Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/24/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201238
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1011201238.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: NIKA, spol. s r.o., so sídlom Ružová
dolina 6, Bratislava, IČO: 30228557, zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Bratislava (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) v
konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.

I/226/6239-52884/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3S 129/2011-83 zo dňa 11. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 129/2011-83 z 11.
decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia aj „prvostupňový súd" alebo „krajský súd") rozsudkom

č. k. 3S 129/2011-83 z 11. decembra 2012 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.") napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/226/6239-52884/2011/990600-r zo
dňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Považská Bystrica dodatočný platobný výmer č.
670/230/52381/10/Sek zo dňa 16. decembra 2010 - ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods.6 písm. b/
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb." alebo „zákon o správe daní")

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH") za obdobie máj 2008 v sume 2.930,85 € -
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
trovy konania vo výške 380,18 € do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám jeho
právneho zástupcu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po preskúmaní veci skonštatoval, že správca dane ani
žalovaný v danej veci sa v daňovom konaní neriadili zásadou zákonnosti vyplývajúcou z čl. 1 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR" alebo „ústavy") a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj z § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd mal za preukázané, že správca dane pri
prerokovaní protokolu o daňovej kontrole poučil zúčastnené osoby o povinnosti mlčanlivosti a možných
následkoch porušenia tejto povinnosti v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na to, že
poučenie zúčastnených osôb je takým procesným úkonom, ktorý v nadväznosti na uvedené musí byť
pre všetkých zúčastnených určitý, jasný a zrozumiteľný, a preto je povinnosťou daňového orgánu, aby

v prípade nejasností alebo neporozumenia zo strany poučených osôb bol tento úkon riadne vysvetlený
s prihliadnutím na okolnosti úkonu. Konštatoval, že správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia v konaní
pokračoval napriek tomu, že poučené osoby namietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov,
pričom s touto námietkou sa prvýkrát zaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí,
dospejúc k záveru, že správca dane nepochybil, pretože postupoval v súlade s § 23 ods. 3 zákona č.
511/1992 Zb., ktorý mu takúto povinnosť určuje. Krajský súd uviedol, že žalovaný však až vo svojom

stanovisku k žalobe zo dňa 7. septembra 2011 k tejto námietky podal podrobnejšie dôvody. Podľa názoru
krajského súdu bolo povinnosťou správcu dane vysvetliť poučeným osobám obsah poučenia vzhľadomna obsah námietok, tak aby poučeniu riadne porozumeli, majúc za to, že nestačí pritom len poukázať na
konkrétne ustanovenie zákona, z ktorých dôvodov ide o tak závažné porušenie zákonných povinností
správcu dane, s prihliadnutím na možné trestnoprávne následky, že tento nezákonný postup správcu

dane neumožňoval ďalej zákonne postupovať pri prerokovaní protokolu o daňovej kontrole.
Krajský súd tiež nesúhlasil so záverom žalovaného vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyjadriť
sa k dodatku protokolu. S poukazom na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čl. 6
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (napr. rozsudok ESĽP vo veci Nider?st - Huber
vs Švajčiarsko zo dňa 18. februára 1997, Reports 1997 - I, s. 108, § 24 a rozsudok vo veci Mantovanelli

proti Francúzsku zo dňa 18. 3. 1997), krajský súd zastával názor, že v zmysle § 15 ods. 10 posledná veta
zákona č. 511/1992 Zb. je dodatok k protokolu súčasťou protokolu, a preto sa vzťahuje právna úprava
i na dodatok k protokolu, pokiaľ sa týka práva daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu. Mal za to, že
táto skutočnosť vyplýva i z toho, že protokol o daňovej kontrole je dôkazom ako ktorýkoľvek iný dôkaz a
takým istým dôkazom je i dodatok protokolu. Konštatoval, že je nepochybné, že jedným zo základných
práv daňového subjektu je vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR, a preto, ak pred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole nebolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa
k protokolu a k dodatku protokolu, ide o závažné procesné porušenie nielen základného ústavného
práva, ale ide o nezákonný postup správcu dane v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb.

