Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 5C/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206765
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Dubjelová
ECLI: ECLI:SK:OSSL:2015:8513206765.1

Rozhodnutie

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou JUDr. Juditou Dubjelovou v právnej veci žalobcu Intrum
Justitia Slovakia, s. r. o. , Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, Bratislava proti žalovaným: 1/ R. Q., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXXX/XX, T. B., občanovi SR, 2/ R. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, občianke
SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Združenia na ochranu občana spotrebiteľa

HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpené JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, v konaní o zaplatenie 923,11 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaným v 1. a 2. rade súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

Súd n e p r i z n á v a vedľajšiemu účastníkovi Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie Legionárov 5, Prešov náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou podanou dňa 11.10.2013 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2.
rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 923, 11 eur, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo
sumy 864,64 eur od 21.03.2011 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny

predchodca Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava (ďalej len pôvodný veriteľ) uzatvoril so žalovanými v
1.a2. radedňa19.04.2006zmluvuospotrebnomúverečísloXXXXXXXXXX(ďalejlenzmluvaoúvere),
podľa ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 1 659,70 eur (50 000,--Sk) pri premenlivej úrokovej
sadzbe 11 % ročne. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali splácať úver v mesačných splátkach po 38,41
eur (1 157,- Sk) vždy ku 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami
na deň 20. 05. 2006 a konečná splatnosť úveru na deň 20. 3. 2011. Zmluva upravovala podmienky

čerpania úveru, splácanie úveru, podmienky pri neplnení zmluvných povinností. Zmluva spĺňa všetky
náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 497 a § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka (ďalej len
ObZ) a podľa zák. č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Žalobca tvrdil, že
na túto zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia § 52-54 Obč. zákonníka (ďalej len OZ), pretože do
31.12.2007 sa tieto ustanovenia vzťahovali len na zmluvu kúpnu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené
v 8. časti OZ a na zmluvu podľa § 55 OZ a na účastníkov úverovej zmluvy sa nevzťahovala povinnosť

uvedená v prechodnom ustanovení § 879j OZ, podľa ktorého sa novelizovaným ustanovením §
52 ods. 1 OZ nespravujú nároky vzniknuté pred 1. 1. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych
úkonov vzniknutých pred 1. 1. 2008. Ak pred 1. 1. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník
spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1. 1. 2008 posudzovať podľa § 52 - 54
OZ , ale je potrebné aplikovať ZoSÚ ako lex specialis a tiež ObZ v zmysle §1 ods.2. Pôvodný veriteľ
dňa 28. 3. 2013 zmluvou o postúpení pohľadávky č. 0329/2013/CE postúpil žalobcovi pohľadávku

z predmetnej úverovej zmluvy vo výške 750,18 eur, o čom boli žalovaní upovedomení písomným
oznámením postupcu.Súd poučil účastníkov konania o ich právach a povinnostiach a žalovaným doručil žalobu a ich vyzval,
aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadrili.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.12.2014 uviedol, že úver uvedený v žalobe bol
použitý pre rodinu a bol čerpaný v čase manželstva so žalovanou R. Q.. Žalovaná v 2. rade sa k žalobe
v lehote určenej súdom nevyjadrila.

Podaním, doručeným súdu dňa 16.04.2014, vstúpil do konania vedľajší účastník na podporu žalovaných
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, Prešov.
Žalobca nenamietal vstup do konania vedľajšieho účastníka na podporu žalovaných.
Súd poučil vedľajšieho účastníka o jeho procesných právach a povinnostiach a žalovaných vyzval, aby
sa vyjadrili, či súhlasia so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
Oznámením, doručeným tunajšiemu súdu dňa 15. 12. 2014, žalovaný v 1. rade R. Q. vyjadril svoj

súhlas so vstupom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajšieho účastníka na jeho
podporu.

