Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/86/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200371
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4014200371.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a

z členov senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: T. P., N.,
právne zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100304/1/66249/2014 zo dňa 3. februára 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/53/2014-156 zo dňa 22. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/53/2014-156 zo dňa 22.
apríla 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/66249/2014 zo dňa 3. februára 2014, ktorým žalovaný

potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 9401402/5/4536118/2013/Hus zo dňa
07.10.2013, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie
obdobie február 2010 v sume 8.495,25€.

Dôvodom určenia daňovej povinnosti boli výsledky daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol zo
dňa 23.11.2012, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.12.2012.

Krajskýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žesprávcadane(vydaldňa11.12.2012dodatočný
platobný výmer, ktorým žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z
pridanej hodnoty v sume 8.494,73 eur za zdaňovacie obdobie február 2010. Proti tomuto dodatočnému
platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol tak, že rozhodnutie správcu
dane zo dňa 11.12.2012 (dodatočný platobný výmer) zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie a rozhodnutie z dôvodov tam uvedených (nemožnosť preskúmať správnosť a výšku vyrubeného
rozdielu dane z pridanej hodnoty z dôvodu nečitateľnosti a tým i nezrozumiteľnosti predložených

faktúr). Následne bol žalobca správcom dane vyzvaný výzvou zo dňa 23.05.2013, aby predložil tam
uvedené listinné doklady, čo dňa 09.07.2013 i urobil, o čom bola s ním v tento deň spísaná zápisnica.
Ďalšia zápisnica o ústnom pojednávaní bola so žalobcom spísaná dňa 25.09.2013 a jeho účelom bolo
oboznámenie žalobcu so zisteniami na základe predložených čitateľných listinných dokladov, pričom mubolo oznámené vyčíslenie celkového rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február
2010 v sume 8.495,25 eur. Následne (po odstránení vyššie uvedeného nedostatku spočívajúcom v
nečitateľnosti predložených listín) správca dane opätovne vydal dňa 07.10.2013 rozhodnutie, ktorým

žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie v sume
8.495,25 eur ako rozdiel medzi daňou uvedenou žalobcom v daňovom priznaní t. j. 1.005,95 eur a
daňou zistenou správcom dane po daňovej kontrole, t. j. 9.501,20 eur, čo je rozdiel 8.495,25 eur. Proti
tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie (dôvody ktorého sú prakticky totožné s dôvodmi podanej
žaloby), v ktorom namietal, že bolo vydané v rozpore s právnym i predpismi, skutkovým stavom a na

základe nesprávneho a nezákonného postupu správcu dane. Tvrdil, že nevznikol dôvod na vyrubenie
rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 8.495,25 eur a že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade
so zákonom, v dôsledku čoho je protokol, ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutia, nezákonne
získaným dôkazným prostriedkom a nezákonné je potom i samotné rozhodnutie.

Krajský súd zistil, že vo veci bol rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu

k žalobcovi. Zahraničný dodávateľ použil bežný režim zdanenia a takýto režim s určením základu
dane podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť
i žalobca. Žalobca postupoval spôsobom, na ktorý neboli splnené podmienky. Ak žalobca tvrdil, že
pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného režimu zdanenia,
ktoré mu poskytol jeho dodávateľ, daňové bremeno je na žalobcovi, ktorý disponuje právom uplatniť

si postup podľa osobitného režimu pri dodávke použitého tovaru a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Za
dôkaz nemožno považovať protokol zo dňa 28.09.2009 o výsledku zistenia z daňovej kontroly týkajúcej
sa iného daňového obdobia (1. až 4. štvrťrok 2007), v rámci ktorej neboli kontrolované faktúry od
zahraničných dodávateľov žalobcu a nebolo vykonané medzinárodné dožiadanie. Závery jednotlivých
daňových kontrol vychádzali z odlišných skutkových zistení. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ

žalobcu použil osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a
kúpnou cenou tovaru, bol by povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry s poukazom na ustanovenie
článku 226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala daň,
ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja a potom by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike
teda u žalobcu, k zdaneniu nedošlo. Faktúry zahraničného dodávateľa tvrdenia žalobcu nepreukazujú,

nie je v nich uvedená DPH, neobsahujú žiaden odkaz na ustanovenia článkov 312 až 332 danej
Smernice.

Krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu a
uviedol, že správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na príslušné procesnoprávne

a hmotnoprávne predpisy. Žalobca dostatočne nepreukázal, že ojazdené motorové vozidlá mu boli
dodané osobami uvedenými v ustanovení § 66 ods. 2 zákona o DPH, a preto nemohol uplatniť osobitnú
úpravu dane pri ich predaji.

Krajský súd v Nitre sa vysporiadal aj s námietkou žalobcu súvisiacou s právnym názorom tohto súdu

uvedeným v rozsudku sp. zn. 26S/8/2010, k čomu uviedol, že ho nemožno na danú vec aplikovať,
pretože sa týkal úplne inej právnej problematiky a bol vydaný po tom, ako Najvyšší súd predmetný
rozsudok zrušil.

V závere svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v obdobných prípadoch pri posudzovaní zdanenia dovozu ojazdených motorových
vozidiel, z ktorých vychádzal.

Na základe uvedených dôvodov žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. a domáhal sa, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Nitra a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať
mu právo na náhradu trov konania.V odvolaní žalobca poukázal na priebeh daňového konania a konštatoval, že správca dane sa
počas daňovej kontroly dopustil viacerých procesných pochybení, majúcich za následok, že daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol nadobudol povahu nezákonne získaného

dôkazného prostriedku. Poukázal na okolnosť, že v platobnom výmere sú uvedené 2 dátumy začatia
kontroly a to dátum 09.08.2011, ako aj 13.09.2011. Pri prerokúvaní protokolu sa zamestnanci správcu
dane dopustili viacerých pochybení, na ktoré upozornil, postupovali v rozpore s ustanovením §
15 a základnými zásadami daňového konania. Správca dane sa s jeho námietkami nevysporiadal
dostatočným spôsobom. Daňová kontrola nebola ukončená v lehote 6 mesiacov, pričom nedošlo

k predĺženiu kontroly pred uplynutím tejto lehoty. Daňová kontrola bola začatá 09.08.2011 alebo
13.09.2011 a správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly až
žiadosťou zo dňa 20.08.2012. Podľa jeho názoru sa nejednalo o zložitú kontrolu, pretože takú istú
kontrolu vykonal správca dane aj v roku 2009 a táto trvala 4 mesiace. Predmetom preverovania boli tie
isté skutočnosti. Podľa jeho názoru, žiadosť o medzinárodnú informáciu poslal správca dane po viac ako
šiestich mesiacoch napriek tomu, že vedel o zákonom určenej lehote na ukončenie kontroly. V danom

prípade nebol podľa jeho názoru dôvod na použitie § 25a zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu
protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Podstatné
v celej veci je preukázanie skutočnosti, že žalobca nadobudol tovar od platiteľa dane z iného členského
štátu, ktorý túto skutočnosť preukázal nielen dodaním súhrnného výkazu, ktorým deklaroval dodávku
tovaru oslobodenú od dane ale najmä uvedením odkazu a tieto skutočnosti sú dôkazom toho, že sa

jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie vozidiel z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH,
ktoré je dodávané v bežnom režime. Žalobca tovar nadobudnutý z iného členského štátu nezdanil a ani
si neuplatnil právo odpočítať daň z takto nadobudnutého tovaru. Už v roku 2011 mal žalovaný informácie
o tom, že dodávateľ žalobcu v rokoch 2005 až 2010 neuplatnil osobitný režim pri žalobcovi dodaných
vozidlách,apretosinemoholuplatniťosobitnúúpravu.Rakúskadaňovásprávavlistezodňa12.12.2011

potvrdila, že rakúsky dodávateľ v rokoch 2008 až 2010 v osobitnom režime dodal iba 38 motorových
vozidiel, čo znamená, že neexistoval dôvod na prerušenie daňovej kontroly, pretože správca dane mal
už pred prerušením daňovej kontroly k dispozícii všetky informácie. Krajský súd týmito údajmi disponoval
a aj napriek tomu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V čase daňovej kontroly za 1. až 4. štvrťrok
2007 nakupoval žalobca ojazdené vozidlá od toho istého predávajúceho a v tom istom režime ako v čase

daňovej kontroly za február 2010 a výsledkom uvedenej kontroly žalovaný uviedol žalobcu do omylu,
pretože ho utvrdil, že postupuje správne. S touto skutočnosťou sa žalovaný nevysporiadal a žalobca
konal v dobrej viere, že postupuje správne v zmysle toho, čo mu potvrdil žalovaný protokolom. Keďže
sa žalovaný nevysporiadal s tým, že postupoval v totožných prípadoch odlišne, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.

