Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. október 2016

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 8C/283/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614207612
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Michalíková

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2016:5614207612.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Ivanou Michalíkovou, v právnej veci žalobcu P. X., nar.

XX.XX.XXXX,bytomQ.D.P.,E.XXX/XXX,právnezastúpenéhoadvokátkouJUDr.DagmarSlafkovskou,
so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Námestie osloboditeľov 37, proti žalovanému Mikulášska chata, s.r.o.,
so sídlom Demänovská Dolina 75, IČO: 31 596 886, právne zastúpeného JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 29, v spore o zaplatenie 2.431,45 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.026,66 eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne zo sumy 170,43 eur od 01.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 125,42 eur od 01.12.2012
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy 69,26 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, zo

sumy 117,53 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 111,15 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, zo
sumy 117,27 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 137,32 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, zo
sumy 117,27 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25% ročne zo sumy 105,21 eur
od 01.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 23,46 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
8,15% ročne zo sumy 62,91 eur od 01.08.2014 do zaplatenia a zo sumy 870,78 eur od 01.08.2014 do
zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobcovi s a p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 66,70 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.09.2014, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
2.431,45 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne z istiny 170,43 eur od 01.11.2012 do zaplatenia,
z istiny 125,42 eur od 01.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,5% ročne z istiny 69,26
eur od 01.06.2013 do zaplatenia, z istiny 117,53 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, z istiny 111,15 eur
od 01.08.2013 do zaplatenia, z istiny 213,90 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, z istiny 409,63 eur od

01.10.2013 do zaplatenia, z istiny 153,12 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
8,25% ročne z istiny 105,21 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, z istiny 23,46 eur od 01.01.2014 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,15% ročne z istiny 62,91 eur od 01.08.2014 do zaplatenia a z istiny
870,78 eur od 01.08.2014 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Žalobca sa nároku na zaplatenie
istiny 2.431,45 eur s príslušenstvom domáhal titulom Dohody o zmene pracovných podmienok, ktorú
uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 01.09.2012, v ktorej bola
dohodnutá mzda 800 eur mesačne, počnúc od 01.09.2012. Pracovnoprávny vzťah strán sporu vznikol

dňom 01.06.2010 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.05.2010 a skončil dohodou žalobcu
so žalovaným ku dňu 31.07.2014. Žalobca pracoval u žalovaného v pracovnej pozícii kuchár. Napriek
zmene dohodnutých mzdových podmienok podľa Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa
01.09.2012, žalovaný ich nerešpektoval, nevyplácal žalobcovi mzdu podľa tejto Dohody s výnimkoumesiaca máj 2013, kedy základom pre výpočet mzdového nároku žalobcu bola mzda vo výške 800
eur. V zostávajúcich mesiacoch, v období od 01.09.2012 do 31.07.2014 vypočítaval žalovaný mzdové
nároky žalobcu zo sumy 650 eur, ktoré však neboli ničím zákonne ani zmluvne podložené. Preto vznikla

žalobcovi pohľadávka celkovo vo výške žalovanej sumy s príslušenstvom.

2. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia oprávnenosti nároku žalobcu,
ktorý svoj nárok odvodzoval od existencie Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012,
ktorú dohodu robil žalovaný od počiatku spornou. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo

dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014 rozhodol, že základ nároku žalobcu je daný, keď uzavrel, že
Dohoda o zmene pracovných podmienok, ktorú uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným
ako zamestnávateľom dňa 01.09.2012, je platná. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že
v prípade tejto Dohody ide o dobrovoľný, slobodný, vážny, určitý, zrozumiteľný písomný prejav vôle
a neexistuje nesúlad medzi prejavenou vôľou a jej obsahom. Tento prejav vôle bol uskutočnený G..
E., osobou v plnom rozsahu oprávnenou konať za žalovaného v čase, keď jej kompetencie trvali.