Súd vyzval žalobcu a pôvodného veriteľa na predloženie dôkazov, týkajúcich sa postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, a to na predloženie písomnej výzvy pôvodného veriteľa žalovaným na úhradu

dlhu pred postúpením pohľadávky a dokladu o jej doručení žalovaným, dôkazu o tom, že žalovaní boli
viac ako 90 dní v omeškaní so splatením žalovanej sumy pred postúpením pohľadávky a dôkazu o tom,
v akej výške bola splatná pohľadávka žalovaných pred postúpením pohľadávky.
Pôvodný veriteľ oznámil súdu, že uvedené dôkazy nemá k dispozícii, keďže úverovú zmluvu a celú
dokumentáciu odovzdal postupníkovi, t. j. žalobcovi.

Žalobca uviedol, že predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky zo dňa 5. 4. 2013, ktoré podľa neho zakladá jeho aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.

Žalobca v písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 24.01.2014, na základe výzvy súdu špecifikoval

žalovanú sumu. Za účelom preukázania platovej disciplíny splácania úveru žalovanými a vyčíslenia
dlžnej sumy predložil spolu s vyjadrením platobnú históriu splácania úveru č. XXXXXXXXXX. Uviedol,
že žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 1 659,70 eur (50 000,--Sk) pri premenlivej ročnej úrokovej
sadzbe 11 %, ktorý sa zaviazali platiť v 59 mesačných splátkach po 38,41 eur (1 157,--Sk) počnúc dňom
20. 05. 2006 a s konečnou splatnosťou dňa 20. 3. 2011. Za správu úveru bol dohodnutý poplatok vo

výške 1,99 eur (50,-- Sk) mesačne. Žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní, preto
pôvodný veriteľ konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB a postúpil pohľadávku na žalobcu zmluvou zo
dňa 28.3.2013 vo výške 1 228,17 eur. Písomnú výzva pôvodného veriteľa žalovaným pred postúpením
pohľadávky súdu nepredložil.

Vedľajší účastník v podaní doručenom súdu dňa 24.3.2015 žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že
žalobca nešpecifikoval, z čoho pozostáva uplatnená suma. Argumentoval aj tým, že zmluva neobsahuje
správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 6,72 %, pričom ročný úrok je v zmluve
uvedený vo výške 11,00 %. Podstatný rozdiel vo výške RPMN má ten istý dôsledok ako jeho neuvedenie
a preto je v zmysle §4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z. z. tento úver bezúročný a bez poplatkov.

Vzniesol aj premlčanie uplatňovaného nároku.

Keďže v danom prípade ide v zmysle § 200ea O.s.p. o drobný spor (konanie, predmetom ktorého nie je
suma presahujúca 1 000 eur), súd s poukazom na § 115a ods. 2 O. s. p. dňa 25.11.2015 oznámil na
úradnej tabuli súdu, že dňa 15.12.2015 o 12.30 hod. bude vo veci vyhlásený rozsudok bez nariadenia

pojednávania a následne tento rozsudok v uvedený deň aj vyhlásil.

Súd vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov - vyššie uvedenou zmluvou o úvere (čl. 5),
oznámením pôvodného veriteľa žalovaným o postúpení pohľadávky (čl. 13-14), oznámením žalobcu o
postúpení pohľadávky (čl. 12), platobnou históriou ( čl. 23 - 27), zmluvou o postúpení pohľadávky a

jej prílohou (čl. 28 - 30), informatívnym výpisom z OR žalobcu, písomným vyjadrením žalobcu (čl. 22),
písomnými vyjadreniami žalovaného v 1. rade ( čl. 46 - 49), písomným vyjadrením vedľajšieho účastníka
(čl. 53) vyjadrením pôvodného veriteľa (čl. 74), ako aj obsahom celého spisu a zistil nasledovný skutkový
stav:Z predloženej úverovej zmluvy je nesporné, že pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovanými v 1. a 2.
rade dňa 19. 04. 2006 zmluvu o spotrebnom úvere číslo XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol

žalovaným úver vo výške 1 659,70 eur (50 000,--Sk) pri premenlivej úrokovej sadzbe 11 % ročne.
Žalovaní sa zaviazali splácať úver v 59 mesačných splátkach po 38,41 eur (1 157,-Sk) vždy ku 20. dňu
v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dňa 20. 05. 2006 a konečná splatnosť úveru bola dňa 20. 03.
2011, splatnosť úrokov bola v posledný deň kalendárneho mesiaca. Poplatok za poskytnutie úveru bol
33,19 (1 000,- Sk) a poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 1, 99 eur (50,- Sk) mesačne.

