Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232654
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112232654.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr.

Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 7. októbra 2013 č. k. 8C/781/2012-48,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho, aby

súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 6.490,71 eur titulom majetkovej škody a sumy 1.298,14 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné
predpoklady vzniku takejto zodpovednosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorými
sú: existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tri tieto predpoklady musia byť splnené súčasne.

Nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného
právnymi normami, z čoho vyplýva, že ide o také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou
týchto orgánov, než ich rozhodovacou činnosťou. Škodou vo všeobecnosti treba chápať ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené).

Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného síce neprejavuje, ale prejavuje sa
v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych.

Pojem príčinnej súvislosti Občiansky zákonník nijako nevymedzuje, a preto ju treba chápať ako súhrn
príčin, ktoré viedli k určitému výsledku, teda ku vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, t. j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, toto tvrdenie bolo podľa názoru súdu prvého stupňa
irelevantné, pretože exekučný poriadok stanovuje len lehotu na udelenie poverenia, ale nie lehotu narozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Za mylný považoval názor navrhovateľa, že
lehota15dnísavzťahujeinarozhodnutieozamietnutížiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní bol toho názoru, že návrh navrhovateľa nebol podaný
dôvodne a jeho úlohou nebolo zisťovať správnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia
pre súdneho exekútora, pretože navrhovateľ (v exekučnom konaní oprávnený) mal možnosť proti
takémuto rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok a tak zabrániť nadobudnutiu právoplatnosti
takéhoto rozhodnutia. Vychádzal z toho, že navrhovateľ sa domáhal náhrady majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu s poukazom na to, že k rozhodnutiu
súdu o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo v zákonnej
15 dňovej lehote. Súd však v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov nie je kompetentný preskúmavať, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto právo má len Ústavný súd SR na

základe ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne
disciplinárny senát alebo Európsky súd pre ľudské práva. Navrhovateľ však nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenie a vybavenie sťažnosti a nepreukázal ani
existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ani právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorými by bolo konštatované porušenie

jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že
rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa vyššie citovaného zákona môže až v prípade, keď
oprávnený orgán už rozhodol o existencii prieťahov v konaní. V dôsledku absencie tohto rozhodnutia
iného oprávneného orgánu nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,apretosasúdv

predmetnej veci existenciou ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (protiprávne konanie,
vznik škody, príčinná súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a následne aj samotnou
výškou škody) ďalej nezaoberal. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, a preto návrh
ako nedôvodný zamietol.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení
§ 1, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17
ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a niektorých zákonov, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol,
že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy
konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Odporca zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde

ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne

rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež

uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,

§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu

a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa
7.10.2013 je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a
h/ OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd takto rozhodol pomerom
hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 221 ods. 1, písm. f/, h/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy

odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytlivady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa ust. § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa vyjadril
k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
pod sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa, spočívajúce v namietaní odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj v nesprávnom

právnom posúdení veci (aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
účinných od 01. 01. 2013), je dôvodné. Súd prvého stupňa na danú vec, napriek tomu, že navrhovateľ
nesprávny úradný postup odvodzuje od exekučného konania začatého dňa 02. 09. 2010, kedy bol usúdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie (teda v čase účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. v
zneníprednovelouzák.č.412/2012Z.z.) aplikovalzneniezák.č. 514/2003Z.z.vzneníúčinnomod 01.
01. 2013, teda po novele zák. č. 412/2012 Z. z., vrátane ustanovenia § 9 ods. 2, ktoré v odvolaní namietal

navrhovateľ. Súd prvého stupňa tak aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych
predpisov platnom od 01. 01. 2013, a teda vec nesprávne právne posúdil. Z tohto nesprávneho právneho
posúdenia vyplýva i nesprávny právny záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že všeobecný súd
môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa vyššie citovaného zákona až v prípade,

ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní a v dôsledku absencie predmetného
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov v konaní nebola splnená základná podmienka
pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci.

Ďalšieho pochybenia sa súd prvého stupňa dopustil v tom, že v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval

ust. § 6 vyššie citovaného zákona, ale bez toho, aby uviedol, ktorý odsek tohto ustanovenia cituje a
taktiež citoval ust. § 16 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, pričom tento zákon v znení, ktoré mal súd
prvého stupňa použiť (t. j. znenie pred 01. 01. 2013) odsek 4 ani neobsahuje.

S poukazom na uvedené, odvolací súd dospel k tomu záveru, že súd prvého stupňa predmetnú vec

nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nie je riadne odôvodnené a je zmätočné.
Takýmto postupom súdu bola zároveň navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V rámci ďalšieho konania súd prvého stupňa vec opätovne prejedná a rozhodne, pričom pri svojom
rozhodovaní bude aplikovať relevantnú právnu úpravu platnú v čase, keď navrhovateľovi podľa jeho
tvrdenia mala vzniknúť majetková škoda a nemajetková ujma, a to tak pokiaľ ide o zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ako i zák.
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (resp. právnu úpravu v znení ďalších noviel, čo však musí mať oporu v zákone).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.