Žalovaný sa v konaní nebránil tým, že G.. E. podpisom uvedenej dohody prekročil jeho kompetencie.
Pokiaľ by tomu tak aj bolo, nemôže to byť na ujmu žalovaného ako zamestnanca, ktorý takéto
prekročenie nespôsobil. Súd prvej inštancie mal existenciu Dohody o zmene pracovných podmienok zo
dňa 01.09.2012 preukázanú aj výpoveďou svedka G.. E., ktorý uzavrel rovnakú dohodu aj so svedkom
Č., teda s obidvomi dňa 01.09.2012 a vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že rovnopisy týchto dohôd

neodovzdalzaúčelomichďalšiehomzdovéhospracovaniaprisvojomodchodeodžalovaného.Žalovaný
disponoval rovnopisom dohody, opatreným odtlačkom pečiatky žalovaného a podpisom vtedajšieho
konateľa G.. E. a žalobcu. Aj keď sa nepodarilo preukázať presný dátum podpisu tejto dohody, táto
skutočnosťnespôsobujevzmysleZákonníkapráceaniObčianskehozákonníkajejneplatnosť.Súdprvej
inštancie právne uzavrel, že Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 zakladá právo

žalobcu na základnú mzdu 800 eur brutto.

3. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 5Co/93/2016, potvrdil medzitýmny
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014, ktorým bolo rozhodnuté, že
základ žalovaného nároku je daný. Po preskúmaní odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku

i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci na
podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj
správne právne posúdil. Podľa názoru súdu druhej inštancie odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo
vyčerpávajúce, konštatoval správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne poukázal, a preto
uvádzať ďalšie dôvody už nepovažoval za potrebné. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo

dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.04.2016,
sp. zn. 5Co/93/2016, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.06.2016.

4. Po právoplatnom rozhodnutí o danosti nároku žalobcu, t.j. o základe prejednávaného sporu,
predmetom sporu ostala výška tohto nároku. Vzhľadom na medzitýmny rozsudok v tomto spore, strany

sporu prejavili vôľu vzájomne rokovať za účelom mimosúdnej dohody o zvyšku nároku. Mimosúdne
rokovania strán sporu ohľadom výšky nároku však neboli úspešné.

5. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 19.09.2016 uviedla, že žalovaný zotrváva na
svojich písomných podaniach v rozsahu, že nemá záujem rozporovať nárok ako taký, ani úroky z

omeškania, ich výšku vyjadrenú konkrétnym percentom. Pokiaľ ide o trovy konania, žalovaný mal
záujem, aby sa so žalobcom dohodli tak, že trovy konania si každá strana bude znášať sama. Tento
návrh však akceptovaný nebol. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, žalovaný neuznáva ich výšku, ale
nie pokiaľ ide o ich percentuálne vyjadrenie teda, či je to 8 alebo 8,5 %, ale pokiaľ ide o základ
toho nároku. Žalovaný spochybňuje aj samotný nárok, ktorý je žalobcom uplatnený vo výške ako je

uvedený v žalobe, pretože podľa názoru žalobcu nie je možné uplatňovať jednu sumu - mzdu z jedného
mzdového dekrétu a odmeny z druhého mzdového dekrétu. Žalobcovi bolo reálne vyplatené viac ako
mu patrí na základe platového dekrétu zo dňa 01.09.2012, ktorý bol posúdený ako platný. Pokiaľ ide o
prezentovanúvôľužalovanéhonerozporovaťistinuaúrokyzomeškania,tátovôľažalovanéhoznamená,
že žalovaný nebude navrhovať dôkazy, nie že žalovaný nárok uznáva. Takto bola vôľa žalovaného

aj prezentovaná pri e-mailovej komunikácii s protistranou a to s jasnou podmienkou nerozporovania
výšky istiny a úrokov z omeškania iba v prípade, ak dôjde k dohode o platení trov konania, ktoré
by si znášala každá strana sporu sama. Právna zástupkyňa žalovaného ďalej uviedla, že v čase,
keď bol pán G.. E. konateľom u žalovaného, neexistovali žiadne kritériá pre priznávanie odmien, tieboli vypracované oveľa neskôr. Podstatným je to, že tieto kritéria sa vzťahovali na zamestnancov, s
ktorými boli dohodnuté zložky mzdy, a teda aj odmeny. So žalobcom však žiadna takáto zložka mzdy,
týkajúca sa odmien, nebola dohodnutá. Žalobca sa sám odvoláva na dekrét, ktorý jasne stanovuje