V záverečných ustanoveniach v čl. II. bod 2 zmluvy o úvere žalovaní vyhlásili, že sa oboznámili so
súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa
bankový produkt poskytuje. Podľa čl. II. bod 3 zmluvy Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené
v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ObZ a ostatnými právnymi predpismi
v tomto poradí. Podľa čl. II. bod 4 zmluvy Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne

vzťahy sa budú podľa § 262 ObZ spravovať podľa príslušných ustanovení ObZ.

Nespornou skutočnosťou bolo, že pôvodný veriteľ dňa 28. 03. 2013 zmluvou o postúpení pohľadávky
postúpil na žalobcu pohľadávku z predmetnej úverovej zmluvy, spornou ale ostala jej výška 1 228,17
eur, pozostávajúca z istiny vo výške 864,64 eur, z úroku z omeškania vo výške 305,06 eur a riadneho

úroku vo výške 58,47 eur.

Pôvodný veriteľ oznámil žalovaným v 1.a 2. rade postúpenie pohľadávky na žalobcu listom zo dňa
05.04.2013.

Sporné ostali tieto skutočnosti, ktoré bolo potrebné v konanie riešiť:

- či predmetný úverový vzťah je potrebné posudzovať len podľa ustanovení ObZ tak, ako to tvrdí
žalobca alebo ako vzťah občianskoprávny podľa ustanovení OZ, týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv
a postúpenia pohľadávky a tiež podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a podľa špeciálnych právnych

predpisov - zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) a zákona o bankách (ďalej len ZoB),
- či je platné postúpenie pohľadávky na žalobcu v zmysle príslušných ustanovení
OZ a v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, keďže išlo o bankovú pohľadávku
- či pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ písomne vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej
sumy a či im doručil túto výzvu,

- či boli žalovaní v omeškaní s platením celej postúpenej pohľadávky viac ako 90 dní pred jej
postúpením na žalobcu,
- v akej výške bola splatná pohľadávka z úveru pred jej postúpením na žalobcu a či pohľadávka
pôvodného veriteľa v čase postúpenia bola splatná v takej výške, ako ju postúpil na žalobcu,
- či žalobca uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno či žalobca preukázal, ako dospel k žalovanej

sume a čo je v nej zahrnuté.

Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára :
Uvedený typ zmluvy je upravený v ObZ a patrí medzi tzv. absolútne obchody v zmysle § 261 ods. 3
písm. d/ ObZ. Na druhej strane je tiež nepochybné, že žalovaní vystupovali ako fyzické osoby, ktoré

úverom zabezpečovali svoje potreby, teda ako spotrebitelia, kým pôvodný veriteľ pri poskytovaní úveru
vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, t. j. ako dodávateľ. Po zohľadnení obsahu uzavretej
zmluvy, povahy jej účastníkov, výšky úveru a práv a povinností jednotlivých strán je zrejmé, že táto
zmluva spĺňa podmienky spotrebiteľskej zmluvy - spotrebiteľského úveru aj napriek tomu, že v úvodnej
časti zmluvy je uvedené, že je uzavretá podľa § 497 až § 507 ObZ a tiež napriek ustanoveniu čl.

II. bod 3 a 4 zmluvy, podľa ktorého Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej zmluve sa
budú riadiť príslušnými ustanoveniami, VOP, ObZ a ostatnými právnymi predpismi v tomto poradí
a vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 ObZ. spravovať podľa príslušných ustanovení ObZ.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ Okrem iného touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu

účastníkov záväzkového vzťahy: zo zmluvy o úvere (§ 497).Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Na prejednávaný prípad je možné aplikovať len tie ustanovenia ObZ, ktoré nie sú v rozpore so
Smernicou Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len Smernicou 93/13) a s ustanoveniami OZ, týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a postúpenia
pohľadávky, s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. (§ 23a ods.1, 2), s

ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) a ustanoveniami
zákona č. 238/2001 Z.z. o bankách (ďalej len ZoB), účinnými v čase uzavretia úverovej zmluvy a
postúpenia pohľadávky, keďže ide o bankovú pohľadávku.