Podľa názoru krajského súdu uvedené porušenie základných práv daňového subjektu správcom dane je

takým nezákonným postupom, ktorý bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly a ak daňová kontrola
nebola riadne ukončená, nebola splnená podmienka stanovená § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a
nemohlo začať vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona.
Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie krajský súd
zistil, že podľa správcu dane mala byť v tomto prípade daňová kontrola ukončená dňa 14. decembra

2010 prerokovaním protokolu o daňovej kontrole a nasledujúci deň t. j. 15. decembra 2010 začalo
vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 s poukazom na § 15 ods. 13 a 16 zákona č. 511/1992 Zb. a
nasledujúci deň 16. decembra 2010 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Konštatoval, že už z toho
je zrejmé, že prvostupňové konanie sa neuskutočnilo a tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť
sa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie dokazovanie na preukázanie ním tvrdených

skutočností, čím zo strany správcu dane ide o porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR ale i základných zásad daňového konania podľa § 2 ods. 1,2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb., teda práva
na zákonný postup správcu dane, práva na úzku spoluprácu a súčinnosť daňového subjektu a správcu
dane, ako i práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam subjektu a správcu dane,
ako i práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v daňovej kontrole i v daňovom

konaní.
Krajský súd ďalej konštatoval, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho postupu a priebehu
daňovejkontroly,akoivykonávanímahodnotenímdôkazovsanezaoberalvzhľadomnaprocesnoprávne
vady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali.
Krajský súd dospel k záveru, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri

prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho je, že tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť
skončenia daňovej kontroly a nezákonnosť následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného,
čiže ide o závažné vady konania, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a
preto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a súčasne zrušil i prvostupňové
rozhodnutie, keďže mu predchádzalo konanie, ktoré trpí takými závažnými vadami, ktoré môžu mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
O trovách konania krajský súd rozhodol v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. (zrejme § 250k ods.1 O.s.p.)
tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
advokátom a zo zaplateného súdneho poplatku.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR" alebo „najvyšší súd") rozsudok
krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V dôvodoch odvolania žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie skutkových
zistení vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia

správcu dane ako aj žalovaného pre procesné vady daňového konania. Ďalej namietal, že krajský súd
sa vôbec nezaoberal ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v daňovej kontrole
ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov.Žalovaný nesúhlasil s právnym záverom prvostupňového súdu, že daňová kontrola nebola riadne
ukončená, čím nebola splnená podmienka ustanovená v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a nemohlo
začať ani vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 tohto zákona a teda aj následne vydané rozhodnutia

správcu dane a žalovaného sú nezákonné.
Uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo záverečné prerokovanie
protokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti V.. N. Y., X.. a jeho
splnomocneného zástupcu N.. H. T., jednoznačne vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom
pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti zachovávať

daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona
vzhľadom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať
aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval, že správca dane v súlade so
všeobecnezáväznýmiprávnymipredpismipoučilosobyzúčastnenénaústnompojednávaníopovinnosti
zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektoch a vyjadrenie žalobcu zaznamenal do
zápisnice. Ďalej tvrdil, že správca dane vyhodnotil toto vyjadrenie ako nedôvodné a pokračoval v ústnom

pojednávaní, predmetom ktorého bolo záverečné prerokovanie protokolu. Vyslovil názor, že vyjadrenie
právneho zástupcu žalobcu uvedené v zápisnici k predmetnému poučeniu o zachovaní daňového
tajomstva v tom zmysle, že tomuto poučeniu nerozumie, sa javí ako vyslovene účelové, alibistické ba
až zavádzajúce a nemôže mať žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole spolu s jeho
dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a tým

bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. ukončená.
Žalovaný nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené pred prerokovaním
protokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, čo je v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona
č. 511/1992 Zb. a čo podľa názoru súdu bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly. Žalovaný s
poukazom na § 15 ods. 10 cit. zákona, ktorú právnu normu citoval, konštatoval že z tohto ustanovenia

