Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/277/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244945
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: V. F. F. Ú. S. P. ,
narodený dňa X.X.XXXX, bytom Q. Č.. XX, Ž., zastúpený zákonným zástupcom otcom: J.. A. F. Ú. S. P. ,
bytom Q. Č.. XX, Ž., zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2,
IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporcovi: Slovenská republika

v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 604,25
€, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 31.
marca 2015, č. k. 9 C 216/2011-445, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 31. marca 2015, č.k. 9 C 216/2011-445,
vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania vo veci samej spolu s
príslušenstvom, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 31.3.2015, č.k. 9 C 216/2011-445, zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 604,25 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od
19.4.2011 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska. Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa

na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie istiny v sume 604,25
€ s príslušenstvom odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody
a nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom.

Rozhodol tak po tom, ako mal v konaní preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa

21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo") Prospekt
investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s
prílohou. Poukázal na to, že Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Poľná
č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej "obchodník s cennými papiermi"), uzavrelo Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v sebe

zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančnýchanalýz; zaviazal sa zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Družstvo
na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p.
Obchodník s cennými papiermi vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona č.

566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o cenných papieroch ZoCP), na základe povolenia na poskytovanie
investičných služieb Národnou bankou Slovenska do 1.3.2011, kedy mu Národná banka Slovenska
odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nad činnosťou Družstva a
Obchodníka s cennými papiermi mala právomoc vykonávať dohľad Národná banka Slovenska v súlade

so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
ZoCP) ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Zisteným skutkovým stavom mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ
vložil peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehal na to, že Družstvo a aj
Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou bankou

Slovenska tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné
prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Na základe informácie od Družstva v máji
2010 sa dozvedel, že Obchodník s cennými papiermi s Družstvom k 30.4.2010 skončil spoluprácu,
že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky, a že z
tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu navrhovateľom zverených finančných prostriedkov,

vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka s cennými papiermi v
spojení s jeho činnosťou pre Družstvo mal navrhovateľ za to, že mu vznikla škoda, ktorá predstavuje
sumu, o ktorú sa zmenšil majetok navrhovateľa, pretože Družstvo navrhovateľovi nevyplatilo finančné
prostriedky zhodnotené o dohodnutý zisk. Z listinného dôkazu a to Zmluvy o riadení portfólia zo dňa
2.6.2008 mal súd preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými

papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi
vypovedaná listom zo dňa 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa
15.4.2010 doručeného Národnej banke Slovenska požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči
Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd, ale žiadalo Národnú banku

Slovenska, aby situáciu riešila. Do 1.6.2010 Národná banka Slovenska ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne
vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné
správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej

zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom
Družstva, ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a Národnou bankou Slovenska
dňa 24.8.2007. Družstvo Národnej banke Slovenska dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď, v
ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov
investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa

v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu,
že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU,
a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by
mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné
vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym

spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako
nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING,
a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä
dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť
k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov

možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi bolo na záver
taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu
nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že
by Národná banka Slovenska disponovala sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Až listom doručeným
Národnej banke Slovenska dňa 15.4.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie

postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. po tom, čo mu Obchodník s cennými papiermi
vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.4.2010 do
6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, v tomto období vyzvala aj Družstvo
listom zo dňa 20.4.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, abydružstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže zistila, že
podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo dňa 28.4.2010 predložilo Národnej
banke Slovenska Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté

konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý Družstvo
bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení
lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho Národná banka

Slovenska rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila.
Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou Národnej banky Slovenska č. GUV-1744/2010 zo dňa
8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu
konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením §

128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4.
Rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011, Národná
banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však Národná
banka Slovenska nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže takéto kompetencie voči Družstvu
ako podnikateľskému subjektu nemala. Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov

činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s cennými papiermi dňa 27.7.2010 orgánom činným v
trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. ČVS:PPZ-153/
BPK-B-2010zodňa16.11.2010bolodňa10.8.2010začatétrestnéstíhaniepodľa§199ods.1Trestného
poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona

spolupáchateľstvom, § 20 Trestného zákona.

Nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je daný vtedy, ak navrhovateľ v konaní preukáže
splnenie všetkých troch podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, bez ohľadu
na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Ak nie je splnená

čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nie je možné nárok na náhradu škody
priznať. Navrhovateľ v konaní nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
a to nesprávny úradný postup, že by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti
novely zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch (od 1.6.2010) bola oprávnená dohliadať aj

na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj so zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto dôvodu sa preto súd už nezaoberal
správnosťou vyčíslenej výšky škody. Činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je
zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanoveniach § 126 až § 130 zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene
a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010,
ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty Európskej únie vrátane Slovenskej republiky prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie Smernice sa má vykonať na základe

vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov
a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov.

Nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak

nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť.
Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava I. sp.zn. 3 K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého bol členom, čo znamená, že v prípade
prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného -navrhovateľa odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude
nárok navrhovateľa na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka
navrhovateľa bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, čo však neznamená, že počas

incidenčného konania pohľadávku navrhovateľa neuzná. Súd doposiaľ o incidečnej žalobe navrhovateľa
nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi
vznikla a návrh na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podaný.

Navrhovateľ, ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov

družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia §
243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka.
Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje,
že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi
predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej

zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva
na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva
nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok
družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom

predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým spôsobili. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v
obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami
Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§

127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), posudzoval, či obsahuje všetky údaje a
vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície
zodpovedali príslušné orgány Družstva. Podľa názoru súdu prvého stupňa nebolo v právomoci Národnej
banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa
zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje. Národná banka Slovenska nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej
kompetencií; až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať
do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne

postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva (t.j. podnikateľského
subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv. Členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú
svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení

Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že počas členstva v
družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva, že by aktívne zasiahol do činnosti
družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov
družstva. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 14.10.2014 na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil ustanovením § 109 ods.
1 písm. c/ O.s.p., čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť
prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako

súd prvého stupňa a navrhovateľ nežiadal o posúdenie platnosti ustanovenie práva Únie, ale výlučne o
otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia. Zároveň dospel k záveru, že verejná ponuka
majetkových hodnôt nie je regulovaná Smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa
zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení
smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho

konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov
verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať až Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a
doplnenísmerníc 2003/41/ESa2009/65/ESanariadením(ES)číslo1060/2009,a(EÚ)číslo1095/2010.Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej, a to aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej. Rozhodnutie o
trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému odporcovi náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny v
sume 604,25 € s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/

O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.
s. p.) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol v napadnutom výroku zmeniť a
jeho návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľ namietal, že súd prvého
stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.žeichpostupbudezostranysubjektov

práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky
Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability

a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135
ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva označil za úplne
irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností

Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že
sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a
nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu

nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie
zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým,
že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému
postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti

dochádzalo kporušovaniuzákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenie
ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím
je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú
ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom odporcu. Dôvodil, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí
v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala

Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní
povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný
vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a
obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska
bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých,

ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty
a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na to, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou svedka J..D. Q., E.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila

obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od
neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI

HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom s
cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči

obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej
činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch
vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume
cca. 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť

obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi
s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými
papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva
aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľa vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vloženýchprostriedkovdoDružstva,pričombankasvojounečinnosťouaľahostajnýmprístupomksvojim

kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
mubankasvojímzanedbateľnýmdohľadomanivminimálnejmožnejmiereneochránila.Poukázaltiežna
to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008

do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.5.2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z
dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska

dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho

vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu

a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa
ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca
nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr.

správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna
norma preto podľa navrhovateľa neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani
vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa

regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon
v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by toznamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť,
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Taktiež namietal, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,

resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v
skutkovo a právne identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého

stupňa. Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou

práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že navrhovateľ
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného

nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje a navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad

dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z
Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou

Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri
svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné
pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o
cenných papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou

je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,
že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4
zákonaocennýchpapierochvznenízákonač.558/2008Z.z.stanovenávyhlasovateľoviverejnejponuky

majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučneku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných
dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne

neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší

alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom

a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v
zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná
banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola

Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch,
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ,

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci,
pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody
pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade

prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného
ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe
právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení
konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež
objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti

veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané
všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a
nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik
škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže
vzniknúť až vtedy, ak sa právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K

námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,
poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len
do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy,

účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola
realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietkam navrhovateľa, ktorý vytýkal prvostupňovému súdu nevykonanie
listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní

síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne
označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa
doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal), pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v
zápisnicivýslovneneuviedol,žeprečítalurčitélistinyaleboichčasti,taksúdu,akoajprocesnýmstranám,
bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na

Okresnom súde Bratislava I. je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom
skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva,že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú

proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa navrhovateľ v tejto súvislosti odvolával, poukázal
na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a
skutočnosť, že zo zápisníc prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)

jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. l, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; §

355 O.s.p), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie
pojednávaniapodľaustanovenia§214ods.lO.s.p.nebolisplnenézákonnépodmienky(nebolopotrebné
doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol
podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa21.októbra2015(§211ods.2O.s.p.,§156ods.3O.s.p.).Otermíneverejnéhovyhláseniarozsudku
boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľ na zaplatenie

sumy 604,25 € spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti,

pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len
tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo
[porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová

proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.09.2011,č.k.I.ÚS361/2010-34,rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa17.06.2009,
sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004 ).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu
škodu v sume 604,25 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnejbanky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď
Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/

a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch.
Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti
zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná,
v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.8.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo

malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná
bankaSlovenskaprijalaod20.8.2008do4.3.2011,kedynadobudloprávoplatnosťrozhodnutie o
odobratípovolenia,nedostatočnéopatreniaazapríčinila,ženavrhovateľnemoholrozpoznaťrizikosvojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú

službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011. Dňa

2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení
portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne

sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup
cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so
schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu
Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie
a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal

zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným,
že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č.

ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ustanovenia §
144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001 Z.z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s
§ 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho
úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že za
nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu
môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto
je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup
štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, leboznaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je
vykonanávstanovenejlehotealebovlehote,ktorázodpovedáprávunaprejednanievecibezzbytočných
prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať

zovšeobecnýchsúvislostíaskúmať,ktorápríčinajuvyvolala.Pritomniejerozhodujúcečasovéhľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test
conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa

teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne
však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie
je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou

(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,

ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno
o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v

preskúmavanej veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že
Národná banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup
spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície
Družstva a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu
štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho
individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou

Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať
Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1.1.2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c
ods. 1. zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom,

t. j. pred 1.1.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť
Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo
strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase
neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy

boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z.
rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto
povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom
výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska
v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001
Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti,
a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému
subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za

materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom
stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za
postup Národnej banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do

základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ
vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je
proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho-
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001
Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo
na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si pritom
ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj

na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s

cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s

cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka scennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk

(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Navrhovateľ sa nemôže

v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od
subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie

dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v

súladesčl.2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska
zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom
nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a
iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť,

nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať
(za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľ v
priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej

banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým,
že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti
úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá
nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k.
3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie

svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohol navrhovateľ uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu

s právnou úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4 Cdo199/2005).

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkýmodvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.