Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/297/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894175
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014894175.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľka:
Z. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom H., G. X, zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
IČO: 30 844 789, o náhradu Škody vo výške 38.597,66 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. januára 2014 č. k. 25C 204/2011-172, a proti
uzneseniu zo dňa 25. marca 2014 č. k. 25C 204/2011-193, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zamietnutí návrhu vo veci samej vrátane
trov konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie zo dňa 25. marca 2014 č. k. 25C 204/2011-193 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 38.597,66 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň rozhodol,
že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie a zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania. V konaní úspešnému
odporcovi nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., z dôvodu, že ich
náhradu si neuplatnil. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh zamietol, odôvodnil právne ust.
§ 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ
v konaní nepreukázala vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu, a tým ani príčinnú
súvislosť medzi ňou tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu.

Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doničeným úradu dňa 16.04.2003 o schválenie
jeho dodatku a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003, podľa ktorej mal
Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre
finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie
tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo
s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35
828 749. (ďalej „obchodník s cennými papiermi") Zmluvu o riadení portfólia. podľa ktorej sa obchodník
s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfólio
m klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácii a finančných analýz, a obchodník s cennými
papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750-5/2007,
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa
20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške
300.000.- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., a rozhodnutím
zo dňa 22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z.z., s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po
obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia požiadalo Družstvo
listom zo dňa 15.04.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné,
a listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010,
č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného
súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia najmä Družstva vzniklo dôvodné
podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi, a rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky
Slovenska (rozhodnutím zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011), odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a),
§ 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b) § 76 ods. 2 a § 77 ods.
7 zák. č. 566/2001 Z.z., pričom rozhodnutím zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila
konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa
07.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18.07.2011, zakázala Národná banka Slovenska Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo, a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Národná banka Slovenska podala dňa 27.07.2010
trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti
nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež
za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách
EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť,
a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému
emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel
emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
v aktívach družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v
skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011 zistil, že predmetom konania medzi
navrhovateľom PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") a

odporcom SR - Národná banka Slovenska je náhrada škody vo výške 63,163.426,03 eur s
príslušenstvom, spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúceho
v tom, že táto po zistení závažných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone
dohľadu nad jeho činnosťou neurobila riadne a včas úkony potrebné pre nápravu nedostatkov a ani
na ich zamedzenie do budúcna, neurobila ani potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na
majetku Družstva, keď ho najmä včas neupozornila na riziká, vyplývajúce z činnosti obchodníka s
cennými papiermi, voči ktorému tiež včas a účinne nezasiahla, čím mala spôsobiť, že obchodník s
cennými papiermi mohol v protiprávnom konaní na ujmu Družstva pokračovať a Družstvo si nemohlo
uplatniť nárok na náhradu za nedostupný klientsky majetok u garančného fondu investícií. Družstvo v
tomto konaní namietalo i zbytočné prieťahy resp. nečinnosť Národnej banky Slovenska. Súd prvého
stupňa zistil, že predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava
I uznesením zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz
na majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu ustanovil I.. I. W., pričom veritelia Družstva boli
vyzvaní na prihlásenie pohľadávok.

Poukázal na to, že navrhovateľka sa stala členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, bolo jej pridelené poradové číslo člena 12762, do družstva vložila členský vklad, ktorého
celková hodnota ku dňu 31.12.2009 predstavovala sumu 35.738,57 Eur a výnosy z vkladu sumu
2.859,09 Eur, spolu 38.597,66 Eur, na ktorú sumu jej vystavilo Družstvo zmenku na videnie č. 2962.
Ďalej zistil, že navrhovateľka si formou prihlášky prihlásila voči Družstvu pohľadávku v celkovej
sume 38.597,66 Eur v rámci konkurzného konania proti úpadcovi (Družstvu), ktorá pohľadávka bola
správcom konkurznej podstaty v celosti popretá a navrhovateľka iniciovala incidenčnú žalobu na určenie
oprávnenosti pohľadávky, konanie o ktorej je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8Cbi
39/2011 a nie je právoplatne skončené. Dôvodil, že navrhovateľka ako majiteľka zmenky znejúcej na
žalovanú sumu vystavenej Družstvom, s ktorým bola v právnom vzťahu, sa musí domáhať zaplatenia
svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je voči nej v pozícii dlžníka/povinného, Dal do pozornosti,
že v čase rozhodovania, ktorý čas je s poukazom na ust. § 154 OSP rozhodujúci pre posúdenie
veci, nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu vzhľadom na prebiehajúce
incidenčné a konkurzné konanie. Tvrdil, že v čase rozhodovania u navrhovateľky neexistuje škoda, preto
nárok vyhodnotil za predčasne uplatnený.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, keď k takým povinnostiam
patrila od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investícií podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investícií
podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z.. Dospel k záveru, že v relevantnom čase v roku 2007
nebolo možné vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržanie
prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť vtedy nebola vyhlasovateľovi
uložená zákonom. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investícií a predložiť ho na schválenie
Národnej banke Slovenska. Keďže tak neurobilo, mohla Národná banka Slovenska nové významné
skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas
celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, pričom
schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto
súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15.04.2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až
pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.04. do 06.05.2010, Národná banka Slovenska zistila
zmeny v údajoch v Prospekte investícií, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkom neaktuálnosti Prospektu investícií, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení
zák. č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investícií, ktorú síce predložilo, táto však (ako vyplýva z rozhodnutia banky č.

OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010) neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.
z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investícií v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z., a
keďže tieto nedostatky neboli odstránené, bolo konanie zastavené. Národná banka Slovenska ukončila
aj ňou iniciované konanie o uložení sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním
rozhodnutia, č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Dospel potom k záveru, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení
stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil.
Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na
nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu
a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť
škoda len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z.z.,
a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2
zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu,
v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizika, prípadne krytia rizika, a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok
2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investícii sa na Družstvo
v tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom.
Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľky pokiaľ išlo o tvrdený nesprávny
úradný postup odporcu, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po
zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, a to z dôvodu
absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľky, keď z listinných
dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) mal za zrejmé, že Národná banka Slovenska
činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo
o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo
veciach dohľadu, a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie, alebo opatrenia
na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky
dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia
jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti
samotného navrhovateľa, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva
a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom, a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti
svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Poukázal na podstatnú skutočnosť, že
vo veci je podstatný len prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla dopustiť NBS
zanedbaním dohľadu vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo, nakoľko len v priamej
príčinnej súvislosti s takýmto nesprávny úradným postupom by mohla navrhovateľovi vzniknúť škoda.
Zanedbanie dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi by mohlo spôsobiť škodu len družstvu, čo je
subjekt odlišný od navrhovateľa. Konštatoval, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom
nezanedbala a nedopustila sa preto nesprávneho úradného postupu. Doplnil, že medzi navrhovateľkou
uvádzanou škodu a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom navyše neexistuje ani
príčinná súvislosť. Vzhľadom na nepreukázanie splnenia všetkých zákonom požadovaných podmienok
na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., keď v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup, nebol preukázaný vznik škody a ani príčinná súvislosť medzi
uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom, návrh navrhovateľky vyhodnotil za
nedôvodný.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody s
príslušenstvom, a žiadala ho v tejto časti zmeniť, a jej návrhu vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok
súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať
náhradu trov konania. Uviedla, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone
dohľadu nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázala na
to, že jej povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení
už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,

patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka V.. F. N., X.., preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,
ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky,
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, V.. W. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom, a
napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní
tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle
zákona o cenných papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo
v roku 2010 do nedostupnosti navrhovateľkou do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla
rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani
v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým,
že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní
ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011,
právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej
banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom
prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré
sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006,
z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31.12.2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania
návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný, jej dané plnenie vrátiť, s tým, že ani
zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa
navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný

zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by
to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietla tiež, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p.
(s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa
31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny,
a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii všetky pre
vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných rozhodnutí vydaných
odporcom, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď
aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky,
nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne g jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom. že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07), Uviedol,
že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľka nevyužila všetky
možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva a ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za riadenie Družstva a
za hospodárenie s jeho majetkom.

Ohľadom navrhovateľkou v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedy mohla
Národná banka Slovenska dohliadať či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava. Uviedol, že
povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch
v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt,
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a
zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.
Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal
tiež na pravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa v odvolaní s tým, že Národná banka

Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej
oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.
Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka nepreukázala, že sa
bezúspešne domáhala vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, keďže stále je účastníčkou
prebiehajúceho konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného
súdu SR, č. k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, podľa ktorého, kým má navrhovateľke
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala
bezúspešne domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Aktuálne podľa neho nemožno
ani odhadnúť výšku škody navrhovateľky, keďže vznik škody a jej výška závisia od výsledku konkurzného
konania, teda škoda môže navrhovateľke vzniknúť až po jeho ukončení. Škoda totiž podľa neho nevzniká
v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale mohla by vzniknúť okamihom,
keď sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III. ÚS 361/09 z 26.11.2009). Zároveň uviedol, že
v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008,
sp. zn. lObo 283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu
navrhovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležité a veľmi podrobne odôvodnil
(§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľkou na náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola majiteľkou zmenky vystavenej PODIELOVÝM
DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo"),

toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k.
3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, znejúcej na sumu 38.597,66 Eur, ktorá jej Družstvom
nebola vyplatená, a uplatnila šiju voči Družstvu v konkurze, následne po popretí tejto pohľadávky
bola navrhovateľkou iniciovaná žaloba o určenie jej oprávnenosti, konanie o ktorej nie je doposiaľ
právoplatne skončené. Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008
bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
(ďalej „obchodník s cennými papiermi"), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia
podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej
bol podľa článku I. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z
portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia
Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva
a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011 Národná banka Slovenska
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z
dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a
ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť
jej škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním
rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola
už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007,
kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené,
t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje
a má sledovať, a že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že
navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svoje] investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa teda navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala
byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za Škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty,
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie, tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda
až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01,06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V
tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou
je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z., vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si
toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok 111 bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená, a navrhovateľka si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a
odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi
s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odohrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV -
274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300,000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľka sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázala.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z,,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že Družstvo, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011,
vystavilo navrhovateľke zmenku, pričom súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v
konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešne
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a
ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Kým teda nepreukázala bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu. sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa
31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa,
rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom všetkých v spise sa
nachádzajúcich listinných dôkazov na pojednávaní dňa 22.1.2014, ako aj s listinnými dokladmi na CD
nosiči predloženými súdu v konaní sp. zn. 25C 181/2011 (ako spoločné opakujúce sa dôkazy), pričom
právny zástupca navrhovateľa a poverená zástupkyňa odporcu zhodne uviedli, že ich obsah je im známy
a k oboznámeným listinám nemajú čo uviesť. Navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu
prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu
rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. l O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom
zistené .

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a
účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č. k. 25C 204//2011-193 zo dňa 25.03.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrubený podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastaviť. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného do 01.10.2012
a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal uloženie povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je jej nárok proti odporcovi na
náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do 30.09.2012, a vzťahuje
sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré smeruje k vecnému
oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona osudných
poplatkov, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrubenému poplatku. Mala za to, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel. k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený aj v správnej výške. Postup súdu
prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti". Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že
poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške
určenej týmto zákonom.

Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľke poplatková povinnosť za podané odvolanie proti
rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. §
6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012.
Odvolanie však podala dňa 12.02.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti
zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak jej
napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrubil aj v správnej
výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.