Vzťahy medzi pôvodným veriteľom a žalovanými na základe zmluvy vznikli v období, keď
SR už transformovala do právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom

spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení
s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva

vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K základným
princípom spotrebiteľských zmlúv patrí to, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také
zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 si stanovila práve za cieľ

vyvážiťfaktickúnerovnováhumedzidodávateľomaspotrebiteľompozitívnymzásahomštátu. Slovenská
republika je povinná aplikovať európske právne predpisy, ktoré majú prednosť pred slovenskými
právnymi predpismi, teda je povinná prednostne aplikovať na prejednávaný prípad aj Smernicu Rady č.
93/13 EHS, ktorá bola prevzatá do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., účinným
od 1.4. 2004, v ust. § 52-54 OZ, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 podmienka sa nepovažuje za

individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že
určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomuideopredbežneformulovanúštandardnúzmluvu.Keďpredajcaalebododávateľvznesienámietku,

že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.

Podľa čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 príloha obsahuje indikatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v prípade zmlúv, kde sú všetky alebo niektoré

podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované
v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má
interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti s postupmi
stanovenými v článku 7.
Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 členské štáty zabezpečia, aby nekalé

podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto
podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 členské štáty zabezpečia, aby v záujme
spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému

uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy ( ku 19. 4. 2006) Spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej častitohto zákona a zmluva podľa § 55 , ak
zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 OZ Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 cit. OZ Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy Spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 3 OZ Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa.
Podľa § 53 ods. 4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy Zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods.2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,

ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 524 ods. 1 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou
inému.
Podľa § 524 ods. 2 OZ s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva

s ňou spojené

Podľa § 526 ods. 1 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť
dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie
pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

Podľa § 565 OZ Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Podľa § 39 OZ Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať aj ustanovenia zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - účinného v čase uzavretia úverovej
zmluvy Na účely tohto zákona sa rozumie:
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú
spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti,
b) predávajúcim podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby,

e) dodávateľom každý ďalší podnikateľ, ktorý priamo alebo prostredníctvom iných podnikateľov dodal
predávajúcemu výrobky,

V § 8 ods. 1 zák. o ochrane spotrebiteľa je upravený zákaz klamania spotrebiteľa, a to: nikto nesmie
klamaťspotrebiteľa,najmäuvádzaťnepravdivé,nedoložené,neúplné,nepresné,nejasné,dvojzmyselné

alebo prehnané údaje alebo zamlčať údaje o skutočných vlastnostiach výrobkov alebo služieb alebo
úrovni nákupných podmienok.Podľa § 23a ods. 1 zák. o ochrane spotrebiteľa Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 23a ods. 2 zák. o ochrane spotrebiteľa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu ( § 52 - 60 OZ ) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Podľa § 2 ZoSÚ, účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy sa na účely tohto zákona rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

Podľa § 2 ods. 1 ZoSÚ Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť
veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 2 ods. 2 ZoSÚ Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný

účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

V prejednávanom prípade išlo zo strany banky - pôvodného veriteľa - o spotrebiteľskú typovú, vopred
predtlačenú zmluvu, ktorú uzatvárala s väčším počtom občanov. Pôvodný veriteľ vopred pripravil
a naformuloval obsah tejto zmluvy, stanovil podmienky jej realizácie, ako aj podmienky a možnosti

postúpenia zmluvy z banky na tretí subjekt a z dlžníkov na tretí subjekt. Žalovaní ako fyzické osoby
- spotrebitelia nemali možnosť zasahovať do obsahu vopred naformulovaných podmienok zmluvy o
úvere a dosiahnuť ich zmenu. Ako slabšia strana nemohli vyjednávať a zmluvu mohli uzatvoriť len za
predpokladu, že vopred naformulované podmienky zmluvy prijmú.

