Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010032
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715010032.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov Mgr. Iva
Maruščáka a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.06.2016, v trestnej veci
obžalovanej K. A., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.
zákona s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Poprad zo dňa 29.09.2015 sp. zn. 4T/10/2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bola obžalovaná K. A. podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodená spod
obžaloby Okresného prokurátora Poprad sp. zn. 2Pv 715/14/7706 zo dňa 26.1.2015 pre skutok, ktorého
sa mala dopustiť tak, že

dňa 26.09.2014 v presne nezistenom čase, v bytovom dome na ulici P. č. XXXX/XX v X., po tom ako
X. A., trvale bytom P. XXXX/XX, X., po zaklopaní otvoril dvere na svojom byte, kde za dverami stála
obvinená K. A., ktorá na X. A. kričala rôzne informácie súvisiace so správou bytového domu, pričom
následne táto vsunula nohu medzi prah dverí a chodbu bytu, čím mu zabránila zatvoriť vchodové dvere
do bytu a následne s použitím svojej sily tieto dvere otvorila, aj napriek tomu, že sa X. A. snažil dvere
zavrieť a nevpustiť ju do bytu, kde takto násilím vošla do chodby bytu, pričom X. A. kopla do pravého

predkolenia a zvalila ho na zem, a aj keď ju X. A. niekoľko krát vyzýval, aby z bytu odišla preč, na jeho
výzvy nereagovala a zotrvala v chodbe bytu X. A. približne 5 minút a odišla až potom, ako videla, že X. A.
mobilným telefónom ide telefonovať na políciu, pričom takto svojím konaním neoprávnene násilím vnikla
do obydlia iného a neoprávnene tam zortvala, kde jej konaním nedošlo k spôsobeniu žiadnej škody,

čím mala spáchať prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona

s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaná stíhaná.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku bol poškodený X. A. nar. XX.X.XXXX, bytom X., P. XXXX/XX s nárokom
na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie okresný prokurátor. V písomných
dôvodoch odvolania uviedol, že so závermi prvostupňového súdu, na podklade ktorých oslobodil
obžalovanú spod žalovaného skutku sa nestotožňuje, nakoľko súd nesprávne vyhodnotil zistený
skutkový stav veci. Za dôležité považuje v prvom rade poukázať na výpovede svedka - poškodeného
v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, kde vo všetkých výsluchoch zhodne a logicky popísal
priebeh incidentu s obžalovanou bez akýchkoľvek závažných resp. podstatných rozporov. Z jeho

výsluchov jednoznačne vyplýva, že obžalovaná po tom, ako sa s ňou poškodený odmietol rozprávať a
chcel zavrieť vchodové dvere, strčila nohu medzi prah dverí a chodbu bytu, keď na jeho upozornenienohu vybrala a poškodený zatváral dvere pocítil náraz do dverí, dvere následne narazili do neho a otvorili
sa. Následne obžalovaná vošla do chodby bytu, kopla poškodeného do pravého predkolenia a po tomto
strčila do jeho pravého ramena, na čo poškodený stratil rovnováhu a spadol na zem na ľavý bok, v

dôsledku čoho začal pociťovať bolesť v ľavom bedrovom kĺbe, tŕpla mu pravá ruka a z predkolenia mu
tiekla krv. Takýmto zhodným spôsobom popisoval poškodený priebeh incidentu počas celého konania
a nejaké drobné rozdiely spočívajúce v tom, či obžalovaná strčila do poškodeného jednou rukou alebo
oboma rukami, na ktoré poukazuje súd vo svojom odôvodnení, nepovažuje za tak podstatné, aby
mohol súd dospieť k záveru o nepresvedčivosti a nevierohodnosti tvrdení poškodeného a zároveň mohli

byť zapríčinené aj dobou, odkedy došlo ku skutku a následnými výsluchmi. Navyše pokiaľ súd tieto
rozdiely považoval za tak závažné, že z nich vyvodil záver o nedôveryhodnosti a nepresvedčivosti
tvrdenípoškodeného,niejezrejmé,prečotakrovnakonepostupovalajvovzťahukobžalovanej,nakoľko
ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 12.05.2015 aj v jej výsluchu z hlavného
pojednávania sa nachádzali rozpory oproti jej výsluchu z prípravného konania zo dňa 10.10.2014, ktoré
však obžalovaná nevedela odstrániť. Vo vzťahu k znaleckému posudku znalca z odboru zdravotníctvo a

