Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/88/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200364
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4014200364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a

z členov senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: H. Y., A.,
právne zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100304/1/69297/2014 zo dňa 5. februára 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/51/2014-149 zo dňa 29. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/51/2014-149 zo dňa 29.
apríla 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/69297/2014 zo dňa 5. februára 2014, ktorým žalovaný

potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 9401402/5/4503475/2013/Hus zo dňa
04.10.2013, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok 2008 v sume 41.583,98 €.

Dôvodom určenia daňovej povinnosti boli výsledky daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol zo
dňa 23.11.2012, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.12.2012.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu predloženého administratívneho
spisu žalovaného zistil, že žalobca podal riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
4. štvrťrok 2008, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 81.144,-Sk. Podaním zo dňa
09.08.2011 oznámil správca dane žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za 1. až 4. štvrťrok 2008,
rok 2009, rok 2010, so začiatkom určeným na deň 13.09.2011. Na základe výsledkov vykonaného
šetrenia bol dňa 23.11.2012 spísaný protokol, podľa ktorého bola zistená daňová povinnosť žalobcu v
sume 1.333.903 Sk, a teda rozdiel predstavoval sumu 1.252.759 Sk, t. j. 41.583,98 €. Dokazovaním

bolo preukázané, že žalobca nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od osôb identifikovaných na DPH
v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom tento predávajúci uplatnil osobitný
režim zdanenia len u 38 ojazdených vozidiel uvedených v osobitnom zozname, v ktorom sa žalobca
nenachádzal a u ostatných dodávok sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členskéhoštátu, čo potvrdzuje i súhrnný výkaz podaný uvedeným dodávateľom vozidiel. Žalobca nesúhlasil so
závermi daňovej kontroly, namietajúc najmä dĺžku daňovej kontroly a možnosť jej prerušenia z dôvodu
medzinárodného dožiadania o poskytnutie daňových informácií, o čom bol spísaný Dodatok číslo 1 k

protokolu.

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nebolo sporné, že dodávateľ žalobcu v
inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim
zdaňovania", teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského

štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturoval dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedol i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému
VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Z informácie, ktorú získal správca dane na základe výsledkov
multilaterálnej kontroly MLC 188 vyplynulo, že žalobcom deklarovaný dodávateľ (BCA Autoauktionen
GmbH, Wien) ojazdených motorových vozidiel uplatnil osobitný režim zdanenia v období rokov 2005

až 2010 len v 38 prípadoch, medzi ktorými žalobca nebol uvedený a ostatné intrakomunitárne dodania
boli realizované v bežnom režime zdanenia. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal
príslušnú daňovú správu v Rakúskej republike (členského štátu Európskej únie) o preverenie, či pri
dodaní tovarov skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie
tovaru. Informácia rakúskej daňovej správy bola doručená správcovi dane dňa 20.08.2012 a následne

dňa 21.08.2012 pokračoval správca dane v prerušenej daňovej kontrole. Na faktúrach, ktoré vyššie
označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel nie
je daň z pridanej hodnoty uvedená, čo znamená že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez
dane z pridanej hodnoty a s poukazom na zistenia vyplývajúce z multilaterálnej kontroly, do ktorej bola
zapojená i slovenská daňová správa potom možno konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil v prípade

žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ
tohto tovaru.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. a domáhal sa, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Nitra a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať

mu právo na náhradu trov konania.

V odvolaní žalobca poukázal na priebeh daňového konania a konštatoval, že správca dane sa
počas daňovej kontroly dopustil viacerých procesných pochybení, majúcich za následok, že daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol nadobudol povahu nezákonne získaného

dôkazného prostriedku. Poukázal na okolnosť, že v platobnom výmere sú uvedené 2 dátumy začatia
kontroly a to dátum 09.08.2011, ako aj 13.09.2011. Pri prerokúvaní protokolu sa zamestnanci správcu
dane dopustili viacerých pochybení, na ktoré upozornil, postupovali v rozpore s ustanovením §
15 a základnými zásadami daňového konania. Správca dane sa s jeho námietkami nevysporiadal
dostatočným spôsobom. Daňová kontrola nebola ukončená v lehote 6 mesiacov, pričom nedošlo

k predĺženiu kontroly pred uplynutím tejto lehoty. Daňová kontrola bola začatá 09.08.2011 alebo
13.09.2011 a správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly až
žiadosťou zo dňa 20.08.2012. Podľa jeho názoru sa nejednalo o zložitú kontrolu, pretože takú istú
kontrolu vykonal správca dane aj v roku 2009 a táto trvala 4 mesiace. Predmetom preverovania boli tie
isté skutočnosti. Podľa jeho názoru, žiadosť o medzinárodnú informáciu poslal správca dane po viac ako

