Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/84/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894542
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014894542.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa:
M. S., bytom P., A.. F. X, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO: 35 955
341, so sídlom Bratislava, Radlinského 2, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Bratislava, Imricha Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške
1.817, 88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 16. októbra 2013, č. k. 25C 197/2011-146, a proti uzneseniu zo dňa 2. januára 2014, č. k. 25C
197/2011-168, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vrátane trov konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 2. januára 2014 č. k. 25C 197/2011-168,
potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa ktorým sa domáhal uloženia
odporcovi povinnosti zaplatiť sumu 1.112,08 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej mu

nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zároveň zamietol jej návrh
na prerušenie konania a rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania s
poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko ich náhradu nežiadal. Svoje rozhodnutie v časti výroku,
ktorým návrh v merite veci zamietol, odôvodnil právne podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a
druhá pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu, teda ani príčinnú
súvislosť medzi ňou tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu.

Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.4.2003 o schválenie

jeho dodatku, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej
mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad
pre finančný trh Družstvo oboznámil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnejponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania
dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods.
1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 2.6.2008 uzavrelo

Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi (spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii)
Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ
zaviazal riadiť portfólio Družstva v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami,
čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa,
sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia

klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a
finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia
klienta vo výške 8% ročne. Poukázal na skutočnosť, že NBS rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie
v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo
dňa 7.5.2008 dňa 20.8.2008 rozhodnutím č. OPK-9750/2007 uložila obchodníkovi opätovne pokutu vo

výške 300.000,- Sk. Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s
cennýmipapiermipovolenienaposkytovanieinvestičnýchslužiebapovolilamuposkytovanieinvestičnej
služby podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/ a zák. č. 566/2001 Z.z. s
obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona, a poskytovanie investičných služieb, investičných činností
a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1, 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom

rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia zo
dňa 30.3.2010 požiadalo Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie
postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou
zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval
pre Družstvo odbyt výrobkov a iné, a listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku

Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil
voči nemu základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu
zverenýchdosprávy.Poukázalnaskutočnosť,žeNárodnábankaSlovenskarozhodnutímopredbežnom
opatrení zo dňa 12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z.z. uložila
obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol

zverený, bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím
zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305//-5/2010, potvrdeným Bankovou radou NBS rozhodnutím zo dňa
1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužiebzdôvodovpodľa§156ods.2písm.a/,§55ods.7,9,§85ods.2vspojenísust.§84

ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z., pričom rozhodnutím zo dňa 26.8.2010, č.
OPK-5664/1-5/2010,zastavilakonanieoschváleniedodatkukProspektuinvestíciezdôvodu,žežiadosť
neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo dňa
7.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18.7.2011, zakázala Národná banka Slovenska Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícií. Národná banka Slovenska podala dňa 27.7.2010
trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti
nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal

tiež za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v
družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a
nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť voči jednému
klientovi nemala prekročiť 30 % podielu ha celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel
emitenta CI HOLDING, a.s. na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol zo

strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné v aktívach družstva
umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING,
a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19 C 56/2011, zistil, že predmetom konania medzi

navrhovateľom PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a odporcom SR - Národná
banka Slovenska je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 Eur s príslušenstvom, spôsobená
nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúceho v tom, že táto po zistení závažných nedostatkov v
činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu nad jeho činnosťou neurobila riadne a včasúkony potrebné na nápravu nedostatkov a ani na ich zamedzenie do budúcna, neurobila ani potrebné
opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, keď ho najmä neupozornila včas na riziká
vyplývajúce z činnosti obchodníka s cennými papiermi, voči ktorému včas a účinne nezasiahla, čím mala

spôsobiť, že obchodník s cennými papiermi mohol v protiprávnom konaní na ujmu Družstva pokračovať
a Družstvo si nemohlo uplatniť nárok na náhradu za nedostupný klientský majetok u garančného fondu
investícií. Družstvo v konaní namietalo i zbytočné prieťahy resp. nečinnosť NBS. Súd prvého stupňa
zistil, že predmetné konanie nie je právoplatne skončené.. Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava I
uznesením zo dňa 11.4.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na

majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu ustanovil E.. E. A., pričom veritelia Družstva boli
vyzvaní na prihlásenie pohľadávok.