farmácia, odvetvie traumatológia odvolateľ uviedol, že sa jedná o nepriamy dôkaz, ktorý práve podporuje
a preukazuje pravdivosť tvrdení poškodeného uvedených v jeho výsluchoch o samotnom incidente
a o násilnom konaní obžalovanej vo vzťahu k otázke, či došlo alebo nedošlo k porušeniu domovej
slobody. Zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že mechanizmus vzniku poranení u
poškodeného zodpovedá incidentu, ktorý je popísaný vo výpovediach aj v lekárskej správe a práve

uvedeným mechanizmom, a to nárazom do dverí a pádom poškodeného došlo k poraneniu pravého
predkoleniaaľavéhobedrovéhokĺbu.Znalecsícevzáverochznaleckéhoposudkuuviedol,žekodrenine
vonkajšej plochy pravého predkolenia v strednej tretine nedošlo kopnutím obžalovanej do poškodeného,
avšak zároveň poukázal na to, že k uvedenej odrenine došlo nárazom okraja dverí do pravého
predkolenia poškodeného počas inzultu medzi dverami bytu, kedy chcel poškodený zatvoriť dvere, čo

potvrdzuje pravdivosť a logickosť tvrdení poškodeného, ktorý v priebehu celého konania uviedol, že po
tom ako pocítil náraz do dverí tieto do neho narazili. Uvedené podľa názoru odvolateľa neodporuje a ani
nevyvracia tvrdenia poškodeného o tom, že ho obžalovaná mala kopnúť do pravého predkolenia. Taktiež
sa nie je možné stotožniť so záverom súdu, kde poukázal na fyzický nepomer osobných hmotností
obžalovanej a poškodeného. Obžalovaná v zápisnici o výsluchu v prípravnom konaní zo dňa 10.10.2014

uviedla, že jej hmotnosť je 80 kg. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.5.2015 poškodený vo
svojom výsluchu uviedol, že má hmotnosť 85 kg. S poukazom na uvádzané hmotnostné váhy nie je
možné konštatovať ich zásadný nepomer, nakoľko sa jedná o približne rovnaké váhy. Vo vzťahu k
samotnému incidentu a k tomu, či obžalovaná vzhľadom na to, že je žena mohla takýmto spôsobom
zaútočiť na poškodeného a zvaliť ho na zem, poukazuje jednak na zdravotné problémy poškodeného,

ktorými trpel v čase spáchania skutku, a ktoré sú popísané už v znaleckom posudku, ako aj v lekárskych
správach,ataktiežnato,žezostranyobžalovanejsajednaloonečakanýútoknaosobupoškodeného.S
poukazom na uvedené možno konštatovať, že nepatrný rozdiel hmotnostných váh a rozdielne pohlavia
v danom prípade nezohrávali nejakú významnejšiu úlohu. Pokiaľ sa týka priestorových možnosti chodby
bytu poškodeného, tak ako to vyplýva z fotodokumentácie zhotovenej v byte poškodeného má za to, že

aj tieto potvrdzujú tvrdenia poškodeného a umožňovali priebeh incidentu tak, ako to popísal poškodený.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Prešove v zmysle § 321 ods. 1
písm. b/ Tr. poriadku zrušil oslobodzujúci výrok rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/10/2015
zo dňa 29.09.2015 a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na základe podaného odvolania krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel

k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

Podľa názoru krajského súdu v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Okresný súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy boli v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané,

ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, pričom uviedol aj to ako dôkazy vyhodnotil
a akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru prezentovanému vo výroku svojho rozhodnutia.Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní,
nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil.

Je nepochybné, že v posudzovanej veci existujú dve skupiny dôkazov.

Na jednej strane je to výpoveď obžalovanej K. A., ktorá poprela, že by bola poškodeného akokoľvek
fyzicky napadla i to, že by bola vstúpila do bytu. Z obsahu jej výpovede plynie, že k bytu poškodeného
šla len preto, aby mu ukázala vyúčtovanie za opravu schodov, keďže krátko predtým on pred jej bytom

na ňu vykrikoval, obvinil ju, že v súvislosti s opravou schodov robila kšefty a hrubo sa na jej adresu
nevyjadril. Ďalej uviedla, že po tom, čo zaklopala na dvere bytu, otvoril jej poškodený, ktorému ľavou
rukouodovzdávalanovédoklady.Poškodenýhovoril,žeonničnechcevidieť,snažilsapribuchnúťdvere,
notienarazilidojejvystretejruky,čímsapootvorili.Zchodbyvidela,žepoškodenývošieldoizby,myslela
si, že ide pohľadať okuliare, no on začal kričať, že ide volať policajtov, preto išla preč.