Predmetom kontroly v roku 2009 boli faktúry od zahraničných dodávateľov žalobcu a protokol o
zisteniach obsahuje konštatovanie, že žalobca vypočítal a odviedol daň správne. Uvedené nemôže byť
v neprospech žalobcu, v opačnom prípade dôjde k porušeniu § 3 ods. 9 zákona číslo 563/2009 Z.z. Súd
konštatoval, že ak aj postup žalovaného v roku 2009 bol nesprávny, neznamená to, že nesprávne mal

postupovať aj v roku 2011 a 2012. Žalovaný bol však povinný svoj rozdielny postup náležite odôvodniť
čo neurobil a čo je dôvodom nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Je preukázané, že žalovaný svoj
názor zmenil až potom, ako mu boli doručené výsledky multilaterálnej kontroly v roku 2010 nie preto, že
by boli preukázané nové skutočnosti, ale pre to, že z výkladu rakúskej strany zistil, že toto ustanovenie
sa v rámci EÚ vysvetľuje inak ako dovtedy postupoval a usmerňoval žalovaný. Žalovaný teda v dvoch

totožných prípadoch postupoval inak avšak s námietkou žalobcu, v ktorej na tento postup poukazoval,
sa nevysporiadal.

Podľa žalobcu, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ak konštatoval,
že žalobca nemal postupovať podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH opierajúc sa aj o skutočnosť, že s

účinnosťou od 01.12.2013 bol § 66 doplnený o ods. 16. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva,
že povinnosť uložená v uvedenom ustanovení sa daňovým subjektom ukladá až od 01.12.2013.

Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolaniu vyhovieť a priznať náhradu trov konania.
III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu dňa 07.07.2015 uviedol, že odvolanie
žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa žalovaný vyjadril, a preto sa pridržiava
písomného vyjadrenia k žalobe.IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie

konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 66 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských
predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev,
je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná
pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa §
42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

V danom prípade sú na odvolacom súde vedené viaceré veci totožných účastníkov konania, založené
na tých istých skutkových okolnostiach, napr. pod sp. zn. 3 Sžf/87/2015 (zdaňovacie obdobie január
2016), v ktorom odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
žalovaného, že v predmetnom konaní bola lehota na vykonanie daňovej kontroly dodržaná, pretože

bola v súlade s § 15 ods. 16 v spojení s § 25a zákona o správe daní prerušená. Počas doby
prerušenia výkonu daňovej kontroly, lehoty na jej vykonanie neplynuli a pokračovali v plynutí až po
ukončení prerušenia. Z obsahu administratívneho spisu, vyplýva, že táto bola ukončená v zákonom
určenej lehote, bez jej prekročenia. Daňová kontrola trvala od 13.09.2011 do 07.12.2012, spolu 450 dní.
Prerušená bola po dobu 151 dní, od doručenia dožiadania v rámci medzinárodnej výmeny informácii

do doručenia vyjadrenia, 20.08.2012. Doba, po ktorú daňová kontrola trvala (299 dní) neprekročila
zákonom určenú lehotu 12 mesiacov (365 dní). Z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na
vydanie rozhodnutia, medzinárodného dožiadania, lehota na výkon kontroly po dobu 151 dní neplynula.
Podľa názoru odvolacieho súdu, medzinárodnú výmenu informácii možno považovať za dôvod na
prerušenie daňovej kontroly, pretože výsledky z takto získaných údajov možno považovať za skutočnosť

rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia. Správca dane týmto spôsobom preveroval reálne plnenie a
jeho charakter, neobmedzujúc sa len na doklady predložené daňovým subjektom. Uvedeným konaním
nezaťažil žalobcu neprimerane pri získavaní dôkazných prostriedkov ale v rámci vlastnej kompetencie
vykonával dôkazy za účelom získania podkladov pre správne určenie dane, t.j. postupoval v súlade s
účelom zákona. K predĺženiu lehoty na výkon kontroly žalovaným došlo po prerušení daňovej kontroly,

