Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 42C/78/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310214684
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Michálek

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2015:1310214684.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave sudcom JUDr. Tomášom Michálkom v právnej veci navrhovateľky:

O.. S. S., bytom S. XXXX/X, N., zast. advokátskou kanceláriou Legal Counsels, s. r. o., Tallerova 10,
Bratislava, proti odporcovi: G4S Secure Solutions (SK), a.s., Višňová 16, Bratislava, zast. advokátom
JUDr. Borisom Bohunským, Kozia 20, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru uzatvoreného medzi účastníkmi konania v
zmysle oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníku práce zo dňa 20.10.2010 je neplatné.

Súd priznáva navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 07.02.2012 návrh zamietol a odporcovi priznal právo na náhradu
trov konania vo výške 100 %. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľka pracovala u odporcu
v riadnom pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.07.2008 v znení jej dodatku
zo dňa 15.07.2010 vo funkcii riaditeľky divízii logistiky finančných hotovostí, pričom listom odporcu zo
dňa 20.10.2010 jej dňa 20.10.2010 bolo doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru podpísané za
odporcu p. D. N., v ktorom odporca vytýkal navrhovateľke celkovo 9 samostatných skutkových konaní,
ktorými sa podľa odporcu mala navrhovateľka dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny.

Súd prvého stupňa posudzoval otázku platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z pohľadu
oprávnenia p. N. podpísať takéto skončenie pracovného pomeru, ako i z pohľadu dodržania Zákonníka
práce z pohľadu doručovania okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Súd prvého stupňa mal
za preukázané, že p. N. vystupovala vo funkcii riaditeľky odboru ľudských zdrojov a z hľadiska
organizačnej štruktúry jej nadriadeným bol generálny riaditeľ. Mal taktiež za preukázané, že odporca je
akciovou spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom je predstavenstvo, pričom podľa výpisu z obchodného
registra v mene odporcu v čase od 16.04.2010 do 21.03.2011 bol oprávnený konať a podpisovať

člen predstavenstva a v čase od 16.12.2008 do 21.03.2011 bol členom predstavenstva W. F., ktorý
splnomocnil M.. D. N. na vykonávanie všetkých právnych úkonov týkajúcich sa vzniku, zmeny, skončenia
pracovného pomeru, všetkých právnych úkonov týkajúcich sa dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru, upozornení na porušovanie pracovnej disciplíny, dohôd o zrážkach zo mzdy, aj na
ďalšie úkony vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov spoločnosti v zmysle Zákonníka
práce a pracovného poriadku a tiež všetky právne úkony týkajúce sa v konaní pred inšpektorátmi práce,
konaní pred ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny a konaní pred úradmi práce, sociálnych vecí a

rodiny. Uvedené poverenie bolo vydané na dobu určitú do 31.12.2010. Vyvodil záver, že p. N. v zmysle
§ 9 ods. 1, 2 Zák. práce bola oprávnená okamžite skončiť pracovný pomer s navrhovateľkou v mene
odporcu. Mal za preukázané, že okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo navrhovateľke doručované
na pracovisku dňa 20.10.2010 a táto odmietla okamžité zrušenie pracovného pomeru prevziať, čímnastali účinky doručenia v zmysle § 38 ods. 4 Zák. práce. Mal za to, že je bez právneho dôvodu
námietka, či pri doručovaní boli, resp. boli nestranní svedkovia, nakoľko Zákonník práce prítomnosť
takýchto svedkov nepredpokladá. Súd ďalej skúmal, či p. A., resp. p. O. boli oprávnení zadávať

úlohy navrhovateľke, pričom zistil, že navrhovateľka pracovala vo funkcii vedúcej divízie logistiky
finančných hotovostí, v zmysle organizačného poriadku bol jej nadriadeným v organizácii generálny
riaditeľ a funkciu generálneho riaditeľa počas výkonu práce navrhovateľky naposledy vykonával p. H.
G., ktorý však pracoval u odporcu iba do mája 2010, kedy jeho pracovnoprávny vzťah k odporcovi
skončil. Od tohto obdobia do okamžitého zrušenia pracovnoprávneho vzťahu s navrhovateľkou nebola

funkcia generálneho riaditeľa obsadená v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Z. prvého stupňa mal za
preukázané, že p. O. nebol v pracovnoprávnom vzťahu k odporcovi, nakoľko nebol orgánom odporcu
v zmysle § 9 ods. 1 Zák. práce a nebol ani zamestnancom odporcu, nakoľko nebolo preukázané
a ani tvrdené, že by uzavrel s odporcom pracovnoprávny vzťah a jeho oprávnenie konať v mene
odporcu v pracovnoprávnych vzťahoch bolo odvodené od splnomocnenia zo dňa 26.02.2010, ktoré mu
udelil p. G. v tom čase ako predseda predstavenstva na dobu určitú od 01.03.2010 do 18.03.2010

a od splnomocnenia zo dňa 09.06.2010, ktoré mu udelil p. F. ako člen predstavenstva za obdobie
od 09.06.2010 na dobu neurčitú. Mal za to, že uvedené splnomocnenia oprávňovali p. O., aby v
plnom rozsahu zastupoval spoločnosť v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorých účastníkom je alebo bude
spoločnosť v súvislosti s nimi v mene spoločnosti vykonával právne úkony a z hľadiska obsahu súd
prvého stupňa posúdil túto listinu ako konanie na základe plnomocenstva podľa § 31 Obč. zák.. s tým,

že citované ustanovenie je použiteľné aj pre pracovnoprávne vzťahy, nakoľko Zák. práce v prvej časti
nemá úpravu o zastúpení vo vzťahu k tretím osobám, t. j. osobám, ktoré nie sú zamestnancami. Dospel
k záveru, že štatutárny zástupca odporcu časťou svojich oprávnení a to i pre oblasť pracovnoprávnych
vzťahov preniesol prostredníctvom plnomocenstva na p. O., ktorý na základe tohto splnomocnenia
je oprávnený konať v pracovnoprávnych vzťahoch odporcu, avšak v zmysle § 24 Obč. zák. nemôže

toto oprávnenie prenášať na ďalších pracovníkov, nemôže teda splnomocňovať ďalšieho pracovníka
odporcu, napr. p. A., aby vydávala ďalšie záväzné pokyny pre ostatných pracovníkov, najmä z toho
pohľadu, keď vo vzťahu k ďalším pracovníkom nebola osobou nadriadenou. Súd taktiež vyvodil záver,
že p. O. bol oprávnený vydávať pokyny pre navrhovateľku a následne posúdil jednotlivé dôvody uvedené
v okamžitom zrušení pracovného pomeru. V bode 1/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca

vytýkalnavrhovateľkeporušeniejejpovinnostízasielaťpravidelnémesačnéreportytýkajúcesapobočiek
a činnosti obchodníkov, ktoré konkretizoval v jednom prípade, pričom sa jednalo o žiadosť generálneho
riaditeľa p. O. dňa 05.09.2010. Odporca založil e-mailovú komunikáciu zo dňa 31.07., 24.05., 07.06.,
03.09., 05.09. a 25.05.2010, pričom s výnimkou e-mailu zo dňa 05.09.2010 sa jednalo o pokyny,
ktoré vydávala p. A., ktorá však nebola priamou nadriadenou navrhovateľky a nebola oprávnená jej

vydávať písomné pokyny. Súd mal za to, že z uvedeného dôvodu nerešpektovanie takýchto písomných
pokynov nemožno kvalifikovať ako porušenie pracovnoprávnej povinnosti zo strany navrhovateľky a
pokiaľ p. O. splnomocnil p. A., aby vydávala záväzné pokyny pre navrhovateľku, súd prvého stupňa
takéto oprávnenie neakceptoval a vyvodil záver, že navrhovateľka sa nedopustila porušenia pracovnej
disciplíny a nedopustila sa protiprávneho konania, ak nerealizovala pokyny p. A.. Čo sa týka pokynu zo

dňa 05.09.2010, v tento deň bola nedeľa a súd prvého stupňa nevzhliadol zo strany navrhovateľky, keď
v stanovenú lehotu nezaslala p. O. správu, za porušenie pracovnej disciplíny s prihliadnutím na to, že
nebolo preukázané, či kedy a akým spôsobom tento pokyn sa dostal k navrhovateľke.
V bode 2/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca navrhovateľke vytýkal nesplnenie pokynu
spočívajúceho v tom, že navrhovateľka nezabezpečila vyhotovenie dodatku k zmluve, ktorú odporca

mal uzatvorenú s VÚB. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že dodatok k zmluve bol vypracovaný
p. A., tento bol zaslaný navrhovateľke a navrhovateľka ho predložila VÚB na podpis a teda nemal
za preukázané, akým konkrétnym konaním sa navrhovateľka v tejto súvislosti dopustila protiprávneho
konania, nakoľko ak dodatok zo strany VÚB nebol akceptovaný, resp. nebol vrátený tak takéto konanie
bez ďalšieho nemožno kvalifikovať zo strany navrhovateľky ako protiprávne konanie.

V bode 3/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca vyčítal navrhovateľke, že ako riaditeľka
divízie logistiky finančných hotovostí zanedbala stav vozidiel zamestnávateľa a to v súvislosti s
nefunkčnými zabezpečovacími systémami vo vozidlách zamestnávateľa a v súvislosti s mliečnymi
sklami na vozidlách zamestnávateľa, ktoré nebolo možné používať v dôsledku tejto vady. Súd nemal
za preukázané zavinené protiprávne konanie navrhovateľky, ktoré by malo za následok nefunkčnosť

interlockov, resp. ktoré by malo za následok spôsobenie tzv. mliečnych skiel a mal za preukázané, že
príčinou nefunkčnosti sú technické závady na motorových vozidlách, ktoré boli vyvolané jednak vekom
týchto motorových vozidiel, ale i skutočnosťou, že nebol v tomto období jasne vyriešený zmluvný vzťahohľadneservisnejopravytzv.interlockov,pričomuzatvorenietakejtozmluvybolonadrámeckompetencií
navrhovateľky.
V bode 4/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca navrhovateľke vytýkal, že nerešpektovala

inštrukciu - pokyn zo dňa 04.09.2009 na okamžité vypracovanie krízového plánu týkajúceho sa právne
nefunkčných zabezpečovacích systémov (interlocks) a dňa 04.09.2010 sa odmietla zúčastniť stretnutia
za účelom vypracovania krízového plánu a to bez udania dôvodu. Súd prvého stupňa nemal za
preukázanú skutočnosť vytýkanú odporcom navrhovateľke, že by sa dňa 04.09.2010 odmietla dostaviť
na pracovisko za účelom spracovania krízového plánu a mal za preukázané, že o takúto požiadavku

ju žiadal telefonicky p. O., pričom k takémuto stretnutiu dňa 04.09.2010 došlo a to za účasti ďalšieho
pracovníka p. O. i p. A..
V bode 5/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca vytýkal navrhovateľke, že navrhovateľka
zakázala účasť p. Z. na stretnutí dňa 05.09.2010, ktoré zvolal generálny riaditeľ p. O. dňa 04.09.2010. Z
obsahu písomnej korešpondencie mal súd prvého stupňa za preukázané, že p. O. žiadal navrhovateľku,
aby zabezpečila dňa 05.09.2010 na stretnutie i p. Z., pokiaľ jej však v okamžitom zrušení pracovného

pomerubolovytýkané,žezakázalap.Z.dostaviťsanastretnutie,taktátoskutočnosťpreukázanánebola
a nevyplývala ani z výpovede navrhovateľky a ani svedka p. Z., pričom p. Z. v tomto čase teda v nedeľu
05.09.2010 poverila plnením iných úloh a na stretnutie zabezpečila pracovníkov p. O. a p. Y., ktorí mali
na starosti logistiku a prepravu pre finančné hotovosti pre bankomaty. Pokiaľ navrhovateľka na žiadosť p.
O. nezabepečila p. Z. na stretnutí dňa 05.09.2010 i s prihliadnutím na to, že sa jednalo o deň pracovného

pokoja súd prvého stupňa nekvalifikoval takýto postup ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, z
ktorého by bolo možné vyvodiť voči navrhovateľke okamžité zrušenie pracovného pomeru.
V bode 6/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca navrhovateľke vytýkal, že v dňoch 15.,
16. a 17. 09.2010 sa zúčastnila zahraničnej pracovnej cesty bez zabezpečenia podpísania cestovného
príkazu, pričom sa tejto pracovnej cesty zúčastnila z vlastného uváženia. Súd prvého stupňa mal

za preukázané, že navrhovateľka sa v dňoch 15. - 17.09.2010 zúčastnila trekingového pobytu v
Rakúsku Heiligenblute, pričom tento pobyt navrhovateľka klasifikovala ako pracovnú cestu, ktorej sa
zúčastnila na pozvanie klienta odporcu OMW a udávala, že súhlas s týmto pobytom vyslovil ústne p.
O.. Po návrate z tejto pracovnej cesty vykonala vyúčtovanie, ktoré jej nebolo schválené. Z výpovede
svedka p. O. súd prvého stupňa zistil, že mu nebolo známe, že by sa navrhovateľka mala zúčastniť

takejto pracovnej cesty a poprel, že by s týmto súhlasil. Súd prvého stupňa konštatoval, že pokiaľ sa
navrhovateľka zúčastnila pracovnej cesty bez súhlasu nadriadeného, tak takýto postup navrhovateľky
kvalifikoval ako konanie protiprávne, nakoľko navrhovateľka bola zamestnancom odporcu a pokiaľ sa
mala zúčastniť pracovnej cesty, mohla tak urobiť iba na základe toho, že ju na takúto pracovnú cestu
vyslal zamestnávateľ, pričom túto skutočnosť navrhovateľka nepreukázala a z obsahu tejto pracovnej

cesty ani nevyplývalo, že by sa táto týkala plnenia jej pracovných povinností. Súd prvého stupňa mal za
preukázané, že v tomto čase obchodná spoločnosť OMW ani nebola obchodným partnerom odporcu,
navrhovateľka pre odporcu nezaložila ani žiadny výstup z tejto pracovnej cesty a z uvedeného dôvodu
súd prvého stupňa kvalifikoval neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku dňa 15., 16. a 17.09.2010
ako neprítomnosť neospravedlnenú, nakoľko mal za to, že nemožno pripustiť záver, že zamestnanec

sám bez súhlasu nadriadeného sa rozhodne, že sa zúčastní zahraničnej pracovnej cesty bez toho,
aby následne toto konanie nebolo kvalifikované ako protiprávne. Súd prvého stupňa nezohľadnil ani
údajnú prax v organizácii u odporcu, keď takéto pracovné cesty sa odsúhlasovali následne. Z uvedeného
dôvodu toto konanie kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom následkom tohto
porušenia pracovnej disciplíny bola trojdňová neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku a to práve v

období, keď sa na pracovisku riešila krízová situácia s nefunkčnými vozidlami, ktoré boli používané
na rozvoz finančnej hotovosti, čo patrilo medzi základné služby, ktoré odporca poskytoval v rámci
predmetu svojho podnikania. I napriek tomu, že súd prvého stupňa neuznal zavinené a protiprávne
konanie navrhovateľky, ktoré by priamo súviselo so zlým technickým stavom vozidiel, tak mal za to,
že bolo predovšetkým povinnosťou navrhovateľky za tejto nepriaznivej situácie najmä organizovať

prácu odporcu a to tak, aby boli zabezpečené úlohy, ktoré odporca mal plniť vo vzťahu ku svojim
klientom. Ak za danej situácie, keď v organizácii boli spracovávané krízové plány za tým účelom, aby bol
zabezpečený rozvoz finančnej hotovosti a to najmä pre tú organizačnú časť odporcu, za ktorú priamo
navrhovateľka niesla zodpovednosť a napriek tomu sa svojvoľne rozhodla, že bez súhlasu odporcu sa
zúčastní tzv. pracovnej cesty, súd prvého stupňa toto jej konanie kvalifikoval ako závažné porušenie

pracovnej disciplíny, pričom výnimočnosť danej situácie vyplývala práve z jej postavenia riaditeľky
logistiky finančných hotovostí, keď predovšetkým ona niesla zodpovednosť za riadny výjazd vozidiel
rozvážajúcich finančnú hotovosť.Vbode7/okamžitéhozrušeniapracovnéhopomeruodporcavytýkalnavrhovateľke,žejedenzdôležitých
klientov TATRA BANKA, a. s. s ňou odmieta komunikovať a to v dôsledku viacerých nekonštruktívnych
stretnutí a zároveň vytýkal navrhovateľke, že nebola schopná zabezpečiť, aby s TATRA BANKOU boli

odkomunikované relevantné logistické záležitosti týkajúce sa poskytovaných služieb. Súd prvého stupňa
konštatoval, že vytýkané závažné porušenie pracovnej disciplíny je nedostatočne skutkovo vymedzené
a nemožno naň prihliadnuť.
V bode 8/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca vytýkal navrhovateľke, že napriek
snahe generálneho riaditeľa deklarovanej v júni 2010, účelom ktorej malo byť zefektívnenie nákladov

súvisiacich s prenájmom budovy ho navrhovateľka neinformovala a zúčastnila sa rokovania bez jeho
prítomnosti a na rokovaní nedošlo k prerokovaniu bodov navrhnutých generálnym riaditeľom smerujúcim
k zníženiu nákladov za prenajímané priestory ani k jeho zhodnoteniu zo strany prenajímateľa. Súd
prvého stupňa poukázal na to, že skutkové vymedzenie údajného porušenia pracovnej disciplíny je
nedostatočné, keď z tohto skutkového vymedzenia nie je ani zrejmé o aké prenajaté priestory sa malo
jednať a s kým sa malo jednať a z tohto vymedzenia nie je možné ani posúdiť časové súvislosti, teda

kedy mala navrhovateľka a s kým jednať ohľadne uzavretia nájomnej zmluvy a kedy sa o tomto jednaní
mal dozvedieť odporca.
V bode 9/ okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporca navrhovateľke vytýkal porušenie pracovnej
disciplíny spočívajúce v nedodržaní pracovného poriadku v súvislosti s ukončením pracovného pomeru
technika vozového parku, keď navrhla ukončenie jeho pracovného pomeru bez toho, že by si vyžiadala

súhlas generálneho riaditeľa. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľka dňa 07.10.2010
navrhla p. N., ktorá zastávala funkciu vedúcej odboru ľudských zdrojov, aby došlo k ukončeniu
pracovného pomeru s p. C. vzhľadom na neplnenie očakávaní od zamestnanca a to v skúšobnej dobe.
Taktiež mal za preukázané, že v zmysle bodu 3.1 ods. 2 pracovného poriadku bola oprávnená robiť
právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v mene odporcu p. N. a pokiaľ navrhovateľka ako vedúca

pracovníčka zodpovedná za činnosť divízie logistiky a finančných hotovostí navrhla skončiť pracovný
pomer s pracovníkom, ktorý bol jej podriadený, tak toto jej konanie nemožno kvalifikovať ako konanie
protiprávne, naviac keď takýto návrh dala osobe kompetentnej o takomto návrhu rozhodnúť. Pokiaľ jej
bolo vytýkané, že takýto návrh dala bez súhlasu generálneho riaditeľa, súd prvého stupňa poukázal na
to, že v čase, keď navrhovateľka takýto návrh dávala, funkcia generálneho riaditeľa nebola obsadená.

Záverom súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľka bola vedúcou pracovníčkou u odporcu v
TOP manažmente a objektívne zodpovedala za chod organizácie odporcu a plnenia úloh, ktoré vyplývali
z podnikateľskej činnosti odporcu, pričom v chode odporcu a plnení jeho základných podnikateľských
aktivít sa v mesiaci september 2010 vyskytli závažné problémy a odporcovi hrozili škody súvisiace s
nedodržaním zmluvných záväzkov a to jednak vo vzťahu k priamym škodám, ale i nepriamym škodám

straty dobrého mena. Uviedol, že napriek tejto situácii navrhovateľka ako špičková vedúca pracovníčka
do povinností ktorej patrilo tieto problémy riešiť sa rozhodla ísť na pracovnú cestu, ktorú nemala zo
strany nadriadených odsúhlasenú a ktorá v tom čase bezprostredne nesúvisela s riešením aktuálnych
problémov. Práve v tomto súd prvého stupňa videl výnimočnosť danej situácie, keď odporca bol
oprávnený pristúpiť k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru v týchto súvislostiach a návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmenil a návrhu vyhovel. Mala za to,
že nepatrí do kompetencie súdu kvalifikovať neprítomnosť zamestnanca v práci ako neospravedlnenú
neprítomnosť, nakoľko v zmysle § 144a ods. 6 Zák. práce o tom, či ide o neospravedlnené zmeškanie
práce zamestnancom rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Uviedla, že v priebehu konania odporca

nepreukázal, že by navrhovateľke udelil neospravedlnenú absenciu na čas, kedy bola navrhovateľka
prítomná na pracovnej ceste a z výplatného lístka za mesiac 9/2010 vyplýva, že odporca navrhovateľke
za mesiac september 2010 neospravedlnené prekážky v práci neudelil. Taktiež uviedla, že je nesprávny
záver súdu prvého stupňa o trojdňovej neprítomnosti na pracovisku, nakoľko deň 15.09. je dňom
pracovného pokoja. Mala za nesprávne zistenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa pracovnej cesty

zúčastnila svojvoľne, resp. že sa sama bez súhlasu nadriadeného rozhodla sa jej zúčastniť, nakoľko
o pracovnej ceste informovala ústne nadriadených, o. i. p. O., ktorý túto skutočnosť poprel. Poukázala
na skutočnosť, že technické problémy s vozidlami, ktoré patrili do divízie navrhovateľky boli u odporcu
v prevažnej miere permanentné, pričom problém mliečnych skiel vyvstal ešte v lete 2010. Uviedla,
že žiaden z vykonaných dôkazov nepreukazuje pretrvanie krízovej situácie u odporcu v dňoch 15.

- 17.09.2010 a ide teda o zjavne nesprávne hodnotenie dôkazov, v dôsledku ktorého si súd prvého
stupňa osvojil zjavne nesprávne skutkové zistenie. Mala za to, že sa preukázalo, že navrhovateľka sa
pracovného stretnutia skutočne zúčastnila, nešlo teda o žiadnu fingovanú neprítomnosť v práci na jej
strane, pracovného stretnutia sa zúčastnila s vedomím, že jej účasť na tomto stretnutí bola povolená aodsúhlasenie jej účasti na pracovnej ceste vyplýva i z toho, že odporca ako zamestnávateľ jej neudelil
na čas jej neprítomnosti v práci neospravedlnenú absenciu bez náhrady mzdy. Pripustila, že jediného
porušenia pracovnej disciplíny sa dopustila tým, že nemala písomne potvrdený súhlas odporcu s jej

vyslaním na pracovnú cestu do zahraničia, pričom v dôsledku tohto nedostatku súd prvého stupňa
nesprávne ustálil, že sa pracovnej cesty zúčastnila svojvoľne.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť. Bol názoru, že nedodržanie postupu pri realizácii pracovných ciest, neinformovanie
zamestnávateľa o dĺžke trvania pracovnej cesty, absolvovanie pracovnej cesty z vlastného uváženia

navrhovateľky a bez podpísania cestovného príkazu je závažným porušením pracovnej disciplíny,
pričom práve cestovný príkaz je dôkazom o pokyne zamestnávateľa zamestnancovi, aby zamestnanec
pracovnú cestu vykonal. Mal za to, že je irelevantné, či odporca navrhovateľke „za mesiac
september udelil neospravedlnené prekážky v práci“ a ako sa pracovná cesta odrazila vo
výplatnom lístku navrhovateľky za september, keď relevantné je konanie navrhovateľky v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, prípadne s internými pravidlami u zamestnávateľa a postoj

zamestnávateľa k takémuto konaniu. Taktiež poukázal na skutočnosť, že povaha „eventu“ konaného
v dňoch 15. - 17.09.2010 bola označovaná ako „event je organizovám OMV ve Vídni pro významné
korporátní zákazníky z jednotlivých zemí, kde OMV pusobí“ a teda nešlo o podujatie, ktoré by OMV
pripravoval pre svojich dodávateľov, ale pre zákazníkov. Je preto nepochybné, že odporca nemal ako
získať majetkový prospech zo spoločnosti OMV, keď ten by získal iba v prípade, ak by sa OMV stala

zákazníkom odporcu.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa

14.07.2008 ako riaditeľka pre rozvoj a projekty a dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 15.07.2010 došlo
k zmene druhu práce a navrhovateľka pracovala ako riaditeľka Divízie logistiky finančných hotovostí,
pričom jej funkcia zahŕňala zodpovednosť za obchodno-ekonomickú činnosť Divízie logistiky finančných
hotovostí. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Listom zo dňa 20.10.2010 odporca ukončil
pracovný pomer s navrhovateľkou okamžitým skončením podľa § 68 Zák. práce z dôvodov: 1/ sústavné

porušovanie pokynov nadriadeného týkajúcich sa doručovania pravidelných reportov a informácií
potrebných pre činnosť zamestnávateľa, 2/ opomenutie potreby vyhotovenia dodatku upravujúceho
poistné limity s obchodným partnerom VÚB, a.s., 3/ porušenie predpisov o zaistení bezpečnosti ochrany
a zdravia pri práci zamestnancov a neprijatie včasných a účinných opatrení na ochranu majetku
zamestnávateľa, 4/ nerešpektovanie inštrukcie zamestnávateľa na okamžité vypracovanie krízového

plánu počas mimoriadnej udalosti, 5/ odmietnutie podriadiť sa inštrukcii Generálneho riaditeľa a pozvať
zamestnanca p. A. Z. na interné stretnutie, 6/ nedodržanie štandardného postupu zamestnávateľa v
súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou, 7/ poškodenie dobrého mena zamestnávateľa voči klientovi
- spoločnosti Tatra banka, a. s., 8/ neoznámenie plánovaného stretnutia zamestnanca s vlastníkom
priestorovUNIPLAST,s.r.o.napriekvýslovnejpožiadavkeGenerálnehoriaditeľa,9/porušeniepovinnosti

dodržať postup podľa Pracovného poriadku zamestnávateľa a obdržať súhlas generálneho riaditeľa pri
ukončení pracovného pomeru zamestnanca. Navrhovateľka okamžité skončenie pracovného pomeru
odmietla prevziať a prerokovať dňa 20.10.2010.
Súd prvého stupňa vyvodil záver, že dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru pod
bodmi 1/ - 5/ a 7/ - 9/ nebolo možné hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny takým spôsobom, z

ktorého by bolo možné vyvodiť voči navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru. Sporným
tak ostal dôvod 6/ okamžitého skončenia pracovného pomeru a to skutočnosť, či konanie navrhovateľky,
ktoré odporca označil za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru možno považovať za
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce totiž zamestnávateľ
môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer iba výnimočne, ak zamestnanec porušil

závažne pracovnú disciplínu. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zák. práce) a spočíva v
plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod skončenia
pracovného pomeru musí dosahovať určitý stupeň intenzity a musí ísť o zavinené porušenie pracovných

povinností zo strany zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné
ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie
pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať
určitý stupeň intenzity. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny pritom závisí od konkrétnychokolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu

a pod.. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v zmysle
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je len porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné
porušenie pracovnej disciplíny). V prípade sporu je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil
zavineného porušenia pracovnej disciplíny a o aký stupeň jej porušenia ide. Súd pritom nie je viazaný
hodnotením určitého konania zamestnanca zamestnávateľom. Musí však vychádzať z toho, ako je

skutkovo odôvodnený prejav zamestnávateľa smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru
so zamestnancom a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru.
V prejednávanej veci bolo v prvom rade potrebné zodpovedať otázku, či neprítomnosť navrhovateľky
v práci v dňoch 15. - 17.09.2010 bola neospravedlnenou a či ňou navrhovateľka porušila pracovnú
disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Bolo potrebné súhlasiť s argumentáciou navrhovateľky, že

deň 15.09. nemožno hodnotiť ako jej neprítomnosť v práci, nakoľko tento deň pripadá na deň
pracovného pokoja. Následne bolo potrebné hodnotiť neprítomnosť navrhovateľky v práci v dňoch 16.
- 17.09.2010. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom
pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu
neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou

pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného
pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v
práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pričom podľa konštantnej
judikatúry skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu nenastávajú obvykle v dôsledku

jednorazového, ale až opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe. Po
preskúmaní danej veci má odvolací súd za to, že odporca neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku v
dňoch 16. - 17.09.2010 nevyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu v práci, ale ako výpovedný dôvod
uviedol nedodržania štandardného postupu zamestnávateľa v súvislosti so zahraničnou pracovnou
cestou, konkrétne absolvovanie zahraničnej cesty bez informovania nadriadeného a bez zabezpečenia

podpísania cestovného príkazu. O skutočnosti, že odporca neprítomnosť navrhovateľky nevyhodnotil
ako neospravedlnenú absenciu v práci svedčí i výplatný lístok za mesiac september 2010. Ako bolo
uvedené vyššie, je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny a o aký stupeň porušenia ide, pričom nie je viazaný hodnotením určitého konania
zamestnanca zamestnávateľom, avšak odvolací súd má za to, že súd nemôže vyvodiť pre zamestnanca

nepriaznivejší dôsledok ako vyvodil sám zamestnávateľ. Pokiaľ teda odporca ako zamestnávateľ
nevyhodnotil neprítomnosť navrhovateľky v práci v dňoch 16. - 17.09.2010 ako neospravedlnenú
absenciu, nemôže súd dospieť k záveru, že neprítomnosť navrhovateľky v práci v uvedených dňoch
je neospravedlnenou absenciou, ale musí vychádzať z toho, ako je tento skutok odôvodnený. V
prejednávanej veci odporca vytýkal navrhovateľke absolvovanie pracovnej cesty bez informovania

nadriadeného a bez zabezpečenia podpísania cestovného príkazu, nevytýkal jej však neospravedlnenú
neprítomnosť v práci.
Súd prvého stupňa tak kvalifikoval neprítomnosť navrhovateľky v práci ako neospravedlnenú. Odvolací
súd má za to, že tento záver súdu prvého stupňa nebol správny, nakoľko súd nemôže meniť
výpovedný dôvod a zameniť ho s iným dôvodom, pričom v prejednávanej veci nebola ako dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou jej neospravedlnená neprítomnosť v
práci a z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa nemohol zameniť výpovedný dôvod a kvalifikovať
neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku ako neprítomnosť neospravedlnenú. Odvolací súd na rozdiel
od súdu prvého stupňa má však za to, že správanie navrhovateľky nemožno považovať za intenzitou
také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by samo osebe odôvodňovalo okamžité skončenie

pracovného pomeru s navrhovateľkou. V súvislosti s neprítomnosťou navrhovateľky na pracovisku
neboli preukázané ani negatívne následky pre odporcu či vznik škody. Nedodržanie štandardného
postupu zamestnávateľa v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou (ktorá skutočnosť však doposiaľ
preukázaná nebola, nakoľko súd prvého stupňa nezameral dokazovanie na tento výpovedný dôvod) tak
podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje len menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Z týchto dôvodov a vzhľadom na odlišné skutkové aj právne závery odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude vecou súdu prvého stupňa zistiť, akým spôsobom boli
uskutočňovanézahraničnépracovnécestyuodporcu,čisanavrhovateľkazúčastnilainýchzahraničnýchpracovných ciest a v prípade, že áno, ako bola jej účasť na iných zahraničných cestách schválená, resp.
povolená.
Prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie a vyzval účastníkov, aby predložili návrhy na doplnenie

dokazovania. Právny zástupca odporcu navrhol opätovne vypočuť svedkyňu N. a právny zástupca
navrhovateľa opätovne navrhol vypočuť pána G. a pána Z., všetkých na okolnosti schvaľovania
zahraničných pracovných ciest.
Čo sa týka štandardnosti postupu pri zahraničných pracovných cestách, tak súd zameral už v pôvodnom
konaní dokazovanie na tieto skutočnosti, a to jednak pri výpovedi navrhovateľky ako i svedka G., ktorý

v období od februára 2008 do mája 2009 vykonával funkciu generálneho riaditeľa a nadriadeného
navrhovateľky ale i vo výpovedi svedka O. a svedkyne N..
Navrhovateľka v súvislosti so spornou pracovnou cestou uviedla vo svojej výpovedi (č.l. 77), že túto
mala ústne prekonzultovanú s pánom O., ktorý jej mal povedať, že nemá problém, aby sa tejto cesty
zúčastnila. Čo sa týka praxe tak vypovedala, že nebývalo v organizácii praxou, aby sa cestovný
príkaz podpisoval dopredu až následne sa robilo vyúčtovanie. Ako vyplynulo z ďalšieho dokazovania

navrhovateľka nepreukázala dôkazné bremeno spočívajúce v jej tvrdení, že spornú pracovnú cestu jej
odsúhlasil pán O., ktorý vo svojej výpovedi (č.l. 137) túto skutočnosť poprel. Tvrdenie, že bývalo praxou,
že cestovné príkazy sa podpisovali až dodatočne navrhovateľka preukázala a to najmä výpoveďou
svedka G. (č.l. 120), ktorý v tejto súvislosti vypovedal, že užší manažment si takúto pracovnú cestu
ústne dohodol s nadriadeným a následne si túto zúčtoval dodatočne. Na základe takto vykonaného

dokazovania mal súd za preukázané, že užší manažment do ktorého patrila i navrhovateľka musel mať
zahraničnú pracovnú cestu aspoň ústne odsúhlasenú a následne si túto zúčtoval písomne v cestovnom
príkaze. Výpovede navrhovateľky a svedka G. ohľadne praxe užšieho manažmentu pri zahraničných
pracovných cestách si neodporovali.
Svedkyňa N. v tejto súvislosti vo svojej výpovedi (č.l. 141 - 142) uviedla, že cestovné príkazy nepatrili do

jej kompetencie, pričom záležalo na dohode medzi nadriadeným a podriadeným pracovníkom. Príkaz
na pracovnú cestu sa podpisuje vopred. Svedkyňa však udala, že s pracovnými cestami neprichádzala
do styku.
Súd prvého stupňa v pôvodnom rozhodnutí túto skutkovú situáciu vyhodnotil ako protiprávne správanie
sa navrhovateľky, keď nepreukázala ústny súhlas od nadriadeného s absolvovaním spornej pracovnej

cesty a vyvodil z toho jej závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom jej neúčasť kvalifikoval ako
neospravedlnenú neprítomnosť v práci a vzhľadom na technické problémy v organizácii zhliadol i
výnimočnosť situácie pre dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Na dané skutkové závery, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania vyslovil právny záver odvolací súd,
keď poukázal na to, že nie sú dané dôvody na okamžité zrušenie pracovného pomeru, keď nie je možné

kvalifikovaťporušeniepracovnejdisciplínynavrhovateľkyakoneprítomnosťvpráci,nakoľkotaktonebola
kvalifikovaná vo výpovedných dôvodoch ale túto je možné kvalifikovať iba ako nedodržanie štandardov
v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou a to jej absolvovanie bez súhlasu nadriadeného a bez
zabezpečenia podpísaného cestovného príkazu s prihliadnutím na tie skutočnosti, že v danom prípade
nedošlo k negatívnym následkom pre odporcu, či vznikom škody. Za danej situácie by toto bolo možné

kvalifikovať podľa názoru odvolacieho súdu len ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Súd viazaný v zmysle ustanovenia § 226 O.s.p. právnym názorom odvolacieho súdu na daný
skutkový stav s prihliadnutím na to, že ani po odvolacom konaní nedošlo k zmene skutkového stavu,
pričom vzhľadom na už vykonané dokazovanie súd nepotreboval za potrebné opätovne vypočuť
navrhovateľku, svedka G., prípadne svedka O., nakoľko títo sa jednoznačne k otázke ústneho súhlasu

so spornou pracovnou cestou ako i štandardami a postupmi pri zahraničných cestách vyjadrili vo svojich
výpovediach a v priebehu konania tieto neboli namietané s výnimkou skutočnosti, ústneho súhlasu pána
O. s konkrétnou pracovnou cestou.

Zozaloženýchcestovnýchpríkazovnapojednávanídňa10.03.2015nevyplýva,žetietobolipodpisované

osobou oprávnenou pred uskutočnením pracovnej cesty, nakoľko pri podpise osoby oprávnenej chýba
dátum podpisu. Z tohto možno vyvodiť skutkový záver, ktorý je podporený výpoveďou svedka G. ako i
navrhovateľky, že cestovné príkazy boli podpisované dodatočne.
Teda vzhľadom na tieto právne závery odvolacieho súdu prvostupňový súd vo veci opätovne rozhodol
a súd viazaný týmto právnym názorom vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

z dôvodoch vyššie uvedených.
O trovách konania súd rozhodne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a tieto priznal odporcovi v plnej výške
pre úspech v spore.Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. súd rozhodol o trovách konania tak, že vyjadril úspech odporcu v percentách,
s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o výške trov konania samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Bratislava III na Krajský súd Bratislava.
Odvolanie musí mať náležitosti podľa § 205 O.s.p..