Súd skúmal, či je platné postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky uzavretej medzi nimi. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na
základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom)
postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo
bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom. Na postúpenie sa vyžaduje písomná forma a

postúpená pohľadávka musí byť v zmluve individualizovaná. Avšak postúpenie pohľadávky nesmie byť
v rozpore s citovanou Smernicou Rady 93/13, ani s vyššie uvedenými ustanoveniami § 52-54 OZ,
upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy a v rozpore so ZoB, keďže išlo o bankovú pohľadávku.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len ZoB), účinného v čase uzavretia úverovej

zmluvy, Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová
spoločnosť, ktorá
b) poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná
právna forma banky sa zakazuje.

Podľa § 2 ods. 2 ZoB Banka môže okrem činností uvedených v odseku 1 vykonávať, ak ich má uvedené
v bankovom povolení, tieto ďalšie činnosti:
d) správu pohľadávok klienta na jeho účet vrátane súvisiaceho poradenstva,

Podľa § 2 ods. 3 ZoB Bankové povolenie je povolenie na založenie banky alebo na zriadenie pobočky

zahraničnej banky a na vykonávanie bankových činností touto bankou alebo pobočkou zahraničnej
banky v rozsahu vymedzenom v tomto povolení a za podmienok uložených týmto povolením alebo
ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Podľa § 3 ods. 2 ZoB Bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci

predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných
prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.Podľa § 3 ods. 3 ZoB Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať platobný styk a zúčtovanie
pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 1 ZoB Činnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk podlieha bankovému dohľadu
vykonávanému Národnou bankou Slovenska; v rozsahu ustanovenom týmto zákonom podlieha
bankovému dohľadu aj činnosť iných osôb a subjektov súvisiaca s činnosťou alebo riadením bánk
alebo pobočiek zahraničných bánk. Bankový dohľad sa vykonáva v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom nad jednotlivými bankami, pobočkami zahraničných bánk alebo inými subjektmi a tiež
nad konsolidovanými celkami a subkonsolidovanými celkami (§ 44 ), ktorých súčasťou sú aj banky, a nad finančnými konglomerátmi podľa
§ 49c .
Podľa § 6 ods. 7 ZoB Za výkon bankového dohľadu zodpovedá Národná banka Slovenska.
Podľa § 7 ods. 1 ZoB O udelení bankového povolenia rozhoduje Národná banka

Slovenska.
Podľa § 7 ods. 5 ZoB Výkon bankových činností uvedených v bankovom povolení
môže banka začať na základe písomného oznámenia Národnej banky Slovenska o splnení podmienok
podľa odseku 4.

Podľa § 9 ods. 1 ZoB Bankové povolenie sa udeľuje na dobu neurčitú a nie je prevoditeľné na inú osobu
ani neprechádza na právneho nástupcu.
Podľa § 9 ods. 2 ZoB Bankové povolenie obsahuje presné vymedzenie povolených bankových činností a
môže obsahovať aj podmienky, ktoré musí banka alebo pobočka zahraničnej banky splniť pred začatím
povolenej činnosti, prípadne ktoré musí dodržiavať pri výkone povolenej bankovej činnosti.

Podľa § 9 ods. 6 ZoB Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné podať príslušnému súdu návrh
na zápis povolených bankových činností do obchodného registra na základe bankového povolenia do
desiatich dní odo dňa, keď bankové povolenie nadobudlo právoplatnosť.

Otázkou, ktorú bolo potrebné v konaní pred súdom vyriešiť, bola otázka, či boli splnené zákonné

podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. ZoB totiž nad rámec pravidiel cesie v OZ sprísňuje
pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Dôvody by nemali byť pochybné, pretože
banková činnosť a s ňou spojený vznik pohľadávok má na rozdiel od iného druhu podnikania špecifiká,
najmä pokiaľ ide o dopady finančných produktov na ekonomiku. Súd preto skúmal, či došlo ku platnému
postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, účinnému v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu

(v čase uzavretia úverovej zmluvy to bolo ust. § 92 ods. 7 ZoB ).