Poukázal na to, že právny zástupca navrhovateľa vo svojich ústnych prednesoch uviedol, že navrhovateľ
sa stal majiteľom členského vkladu v sume 458,35 Eur a majiteľom finančnej zmenky s č. 2542 znejúcej
na sumu 1.335,60 Eur, jeho škoda teda pozostávala z uvedených súm a z úroku. Svoju pohľadávku

prihlásil do konkurzu, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. Navrhovateľ
podal incidenčnú žalobu vedenú pod sp. zn. 2Cbi 460/2011.

Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné

kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy
vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
keď nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu.

Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ sa stal členom družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, vystupoval pod č. 13312. Žiadosťou zo dňa 13.10.2010
požiadal Družstvo o zrušenie členského podielu, jeho členstvo v Družstve zaniklo a vzniklo mu právo
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 458,35 Eur. Dňa 30.12.2010 mu bola Družstvom vystavená
zmenka na sumu 1.335,60 Eur a dňa 10.1.2011 zmenka na sumu 458,35 Eur. Uvedené sumy si prihlásila

ako pohľadávku v rámci konkurzu, ktorá bola popretá a navrhovateľka iniciovala incidenčnú žalobu,
pričomkonanieonejvedenépodsp.zn.2Cbi460/2011naOkresnomsúdeBratislavaIniejeprávoplatne
skončené.PoukázalnaustálenújudikatúruNSSRiNSČR,podľaktorejplatí,ženároknanáhraduškody
podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť úspešne uplatnený len vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Mal za to, že Družstvo je subjektom

povinným vydať jej bezdôvodné obohatenie titulom jej nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
Navrhovateľ v čase rozhodovania (poukaz na ust. § 154 O.s.p.) nepreukázal podľa súdu prvého stupňa
bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keď oprávnenosť jeho nároku je predmetom
konanie o ním iniciovanej incidenčnej žalobe, konkurzné konanie nie je právoplatne skončené. Nie je
teda aktuálne ustálený majetok úpadcu - Družstva, z ktorého by mala byť jeho pohľadávka uspokojená.

Preto nemohol ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi škoda, stým, že uvedené okolnosti
sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie daného nároku. Vzhľadom na prebiehajúce
konkurzné konanie teda nemožno vylúčiť uspokojenie navrhovateľa v rámci neho.

Súdprvéhostupňataktiežuviedol,ženavrhovateľnepreukázalaniexistenciunamietanéhonesprávneho

úradného postupu NBS, keď tento v žalobe ani riadne nešpecifikoval, pretože neuviedol, akým
konkrétnym konaním alebo nekonaním mal odporca porušiť konkrétne povinnosti, akú konkrétnu činnosť
zanedbal, neuviedol konkrétne obdobie, v ktorom sa mal dopustiť prieťahov či nečinnosti, a to vo väzbe
na jej osobu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti
údajov zahrnutých do prospektu investície uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôtbolregulovanýzák.č.566/2001Z.z.vobmedzenom,
resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam počnúc 1.1.2009 patrila i povinnosť
aktualizácie Prospektu investícií podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
a od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investícií podľa § 129 ods. 3 uvedeného zákona.

Dospel k záveru, že v prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investícií, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu investície. Povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovaťdodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Keďže tak neurobilo, mohla NBS zistiť
nové skutočnosti až s časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej
povinnosti Družstva, keď nemožno opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej

ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií a schválenie Prospektu
investícií nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol,
že NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, s tým, že Družstvo
až do 15.4.2010 nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, resp. nedostatky v činnosti
obchodníka s cennými papiermi, a až pri výkone dohľadu na mieste samom v čase od 20.4.2010

do 6.5.2010 NBS zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré mohli ovplyvniť hodnotenie
majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho platnosti, keď zo
žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť prospektu pre jeho neaktuálnosť.
Poukázal na to, že NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu
investície, ktorá však po predložení neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.z. a
rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície ja v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z. Keďže

nedostatky neboli odstránené, konanie bolo zastavené. NBS ukončila aj ňou iniciované konanie o
uloženie sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním rozhodnutia č. ODT-10890-4/2010
zo dňa 30.5.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Dospel potom k záveru, že
NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe
namietaný nesprávny úradný postup nezistil. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s
ním mohla škody vzniknúť len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani
inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou zmluvy o riadení portfólia
bolo len Družstvo. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. a informácie a podklady zistené

v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa
vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému
zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne jeho krytia. NBS teda
podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť
dodržiavať Prospekt investícií sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala. Nemohla teda konať nad rámec,

rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa
ohľadom tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu spočívajúceho v prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane
navrhovateľka, keď z listinných dôkazov (najmä z rozhodnutí o uložení pokút) mal za preukázané,

že NBS činnosť obchodníka sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných
zisteniach a účastníkom konania o uloženie pokuty je len dohliadaný subjekt. Mal za to, že bolo primárne
povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,
zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou, pričom nemožno
zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas

zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných súvisiacich práv s Družstvom.

Rozhodnutie v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C

56/2011, týkajúceho sa právnej veci navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE
proti odporcovi Slovenská republika - Národná banka Slovenska, ktorého predmetom je náhrada škody
vo výške 63.163.426,03 Eur s príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v zanedbaní
dohľadu NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi, odôvodnil právne podľa ust. § 109 ods.

2 písm. c/ O.s.p. a vecne tým, že po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. 19C 56/2011 prerušenie
konania nepovažoval za dôvodné, nakoľko v prebiehajúcej veci vykonal dostatočné dokazovanie, mal k
dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu,
pričom predmetom tohto konania je výlučne nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu
nad Družstvom a nie nad obchodníkom s cennými papiermi. Dokazovanie vykonávané vo veci so

sp. zn. 19C 56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť, ktorý by mala význam pre
rozhodnutie súdu v tejto veci. Uviedol, že prípadné zanedbanie dohľadu NBS nad obchodníkom s
cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo, nemá vplyv na preukázanie
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, vzhľadom na právny vzťah navrhovateľky ako členkyDružstva a Družstvom. Pre prejednávanú vec preto považoval za bezpredmetnú aj otázku existencie a
vzniku škody Družstva, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní 19C 56/2011 má význam
len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je ukončené. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom odporcu, ktorému náhradu
trov nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného skončenia vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011, a v časti
výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody s príslušenstvom, a navrhla
rozsudok v časti oboch napadnutých výrokov zmeniť, a jej návrhu na prerušenie konania a vo veci
samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v uvedených častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že v posudzovanej veci
existoval dôvod objektívnej povahy na požadované prerušenie konania s poukazom na úzku vecnú a

časovú spojitosť sporu vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011 s prejednávanou vecou, výsledok ktorej môže
reálne ovplyvniť, keďže v oboch konaniach sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko súvisiacich
s určením a stanovením zodpovednosti Národnej banky Slovenska za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pri výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci, pričom výsledok konania sp.
zn. 19C 56/2011 má úzky vplyv na predmetné konanie čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa odporca

dopustil nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, mimo iného nad obchodníkom s cennými
papiermi, v súvislosti s čím vznikla škoda Družstvu, ktorého členom bola navrhovateľka. Poukázal na
to, že v prípade, ak by sa v konaní sp. zn. 19C 56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, dokazovanie v konaní sp.
zn. 25C 224/2011 (v tejto právnej veci) by bolo v tomto smere nadbytočné, pričom označila za

nehospodárne, aby popri sebe prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v
ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky voči rovnakým subjektom. Uviedol,
že podľa neho neobstojí argumentácia o irelevantnosti dokazovania nesprávneho úradného postupu
nad obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko škoda, ktorá vznikla v majetkovej sfére navrhovateľky
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska v súvislostí s obchodníkom s cennými

papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti Národnej banky Slovenska vyplývajúcej
priamo z právnych predpisov, pričom práve z dôvodu, že sa v prejednávanej veci nejednalo o škodu
vyplývajúcu zo zmluvy, si navrhovateľ uplatnila voči Národnej banke Slovenska nárok na náhradu škody,
ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Vyjadril názor,
že dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi je

podstatné aj z dôvodu, že tak ona ako i samotné Družstvo, ktorého bol členom, nemôžu byť považovaní
za profesionálneho klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti a poznatky na uskutočňovanie
vlastných rozhodnutí o investíciách a na riadne posudzovanie s tým spojených rizík, z dôvodu ktorého
postupovali pri zabezpečení investičnej služby v spolupráci s odborne spôsobilými a zodpovednými
osobami v zmysle zákona o cenných papieroch, pričom sa súčasne spoliehali na riadny a odborný

výkon povinností Národnej banky Slovenska, vyplývajúci jej zo zákona o cenných papieroch, ako i na
riadnu, a odôvodnený výkon dohľadu nad licencovaným obchodníkom s cennými papiermi. Mal za to,
že pokračovanie v konaní bez vyčkania na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011, by
mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že v ňom ide o zodpovedanie
otázok, ktoré majú kľúčový význam pre právne posúdenie veci a teda výsledok uvedeného konania, v

ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť
rozhodnutie súdu vo veci samej a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ust. §
228 ods. 1 O.s.p..

Navrhovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej uviedol, že Národná banka Slovenska zanedbávala

svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne
od roku 2007, pričom povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako

a obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trha následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi
s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na

činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka O.. W. D., B., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne

rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,
ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky,
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING

a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100
% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už
členom predstavenstva alebo konateľom, O.. A. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že

vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo

celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi
alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti navrhovateľom do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a
ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej

investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že

Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa
18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií
s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich
neaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedydošlovsídleNárodnejbankySlovenskadňa27.08.2007

k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a
problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva,

že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedol, že
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru

odporcu a prvostupňového súdu povinný, jej dané plnenie vrátiť, s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom

znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predloženéúčastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých častiach potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového (navrhnuté navrhovateľkou) a právneho stavu
veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach mal k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11

právoplatných rozhodnutí vydaných odporcom, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (pričom ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Mal za to, že navrhovateľ
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
oddiaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a

vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že

tento návrh považuje za účelový pokus navrhovateľky o predĺženie konania na súde prvého stupňa,
vychádzajúc z toho, že bol podaný až rok a pol tom, čo súd prvého stupňa konal v celom rade skutkovo
a právne identických veciach, pričom právny zástupca navrhovateľa bol oboznámený s podaním žaloby
vo veci vedenej pod sp. zn. 19C 56/2011, a napriek tomu podal žalobu v predmetnej a stovkách
(cca 800) ďalších skutkovo a právne identických veciach, prerušenia konaní ktorých sa teraz domáha.

Poukázal na rozdielnosť a vzájomnú nesúvislosť konaní vedených pod sp. zn. 19C 56/2011 a
25C 224/2011 (prejednávaná vec), keď sa v nich preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s rozdielnou
právnou argumentáciou (výkon dohľadu Národnou bankou Slovenska nad dvomi rozdielnymi subjektmi),
pričom dokazovanie nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi je v tomto
konaní podľa neho za právne irelevantné, pretože na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku škody

v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym úradným postupom
odporcunadobchodníkomscennýmipapiermi.Vtejtosúvislostipoukázalnaskutočnosť,ženavrhovateľ
nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, pričom teoreticky by mohla v
tejto súvislosti vzniknúť škoda iba Družstvu, ktoré bolo s obchodníkom v záväzkom vzťahu na základe
zmluvy o riadení portfólia. Prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 bude mať

významlenpreprebiehajúcekonkurznékonanie,ktoréhovšaknavrhovateľniejeúčastníkom.Malpotom
za to, že neexistuje objektívny dôvod na požadované prerušenie konania.

Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní

dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti

a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedymohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.

Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal

na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdením navrhovateľa že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej

oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.
Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ nepreukázal, že sa
bezúspešne domáhal vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, keďže stále je účastníčkou
prebiehajúceho konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného

súdu SR, č. k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, podľa ktorého, kým má navrhovateľa pohľadávku
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu
podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Aktuálne podľa neho nemožno ani odhadnúť
výšku škody navrhovateľky, keďže vznik škody a jej výška závisia od výsledku konkurzného konania,

teda škoda môže navrhovateľke vzniknúť až po jeho ukončení. Škoda totiž podľa neho nevzniká v
okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale mohla by vzniknúť okamihom,
keď sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III. ÚS 361/09 z 26.11.2009). Zároveň uviedol,
že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,

nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že
v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho
činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008,
sp. zn. lObo 283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym

dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p,

bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradnýmpostupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležité a veľmi podrobne odôvodnil (§157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľom na náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej

banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo"), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom podľa vystavenej zmenky č. 3222 v žalovanej
sume, ktorá mu Družstvom nebola vyplatená, a ktorú si uplatnil voči Družstvu v konkurze. Zo súdom
prvéhostupňavykonanéhodokazovaniavyplýva,žedňa02.06.2008bolamedziDružstvomakoklientom
a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi"),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať

optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že
po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010
zo dňa 30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust.
§ 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods.
1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom
domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na
začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene
zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s

ust.§128ods.1písm.b),c),h)aust. §125cods.1vspojenísust.§127ods.4zák.č.566/2001Z.z.
o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala
Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané

peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a že Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia
obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej

investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.V posudzovanej veci sa teda navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku Škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislostí, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť Jen také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločnýpre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v

peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s

ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda
až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,

že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127

ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt(§128ods.1písm.h)zák.č.566/2001Z.z.).Pokiaľideorizikovosťportfólia,zák.č.566/2001Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti

v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V

tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou
je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si
toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle

zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či

predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s
cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s
tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával
obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť

Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.

OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľka sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne

posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z..Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého Štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka

Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní

sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú

povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázala.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,

ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21,
právoplatnýmdňa05.05.2011.Súdprvéhostupňasprávnevyhodnotil,ženavrhovateľvkonaníneuniesol

dôkazné bremeno, keď nepreukázal doručenie žiadosti o zrušenie jeho členského podielu Družstvu,
ani existenciu rozhodnutia príslušného orgánu Družstva o zániku jeho členstva, a teda ani zánik jeho
členstva v Družstve. Nepreukázal potom ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by
mal predstavovať jeho voči odporcovi uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľ
hodnoverným spôsobom zánik jeho členstva v Družstve preukázal, nepreukázal by vznik škody, pretože

nepreukázal bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola
v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného mu vydať získaný prospech
v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005

zo dňa 31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky
navrhovateľa, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov na
pojednávaní dňa 16.10.2013, a to s obsahom č. l. 1-8, 13-18, 21-22, 28, 29, 31-34, 35-45, 45-49,

50, 51-64, 65-78, 79-83, 84, 86, 87, 96-106, 107-108, 109-111, 112-114, 115, úradný záznam č. l. 116,
listiny doložené na predmetnom pojednávaní, a i listinné dôkazy tvoriace prílohu k vyjadreniu k žalobe
navrhovateľky zo dňa 21.8.2012 (opakujúce sa listinné dôkazy). Navrhovateľom vytýkané procesné
pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. l O.s.p., teda nebolo

odvolacím súdom zistené .

Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné
situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahevec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho
povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných op

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.