vyplýva, že dodatok k protokolu nenahrádza už doručený protokol a na dodatok k protokolu sa preto
nemôžu vzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly s tým, že daňový
subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia
protokolu, ale nie aj k jeho dodatku. Mal za to, že žalobcovi nebolo upreté právo vyjadriť sa k dodatku
protokolu, ako to nesprávne uvádza vo svojom rozsudku krajský súd, pretože žalobca sa prerokovania

protokolu spolu s jeho dodatkom zúčastnil a mal možnosť sa vyjadriť aj k dodatku protokolu a to v deň
prerokovania protokolu.
Žalovaný nesúhlasil ani s právnym názorom krajského súdu, že sa neuskutočnilo prvostupňové konanie.
S poukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy
daní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný
platiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/1992
Zb. uviedol, že protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového
stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom
konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účasti

žalobcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov,
ktoré uvedie vo svojom rozhodnutí.
Konštatoval, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom
procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1,
rovnako nebolo ničím obmedzovaný vo svojom práve na úzku súčinnosť podľa ods. 2 a 8 uvedeného

zákona, nebol nikým a ničím obmedzený ani vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k
protokolu a na jeho prerokovanie.
Žalovaný trval na svojom názore, že konanie správcu dane počas daňovej kontroly a aj v následnom

vyrubovacom konaní, týkajúce sa vydania dodatočného platobného výmeru č. 670/230/52381/10/Sek
zo dňa 16. decembra 2010 prebiehalo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb..
Uviedol tiež, že pri výkone svojej činnosti má skúsenosti, že zástupca žalobcu N.. H. T. pri zastupovaní
iných daňových subjektov v iných daňových konaniach sa rovnako vyjadruje do zápisníc o ústnych
pojednávaniachkpoučeniusprávcudanevzmysle§23ods.3zákonač.511/1992Zb.Poukázalnato,že

k podobným procesným námietkam, aké žalobca uplatnil v tomto sporovom konaní sa v inom sporovom
konaníužvyjadrovalKrajskýsúdvTrenčíne,atovrozsudkuč.k.11S90/2011-85zodňa17.apríla2012
s tým, že námietky žalobcu týkajúce sa viacerých pochybení žalovaného pri vedení prvostupňového
správneho konania (aj námietku týkajúcu sa poučenia žalobcu) vyhodnotil ako nedôvodné a zo stranyžalobcu ako účelové. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 102/2011 s
rovnakou skutkovou podstatou, ktorým bola žaloba zamietnutá.
Záverom žalovaný uviedol, že krajský súd v napadnutom rozsudku vzhľadom na procesnoprávne vady,

ktoré podľa jeho názoru namietaným skutočnostiam predchádzali, sa s ostatnými námietkami týkajúcimi
sa ďalšieho postupu v daňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov vôbec nezaoberal.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu
v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho

konania.
Poukázal na to, že z vyjadrenia žalovaného v súvislosti s nezákonným postupom správcu dane pri
poučení o daňovom tajomstve je zjavné, že pre svoje názory uvedené v odvolaní nemá vecné alebo
právne argumenty a používa len všeobecné právne irelevantné výhovorky. Tvrdil, že tento jeho postoj
vedie k tomu, že podľa jeho názoru stačí, aby v zákone bola uvedená akákoľvek povinnosť správcu dane
a správca dane bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na skutočnú a nevyhnutnú

potrebu túto povinnosť plniť, môže svojvoľne, formálne kedykoľvek resp. vždy poučovať účastníkov
daňového konania o povinnosti mlčanlivosti. Takýto názor žalovaného považoval v úplnom rozpore s
platnou právnou úpravou, pretože správca dane musí vždy zvážiť, či je potrebné využiť svoje právo
priznané zákonom a to vzhľadom na následky, ktoré týmto poučením majú byť sledované.
Rozsudok krajského súdu považoval za správny a riadne argumentačne podložený, s poukazom na

to, že žalovaný okrem všeobecných tvrdení neuviedol žiadny konkrétny argument vyvracajúci správny
názor krajského súdu. Taktiež považoval za správny záver krajského súdu v súvislosti s námietkami
týkajúcimi sa nemožnosti vyjadriť sa k dodatku protokolu a v ostatnom sa v celom rozsahu pridržiaval
svojich doterajších prednesov a podaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2
O.s.p.)preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduakoajkonanie,ktorémupredchádzalo,vrozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 212 a nasl. O.s.p.), odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že v
danej veci nie sú splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu, ktorým správca dane daňovému subjektu - žalobcovi, podľa § 44 ods.6, písm. b/
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení
s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či

sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho

orgánu,ktorýmrozhodnutímžalovanýrozhodolskonečnouplatnosťouovyrubenížalobcovirozdieldane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd

prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).Podľa § 246c ods.1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho
vydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych
noriem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis zistil, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2008
kontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, o výsledku
ktorej vyhotovil správca dane Protokol č. 670/320/41647/2010/Va zo dňa 22. septembra 2010 a dodatok
kprotokoluzodňa30.novembra2010,Protokolsjehododatkombolsplatiteľomdanezpridanejhodnoty

- žalobcom, prerokovaný a doručený dňa 14. decembra 2010 na ústnom pojednávaní, o čom bola
spísaná zápisnica č. 670/320/51933/2010/Va. Na základe výsledkov dokazovania zistených vykonanou
daňovou kontrolou a zhrnutých v uvedenom protokole o daňovej kontrole a jeho dodatku správca dane
- Daňový úrad Považská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/52381/10/Sek zo dňa
16. decembra 2010, ktorým podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. platiteľovi

dane - žalobcovi, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume
2.930,85 €, súčasne správca dane uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane v uvedenej výške za
uvedené zdaňovacie obdobie do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti dodatočného platobného
výmeru na účet správcu dane vedený v Štátnej pokladnici. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane
sa žalobca odvolal. V odvolaní okrem iného v bodoch 1/ až 3/ odvolania namietal, že nebola riadne

ukončená daňová kontrola prerokovaním protokolu, pretože správca dane postupoval v prerokovaní
protokolu napriek tomu, že zápisnične uviedol, že neporozumel poučeniu, nebola dodržaná lehota na
vyjadrenie sa k dodatku protokolu a došlo k závažnému procesnému pochybeniu, keď vôbec neprebehlo
prvostupňové konanie. Žalovaný rozhodnutím č. I/226/6239-52884/2011/990600-r zo dňa 6. mája
2011 (rozhodnutie napadnuté žalobou) rozhodnutie správcu dane potvrdil a v dôvodoch rozhodnutia

sa vysporiadal s jednotlivými námietkami odvolateľa - žalobcu. S námietkami žalobcu uvedených v
bodoch 1/ až 3/ písomného odvolania nesúhlasil. Uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.
670/320/51933/2010/Va zo dňa 14. decembra 2010, predmetom ktorej bolo prerokovanie protokolu za
účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti V.. N. Y., X.. a jeho splnomocneného zástupcu
N.. H. T., jednoznačne vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s §

23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych
dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona, s poukazom na to, že v zmysle
§ 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať aj vykonané poučenie
a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval, že správca dane v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní o povinnosti zachovávať daňové

tajomstvo o iných daňových subjektoch, zaznamenal vyjadrenie žalobcu do zápisnice a nemal dôvod
nepokračovaťvústnompojednávaní,pričom to,žekonateľspoločnostiaajjehosplnomocnenýzástupca
poučeniu neporozumeli a správca dane im k tomu žiadne vysvetlenie neposkytol, nemá žiadny vplyv na
skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom
daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods.

10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. ukončená. K ďalšej námietke daňového subjektu, s poukazom
na § 15 ods. 10 cit. zákona uviedol, že dodatok protokolu je súčasťou protokolu, pričom nenahrádza už
doručený protokol, a preto sa na dodatok k protokolu nemôžu vzťahovať ani procesné úkony s tým, že
daňový subjekt sa vyjadril k protokolu a správca dane postupoval v zmysle platných právnych predpisov,keď vyhodnotil len vyjadrenia k protokolu a zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou
prerokovaného a doručeného protokolu. Preto považoval aj uvedenú námietku daňového subjektu
za nedôvodnú. Taktiež za nedôvodnú žalovaný považoval odvolaciu námietku daňového subjektu, že

neprebehlo prvostupňové konanie. K tejto námietke, s poukazom na to, že daňová kontrola je jedným
z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy daní správca dane disponuje, aby zistil alebo
preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, uviedol, že v rámci
vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný platiteľ celý rad zákonom zaručených práv
ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/992 Zb. Protokol z daňovej kontroly je nielen

výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových
a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie,
ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účastí platiteľa a jeho splnomocneného zástupcu
a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré
uvedie v rozhodnutí.

Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri
preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu
nielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom
k tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho
prieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci.Zaúčelomvykonaniasúdnehoprieskumuzákonnostirozhodnutiaapostupužalovanéhosprávneho
orgánu si súd vyžiada administratívny spis, ktorý je povinný žalovaný správny orgán súdu predložiť.
Ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2, 3 O.s.p., výsledkom súdneho
prieskumu je rozhodnutie súdu rozsudkom tak, že žalobu zamietne alebo rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vec vráti

žalovanému na ďalšie konanie ( § 250j ods. 1, 2, 3 O.s.p.).
Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 157 ods.2
O.s.p., tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri
svojomrozhodovanívychádzal,ktoréskutočnostipovažovalzapreukázanéaktorénie,zakýchdôvodov,
stručne,jasneavýstižnevysvetlil,akýmiúvahamisariadilprihodnotenískutkovýchaprávnychokolností

namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo
procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre
problematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú

pozornosť. V náleze č. III. ÚS 36/2010 konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj
povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.) spôsobom zakotveným v ustanovení

§ 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na
spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť
skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil.

Súdbymalvosvojejargumentácii,obsiahnutejvodôvodnenísvojhorozhodnutia,dbaťajnajehocelkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich

uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a
štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (nález
Ústavného súdu SR č. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný
súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. V rozhodnutí Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

S poukazom na uvedené skutočnosti sa odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v
danej veci odvolaciemu súdu javí ako jednostranné a formalistické, a tým aj nesúladné s právami
účastníkov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd prvého stupňa náležite nepostupoval

v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasným
a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozsudku
krajský súd síce citoval právnu úpravu vzťahujúcu sa meritum veci - vyrubenie rozdielu dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 - avšak v dôvodoch len konštatoval, že správca
dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho tento

nezákonný postup má za následok nezákonnosť skončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne
vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného. Čiže išlo o závažné vady konania, ktoré môžu mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku, a preto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté
rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil, keďže mu predchádzalo konanie,
ktoré trpí takými závažnými vadami, ktoré môžu mať vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia

a súčasne konštatoval, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v daňovej
kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na procesnoprávne vady,
ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť v rámci súdneho

prieskumu ani námietkam žalobcu, ktorými namietal porušenie jeho základného práva pri prerokovaní
protokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť skončenia daňovej
kontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného a bez náležitého
odôvodnenia vychádzajúc z konkrétnych skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu
a aplikujúc právnu úpravu na vec sa vzťahujúcu, prebral argumentáciu žalobcu o procesnom

pochybení správcu dane ako aj žalovaného správneho orgánu, majúcich za následok nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.

Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že prvostupňový súd dospel k záveru o
nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného správneho orgánu na základe

procesných pochybení daňových orgánov, keď správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia pokračoval
v pojednávaní, predmetom ktorého bolo prerokovanie protokolu, napriek tomu, že poučené osoby
namietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov, pričom s touto námietkou sa prvýkrát
zaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí; keď správca dane nerešpektoval
právnu úpravu vzťahujúcu sa prerokovaniu protokolu i na dodatok k protokolu a neumožnil daňovému

subjektu vyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole a jeho dodatku, považujúc dodatok k protokolu za
dôkaz, keďže dodatok k protokolu je jeho súčasťou; keď správca dane nevykonal prvostupňové konanie
a tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť sa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie
dokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy zákona o správe daní (§ 15)
odvolací súd nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, že daňové orgány oboch stupňov sa v daňovom
konaní dopustili tak závažných procesných pochybení, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutí
žalovaného správneho orgánu a správcu dane.

Pokiaľ žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v dôsledku
nesprávneho postupu správcu dane, keď nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že neporozumel
poučeniu správcu dane zápisnične zaznamenanému na ústnom pojednávaní dňa 14. decembra 2010,
odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a túto jeho námietku nepovažoval za dôvodnú.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14. decembra 2010, ktorej predmetom bolo záverečné
prerokovanie protokolu a jeho dodatku za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti
a jeho splnomocneného zástupcu vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli
v zmysle § 23 ods. 3 zákona o správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a oprávach a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Osoby
zúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane túto
povinnosť ukladá § 23 ods. 3 a zákonodarca v § 11 ods. 2 uvedeného zákona správcovi dane ustanovuje

povinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v §
23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že daňovým tajomstvom je informácia o daňovom
subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Zo skutkových zistení
vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o
výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti

s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane
dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto správca dane v súlade so zákonom
poučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i
ich vyjadrenie do zápisnice, pričom nemal zákonný dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. V
danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu poučenia je celkom zrejmé, čo bolo
predmetom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo. Posudzujúc predmetné vyjadrenie poučených

osôb k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na
povinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho
klienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať podľa vlastných úvah" a „štatutárny
zástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu", podľa jeho obsahu, možno dospieť k
záveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali

poučenie za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti
týkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené
s daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať
zúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť, že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho
dodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontroly a jeho dodatok bol s konateľom

daňového subjektu a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a doručený, a tým daňová
kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy obsiahnutej v § 15 zákona o správe
daníodvolacísúdnepovažovalzadôvodnúaniďalšiunámietkužalobcu,žemunebolaposkytnutálehota

na vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 10 uvedeného
zákona zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadrovať len k protokolu a nie
k jeho dodatku. Skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony podľa §
15 ods. 10 potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto
zákona, v zmysle ktorých je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly

poslednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predlžiť a ani odpustiť
jej zmeškanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné, že správca
dane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi po ukončení
daňovej kontroly protokol o daňovej kontrole, daňový subjekt - žalobca v zákonnej lehote správcovi

dane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď vyjadrenie
daňového subjektu k protokolu vyhodnotil a zaznamenal v dodatku k protokolu, ktorý sa stal súčasťou
prerokovaného a doručeného protokolu. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobcovi ako daňovému
subjektu bolo odňaté právo súčinnosti, keď nemal možnosť za vyjadriť k protokolu a jeho dodatku, je
v rozpore so skutkovým zistením vyplývajúcim zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo 14. decembra

2010, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že správca dane na tomto ústnom pojednávaní protokol o daňovej
kontrole a jeho dodatok s daňovým subjektom prerokoval. Vychádzajúc z obsahu dodatku k protokolu,
ako aj zo znenia právnej úpravy zákona o správe daní vzťahujúcej sa k protokolu, nemožno považovať
dodatok k protokolu za dôkaz, keďže z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že správca dane v dodatku
k protokolu vyhodnocuje len skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho vyjadrení k protokolu a uvádza svoju

úvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom tvrdené v jeho vyjadrení k protokolu zhodnotil. Vzhľadom k
uvedenému i keď dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, protokol v skutkových zisteniach a v ich
hodnotení nenahrádza ani nedoplňuje.

Odvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že bolo porušené jeho právo na prvostupňové

konanie a aj túto jeho námietku považoval za nedôvodnú. Vychádzajúc zo znenia právnej úpravy
ustanovenej v § 15 zákona o správe daní daňovú kontrolu treba považovať za jeden z najvýznamnejších
nástrojov, ktorými správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. V zmysle § 15 ods. 16 tohto zákona sa na daňovú kontrolu primerane použijúaj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 tohto zákona. Zákonodarca v § 15 zákona o
správe daní ustanovuje daňovému subjektu celý rad zákonom zaručených práv, ale i povinností, a to
najmä právo a povinnosť predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, právo nahliadať do spisového materiálu

v súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadrovať sa ku
skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, a pod. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho
spisu preukazujú, že žalobca ako daňový subjekt mal možnosť využiť a aj využil všetky svoje práva
počas daňovej kontroly. Správca dane výsledky komplexného zisťovania skutkového stavu danej veci
zhrnul v protokole o daňovej kontrole a jeho prerokovaním s daňovým subjektom daňová kontrola

bola ukončená a začalo sa vyrubovacie konanie. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že ukončením
daňovej kontroly sa začalo prvostupňové konanie, pretože daňová kontrola je neoddeliteľnou súčasťou
daňového konania, účelom ktorej je zistenie všetkých skutočností relevantných pre správne určenie
a vyrubenie dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré
už prebehlo v rámci daňovej kontroly za súčinnosti daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného
zástupcu, ako to aj vyplýva z administratívneho spisu. Výsledkom vyrubovacieho konania je vydanie

rozhodnutia správcom dane, v ktorom okrem ďalšieho správca dane je povinný uviesť svoju úvahu ako
výsledok hodnotenia dôkazov zadovážených počas daňovej kontroly.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že správca
dane v daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom ako aj náležite v súčinnosti so žalobcom

ako daňovým subjektom a umožnil mu realizáciu jeho procesných práv, čím mu nebolo upreté právo v
zmysle § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, ako aj právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací
súd mal taktiež preukázané, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia s predmetnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane náležite
vysporiadal.

Odvolací súd ďalej zistil, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného
správneho orgánu i z dôvodov, že správca dane vo veci zistil skutkový stav nedostatočne pre
určenie jeho daňovej povinnosti v sledovanom zdaňovacom období, dôkazy ktoré predkladal boli
nesprávne vyhodnocované, neboli vykonané ním navrhované dôkazy, bolo mu upreté právo klásť

svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, správca dane prevzal do svojich dôvodov aj dôkazy,
ktoré neboli vykonané v rámci tejto daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že žalovaný na základe
zhodnoteniaskutkovéhostavudospelknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutievychádzaz
nesprávneho právneho posúdenia veci, nesúhlasiac s názorom žalovaného, že správca dane pri výkone
daňovej kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa síce citoval právnu úpravu ustanovenú v § 43 ods. 1, 5
zákona o DPH, ako aj ustanovenú v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH,
vzťahujúcu sa k veci samej, a to k daňovej povinnosti daňového subjektu - žalobcu, avšak z odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, či a v akom rozsahu sa prvostupňový súd v
rámci súdneho prieskumu zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobca namietal nesprávnosť a

nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, ktorými mu bol vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008. Neuniklo však pozornosti odvolacieho
súdu konštatovanie prvostupňového súdu, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu
postupu daňovej kontroly, ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na
procesnoprávne vady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali, ktoré konštatovanie však je v

rozpore s citovanou právnou úpravou zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá skutočnosť podmieňuje
nezrozumiteľnosť prvostupňového rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil
a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z napadnutého rozsudku

vyplýva, že súd prvého stupňa zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu žalovaného
posudzoval len v rozsahu námietok žalobcu týkajúcich sa vyššie uvedených procesných vád daňových
orgánov oboch stupňov, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jednoznačne zrejmé, ako
prvostupňový súd postupoval pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu na základe žaloby, keď v odôvodnení rozsudku vo veci samej nedal jednoznačnú odpoveď na

zásadné žalobné námietky žalobcu.

Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol v merite veci, zaoberajúc
sa ostatnými námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupužalovaného správneho orgánu, odňal by tým žalobcovi právo na riadny opravný prostriedok, čím by mu
odňal právo na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedenéskutočnostiviedliodvolacísúdkrozhodnutiu,ktorýmnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduzrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 O.s.p.
a s § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p..

Povinnosťou krajského súdu bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho súdu

a vo veci samej opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opäť rozhodne o náhrade
trov konania vrátane trov odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.