Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/753/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614206302
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614206302.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu M. M., nar. XX. XX. XXXX,
bytom O., W. A. XX, právne zastúpeného JUDr. Milanom Franekom, advokátom, Advokátska kancelária
sosídlomLučenec,Komenského17,protižalovanejSlovenskejrepublike,vmenektorejkonáGenerálna
prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, v konaní o zaplatenie 1 946,13 € s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č. k. 7C/64/2014-78 zo dňa 06. 02. 2015,

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 217,16 € s
príslušenstvom titulom dôvodného uplatnenia nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle

§-u 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte ,,zák.
č. 514/2003 Z. z.“), teda voči žalovanej. Okresný súd mal za preukázané, že rozhodnutím Okresného
súduLučenecč.k.22T/87/2009-160zodňa26.04.2011bolžalobcaoslobodenýspodobžaloby,pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V prejednávanom prípade malo takéto rozhodnutie za
následok, že samotné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo rozhodnutím nezákonným podľa §-u

5 ods. 1 a §-u 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca ako obvinený uvedené rozhodnutie napadol
sťažnosťou, teda riadnym opravným prostriedkom. Okresný súd uznal, že žalobcovi vznikla skutočná
škoda, a to náklady na právne zastupovanie v trestnom konaní (ktoré si uplatnil v celkovej hodnote
1 946,13 € ), ktoré vynaložil v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
voči jeho osobe, ak bol následne súdom spod obžaloby oslobodený. Okresný súd dospel k záveru, že
nie všetky uplatnené úkony obhajoby v uvedenom trestnom konaní boli účelné, správne uplatnené a

vypočítané, resp. aj žalobcom preukázané. Po tom, ako žalobcovi nepriznal ako náhradu škody úkon
zo dňa 30. 01. 2009 - nahliadnutie do spisového materiálu, náhradu za právny úkon z 10. 03. 2009 -
obhliadka a k tomu prislúchajúce cestovné, stratu času, ako aj náhradu za úkon z 25. 03. 2009- podanie
vo veci, náhradu za úkon z 11. 03. 2010 - účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Banskej
Bystrici a náhrady k tomu, a súčasne ani žalobcom uplatnené 2 x poštovné a telefón, priznal žalobcovi
náhradu škody vo výške 1 217,61 €, ku ktorej dospel po priznaní náhrady za 20 úkonov právnej služby

spolu vo výške 793,17 € ( veta prvá druhého odseku na strane 9 odôvodnenia ).

2. Keďže okresný súd zistil, že v trestnom konaní po začatí trestného stíhania, žalobca odmietol
vykonať konfrontáciu dňa 24. 03. 2009 bez uvedenia riadneho dôvodu, pričom ani na pojednávaní
v predmetnej veci súdu nevedel dôveryhodne uviesť dôvod, pre ktorý tak učinil, posudzoval okresný
súd jeho správanie ako nespoluprácu pri zisťovaní skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Keďže

podľa okresného súdu išlo o okolnosť dôvodnú pri posudzovaní jej vplyvu na trestné stíhanie, súd
vyhodnotil konkrétne správanie žalobcu ako „okolnosť síce menej závažnú, avšak majúcu vplyv naokolnosť rozhodovania o pokračovaní trestného stíhania proti žalobcovi, a preto mal za to, že je dôvodné
znížiť plnenie škody o 10 %, vzhľadom na jej menej závažný charakter“.

3. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, vrátane žalobcom uplatneného úroku z omeškania od 24. 03.
2013, keď mal za to, že úrok z omeškania možno priznať žalobcovi až od 28. 08. 2013. Žalovaná sa
totiž do omeškania dostala dňom nasledujúcim po dni, keď bola žiadosť o náhradu škody zamietnutá,
t. j. 28. 08. 2013.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa §-u 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,,O. s. p.“), keďže žalobca mal úspech vo veci len
čiastočný.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.

6. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd náležite posúdil skutkový i právny stav, čo do pasívnej
legitimácie žalovanej, avšak nemôže sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by svojim konaním
akokoľvek prispel k začatiu, či k pokračovaniu trestného stíhania voči nemu. Uznal, že odmietol
konfrontáciu so svedkami v rámci trestného stíhania, avšak už priamo v zápisnici uviedol, že nevidí
dôvodnakonanietejtokonfrontácie.Odmietolvykonanietejtokonfrontácie,aknemohlamaťžiadnyvplyv

na ďalší priebeh trestného stíhania. Ak na pojednávaní dňa 15. 12. 2014 nevedel vysvetliť dôvodnosť
odmietnutia konfrontácie, k uvedenému došlo vzhľadom na odstup času medzi danou konfrontáciou a
pojednávaním a súčasne k odmietnutiu konfrontácie došlo aj v dôsledku porady s obhajcom z dôvodu
jej nedôvodnosti, resp. aj nezákonnosti. Žalobca sa nestotožnil ani s krátením náhrady škody, čo do
cestovného a straty času v súvislosti s úkonmi zo dňa 30. 01. 2009

a 10. 03. 2009. Cestovné a náhradu za stratu času možno podľa neho vo všetkých prípadoch považovať
za účelne vynaložené náklady, na ktoré má nárok. Nestotožnil sa ani s výškou náhrady trov právneho
zastúpenia v prejednávanej veci a dal do pozornosti aplikáciu ust. §-u 142 ods. 3 O. s. p. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Žalovaná napadla prvý výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 217,16 € spolu s príslušenstvom, keď mala za to, že rozsudkom okresného súdu
v napadnutej časti bol porušený zákon, pretože rozhodnutie súdu trpí nielen vadami, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale súd svojím postupom odňal účastníkovi konania (strane
sporu) možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Najmä vytýkala, že okresný súd

nesprávne vyhodnotil a posúdil otázku, ktorý štátny orgán je príslušný konať v mene štátu. Skutočnosť,
že prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, môže vylúčiť len príslušnosť Ministerstva vnútra SR,
neodôvodňuje podľa nej ale úvahu o príslušnosti Generálnej prokuratúry SR. Takáto úvaha nemá oporu
v zákone a je úplne analogická úvaha o príslušnosti Ministerstva spravodlivosti SR len preto, že súd
po preskúmaní obžaloby a zákonnosti prípravného konania nariadi hlavné pojednávanie a v súdnom

konaní uzná vinu a uloží trest. Úplne vylúčil, aby zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby mohlo
založiť príslušnosť prokuratúry, keďže prokurátor v danom prípade škodu nespôsobil. Naviac okresný
súd nevzal do úvahy skutočnosť, že v trestnom konaní bol žalobca oslobodený spod obžaloby len s
použitím zásady ,,in dubio pro reo“ po tom, čo bol predtým hoci neprávoplatne uznaný vinným a uložený
mu trest, čím súd nevzal do úvahy zákonnosť prípravného konania vrátane zákonnosti uznesenia o

vznesení obvinenia. Rozsudok je podľa nej naviac nepreskúmateľný v časti týkajúcej sa výšku úrokov
z omeškania. Navrhla, aby v napadnutej časti odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa (súdu prvej inštancie) na ďalšie konanie.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že práve Generálna prokuratúra SR

nesie zodpovednosť za to, že je prípravné konanie vedené zákonným spôsobom, pričom vznesenie
obvinenia a vedenie trestného stíhania proti nevinnej osobe nie je možné považovať za zákonné.
Nie je totiž možné opomenúť, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci
je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, a teda neskúma sa zavinenie konajúceho orgánu, ale
štát priamo zodpovedá za škodu spôsobenú jeho orgánmi, pokiaľ je vydané akékoľvek nezákonné

rozhodnutie bez ohľadu na to, či bola táto nezákonnosť spôsobená pochybením rozhodujúceho orgánu.
Žalobca počas trestného stíhania spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, nerobil vo veci
žiadne prieťahy, dostavil sa na každé predvolanie orgánov činných v trestnom konaní, či súdu, počas
svojich výsluchov riadne vypovedal, teda nijakým spôsobom nemaril objasňovanie skutku. Súd prvejinštancie tak riadne posúdil otázku príslušnosti Generálnej prokuratúry SR konať v tomto prípade v mene
štátu.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, považuje za vecne správne a navrhla ho potvrdiť.

10. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 06. 02. 2015. Žalobca a žalovaný podali voči tomuto
rozhodnutiu odvolanie s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa

21. 08. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u
470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016 ( v prejednávanej
veci dňa 19. 11. 2015), a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP).
V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a

odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného
dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych
očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej
dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS
36/1995).

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. §-u 379 a §-u 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa §-u 385
ods. 1 CSP (a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa §-u 391 ods. 1 CSP.

13. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že pasívne legitimovaným v konaní
o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je vždy Slovenská republika bez ohľadu na tú
skutočnosť, ktorý orgán Slovenskej republiky koná v jej mene. Označenie správneho štátneho orgánu
v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v

konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že
subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii
sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá
nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako strany sporu na žalovanej strane. Riadne

označenie štátu ako žalovanej strany je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako
strana sporu označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát
konať. V prípade, že strana - žalobca síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený
nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je,
resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani

o nedostatok podmienky konania. Súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté
v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len
s takýmto oprávneným subjektom.

14. Taktiež je nevyhnutné poukázať na to, že súd nie je pri posudzovaní správnosti označenia
orgánu príslušného konať v mene štátu, viazaný predchádzajúcim (ne)konaním orgánov štátu pri
predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Rozhodujúci je obsah žaloby, z ktorej musí byť
zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda. K otázke označenia, resp.
určenia orgánu oprávnenému konať za štát zaujal Najvyšší súd SR právne závery, napr. v uznesení z

26. 09. 2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011,
vktoromuviedol,že„riadneoznačenieštátu,akožalovanéhoúčastníkakonaniajenáležitosťouriadneho
návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený
príslušnýštátnyorgán,ktorýbudezaštátkonať.Neoznačenietoho,ktomázaštátkonať,mázanásledokneúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom
podľa § 43 O. s. p.
V prípade, že účastník konania síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok

do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp.
nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani
o nedostatok podmienky konania.“ Tak ako bolo uvedené vyššie, súd je povinný bez zreteľa na
označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená

podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Právne názory vyjadrené v
tomto uznesení Najvyššieho súdu SR zastáva i odvolací súd
v preskúmavanej veci.

15. Zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek
zavinenie. V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody

v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať nielen v
ustanovení § 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,
teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je

povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Súdna prax

dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
ako je tomu aj v prejednávanom prípade, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti

začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, 4Mcdo 15/2009).

16. Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veci náhrady škody spôsobenej v zmysle
§ 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ust. § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona.

17. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca si voči žalovanej uplatnil náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. V zmysle ustálenej judikatúry sa nárok na náhradu škody spôsobenej
trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, posudzuje
podľa ust. § 5 zák. č. 514/2003 Z. z.. V zmysle ust.

§ 4 ods. 1 na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania
a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako
aj prokurátor. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 514/2003 Z. z. došlo k precizovaniu orgánu, ktorý je orgánom konajúcim v mene štátu. Súdna
prax totiž dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o

začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre
nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ) aj zastavenie trestného stíhania; rovnaké následky
vo vzťahu
k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 7Cdo 145/2011).

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci
náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného
zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a súčasne po 1.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo po 2.) vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený
príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.19. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady
škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

v správnom konaní.

20. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že zákonom č.412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu
vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov konať za štát v konaní o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia,

ktoré vydal príslušný policajt oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, by zostala z hľadiska prejednávanej veci zachovaná len
pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. V opačnom
prípade je potrebné dospieť k názoru, že Ministerstvo vnútra SR oprávnenie konať za štát nemá. V
prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne
a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať

za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, a to podaním obžaloby zachoval nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia, teda aj nezákonnosť trestného stíhania hoci mu právny poriadok
dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec. K spôsobeniu
škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým,

že nevyužijúc svoju kompetenciu nezákonné rozhodnutie nezrušil, sťažnosť obvineného zamietol,
teda, trestné stíhanie obvineného nezastavil, nepostúpil vec, naopak osvojil si závery nezákonného
rozhodnutia a podal na jeho základe obžalobu. Tieto kritériá považuje odvolací súd za natoľko
jednoznačné, že nespôsobujú výkladové problémy, preto podľa právneho záveru odvolacieho súdu je
orgánom oprávneným konať v mene štátu Generálna prokuratúra SR.

21. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého si žalobca
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škodu na príslušnom orgáne, keď v mene Slovenskej republiky
navrhol konať s Generálnou prokuratúrou SR.

22. Následne okresný súd postupoval vecne správne aj v tom, ak rozhodnutie o začatí trestného stíhania
voči žalobcovi vydané dňa 26. 04. 2011 považoval za nezákonné, ak bolo trestné stíhanie začaté
(vedené) a neskončilo sa právoplatným odsúdením, naopak žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

23. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),

ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo194/2010).Naviacvprípadezodpovednostiobjektívnej,resp.absolútneobjektívnejzodpovednosti
štátu v žiadnom prípade neprichádza v úvahu možnosť liberácie (pozri napr. Brejcha, A.: Odpovědnost

v soukromém a veřejném právu, Praha: CODEX Bohemia, 2000, str. 243). K takému dôsledku však
nemožno dospieť ani výkladom ďalších právnych noriem vzťahujúcich sa k činnostiam, pri ktorých
realizáciíškodavznikla.Inýmislovamiajprivýkladepovinností,ktorejsúurčitejosobeprivýkoneverejnej
moci uložené, resp. realizácií činností, ktoré na ňu boli štátom prevedené, treba sledovať účel práva
na náhradu škody a reflektovať skutočnosť, že ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. za výsledok, a nie

zavinenie. Tieto povinnosti je potom treba vykladať extenzívne, pretože ide tiež o otázku ochrany dôvery
občanov v právo a inštitúcie verejnej moci (viď nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 529/09 zo dňa
13. 03. 2012). Napriek tomu, že žalovaná tvrdí, že prípravné konanie prebiehalo zákonne, uvedená
skutočnosť sama o sebe nevylučuje objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody vzniknutej žalobcovi,
ak z vykonaného dokazovania bez pochýb vyplynulo, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený

právoplatným rozhodnutím súdu. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 183/2009, 4MCdo 15/2009). Odvolací súd preto znovu zdôrazňuje, že ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny, právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemal slobodnú

vôľu,alejepovinnýstriktnedodržiavaťprávovjehoideálnejinterpretácii.Najednejstranejepovinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základnýchpráv.Zmysluprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškoduzodpovedá,abykaždámajetkováujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Súdna prax
preto dospela k záveru, že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby právoplatným rozhodnutím súdu,
ako je tomu aj v prejednávanom prípade, je treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

24. Nadväzujúc na vyššie uvedené preto odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom okresného
súdu, podľa ktorého považoval za dôvodné ,,zníženie“ plnenia škody o 10 % vzhľadom na jej menej
závažný charakter. V tomto rozsahu je v kontexte vyššie uvedenej objektívnej zodpovednosti štátu
nejasné, nezrozumiteľné a nelogické zníženie škody bez uvedenia právnej úpravy, na základe ktorej
k tzv. zníženiu škody pristúpil a ani odkaz na judikatúru nie je správny. Aj odvolací súd uznáva, že
v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa

neskončilo právoplatným odsúdením, sú predpokladom vzniku tejto zodpovednosti: 1) rozhodnutie o
začatí trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením spod obžaloby, 2) vznik škody, 3) príčinná
súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom škody, avšak správanie sa žalobcu v
priebehu nezákonného trestného stíhania tak, ako na to poukázal okresný súd (odmietnutie vykonania
konfrontácie dňa 24. 03. 2009), nemôže byť samo o sebe dôvodom pre

tzv. zníženie škody, ktorá mu vznikla.

25. Nie je možné sa stotožniť s výkladom okresného súdu pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou na str. 8 v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pod ktorú
subsumoval správanie sa samotného žalobcu, ak o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla

následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere
príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by
nebolo bývalo došlo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 16/2005, Zsp 61/2008). Ak mal súd
za to, že predpoklad príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou nie je daný, resp.
nejde o hlavnú a bezprostrednú príčinu v dôsledku správania sa žalobcu v priebehu trestného konania,

potom zodpovednosť štátu nevznikla a nárok mal zamietnuť. Okresný súd síce poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1567/2002, podľa ktorého príčinnú súvislosť medzi začatím, či
vedením trestného stíhania a zavinením obvineného treba hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa
orgánu činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale
v inom jeho chovaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu, predovšetkým v jeho

postoji voči orgánom činných v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním, či úkonmi procesného
charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté, alebo v ňom naďalej pokračované, avšak
uvedené rozhodnutie sa vzťahuje na aplikáciu §-u 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. platného
a účinného do
30.06.2004anásledneaplikáciu§-u8ods.6písm.a)zákonač.514/2003Z.z.účinnéhood01.07.2004,

podľa ktorého právo na náhradu škody vôbec nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného
opatrenia, alebo väzbu zavinila sama. Ide teda o ustanovenie, ktoré zodpovednosť štátu vylučuje,
a nie ustanovenie, ktoré by pripúšťalo moderáciu škody. Naviac ide o prípad, kedy ide o náhradu
škody vo vzťahu k osobe, ktorá si zavinila sama uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby.
Aj ďalšie rozhodnutia uvádzané okresným súdom napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

2Co/238/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, sa vzťahujú na aplikáciu ust.
§-u 6, §-u 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. V prejednávanej veci o takýto prípad nejde.

26. Správanie sa žalobcu, ktoré malo podľa okresného súdu prispieť k predĺženiu trestného konania, nie

je preto možné chápať ako okolnosť, ktorá je dôvodná pre moderáciu náhrady škody, ktorú súd priznal
na základe toho, že mal za preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov pre jej vznik, vrátane
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V tejto súvislosti je preto nevyhnutné
uviesť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak

by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin
trestne zodpovedný, resp., že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008). Vplyv správania sa žalobcu počas trestného stíhania ako
okolnosť dôležitú pre rozhodnutie o pokračovaní trestného stíhania proti žalobcovi, nemožno považovaťza dôvod pre tzv. zníženie náhrady škody, a ak súd dospeje k právnemu záveru, že správanie žalobcu
ako obvineného prispelo k zavineniu obvinenia, resp. k predĺženiu trestného konania, ide o negatívny
predpoklad, na základe ktorého by prípadne žalobca, ako poškodený nemal právo na náhradu škody

vôbec.

27. Okresným súdom uvádzaná judikatúra a tomu zodpovedajúca literatúra, preto v žiadnom prípade
nespochybňuje to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nie je možné zbaviť a v prejednávanom

prípade táto zodpovednosť bola založená na súčasnom splnení všetkých troch vyššie uvedených
predpokladoch. Je totiž zrejmé, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia ku škode by nebolo bývalo
došlo. Ak mal okresný súd za to, že správanie sa žalobcu zapríčinilo, že trestné stíhanie muselo byť
začaté alebo v ňom naďalej pokračované, potom by ho právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. upriamila
naaplikáciuustanovení,podľaktorýchbyžalobcaprávonanáhraduškodynemal,nemožnoalenatomto
základe moderovať náhradu škody už priznanú. V tomto rozsahu je preto odôvodnenie rozhodnutia

okresným súdom na strane 8. a 9. rozporuplné, vzájomne si odporujúce.

28. Rozhodnutie okresného súdu je zmätočné aj ohľadne určenia výšky škody, ktorú žalobcovi priznal.
Žalobcovi súd priznal sumu 1 217,61 €, avšak uvedená suma nezodpovedá vyššie uvedenému
nedôvodnému zníženiu plnenia škody o 10% a súčasne z odôvodnenia rozhodnutia nemožno vyvodiť

ani to, či ním nepriznané úkony právnej služby zo dňa
30. 01. 2009, 10. 03. 2009, 25. 03. 2009 a 11. 03. 2010, boli predmetom už tohto zníženia alebo nie.
Nárok uplatnený žalobcom vo výške 1 946,13 € po odpočítaní 10% predstavuje sumu 1 751,51 €. Ak totiž
okresný súd z uplatneného nároku žalobcom (vo výške 1 946,13 € s príslušenstvom) priznal žalobcovi
sumu 1 217,16 € s príslušenstvom, nie je zrejmé, či vo zvyšku, v ktorom žalobu zamietol, teda v rozsahu

sumy 528,97 € ide o nepriznané úkony právnej služby v trestnom konaní, pretože výšku sumy, ktorá by
zodpovedala nepriznaným úkonom právnej služby nemožno z rozhodnutia vyvodiť. Okresný súd na str.
9 ods. 2 odôvodnenia konštatuje, že žalobcovi priznal náhradu za 20 úkonov právnej služby spolu vo
výške 793,17 €. Nie je však zrejmé, v akej výške došlo k ich nepriznaniu. Ak si žalobca uplatnil škodu
vo výške 1 946,13 € a súd mu priznal na tejto náhrade sumu (ako sám ) tvrdí 793,17 €, potom by rozdiel

predstavoval sumu 1 152,96 €, pričom žalobcovi súd priznal
1 217,61 €, teda viac. V tomto rozsahu však nie je úlohou nielen odvolacieho súdu, ale ani strany sporu
domýšľať si vyššie uvedené matematické postupy okresného súdu, prípadne jeho skutkové a právne
závery, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu. Z
odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva z čoho pozostáva suma

1 217,16 € s príslušenstvom, ktorú sumu uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi ako náhradu škody a v
dôsledku toho nie je možné posúdiť ani dôvodnosť rozhodnutia, v ktorom vo zvyšku žalobu zamietol.
Odvolací súd má za to, že je potrebné trvať na logickej súladnosti bezrozpornosti a vecnej konzistencii
odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.
Nedostatok dôvodov totiž zároveň robí rozhodnutie v inštančnom postupe nepreskúmateľným pre jeho

neurčitosť.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené preto neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok okresného
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť, nakoľko okresný súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces a uvedený nedostatok vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné napraviť
v konaní pred odvolacím súdom. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo
svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto
rozhodnutie, treba ho v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 265/05 považovať za
rozporné s čl. 46

ods. Ústavy a s čl. 6 Dohovoru. Podobne, ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej
a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy),
nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však
v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého
procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Strane musí dať súd odpoveď na podstatné otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach.30. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom bude úlohou okresného súdu posúdiť nárok žalobcu,
ak z dosiaľ vykonaného dokazovania okresným súdom nesporne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj
nárok voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR v zmysle ust. zák.

č. 514/2003 Z. z. dôvodne. Je nesporné, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania voči žalobcovi
možno považovať za nezákonné, ak následne bol v konaní pred súdom oslobodený spod obžaloby.
V súvislosti s uvedeným trestným stíhaním vznikla žalobcovi škoda pozostávajúca z trov obhajoby -
trov právneho zastúpenia a súčasne existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním
a vznikom škody. Moderácia škody je nenáležitá. Bude úlohou okresného súdu preto dôsledne posúdiť

výšku takto vzniknutej škody, ak z jeho odôvodnenia na strane 9. nie je zrejmé, či k zníženiu náhrady
škody na sumu 1 217,61 € s príslušenstvom došlo len v dôsledku nedôvodného tzv. zníženia náhrady
škody vo výške 10%, prípadne, či uvedenému zodpovedá i nepriznanie uplatnených úkonov obhajoby
v trestnom konaní, ktoré neboli účelné, správne uplatnené a preukázané. V tejto súvislosti odvolací
súd dopĺňa, že pokiaľ ide o nepriznanie náhrady škody žalobcovi v rozsahu uplatnených úkonov za
obhajobu, ktoré nemali byť podľa okresného súdu účelné, správne uplatnené a preukázané, nebolo

možné zo strany odvolacieho súdu k jednotlivým úkonom vysloviť právny záver o ich (ne)účelnosti, ak
bolo rozhodnutie aj v tomto smere neprehľadné a zmätočné. Pri rozhodovaní o nich preto okresný súd
zohľadní vyššie uvedené právne závery odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní.

31. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o

náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol
o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)

(§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).