Podľa § 92 ods. 8 ZoB Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.

Postúpenie pohľadávky je síce bežným právnym úkonom a všeobecne môže byť predmetom zmluvy o
postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná ako
peňažná, môže byť splatná, nesplatná alebo aj budúca, ale musí to byť pohľadávka určitá a existujúca.

Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis (lex specialis)
dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Súd je toho názoru, že postúpiť bankovú pohľadávku
ZoB umožňuje iba:1/ v tej časti, ktorá je po splatnosti ( slovo „v omeškaní so splnením čo len časti záväzku, môže banka
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomu záväzku postúpiť...)“
2. iba po písomnej výzve na splnenie,

3. výzva musí byť zo strany banky
4. omeškanie trvá viac ako 90 dní.

Zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky
klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo i len časti

svojho peňažného záväzku. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením, čo i len časti
svojho peňažného záväzku, potom sa nesplnená povinnosť musí rozhodne týkať splatných splátok
úveru. Žalobca na výzvu súdu nepredložil dôkaz o tom, aby pôvodný veriteľ pred postúpením
pohľadávky doručil žalovaným písomnú výzvu na úhradu dlžnej sumy, s ktorou boli v omeškaní dlhšie
ako 90 kalendárnych dní. Výzvu na úhradu dlhu totiž nenapĺňa oznam pôvodného veriteľa, Slovenskej
sporiteľne zo dňa 5. 4. 2013 adresovaný žalovaným o postúpení pohľadávky. Žalobca tiež nepreukázal,

aby žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci boli v omeškaní so splatením celej postúpenej pohľadávky viac
ako 90 dní, aj keď bolo preukázané, že pôvodný veriteľ postúpil žalobcovi splatnú pohľadávku - konečná
splatnosť úveru uplynula dňa 20.3.2011 a zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá dňa 28.3.2013.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä

tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu.

Podľa § 120 ods.1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 ods.4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr

súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

Podľa § 153 ods 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti

nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Vyššie citované zákonné ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,

t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do

záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že
súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju

zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Ak
účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej
normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá
nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú

podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určujejednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že účastník sporového občianskeho súdneho konania má
povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods.1 O.s.p.) medzi
ktorými je úzka vzájomná väzba. Splnenie týchto povinností súd nemôže vynucovať a ich nesplnenie
sankcionovať. Ich nesplnenie nie je ani nedostatkom, ktorý by bránil pokračovaniu v konaní, keďže
účastníci majú právo uviesť skutkové tvrdenia a predložiť alebo označiť dôkazy a skutočnosti na ich

preukázanie až do vyhlásenia uznesenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Preto jedinou sankciou za nesplnenie
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena,
čo má v sporových konaniach za následok neúspech účastníka, ktorý tieto svoje procesné povinnosti
nesplnil. Na účastníkovi sporového občianskeho súdneho konania teda je, aby dbal o ochranu svojich
práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci
( vigilantibus iura scripta sunt - bdelým patrí právo ) a sám účastník je povinný starať sa o to, aby

rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené a aby na ne aj označil dôkazy.

V prejednávanej veci sa jedná o spor o zaplatenie peňažnej sumy, ktorá má základ v Úverovej zmluve
č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.4.2006 uzavretej medzi žalobcom a žalovanými. Žalobca v takomto spore
nesie bremeno tvrdenia, že medzi žalobcom a žalovaným bol záväzkový vzťah, z ktorého mu vznikla

pohľadávka voči žalovanému, ktorú je potrebné čo do základu a výšky patrične zdôvodniť tak, aby
ju bolo možné podrobiť hmotnoprávnemu posúdeniu. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu
vyplýva bremeno dôkazné pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že tento záväzkový vzťah medzi žalobcom
a žalovaným skutočne platne vznikol, v tomto záväzkovom vzťahu vznikla žalobcovi pohľadávka voči
žalovanému v určitej výške. Keďže dokazovať možno len to, čo sa stalo a nie to, že sa niečo nestalo,

bolo by potom na žalovanom, aby vyvrátil tvrdenie žalobcu, že svoju povinnosť nesplnil. Ak by tieto
skutočnosti boli preukázané, žalobca by uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.