mzdu vo výške 800 € bez zložky odmien. Teda nie je možné, aby sa na žalobcu aplikovali kritériá pre
priznávanie odmien, platné pre zamestnancov, s ktorými bola takáto zložka mzdy dohodnutá v pracovnej
zmluve. Žalobca má teda nárok na základnú mzdu, ako sám tvrdí, podľa Dohody o zmene pracovných
podmienok zo dňa 01.09.2012 vo výške 800 €. Pokiaľ sa týka porovnania miezd zamestnancov, toto
porovnanie sa uskutočňuje pri nároku, ktorý si uplatňuje žalobca, to znamená 800 € základ a 220 €

odmeny. Pri takejto výplate, ktorá by mu mala byť priznaná, zarába žalobca tak ako riaditeľ hotela,
čo nie je možné považovať za primerané, za spravodlivé. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalovaný
má za to, v čase, za ktorý si žalobca uplatňuje doplatenie mzdy, to znamená za roky 2012, 2013,
2014,mumzdutakútovyplatiť,pretožežalobcažiadnymrelevantnýmspôsobomužalovanéhoneuplatnil
vyššiu mzdu a viackrát podpísal, že voči žalovanému nemá žiadne nároky, že všetky nároky sú medzi
nimi vysporiadané. Žalovaný je preto toho názoru, že sankcionovať ho úrokmi z omeškania za to, že

nesplnil niečo, na čo nebol v tom čase povinný, nie je v takomto prípade súladné s dobrými mravmi,
pretože on nemal možnosť splniť niečo iné. Právna zástupkyňa žalovaného tiež poukázala na dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré aj v prípade, ak bude žalobca v spore úspešný, mu náhrada trov
konania nepatrí. Jej priznanie žalobcovi by viedlo k neprimeranej tvrdosti a bolo by nespravodlivé pre
žalovaného. Konanie žalobcu, keď svoj nárok uplatnil na súde až po dvoch rokoch od uzavretia Dohody

ozmenepracovnýchpodmienokzodňa01.09.2012aažposkončenípracovnéhopomeruužalovaného,
považuje žalovaný za účelové. O Dohode o zmene pracovných podmienoku žalovaného nikto nevedel,
len žalobca ňou disponoval, pričom ju však relevantne začal preukazovať až po ukončení pracovného
pomeru. Žalobcom tvrdené skutočnosti vyplývajú aj z nahrávky zo dňa 03.06.2013, ktorú si nezákonne
zaobstaral, túto nahrávku mal počas celej doby ako pracoval za mzdu, ktorá mu nepatrí a mal nárok

na vyššiu mzdu, napriek tomu žalobca tvrdí, že sa nemohol svojho práva domáhať v aktuálnom čase,
pretože sa bál. Žalovaný žalobcovi v dobrej viere pri mzde 650 eur vyplácal odmeny do výšky 220 eur.
Preto podľa názoru žalovaného neexistuje relevantný dôvod, prečo žalobca s uplatňovaním si svojich
nárokov čakal dva roky, okrem účelového konania zo strany žalobcu. Zo správania sa žalovaného je
zrejmé,žesanejednalooúmyselnéneplateniemzdy,avšakžalovanýnemoholžalobcovipriznávaťmzdu

podľa Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012, keďže ňou nedisponoval. Žalobca
pracoval za mzdu 650 eur brutto bez námietok. Žalobca si podľa názoru žalovaného mohol svoj nárok
uplatniť nepomerne skôr a navyše v rozpore so svojimi vyhláseniami, že voči žalovanému nemá žiadne
nároky, si ich následne uplatnil na súde.

6. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 19.09.2016 uviedla, že je žalovaný rozporuje to, čo za
neho oprávnená osoba, ktorou bol G.. E., podpísala a uzatvorila. Pokiaľ sa týka odmeňovania žalobcu,
výpoveď svedkyne Ing. Kováčikovej preukazuje, že ak zamestnanci splnili kritériá odmeňovania, nárok
na odmeny im vznikol a žalobca nebol výnimkou. Bez ohľadu na to, že žalobca nemal dohodnuté
odmeny, mal nárok na ich výplatu, v opačnom prípade by došlo zo strany zamestnávateľa k jeho

diskriminácii. V čase, keď bol konateľom G.. E., žalobca nemal dohodnuté odmeny, napriek tomu ich
dostával. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že mal žalobca vyplácané niečo, čo mu nepatrí, nie je
správne. Právna zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že žalobca si uplatňoval nárok na mzdu vo výške
800 eur jednak u G.. E., ktorý však v čase, keď obdržal žalobca výplatu, bol už vo výpovednej dobe. Sám
G.. E. potvrdil, že žalobca si u neho nárok na zaplatenie mzdy 800 eur uplatnil. Rovnako si uplatnil tento

nárok dňa 03.06.2013 u pani Q., ktorá prevzala personálnu a mzdovú agendu od pána G.. E.. Žalobca
mal už pred rokovaním s pani Q. vyšší mzdový dekrét a to mzdový dekrét na 800 eur, pretože do doby,
keď sa viedlo rokovanie s pani Q., zarábal 564,30 eur, takže by bolo absolútne nelogické, aby nepodpísal
dekrét na sumu 650 eur plus odmeny, keby mal mzdu na úrovni 564,30 eur. Pokiaľ sa týka uplatnenia
nároku, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že to bolo najmenej dvakrát, dňa 03.06.2013 a v októbri

2012, kedy si žalobca nárok u žalovaného uplatnil. Samozrejme nebolo mu vyhovené. Následne mal
obavu zo straty zamestnania, pretože bol dlhodobo práceneschopný, mal vážne zdravotné problémy,
jeho postavenie ako zamestnanca bolo oveľa horšie ako ostatných zamestnancov. Z týchto dôvodov
mal obavy ohľadne svoje prepustenia zo zamestnania. Napokon v júli 2014 vyzval žalobca žalovaného
na doplatenie mzdy a ostatných nárokov. Pokiaľ by žalovaný bol ochotný akceptovať, že to bol on, ktorý

zvýšil mzdu a bol to on, ktorý bol povinný mzdu, ktorú zvýšil, aj vyplácať, vôbec nebolo potrebné ísť
zo strany žalobcu do súdneho sporu. Všetky trovy, ktoré vznikli s týmto súdnym konaním, boli preto
jednoznačne zavinené žalovaným. Žalobca nemal žiaden záujem sa sporiť, pokiaľ by boli jeho nároky
akceptované.7. Pokiaľ ide o výšku nároku žalobcu, ktorý zostal predmetom sporu po právoplatnom rozhodnutí
o danosti nároku medzitýmnym rozsudkom, súd rozhodoval o výške nároku na základe listinných

dôkazov, a to Pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2010, Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa
01.09.2012, Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.06.2014 a žalobcom predložených
listinných dôkazov, a to výplatných pások za jednotlivé mesiace, ktoré žalobca odpracoval v období
od mesiaca september 2012 až do júla 2014 a podrobného výpočtu nároku na doplatenie mzdy za
obdobie rokov 2012 a 2013 zo dňa 16.09.2014 a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca si žalobou

uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 2.431,45 eur s príslušenstvom, z toho titulom nevyplatenej mzdy
sumu 855,31 eur a titulom nevyplatenej náhrady mzdy sumu 1.576,14 eur. Pokiaľ žalobca predložil
súdu podanie z 10.03.2015 označené ako zmena návrhu, ako aj podanie označené ako stanovisko
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.09.2016, z ich obsahu je zrejmé, že sa žalobca sa nedomáha
iného než už žalovaného nároku. Preto súd o týchto podaniach osobitne procesne nerozhodoval. Z
fotokópie pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom Mikulášska chata, s.r.o., Demänovská

Dolina 75 a zamestnancom P. X. dňa 31.05.2010 je preukázaný platný vznik pracovného pomeru s
dohodnutým dňom nástupu do práce zamestnanca 01.06.2010 na pracovnú pozíciu kuchár s miestom
výkonu práce Mikulášska chata. Dohodnutá mzda je 564,30 eur, výplatný termín určený najneskôr 30.
deň nasledujúceho mesiaca. Z fotokópie Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012
mal súd prvej inštancie preukázané, že tí istí účastníci sa dohodli na zmene pracovných podmienok,

a to na mzdových podmienkach 800 eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2012. Z fotokópie dohody
o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.06.2014 mal súd prvej inštancie preukázané skončenie
pracovného pomeru dohodou k dohodnutému dňu 31.07.2014. Súd prvej inštancie mal preukázané z
fotokópie výplatnej pásky za mesiac september 2012, že žalobca odpracoval 160 hodín a jeho základná
mzda predstavovala sumu 564,30 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií; z fotokópie výplatnej pásky

za mesiac október 2012, že žalobca odpracoval 184 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu
650 eur, s osobným ohodnotením 110 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac apríl 2013, že žalobca
odpracoval 56 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 206,82 eur, s osobným ohodnotením 74
eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac máj 2013, že žalobca odpracoval 88 hodín a jeho základná
mzda predstavovala sumu 382,61 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií; z fotokópie výplatnej pásky

za mesiac jún 2013, že žalobca odpracoval 160 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650
eur, s osobným ohodnotením 220 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac júl 2013, že žalobca
odpracoval 176 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 621,74 eur, s osobným ohodnotením
220 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac august 2013, že žalobca odpracoval 88 hodín a jeho
základná mzda predstavovala sumu 325 eur, s prémiami 56,96 eur; z fotokópie výplatnej pásky za

mesiac september 2013, že žalobca odpracoval 168 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu
650 eur, s prémiami 165 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac október 2013, že žalobca odpracoval
184 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650 eur, s osobným ohodnotením 220 eur; z
fotokópie výplatnej pásky za mesiac jún 2014, že čistá mzda predstavovala sumu 658,90 eur, bez
osobného ohodnotenia a prémií a z fotokópie výplatnej pásky za mesiac júl 2014, že čistá mzda

predstavovala sumu 1.547,80 eur, z toho odstupné vo výške 1.185,93 eur, bez osobného ohodnotenia
a prémií.

8. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

9. Podľa § 118 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej
hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

10. Podľa § 119 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy

odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.

11. Podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce, zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ prednostne vykoná

zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie,
nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové
dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň
alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinenímdaňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania
preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti.

12. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

13. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo

od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

14. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

15. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, účinného k 01.11.2012, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba B. I. W., platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného

dlhu.

16. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, účinného od 01.06.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba B. I. W., platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

17. Žalovaný spochybňoval nárok žalobcu ako taký a argumentoval, že aj keď bolo medzitýmnym
rozsudkom rozhodnuté, že základ nároku je daný, nezakladá to nárok žalobcu na žalovanú sumu
2.431,45 eur, a to z dôvodu, že za sporné obdobie bolo žalobcovi zo strany žalovaného ako jeho

zamestnávateľa vyplácané reálne viac ako by mu patrilo pri dojednanej mzde 800 eur brutto, konkrétne
za rok 2012 bolo žalobcovi vyplatené viac o 68,85 eur a za rok 2013 viac o 551,01 eur. Právna
argumentácia žalovaného bola založená na tom, že aj keď v spornom období bola žalobcovi vyplácaná
mzda na úrovni 650 eur, spolu s odmenami a výkonnostnými prémiami od 0 do 220 eur, bolo žalobcovi
vyplácané reálne viac ako by dostal pri mzde dojednanej na úrovni 800 eur. Súd nemohol prisvedčil tejto

argumentácií žalovaného pretože nie je jasné, z akého dôvodu by žalobca nemal mať nárok na odmeny
a výkonnostné prémie aj v prípade, ak by mal dojednanú mzdu na úrovni 800 eur. Už zo samotnej
podstaty pojmu výkonnostná prémia, či odmena je zrejmý aj základ tohto nároku pre zamestnanca.
Nepochybne je tento nárok daný vtedy, keď zamestnanec splní určité očakávané kritériá zamestnávateľa
kladené na daný druh práce. Pokiaľ tieto kritéria žalobca v tom-ktorom mesiaci (keď mu boli tieto

odmeny, či výkonnostné prémie žalovaným aj reálne priznané) splnil, nie je možné spätne uvažovať,
či polemizovať o tom, či skutočne tento nárok žalobcovi ako zamestnancovi vznikol alebo nie. V
odmene ako nenárokovateľnej zložke mzdy je vyjadrená predovšetkým stimulačná a motivačná funkcia
mzdy spočívajúca v spojení určitej formy mzdy s pracovným výkonom zamestnanca. Keďže prémie
sú nenárokovateľnou zložkou mzdy, nárok na ich vyplatenie vznikne zamestnancovi až rozhodnutím

zamestnávateľa o ich priznaní. Fakultatívna povaha odmeny ako nenárokovateľnej zložky mzdy sa
stráca rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. Takéto rozhodnutie zamestnávateľa
má potom konštitutívny účinok. Rozhodnutie zamestnávateľa teda mení odmenu ako zložku mzdy z
nenárokovateľnej na nárokovateľnú. Ak už zamestnávateľ o priznaní odmeny raz rozhodol, je povinný
priznanú odmenu aj vyplatiť. Faktom je, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi odmeny priznal

a je v tomto čase už bezvýznamné, či mal žalobca so žalovaným vyplácanie odmien dohodnuté
alebo nie. Nie je možné spätne kalkulovať, či nárok na odmenu vznikol alebo nie, keď už raz bol
zamestnancovi priznaný. V opačnom prípade by došlo k popretiu samotnej podstaty odmien, keď tento
nárok zamestnanca je založený výlučne na splnení určitých kritérií stanovených zamestnávateľom
viažucimi sa k osobe zamestnanca, ako sú žiaduci výkon práce v predpokladanom množstve, kvalita

a efektivita práce. Preto nie je možné tento nárok robiť závislým od výšky základnej mzdy ako dôvodil
žalovaný.18. Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 zakladá právo žalobcu na základnú
mzdu 800 eur brutto. Žalobca správne vyčíslil nárok na doplatok mzdy a náhrady mzdy pri
zachovaní všetkých relevantných vstupných údajov z pôvodných výplatných pások, pokiaľ ide o počet

odpracovanýchhodín,výškunáhradzaprácuvosviatok,dovolenku,poodpočítanípovinnýchzákonných
odvodov a dane v jednotlivých mesiacoch a po zrazení stravného, a to za mesiac september 2012 v
sume 170,43 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 626,42 eur a sumou,
ktorá bola reálne vyplatená - 455,99 eur), za mesiac október 2012 v sume 125,42 eur (rozdiel medzi
sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 736,05 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená

- 610,63 eur), za mesiac apríl 2013 v sume 69,26 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená
pri mzde 800 eur - 424,59 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 355,33 eur), za mesiac máj 2013
v sume 117,53 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 785,06 eur a
sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 667,53 eur), za mesiac jún 2013 v sume 111,15 eur (rozdiel medzi
sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 818,76 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená -
701,61 eur), za mesiac október 2013 v sume 105,21 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená

pri mzde 800 eur - 750,64 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 645,43 eur), za mesiac november
2013 v sume 23,46 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 121 eur a
sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 97,54 eur), za mesiac jún 2014 v sume 62,91 eur (rozdiel medzi
sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 721,81 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená -
658,90 eur)a za mesiac júl 2014 v sume 870,78 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri

mzde 800 eur spolu s dvojmesačným odstupným, t.j. celkovo 2.418,58 eur a sumou, ktorá bola reálne
vyplatená - 1.547,80 eur). Súd korigoval nárok žalobcu pokiaľ ide o doplatok mzdy a náhrady mzdy
za mesiace júl, august a september 2013. Žalobca vyčíslil nárok na doplatok za mesiac júl 2013 vo
výške 213,90 eur, pri hrubej mzde 1.247,56 eur a 176 odpracovaných hodinách, vychádzajúc z náhrady
za prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 140,92 eur za 52

hodín. Pri výpočte mzdového zvýhodnenia však bolo potrebné vychádzať z koeficientu 1,727 /2.676,50
eur (spolu hrubá mzda za mesiace apríl až jún 2013) - 576,87 eur (náhrady za dovolenku za mesiace
apríl až jún 2013) : 304 (odpracované hodiny za mesiace apríl až jún 2013) = 6,907 x 25% = 1,727.
Žalobca vychádzal z nesprávneho koeficientu 2,71 namiesto koeficientu 1,727. Preto za mesiac júl 2013
žalobcovi patrí doplatok vo výške 117,27 eur. Doplatok za mesiac august 2013 žalobca vyčíslil vo výške

409,63 eur, pri hrubej mzde 1.476,40 eur a 88 odpracovaných hodinách, vychádzajúc z náhrady za
prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 66,40 eur za 24,5 hodiny.
Rovnako ako pri výpočte mzdového zvýhodnenia za mesiac júl 2013, aj pri výpočte za mesiac august
2013, bolo potrebné uplatniť správny koeficient 1,727. Po prepočítaní nároku žalobcu za mesiac august
2013 mu patrí doplatok vo výške 137,32 eur. Napokon doplatok za mesiac september 2013 žalobca

vyčíslil vo výške 153,12 eur, pri hrubej mzde 1.105,92 eur a 168 odpracovaných hodinách, vychádzajúc
z náhrady za prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 140,92
eur za 52 hodín. V zmysle vyššie uvedeného správneho prepočtu patrí žalobcovi za mesiac september
2013, pri uplatnení koeficientu 1,727, doplatok vo výške 117,27 eur. Žalobcom nesprávne určená výška
doplatku za uvedené mesiace júl až september 2013 predstavuje sumu celkovo vo výške 404,79 eur.

Súd preto v tejto časti nesprávne uplatneného nároku žalobu zamietol.

19.Žalobcasižaloboudôvodneuplatnilajprávonapríslušenstvopohľadávky,atonaúrokyzomeškania.
Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania z ním správne vyčíslených jednotlivých
súm nedoplatkov na mzde a náhrade mzdy za jednotlivé mesiace. Pretože pracovnoprávny predpis,

Zákonník práce, nezakotvuje výšku úrokov z omeškania, postupoval súd prvej inštancie pri priznaní
tohto nároku podľa predpisov občianskeho práva. Súd dospel k záveru, že žalovaný tým, že nevyplatil
žalobcovi mzdu v riadnej výške vo výplatnom termíne, ktorý bol dohodou strán stanovený najneskôr k
30. dňu nasledujúceho mesiaca, sa dostal do omeškania. Keďže výška úrokov z omeškania uplatnená
žalobcom, je v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd čiastočne vyhovel žalobe a zaviazal

žalovanéhonazaplatenieúrokovzomeškaniatak,akojetouvedenévovýrokutohtorozsudku.Súdprvej
inštancie uplatnený nárok na úroky z omeškania z nedoplatkov na mzde a náhrade mzdy za mesiace júl,
augustaseptember2013zamietolvtejčasti,vktorejboližalobcomvyčíslenévnesprávnejvýške.Súdsa
nestotožnil s argumentáciou žalovaného, keď tento nesúhlasil s nárokom žalobcu na úroky z omeškania,
pretože ich priznanie považuje za nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, keďže nemohol plniť

žalobcovi v roku 2012, 2013 a 2014 niečo, na čo nebol povinný. V konaní bolo preukázané, že Dohoda
o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 je platným právnym úkonom. Zaväzovala všetky
strany,ktoréjuuzavreli,pretobolipovinnésaňouriadiť.Pokiaľajbolatátolistinaspochybnenáavyvolala
medzi jej stranami spor, nemôže byť na ujmu žalobcu, že žalovaný túto dohodou spochybňoval, keď sajej platnosti žalobca v konečnom dôsledku súdnou cestou úspešne dovolal. Súd prvej inštancie je toho
názoru, že neboli zo strany žalovaného tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie nároku žalobcu na zákonné úroky z omeškania.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej pomeru úspechu
vo veci. Žalobcovi bola priznaná suma 2.026,66 eur z ním uplatneného nároku vo výške 2.431,45
eur, teda úspech žalobcu predstavuje 83,35 % a jeho neúspech16,65 %. Ich vzájomný pomer je

66,70 %. Preto súd priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, t. j. v
rozsahu 66,70 %. Súd prvej inštancie v tomto prípade nevzhliadal dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov konania úspešnej strane sporu. Žalobca svoj nárok na súde
uplatnil až potom, ako sa preukázateľne domáhal svojho práva mimosúdnou cestou. Intenzita, resp.
početnosť výziev druhej strane pred podaním žaloby, nie je podstatnou. Je výlučne vecou žalobcu v
jeho postavení ako dominus litis, kedy a či sa rozhodne svoj nárok uplatniť v súdnom konaní. Zákon

v rámci zachovania princípu právnej istoty zakotvuje inštitút premlčania, aby k uplatňovaniu nárokov
nedochádzalo svojvoľne a kedykoľvek, bez časového ohraničenia. Hoci žalobca uplatnil svoj nárok až
v roku 2014, prečo tak urobil až v tomto čase, v konaní niekoľkokrát dostatočne odôvodnil. Žalobca
bol po podpise Dohody o zmene pracovných podmienok dňa 01.09.2012 dlhodobo práceneschopný,
preto namiesto mzdy poberal nemocenské dávky a práceneschopný bol dlhodobo aj v období mesiacov

novemberaždecember2013ajanuáražmáj2014.Žalobcapreukázateľnevyzvalžalovanéhonaúhradu
jeho záväzku pred podaním žaloby v júli 2014. Údaj v dohode o skončení pracovného pomeru žalobcu so
žalovanýmzodňa26.06.2014otom,že„Mzdazamesiacjúl2014budevyplatenásdovolenkouazvyšok
flexikonta. Týmto budú vysporiadané vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom“ nepreukazuje
dohodu o vysporiadaní všetkých sporných mzdových nárokoch. Vzhľadom na tieto okolnosti, súd

prvej inštancie nepovažoval uplatnenie nároku žalobcu za účelové alebo špekulatívne. Predpokladom
pouzˇitia ustanovenia § 257 CSP je, aby isˇlo o pri´pady hodne´ osobitne´ho zretelˇa, avsˇak aj vtedy ma´
bytˇ jeho pouzˇitie vy´nimocˇne´. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať
na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré
viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania

musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to,
aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči úspešnej strane. Aplikácia ustanovenia
§ 257 CSP prichádza do úvahy najmä v prípadoch, ktoré sú charakteristické sociálnym aspektom, ktorý
vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré
sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Žalovaný je právnická osoba a ťažko

v jeho prípade prihliadať na osobné, majetkové a zárobkové pomery. Súd prvej inštancie má za to, že
práve nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi ako zamestnancovi by bolo voči nemu ako prevažne
úspešnému v spore neprimerane tvrdé a prísne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O
odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 Civilného sporového poriadku,

1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.