šiestich mesiacoch napriek tomu, že vedel o zákonom určenej lehote na ukončenie kontroly. V danom
prípade nebol podľa jeho názoru dôvod na použitie § 25a zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu
protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Podstatné
v celej veci je preukázanie skutočnosti, že žalobca nadobudol tovar od platiteľa dane z iného členského
štátu, ktorý túto skutočnosť preukázal nielen dodaním súhrnného výkazu, ktorým deklaroval dodávku

tovaru oslobodenú od dane ale najmä uvedením odkazu a tieto skutočnosti sú dôkazom toho, že sa
jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie vozidiel z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH,
ktoré je dodávané v bežnom režime. Žalobca tovar nadobudnutý z iného členského štátu nezdanil a ani
si neuplatnil právo odpočítať daň z takto nadobudnutého tovaru. Už v roku 2011 mal žalovaný informácieo tom, že dodávateľ žalobcu v rokoch 2005 až 2010 neuplatnil osobitný režim pri žalobcovi dodaných
vozidlách,apretosinemoholuplatniťosobitnúúpravu.Rakúskadaňovásprávavlistezodňa12.12.2011
potvrdila, že rakúsky dodávateľ v rokoch 2008 až 2010 v osobitnom režime dodal iba 38 motorových

vozidiel,čoznamená,ženeexistovaldôvodnaprerušeniedaňovejkontroly,pretožesprávcadanemaluž
pred prerušením daňovej kontroly k dispozícii všetky informácie. Krajský súd týmito údajmi disponoval a
aj napriek tomu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V čase daňovej kontroly za 1. až 4. štvrťrok
2007 nakupoval žalobca ojazdené vozidlá od toho istého predávajúceho a v tom istom režime ako v čase
daňovej kontroly za 4. štvrťrok 2008 a výsledkom uvedenej kontroly žalovaný uviedol žalobcu do omylu,

pretože ho utvrdil, že postupuje správne. S touto skutočnosťou sa žalovaný nevysporiadal a žalobca
konal v dobrej viere, že postupuje správne v zmysle toho, čo mu potvrdil žalovaný protokolom. Keďže
sa žalovaný nevysporiadal s tým, že postupoval v totožných prípadoch odlišne, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.

Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolaniu vyhovieť a priznať náhradu trov konania.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu dňa 07.07.2015 uviedol, že odvolanie
žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa žalovaný vyjadril, a preto sa pridržiava
písomného vyjadrenia k žalobe.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny

poriadok (O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 66 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci

svojhopodnikaniakupuje,nadobúdavtuzemskuzinéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšieho
predajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľsképredmetyalebostarožitnosti,apritomkonávosvojom
mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo
na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.

Podľa § 66 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských
predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev,
je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovanápre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa §
42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

Predmetom odvolacieho konania bolo preveriť zákonnosť vydaných rozhodnutí a žalobcom
namietaného procesného postupu správcu dane predchádzajúcom vyrubeniu rozdielu DPH, za
kontrolované zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2008.

V danom prípade sú na odvolacom súde vedené viaceré veci totožných účastníkov konania, založené
na tých istých skutkových okolnostiach, napr. pod sp. zn. 3Sžf/83/2015 (zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok
2008) a 3Sžf/84/2015 (zdaňovacie obdobie3.štvrťrok), týkajúce sa súvisiaceho zdaňovacieho obdobia
a Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na závery prijaté v konaní 3Sžf/83/2015, v ktorom
odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že
v predmetnom konaní bola lehota na vykonanie daňovej kontroly dodržaná, pretože bola v súlade

s § 15 ods. 16 v spojení s § 25a zákona o správe daní prerušená. Počas doby prerušenia výkonu
daňovej kontroly, lehoty na jej vykonanie neplynuli a pokračovali v plynutí až po ukončení prerušenia.
Z obsahu administratívneho spisu, vyplýva, že táto bola ukončená v zákonom určenej lehote, bez
jej prekročenia. Daňová kontrola trvala od 13.09.2011 do 07.12.2012, spolu 450 dní. Prerušená bola
po dobu 151 dní, od doručenia dožiadania v rámci medzinárodnej výmeny informácii do doručenia

vyjadrenia, 20.08.2012. Doba, po ktorú daňová kontrola trvala (299 dní) neprekročila zákonom určenú
lehotu 12 mesiacov (365 dní). Z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia,
medzinárodného dožiadania, lehota na výkon kontroly po dobu 151 dní neplynula. Podľa názoru
odvolacieho súdu, medzinárodnú výmenu informácii možno považovať za dôvod na prerušenie daňovej
kontroly, pretože výsledky z takto získaných údajov možno považovať za skutočnosť rozhodujúcu

pre vydanie rozhodnutia. Správca dane týmto spôsobom preveroval reálne plnenie a jeho charakter,
neobmedzujúc sa len na doklady predložené daňovým subjektom. Uvedeným konaním nezaťažil
žalobcu neprimerane pri získavaní dôkazných prostriedkov ale v rámci vlastnej kompetencie vykonával
dôkazy za účelom získania podkladov pre správne určenie dane, t.j. postupoval v súlade s účelom
zákona. K predĺženiu lehoty na výkon kontroly žalovaným došlo po prerušení daňovej kontroly, kedy

reálny výkon kontroly pred jej prerušením, trval cca 5 mesiacov - od 13.09.2011 do 17.02.2012, (bez
zarátania doby, počas ktorej bola daňová kontrola prerušená, t.j. od 17.02.2012 do 20.08.2012) teda
v intenciách zákona, ešte pred uplynutím lehoty na výkon daňovej kontroly. Odvolací súd z obsahu
spisu nezistil, že by mal správca dane informácie, doručené mu dňa 20.08.2012 už pred požiadaním o
medzinárodnú výmenu informácií, tak ako to tvrdil žalobca. Poskytnuté informácie sa týkali zdaniteľného

plnenia žalobcu za roky 2008 až 2010 a nie je dôvodný predpoklad na získavanie týchto informácií pred
začatím konkrétnych daňových kontrol za tieto obdobia. Informácie získané na základe multilaterálnej
kontroly MLC 188 dňa 15.02.2012, sa vzťahovali na viacero daňových subjektov a boli všeobecného
charakteru. Túto námietku žalobcu o neopodstatnenosti prerušenia daňového konania za účelom
medzinárodnej výmeny informácií preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Zákon v účinnom znení kogentne neurčoval, akú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia
možno považovať za zákonný dôvod na prerušenie konania, a preto nemožno medzinárodnú výmenu
informácií, vyžadujúcu si značné časové obdobie, vylúčiť z tejto definície, keďže slúžila záujmu získať
podklady pre správne určenie dane, ktoré sú rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie. Dôkazné

prostriedky získané správcom dane vyššie popísaným spôsobom, preto, podľa názoru súdu, nemožno
považovať za nezákonné.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých
dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare podľa § 66 zákona o DPH,

pretože neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené
motorovévozidlánebolidodanéosobouuvedenouv§66ods.2zákonaoDPH,keďžedodaniepoužitého
tovaru dodávateľom žalobcu nebolo oslobodené od dane podľa zákona platného v inom členskom štáte,
a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle
článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. V danom prípade ide

nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod
medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane
dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemunadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V
systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej
hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje

pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí
odoslanie alebo preprava tovaru. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť
uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu
neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom,
aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003

zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje
nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu
prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej
veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania pri použitom
tovare, pretože sa jednalo o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území

SR; žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom
túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací súd, tiež po posúdení formálnych a obsahových náležitostí
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného dospel k záveru, že tieto boli vydané
v súlade so zákonom, sú náležite a podrobne odôvodené, pričom žalovaný správny orgán sa vo
svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správne orgány

a i prvostupňový súd správne aplikovali príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na
predmetnú vec a realizoval tak ústavné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Najvyšší súd Slovenskej republiky, považuje rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo

a náležite zisteného skutkového stavu a vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné.

K námietke žalobcu ohľadom nejednotnosti rozhodovania žalovaného v obdobných veciach najvyšší
súd uvádza, že predmetom jeho súdneho prieskumu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného

týkajúce sa zdaňovacieho obdobia 2. štvrťrok 2008 a postup správnych orgánov, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Súd nemá vedomosť o skutkových okolnostiach zistených daňovou kontrolou za zdaňovacie
obdobie roka 2007, z obsahu predloženého administratívneho takýto poznatok nevyplýva a zároveň
neboli predmetom tohto konania. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že správca dane má uplatňovať
pri rozhodovaní taký postup, aby v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely,

teda aby správca dane nerozhodoval odlišne (§ 3 ods. 9 daňového poriadku). Je však zároveň
nespochybniteľné, že pri správe daní musia daňové orgány postupovať podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, čo vyplýva z § 3 ods. 1 daňového poriadku. Požiadavka zákonnosti je hlavným
princípomdaňovéhokonania,zčohovyplýva,žejepovinnosťoudaňovýchorgánovkonaťarozhodovaťv
súladesozákonom.Odlišnéprávnezáverysprávcudane,aksúvsúladesúčinnýmiprávnymipredpismi,

sú preto akceptovateľným dôvodom pre prijatie iného rozhodnutia aj v prípade skutkovo zhodných
prípadov, tzv. odôvodnený rozdiel. Vydanie iného rozhodnutia aké očakával žalobca, preto v danom
prípade nespôsobil takú vadu, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. Je vecou daňových orgánov, aké
opatrenia príjmu za účelom odstránenia nezákonného stavu vo veciach, v ktorých zaujali iný právny
záver, nesúladný so zákonnou úpravou.“

Na základe uvedených dôvodov, ktoré sú zhodné s dôvodmi týkajúcimi sa aj zdaňovacieho obdobia za
júl 2009, odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c

veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.