V danom prípade, vychádzajúc z tvrdení žalobcu v žalobe bolo preto pre jeho úspech nevyhnutné,
aby na preukázanie svojho tvrdenia predložil predovšetkým Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX

zo dňa 19.4.2006, na ktorú sa v žalobe odvolával a ktorú označil za dôkaz a na základe ktorej mal
vzniknúť záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Túto svoju povinnosť si žalobca splnil. Žalobca
tiež preukázal čerpanie úveru poskytnutého žalovanému na základe predmetnej úverovej zmluvy. Teda
žalobca svoj nárok, čo do jeho základu súdu preukázal. Avšak súdu nepreukázal dôvodnosť výšky ním
uplatneného nároku majúceho základ v predmetnej úverovej zmluve, a to ani v podanej žalobe ani po

výzve súdu.

Súd písomne vyzval žalobcu výzvou doručenou dňa 15.1.2014 na predloženie dôkazov preukazujúcich
výšku žalovanej dlžnej sumy 923,11 eur, keď z návrhu vyplýva, že zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 28.3.2013 bola na žalobcu postúpená pohľadávka 750,18 eur, pričom v oznámení o postúpení

pohľadávok je uvedená výška pohľadávky 1 228,17 eur. Súd ďalej vyzval na objasnenie, z čoho
pozostáva postúpená vymáhaná suma 750,18 eur resp. žalobcom uvádzaná suma 923,11 eur, ako
aj na jej špecifikáciu, tiež ho vyzval, aby uviedol akú, sumu žalovaný uhradil, v akej výške boli platby
žalovaného započítané na istinu, na úroky, poplatky a prípadné iné príslušenstvo, na ktorú žalobca
reagoval predložením prehľadu splátok a prehľadu omeškania.

Súd však zo žaloby a jej príloh, ako aj z odpovedi žalobcu na výzvu súdu (výpis obratov na úverovej
zmluve) nemal preukázanú dôvodnosť výšky žalobcom uplatnených nárokov. Z predložených listinných
dôkazov nemožno určiť sumu všetkých úhrad žalovaného, t.j. akú sumu žalovaný pôvodnému veriteľovi
uhradil. Túto sumu žalobca ani nešpecifikoval, keď vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.1.2014 uviedol

iba sumu neuhradenej časti istiny úveru. Z listinných dôkazov predložených k žalobe vyplýva, tak ako
je to uvedené vyššie, iba uzavretie úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými a čerpanie úveru
žalovanými. Z prehľadu výpisu obratov na úverovej zmluve predloženým súdu žalobcom dňa 24.1.2014
nevyplýva výpočet žalobcom uplatnenej sumy a jej zložiek. Nevyplýva z neho suma, ktorú žalovaní
jednotlivými splátkami uhradili, ani to, aká časť žalovanými uhradenej sumy, resp. sumy jednotlivých

splátok bola použitá pôvodným veriteľom na úhradu istiny úveru, na úhradu úrokov z úveru a poplatkov.
Tiež nevyplýva zo žalobcom predložených listinných dôkazov spôsob výpočtu nezaplateného úroku z
úveru a úroku z omeškania, ako aj ich špecifikácia. Zo žalobcom predloženého prehľadu nie je
možnéurčiť,koľkosplátokavakejvýškežalovaníuhradili,kedyuhradiliposlednúsplátkuakoľkosplátoka v akej výške žalovaní neuhradili. Tiež z predložených listinných dôkazov nevyplýva, či pôvodný veriteľ
poplatky pripisoval k istine, ak áno v akej výške a či ich úročil spolu s istinou.