kedy reálny výkon kontroly pred jej prerušením, trval cca 5 mesiacov - od 13.09.2011 do 17.02.2012,
(bez zarátania doby, počas ktorej bola daňová kontrola prerušená, t.j. od 17.02.2012 do 20.08.2012)
teda v intenciách zákona, ešte pred uplynutím lehoty na výkon daňovej kontroly. Odvolací súd z
obsahu spisu nezistil, že by mal správca dane informácie, doručené mu dňa 20.08.2012 už pred
požiadaním o medzinárodnú výmenu informácií, tak ako to tvrdil žalobca. Poskytnuté informácie sa týkali

zdaniteľného plnenia žalobcu za roky 2008 až 2010 a nie je dôvodný predpoklad na získavanie týchto
informácií pred začatím konkrétnych daňových kontrol za tieto obdobia. Informácie získané na základe
multilaterálnej kontroly MLC 188 dňa 15.02.2012, sa vzťahovali na viacero daňových subjektov a bolivšeobecného charakteru. Túto námietku žalobcu o neopodstatnenosti prerušenia daňového konania za
účelom medzinárodnej výmeny informácií preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Zákon v účinnom znení kogentne neurčoval, akú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia
možno považovať za zákonný dôvod na prerušenie konania, a preto nemožno medzinárodnú výmenu
informácií, vyžadujúcu si značné časové obdobie, vylúčiť z tejto definície, keďže slúžila záujmu získať
podklady pre správne určenie dane, ktoré sú rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie. Dôkazné
prostriedky získané správcom dane vyššie popísaným spôsobom, preto, podľa názoru súdu, nemožno

považovať za nezákonné.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých
dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare podľa § 66 zákona o DPH,
pretože neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené
motorovévozidlánebolidodanéosobouuvedenouv§66ods.2zákonaoDPH,keďžedodaniepoužitého

tovaru dodávateľom žalobcu nebolo oslobodené od dane podľa zákona platného v inom členskom štáte,
a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle
článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. V danom prípade ide
nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod
medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane

dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu
nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V
systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej
hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje

pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí
odoslanie alebo preprava tovaru. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť
uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu
neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom,
aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003

zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje
nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu
prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej
veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania pri použitom

tovare, pretože sa jednalo o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území
SR; žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom
túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací súd, tiež po posúdení formálnych a obsahových náležitostí
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného dospel k záveru, že tieto boli vydané
v súlade so zákonom, sú náležite a podrobne odôvodené, pričom žalovaný správny orgán sa vo

svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správne orgány
a i prvostupňový súd správne aplikovali príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na
predmetnú vec a realizoval tak ústavné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Najvyšší súd Slovenskej republiky, považuje rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo
a náležite zisteného skutkového stavu a vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné.

K námietke žalobcu ohľadom nejednotnosti rozhodovania žalovaného v obdobných veciach najvyšší

súd uvádza, že predmetom jeho súdneho prieskumu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia 2. štvrťrok 2008 a postup správnych orgánov, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Súd nemá vedomosť o skutkových okolnostiach zistených daňovou kontrolou za zdaňovacie
obdobie roka 2007, z obsahu predloženého administratívneho takýto poznatok nevyplýva a zároveň
neboli predmetom tohto konania. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že správca dane má uplatňovať

pri rozhodovaní taký postup, aby v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely,
teda aby správca dane nerozhodoval odlišne (§ 3 ods. 9 daňového poriadku). Je však zároveň
nespochybniteľné, že pri správe daní musia daňové orgány postupovať podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, čo vyplýva z § 3 ods. 1 daňového poriadku. Požiadavka zákonnosti je hlavnýmprincípomdaňovéhokonania,zčohovyplýva,žejepovinnosťoudaňovýchorgánovkonaťarozhodovaťv
súladesozákonom.Odlišnéprávnezáverysprávcudane,aksúvsúladesúčinnýmiprávnymipredpismi,
sú preto akceptovateľným dôvodom pre prijatie iného rozhodnutia aj v prípade skutkovo zhodných

prípadov, tzv. odôvodnený rozdiel. Vydanie iného rozhodnutia aké očakával žalobca, preto v danom
prípade nespôsobil takú vadu, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. Je vecou daňových orgánov, aké
opatrenia príjmu za účelom odstránenia nezákonného stavu vo veciach, v ktorých zaujali iný právny
záver, nesúladný so zákonnou úpravou.“

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.