Na druhej strane je tu výpoveď poškodeného X. A., ktorý potvrdiac, že ku slovnému konfliktu (aj keď s
iným obsahom) medzi ním a poškodenou predtým došlo, priebeh udalosti popisoval odlišne. Vo svojej
výpovedi v konaní pred súdom uviedol, že obžalovaná, ktorá mala v rukách nejaké papiere chcela silou
mocou vstúpiť do jeho bytu, chcela mu tieto papiere ukazovať, no on o to nemal záujem a dvere chcel
zavrieť, čo však nemohol, pretože obžalovaná dala nohu medzi dvere a prah. Po upozornení z jeho

strany nohu vybrala a keď dvere zavrel, resp. myslel si, že sú zavreté, otočil sa odchádzajúc smerom
do bytu. Vtedy sa však dvere prudkým nárazom otvorili, narazili do jeho pravého ramena, v dôsledku
čoho sa zatackal, potom pocítil kopanec do pravého predkolenia, keď sa otáčal k dverám, obžalovaná
doňho strčila predlaktím oboch rúk, v ktorých držala fascikel, zasiahla ho do oblasti pravého ramena a
hrudníka. To všetko spôsobilo, že stratil rovnováhu a spadol na ľavý bedrový kĺb, v ktorom pocítil bolesť.

Keďže nik iný nebol priamym svedkom konfliktu medzi obžalovanou a poškodeným, hodnotil
prvostupňový súd ich výpovede vzhľadom na existenciu ďalších dôkazov a skutočností.

V tejto súvislosti poukázal aj na znalecký posudok z odboru zdravotníctva, odvetvia traumatológie,

podľa ktorého odrenina na pravom predkolení poškodeného nebola spôsobená kopnutím tak, ako to
poškodený tvrdil, ale nárazom do dverí.

Aj keď je pravdou, že znalec v znaleckom posudku vznik zranení poškodeného (až na spomínané
poranenia predkolenia, ktoré nevzniklo kopnutím) spôsobom, ako to popísal poškodený nevylúčil,

prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov zohľadňoval aj ďalšie skutočnosti.

Mimo výpovedí svedkýň E. B. a K. B., ktoré neboli priamo svedkami konania kladeného obžalovanej za
vinu, ale potvrdili výpoveď obžalovanej v časti použitej nadávky zo strany obžalovaného v dobe, keď
bol on pred jej bytom a ktoré, rovnako, ako svedkyňa, D.. D. O. sa vyjadrovali k osobám obžalovanej a

poškodeného, prvostupňový súd poukázal najmä na rozpory v jednotlivých výpovediach poškodeného
týkajúce sa spôsobu napadnutia a doby, po ktorú sa mala obžalovaná v priebehu konfliktu v jeho byte
zdržiavať.

Vzhľadom na uvedené, ako aj ďalšie okolnosti v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uvedené, dospel

prvostupňový súd k záveru, že nebolo nepochybne preukázané, že skutok uvedený v obžalobe sa stal.

Keďže okresný súd pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku,
teda vyhodnotil dôkazy podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne a na základe toho urobil logicky odôvodnené závery, nemôže

krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe vnútorného
presvedčenia vyhodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Krajský súd v takom
prípade nemôže napadnutý rozsudok zrušiť, pretože nemôže okresnému súdu dávať záväzne pokyny
k tomu, ako má vykonané dôkazy hodnotiť a k akému záveru má vyhodnotením dôkazov dospieť.

Zrušenie rozsudku by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by sa okresný súd s niektorými dôkazmi
nevysporiadal, ovplyvnil ich pri hodnotení a tak by sa závery, ku ktorým dospel vymykali logike.To však napadnutému rozsudku vytknúť nie je možné, a preto nemožno ani považovať za dôvodné
odvolanie okresného prokurátora.

Z uvedených dôvodov krajský súd odvolanie prokurátora v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.