Súd poukazuje, na to, že pôvodný veriteľ bol bankou ktorej predmetom bolo poskytovanie úverov,
s čím je jednoznačne spojená aj správa takéhoto úveru a vedenie presnej a podrobnej evidencie o
poskytnutom úvere, ako aj o transakciách s ním súvisiacich, pričom pôvodný veriteľ na plnenie týchto
úloh musel byť aj dostatočne personálne a technicky zabezpečený. Podľa názoru súdu mohol žalobca
bez akýchkoľvek komplikácii poskytnúť súdu podrobnú a prehľadnú špecifikáciu žalovanej sumy, ako aj

jej výpočet s poukazom na úhrady žalovaného, ako aj konkrétnu sumu týchto úhrad s prihliadnutím na
tvrdeniepôvodnéhoveriteľa,ževšetkudokumentáciuohľadompostúpeniapohľadávkyzúveruodovzdal
žalobcovi.

Žalobca v uznesení súdu zo dňa 5.3.2015, ktoré mu bolo doručené dňa 11.3.2015, bol poučený v
zmysle § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. o povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tiež o

tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada a že skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

V prejednávanej veci súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku
uplatneného nároku. Na základe výzvy súdu mal žalobca možnosť odstrániť nedostatky, spočívajúce v
špecifikáciižalovanejsumy,akoaj vnepredloženídôkazovpreukazujúcichoprávnenosťvýškyžalovanej
sumy. Je pravdou, že žalobca predložil súdu výpis obratov na úverovej zmluve, z ktorého však nebola

zrejmá celková suma úhrad žalovaného a tieto splátky ani nebolo možné jednoznačne určiť ich súčtom,
nakoľko zo žalobcom predloženého prehľadu nebolo možné určiť, či tá ktorá suma v tomto prehľade bola
splátkou, resp. už len zápočtom na istinu, úroky, poplatky alebo úroky z omeškania. Súd tak vlastným
výpočtom úhrad žalovaného nemohol zaťažiť žalovaných, a to či už v ich prospech alebo neprospech.

Po zhodnotení vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel
k záveru, že postúpenie pohľadávky na žalobcu v zmysle príslušných ustanovení OZ a v zmysle § 92
ods. 8 ZoB, keďže išlo o bankovú pohľadávku, nie je platné, keďže žalobca ani na základe výzvy súdu
nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ písomne vyzval žalovaných na zaplatenie
dlžnej sumy a že im túto výzvu doručil.

Žalobca tiež ani po výzvach súdu zo dňa 9.1.2014 a 3.11.2015 neobjasnil skutočnosti, ktoré boli pre
rozhodnutiesúdurozhodujúce.Naprieksnahesúduksúčinnostizostranyžalobcunedošlo.Súdnielenže
nemôže, ale ani nesmie donekonečna vyzývať žalobcu, aby predložil dôkazy, na základe ktorých by
mu súd tvrdené právo mohol prisúdiť. Súd je totiž povinný rešpektovať zásadu rovnosti
účastníkov konania a tiež platné procesné zásady v sporových veciach, t.j. zásadu prejednaciu,

zásadu kontradiktórnosti a tiež to, že procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu slúžiaceho
v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. pre rozhodnutie vo veci je predovšetkým na účastníkoch
konania. Nepredloženie dôkazov žalobcom nebránilo prejednaniu veci, keďže nejde o nedostatky, pre
ktoré nemožno v konaní pokračovať, ale v zmysle už uvedených zákonných ustanovení a procesných
zásad súd žalobe nemohol vyhovieť a preto z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu žalobu

zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., t.j. podľa zásady úspechu.
Žalovaní v l. a 2. rade boli v konaní úspešní, ale trovy konania si neuplatňovali a zo spisu nevyplýva,

aby im nejaké trovy konania vznikli, preto im súd trovy konania nepriznal.

Vedľajší účastník na podporu žalovaných v zásade má právo na náhradu trov konania. Jeho písomné
podanie však nebolo podkladom pre rozhodnutie vo veci, súd zamietol žalobu z iných dôvodov, ako
navrhol vedľajší účastník, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od
doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.
2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

3. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o

rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 3 O.s.p. ak je na pojednávaní vyhlásený rozsudok
za prítomnosti všetkých účastníkov alebo ich zástupcov, ktorí sa

vzdajú odvolania, uvedie súd v odôvodnení rozsudku iba
predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol.