovisku, ktoré predložil súdu dňa 30. mája 2013 k námietkam
uvedeným v žalobe pod č. 1100302/1/245500/2013/5126 zo dňa 23. mája 2013 a v doplnenom vyjadrení
č. 1100302/1/441703/2013/5126 zo dňa 13. septembra 2013. Zdôraznil, že z obsahu administratívnych
spisov jednoznačne vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov uvedených na predložených

dokladoch nebolo preukázané obsahovo, ani dodávateľmi a odberateľmi. V protiklade s tvrdením,
že dodávatelia aj odberatelia potvrdili fakturované obchody, je vyjadrenie konateľky spoločnosti LC
Transport SK, s.r.o., ktorá bola priamym dodávateľom žalobcu. Samotný konateľ žalobcu neuviedol
vo svojej výpovedi relevantné skutočnosti, ktoré by potvrdzovali odôvodnené vystavenie faktúr s
deklarovaným predmetom dane, nevedel ani základnú informáciu, kto mal byť vlastníkom mramorových

a granitových dosiek, ktoré mali byť predmetom opracovania. Tovar nebol ani jednou obchodnou
spoločnosťou špecifikovaný, pričom ide o tovar, ktorý sa v tuzemsku neťaží, teda musí byť dodaný na
Slovensko zo zahraničia. Existencia predmetu dane nebola potvrdená vedenou skladovou evidenciou.

Uviedol, že správca dane nepožadoval od žalobcu predloženie dôkazov nad rámec právnej úpravy

a neznemožnil žalobcovi preukázanie reálnosti obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom
výziev správcu dane bola požiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v
zmysle sporných faktúr a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov.
Pri tom išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených
na sporných faktúrach. Zdôraznil, že správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti

uvádzané v predložených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či
správnosti, je povinnosťou žalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predložiť požadované doklady
preukazujúce splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Dal do pozornosti, že
žalobca v tomto prípade napriek opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom,
že deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Ďalej uviedol, že správca dane po zhodnotení

dôkazných prostriedkov predložených v rámci daňovej kontroly žalobcom, ako aj zabezpečených v
súčinnosti s tretími osobami, dospel k záveru, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť
reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne
prepojených preukazujú, že reálne uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolopreukázané žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu režijných nákladov, prepravných
nákladov, nákladov na výkon práce vlastnými prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových
vozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na

to, že nebol vytvorený ani minimálny predpoklad ekonomickej činnosti. Mal za to, že tieto skutočnosti
potvrdzujú fiktívnosť uskutočnených obchodov. V závere vyjadrenia uviedol, že aktivity žalobcu, ako aj
jeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie
daňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami
nebolo preukázané, že tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na

výstupe aj do štátneho rozpočtu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10
ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.
1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.Rozhodolbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysle§250jaods.2OSPstým,žedeň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.
septembra 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil skutkový stav tak, ako ho

podrobne uviedol v napadnutom rozsudku krajský súd, jeho dôvody považuje za úplné, a presvedčivé
(§ 157 ods. 2 OSP), reagujúce na všetky námietky žalobcu, preto pre účastníkov konania známe fakty
a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať a len v stručnosti z neho vyberá nasledovné.

Správca dane Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie september 2011 pre dôvodné podozrenie, že jeho prostredníctvom prebieha
fakturácia tovaru - granitových a mramorových dosiek v reťazci obchodných spoločností. Žalobca
nepredložil ku kontrole nadmerného odpočtu relevantné dôkazy, ktoré by preukázali, že fakturované
služby opracovania a granitové a mramorové dosky boli dodané dodávateľmi uvedenými na faktúrach.
Podľa predložených faktúr ku kontrole za uvedené zdaňovacie obdobie malo ísť o niekoľko tisíc

kilogramov granitových dosiek bez bližšej špecifikácie a vlastností, nebol známy pôvod dosiek, ich
vlastník, kto s nimi konkrétne manipuloval, vykonal opracovanie a v čom malo spočívať. Faktúry boli
vystavené vo vysokých sumách.

V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval splnenie podmienok na odpočítanie dane

podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., teda či dodávateľom uvedeným na faktúrach vznikla daňová
povinnosť, či bol preukázaný zdaniteľný obchod, ktorý je predmetom dane. Vykonaným dokazovaním
zistil, že podmienky stanovené cit. zákonom boli dodržané len formálne. Žalobca správcovi dane
predložil listinné dôkazy, a to faktúry dodacie listy a úhrady v hotovosti, ktoré samotné však nepreukazujú
uskutočnenie zdaniteľných plnení. V zmysle predložených dokladov a vyjadrení žalobca prefakturoval

služby a tovar spoločnosti MEAT, s.r.o. Ďalej zistil, že deklarované obchody spája uloženie tovaru v
skladoch v Piešťanoch a vykonávanie účtovníctva spoločnosťou KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o.,
ktorá vykonávala aj opracovanie tovaru, ktorého vlastník však nebol preukázaný. Uvádzanej spoločnosti
KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., ktorá mala vykonať služby opracovania tovaru, boli ako poslednej
reťazci aj čiastočne prefakturované. Palace Real, spol. s r.o. fakturoval opracovanie žalobcovi, ktorý

zase opracovanie fakturoval spoločnosti MEAT, s.r.o., pričom táto za opracovanie vystavila faktúry v
závere reťazca aj pre spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. Teda subjekt, ktorý mal vykonať
služby opracovania tovaru, na konci reťazca sám tieto svoje služby opracovania nakúpil.

Z uvedeného vyplynulo, že spoločnosti Palace Real spol. s r.o., MEAT, s.r.o. a GAMA-EXPO,

s.r.o. (kontrolovaný daňový subjekt) sú spoločnosti vzájomne si vystavujúce faktúry, ktoré reálne
nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť uvedenú na faktúrach.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.

511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.).

Priuplatňovanídaňovýchpredpisovvdaňovomkonanísaberiedoúvahyvždyskutočnýobsahprávneho
úkonualeboinejskutočnostirozhodujúcejpreurčeniealebovybratiedane(§2ods.6zákonač.511/1992
Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.právoodpočítaťdaňztovarualebozoslužbyvznikáplatiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu

v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Odvolací súd konštatuje, že pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil existenciu
zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka skutkového stavu a
preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun
dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011.

Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má
tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb
a tovarov od určitého dodávateľa.

Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho
subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci

daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos
dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou
vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je
významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade žalobca nepreukázal fyzickú existenciu
nadobudnutého tovaru granitových dosiek ako deklarovaného zdaniteľného plnenia a nepodarilo sa mu
vyvrátiť dôvodné pochybnosti vyplývajúce zo skutočností, že tovar (granitové dosky) je na faktúrach

uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie a vlastností, nebol známy pôvod dosiek,
ich vlastník, kto s nimi konkrétne manipuloval, vykonal opracovanie a v čom malo spočívať. Medzi
ďalšie takéto skutočnosti patrí, že pohyb tovaru v reťazci uvedených spoločností prebehol len formálne
- papierovo, ako aj že všetky spoločnosti zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v
priestoroch spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. Rovnako tak, že pôvod tovarov uvedených

na dodávateľských faktúrach nie je známy a ich vysoká cena na faktúrach vylučuje konečného
spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť dodávok
na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam, pričom
reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený. V spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene
konateľov spoločnosti. Pochybnosť vyvoláva aj skutočnosť, že pre všetky spoločnosti v reťazci s

výnimkou spoločností S&J PRESSBURG plus, s.r.o. a KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., platí, že
nezamestnávajú žiadnych zamestnancov, nevlastnia žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne
predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná vo vyhotovených
faktúrach. Taktiež nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, spočívajúcej v poukaze na rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie č. C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft a Peter Dávid proti Nemzéti Adó-es
Vamhivatal odvolací súd uvádza, že tieto nie sú aplikovateľné na uvedený prípad z dôvodu, že v
posudzovanej veci dodávateľ existenciu dodávaného plnenia pre žalobcu poprel.

Rovnako tak odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, ktorý dal do pozornosti rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics
a C-484/03 Bond House, nakoľko samotné vystavenie faktúr, ktoré by i mali formálne náležitosti, nie je
dôvodom samo o sebe na uznanie predmetných výdavkov, keď neboli preukázané jednotlivé materiálne
plnenia, ktoré mali prebehnúť na ich podklade.

Napokon ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý argumentoval rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu
Českejrepublikysp.zn.5Afs/131/2004zodňa25.marca2005,niejeopodstatnená,pretoževuvedenom
konaní bola riešená iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca dane
nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale spochybňoval jeho

dodanie konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy tovaru. Žalobca však v danom prípade
nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo
správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného

bremena z daňového subjektu na správcu dane.

Z týchto podstatných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho
odôvodnenie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
keďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.

júla 2016.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval

podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.