Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010095
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715010095.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy
Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.10.2016 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovanej Y. K. a okresného prokurátora proti
rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/28/2015 zo dňa 17.02.2016.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/28/2015 zo dňa 17.02.2016 bola obžalovaná Y. K.
uznaná vinnou zo zločinu prevádzačstva podľa § 356 Tr. zákona vo forme návodu podľa § 21 ods. 1
písm. b/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
-v presne nezistenej dobe roka 2006 v Poprade sprostredkovala pre svojho syna I. S., v tom čase trvale
bytom F., ul. V. č. X, G., štátneho občana Ukrajiny a v Slovenskej republike bytom T., ul. M. č. XXXX/XX
za odmenu 33,19-eur (1.000,-Sk) fiktívny sobáš s X. R., v úmysle mu týmto spôsobom zabezpečiť trvalý

pobyt na území Slovenskej republiky a tým mu pomôcť zotrvať na území Slovenskej republiky, s čím X.
R. súhlasila, kde následne po takto uzatvorenom sobáši konanom dňa 17.03.2007 na Mestskom úrade
v Poprade bolo I. S. na jeho žiadosť zo dňa 11.08.2008 rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ
Poprad pod č. p. UHCP-304-12/RHCP-PO-CP-PP-KP-2008 zo dňa 14.09.2008, právoplatného dňom
05.12.2008udelenéprvépovolenienatrvalýpobytnaúzemíSlovenskejrepublikynaúčelzlúčeniarodiny
v zmysle vtedy platného ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, v

znení neskorších právnych predpisov a následne mu bol Oddelením cudzineckej polície PZ v Prešove
dňa 29.05.2013 pod č. p. PPZ-HCP-PO8-KP-485-007/2013 na základe jeho žiadosti, ktorú si podal dňa
15.05.2013 v Prešove udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas v zmysle vtedy platného ustanovenia
§ 46 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, v znení neskorších právnych predpisov,

za čo jej bol uložený podľa § 356 Tr. zákona s použitím § 39 ods. 1, 3 písm. c/, § 38 ods. 2, 3, § 36 písm.

j/ Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, výkon ktorého jej
bol podľa § 49 ods. 1 Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona jej bola určená
skúšobná doba na 1 rok.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovanej, jej obhajcu a prokurátora, podala
odvolanie obžalovaná ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor podal odvolanie proti

výroku o treste dňa 18.02.2016.

Obžalovaná predložila dôvody odvolania prostredníctvom svojho obhajcu k výrokom o vine a treste. V
nich poukázala na to, že súd prvého stupňa uveril tvrdeniam svedkyne E. R. a podporným tvrdeniam
svedkov T., A. a I., tvrdiac, že tieto neboli v rozpore s inými dôkazmi a zároveň súd nenašiel dôvod, pre
ktorý by svedkyňa R. mala klamať. Naproti tomu súd neuveril jej tvrdeniam a výpovediam svedkov O. S.,

A. S., S. F. a Ľ. K., pretože tieto boli v rozpore s výpoveďou T., A. a I. a považuje ich za účelové, v snahe
pomôcť obžalovanej, s ktorou sú v príbuzenskom vzťahu. Takéto odôvodnenie hodnovernosti považujeza všeobecné, nekonkrétne a nedostatočné pre rozhodnutie o vine a treste. Pokiaľ súd tvrdí, že existujú
rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, je potrebné, aby ich v rozsudku uviedol, aby bola možnosť sa k nim
vyjadriť. Považuje za potrebné uviesť, že svedkovia T., A. a I. sa ku skutku vyjadriť nevedeli, vedeli len

uviesťokolnostiichkontroldávnoposobáši.Tedatítosvedkovianiesúobjektívnespôsobilívyjadriťsaku
skutku, pretože boli svedkom iba administratívnych kontrol svedka O. S. ako zamestnanci cudzineckej
polície, teda orgánu, ktorý dal podnet na trestné stíhanie, preto je ich výpoveď motivovaná obhájením
kroku ich zamestnávateľa. Svedkyňa R. mala dôvod na pomstu voči nej, pretože táto potrebovala
peniaze na vyplatenie dlhov za služby a nájom bytu, keďže však svedok S. odišiel po svadbe opatrovať

svojich rodičov, nedošlo hneď k vyplateniu dlhu a tak svedkyňa R. dostala výpoveď z nájmu bytu a stala
sa z nej bezdomovkyňa. Súd sa s touto okolnosťou nezaoberal. Súd sa nezaoberal ani s rozporom vo
výpovediach svedkýň R. a U. v tom, že pokiaľ R. tvrdila, že pred sobášom na matrike nebola, svedkyňa
U. tvrdila, že tam musela byť a to pri podaní žiadosti o sobáš, čo spochybňuje hodnovernosť výpovede
svedkyne R.. Okrem toho obžalovaná poukázala na skutočnosť, že svedkyňa R. neustále mení svoju
výpoveď v otázke, kedy a kde mala prevziať peniaze za sobáš. Keďže ona túto skutočnosť popiera

a popiera tiež akúkoľvek dohodu o odplate za sobáš, uznanie viny na základe výpovede jediného
svedka, ktorého hodnovernosť výpovede nebola dostatočne preverená, považuje za porušenie zásady
spravodlivého konania. V tejto súvislosti navrhla, aby boli prečítané výpovede svedkyne E. R. síce v
postavení obvinenej zo dňa 18.12.2014, 21.01.2015 a 03.02.2015 v zmysle § 264 Tr. poriadku, pretože
sa domnieva, že má právo na to, aby súd sa oboznámil so zmenami výpovede hlavnej svedkyne, ako

ich alternovala v priebehu trestného konania za účelom posudzovania ich hodnovernosti. Vzhľadom na
uvedené navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, prípadne doplnil dokazovanie a rozhodol
sám vo veci, tak, že ju spod obžaloby oslobodí.

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prokurátor vyslovil, že výrok o treste považuje za

nezákonný, pretože okresný súd sa neriadil dôsledne ustanoveniami § 34 a § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Vzhľadom na odôvodnenie výroku o treste poukázal v prvom rade na postoj obžalovanej k samotnej
trestnej činnosti, ktorá počas celého trestného stíhania neprejavila známky ľútosti nad svojím konaním
a spáchanie skutku v celom rozsahu popierala
a to aj napriek skutočnosti, že v predmetnom trestnom konaní bola trestným rozkazom právoplatne

uznaná vinnou X. R. zo zločinu prevádzačstva podľa § 356 Tr. zákona, ktorú mala práve obžalovaná
naviesť na spáchanie predmetného zločinu. Skutočnosť, že obžalovaná viedla riadny život pred
spáchaním skutku a aj po ňom až do vyhlásenia rozsudku, by bolo možné považovať za mimoriadne
pomery alebo výnimočné okolnosti prípadu len vtedy, keby spôsob jej života obsahoval niečo výraznejšie
než vyžaduje bežný občiansky život (napr. mimoriadne poctivý prístup k práci, zjavná aktívna snaha o

odčinenie následkov trestného činu voči spoločnosti), pričom má za to, že takéto výraznejšie okolnosti
u obžalovanej zistené neboli. Nie je možné sa stotožniť ani so záverom súdu, že uloženým trestom
obžalovanej sa dosiahne jeho účel a tento splní prvky individuálnej a generálnej prevencie. Má za to,
že použitie § 39 Tr. zákona pri ukladaní trestu môže vyvolať v radoch jej známych, prípadne ostatných
členov spoločnosti, dojem, že aj pri predmetnej trestnej činnosti, ktorej závažnosť a nebezpečnosť

pre spoločnosť je nepochybne vysoká, konajúce súdy aplikujú pri výmere trestu § 39 Tr. zákona a
ukladajú tresty pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Z tohto dôvodu by nebola funkcia
generálnej prevencie uloženého trestu aplikáciou § 39 Tr. zákona dostatočne zaručená. Vzhľadom na
uvedené navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku
vo výroku o treste a v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol vo veci sám.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanou a prokurátorom ako osobami na to
oprávnenými, krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.
poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie tak prokurátora ako aj odvolanie obžalovanej nie
sú dôvodné.

V prvom rade odvolací súd posudzoval zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho

napadnutému rozsudku, pričom nezistil žiadne podstatné chyby, pre ktoré by musel napadnutý rozsudok
zrušiť. Obžalovaná mala možnosť vyjadriť sa ku skutku, ktorý sa jej kládol obžalobou za vinu, mala
možnosť vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, navrhovať doplnenie dokazovania, o ktorom konajúci
súd rozhodol, a tiež mala možnosť predniesť argumentáciu o svojej nevine v rámci záverečnej rečia posledného slova. V konaní bola zastúpená obhajcom, ktorému bola daná možnosť uplatňovať
prostriedky obhajoby, preto odvolací súd vyvodil záver, že v danej veci k porušeniu práva na obhajobu
nedošlo.

Pokiaľ aj obžalovaná navrhovala vykonať dôkaz prečítaním výpovede svedkyne E. R. v procesnom
postavení obvinenej, správne postupoval konajúci súd, ak tento návrh odmietol, pretože nemal splnené
podmienky na prečítanie týchto výpovedí z prípravného konania. Ustanovenie § 264 je v procesnom
predpise systematicky zaradené pod pravidlá ustanovujúce vykonanie výsluchu svedkov v konaní

pred súdom, preto pokiaľ procesný predpis v ňom používa gramatický výraz „zápisnica o jeho
skoršej výpovedi“ , tento je potrebné vykladať v súvislosti s procesným postavením svedka aj pri
predchádzajúcom výsluchu. Zákonodarca totiž v § 263 ods. 3 Tr. poriadku stanovil podmienky, za akých
možno prečítať skoršiu výpoveď v procesnom postavení spoluobvineného, ktoré však v posudzovanom
prípade splnené neboli. Preto nemožno akceptovať návrh obžalovanej na
prečítanievýpovedeE.R.skôrzabezpečenejvpostaveníobvinenej,akvkonanípredsúdomvypovedala

iba v postavení svedka.

Konajúcisúdvykonaldokazovaniepodľapravidielpredpísanýchzákonom,pretooobsahtýchtodôkazov
mohol opierať svoje skutkové zistenia, ktoré namietala obžalovaná z dôvodu nesprávneho hodnotenia
dokazovania.

Odvolací súd považuje napadnuté skutkové zistenia za správne a zodpovedajúce výsledkom
vykonaného dokazovania. Je síce faktom, že konajúci súd iba v stručnosti vyhodnotil výpovede svedkov
svedčiacich v prospech obžalovanej tým, že ide o rodinných príslušníkov, ktorí majú záujem jej pomôcť
z dôvodu vyvinenia sa z následkov trestnoprávneho konania a preto ich považoval za účelové, avšak

tento záver má oporu v dôkaznej situácii. Stručné dôvody tak odvolací súd dopĺňa v tom smere, že
rodinní príslušníci obžalovanej vypočutí v tomto konaní ako svedkovia mali záujem aj na tom, aby I. S.,
mohol získať povolenie na pobyt na území SR, čo bolo hlavným cieľom nielen konania obžalovanej
ale aj svedka O. S.. Okrem toho svedok O. S. si požiadal o udelenie štátneho občianstva, v rámci
konania ktorého vyšiel najavo prerokúvaný trestný čin, a preukázanie uzavretia fiktívneho manželstva

môže mať za následok ukončenie legalizovaného pobytu tohto svedka na území Slovenskej republiky v
zmysle § 50 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.. O účelovosti výpovedi svedkov, ktorí majú postavenie
rodinných príslušníkov obžalovanej, svedčí aj to, že títo sa v pozitívnom slova zmysle vyjadrovali k
vzťahu medzi svedkyňou E. R. a svedkom O. S., ktorí uzavreli manželstvo, hoci svedkyňu E. R. takmer
vôbec nepoznali, nepoznali ani jej rodinu, a po odchode svedka O. S. na Ukrajinu sa vôbec o ňu

nezaujímali, čo nasvedčuje tiež o ich záujme legalizovať pobyt svedka O. S. na území Slovenska.

Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením výpovede svedkyne E. R. ako hodnovernej, pretože nielen
výpovede svedkov Bc. A. T., J. A. a Y.. M. I. ju potvrdzujú. Z výpovede svedka O. S. vyplývajú totiž také
skutočnosti, o ktoré možno opierať záver o uskutočnení fiktívneho sobáša tak, ako k tomu vypovedala

svedkyňa E. R.. Ide predovšetkým o fakt, že po sobáši, aj keď svedok tvrdil, že so svedkyňou E. R. chcel
žiť, opustil územie SR a nesnažil sa o spoločný rodinný život, pretože odišiel na Ukrajinu doopatrovať
starú matku, počas celej tejto doby sa s manželkou E. R. ani raz nestretol, hoci tu bola možnosť a to
pozvaním na Ukrajinu, a na územie SR prišiel až v roku 2008 v júli, čo osvedčuje centrálny register.
Správa PPZ, UHaCP, NJBNM, Humenné z 04.10.2016 dokazuje, že svedkyňa E. R. nie je evidovaná

v informačnom systéme v rokoch 2007 a 2008 ako osoba, ktorá prekročila hranicu medzi Slovenskom
a Ukrajinou. Aj tieto zistenia preukazujú, že po uzavretí manželstva O. S. nemal snahu žiť v spoločnej
domácnosti so svedkyňou E. R.. Pri hodnotení dôkazov nemožno opomenúť ani okolnosti, za akých sa
svedok O. S. rozhodol uzavrieť manželstvo. Tvrdenie svedka O. S., že svedkyňu E. R. mal rád do takej
miery, že s ňou chcel žiť v manželskom zväzku, je v rozpore s jeho vyjadrením, keď nepoznal jej deti,

ktoré s ňou žili v spoločnej domácnosti, a nebol ani raz v byte, v ktorom bývala, nestaral sa o jej zdravotný
stav, čo všetko poukazuje na nezáujem menovaného svedka o osobu svedkyne E. R. ako jeho budúcej
manželky, s ktorou mal viesť spoločnú domácnosť a tiež aj s jej deťmi. Jeho tvrdenie (rozumej O. S.),
že chcel žiť so svojou manželkou, vyvracia aj jeho konanie po príchode na územie SR, keď sa
prihlásil k pobytu na adresu svojej matky odôvodňujúc to v žiadosti zlúčením rodiny, hoci nemal ani

vedomosť, kde sa jeho manželka nachádza a túto situáciu prostredníctvom polície ani neriešil.

Výpoveď svedkyne E. R. je potvrdzovaná výpoveďou svedka A. T., ktorý s ňou bol v kontakte v konaní
o udelenie štátneho občianstva O. S. a ktorému svedkyňa uviedla okolností, za akých malo dôjsť kuzavretiu manželstva, že to bol len žart a že obžalovaná sobášom chcela získať pobyt pre svojho syna.
Keďže tieto výpovede sa zhodujú v podstatnej okolnosti ohľadne uzavretia fiktívneho manželstva, preto
ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, aby menovaná svedkyňa klamala. Samotná skutočnosť,

že výpoveď svedkyne E. R. nie je zhodná s výpoveďou svedkyne U. ohľadne osobnej prítomnosti na
matričnom úrade, kde sa podpisovala žiadosť o uzavretie manželstva, nespochybňuje jej výpoveď do
takej miery, aby nebolo možné uveriť jej tvrdeniam ohľadne účelovosti sobáša a ostatne aj o prijatí
finančnej odmeny od obžalovanej za uzavretie manželstva so synom obžalovanej. V tejto súvislosti
poukazuje odvolací súd i na dobu, ktorá uplynula od uzavretia manželstva až po prvý výsluch svedkyne

E. R., čo je 8 rokov, a práve uplynutie tejto dlhšej doby mohlo spôsobiť, že svedkyňa E. R. si nemusela na
detaily priebehu skutkového deja presne pamätať. Na popísaných podstatných okolnostiach priebehu
skutkového deja však svedkyňa zotrvala aj pri výsluchu zo strany obhajcu a nemenila ich, naopak
logicky vysvetlila dôvod uzavretia manželstva aj po vyplatení sumy 1.000,- Sk zo strany obžalovanej a
to prisľúbením ďalšej pomoci.

Nezanedbateľným zistením je aj vekový rozdiel 20 rokov, ktorý taktiež vyvoláva pochybnosti o vážne
mienenom vzťahu medzi svedkyňou E. R. a svedkom O. S..

Z pohľadu doposiaľ uvedeného vo vzťahu k posúdeniu ustálených skutkových zistení odvolací súd
na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že páchateľ spácha trestný čin prevádzačstva podľa §

356 Tr. zákona vtedy, ak v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu
osobe, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej
únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, alebo nemá
trvalý pobyt na ich území, umožní, alebo pomáha zotrvať, alebo sa nedovolene zamestnať na území
Slovenskejrepubliky,inéhočlenskéhoštátuEurópskejúniealebozmluvnéhoštátuDohodyoEurópskom

hospodárskom priestore.

Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v umožnení alebo v poskytnutí pomoci cudzincovi k
neoprávnenému pobytu alebo k neoprávnenému získaniu zamestnania v SR, pričom trestnosť tohto
konania je podmienená tým, že páchateľ koná v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech.

Páchateľ teda napĺňa znaky trestného činu už samotným poskytovaním pomoci cudzincovi, aby tento
mohol získať neoprávnene pobyt na území SR, teda aby sa tento pobyt cudzinca zlegalizoval a to v
minulosti na základe zák. č. 48/2002 Z. z. a v súčasnosti zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov.
Jedným z dôvodov k povoleniu na trvalý pobyt cudzinca, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny (nie
je štátnym občanom SR a ani štátnym občanom niektorého z členských štátov EÚ), resp. na dlhodobý

pobyt cudzinca, či k udeleniu štátneho občianstva je zlúčenie rodiny, čo v prípade uzavretia manželstva
znamená dostatočný podklad na takto prezentovaný dôvod. Ak však cudzinec
uzavrie formálne manželstvo s občanom SR so zámerom dosiahnuť prostredníctvom neho legalizáciu
svojho pobytu, v tom prípade je nutné konštatovať, že ide o povolenie získané na podklade právneho
úkonu, ktorým sa obchádza zákon a to § 35 ods. 1 písm. a/ zák. č. 48/2002 Z. z. v čase spáchania skutku,

v súčasnosti ide o § 43 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z. z. Jedným z dôvodov zrušenia povolenia
na trvalý pobyt bolo zistenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt
podľa 42 ods. 1 písm. d/ zák. č. 48/2002 Z. z., pričom podľa súčasnej platnej právnej úpravy a to podľa
§ 50 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z. trvalý pobyt cudzina sa zruší, ak manželia nevedú spoločný
rodinný život a ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ obžalovaná sprostredkovala
manželstvo pre svojho syna O. S. za úplatu v prospech svedkyne E. R., ktorá s takýmto úkonom
súhlasila aj z dôvodu, že obžalovaná jej prisľúbila aj ďalšiu materiálnu pomoc, sledujúc tým jediný cieľ
a to legalizáciu pobytu svojho syna na území SR, spáchala žalovaný trestný čin ako priama páchateľka

spoločným konaním s už ods. E. R.. Ak konajúci súd kvalifikoval ustálené skutkové zistenia ako
účastníctvo k trestnému činu vo forme návodu podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona, odvolací súd túto
právnu kvalifikáciu nemohol napraviť pre nedostatok odvolania zo strany prokurátora, pretože zmena
účastníctva na spolupáchateľstvo by bola v neprospech obžalovanej, čomu bránila zásada trestného
konania uvedená v § 322 ods. 3 Tr. poriadku - zákaz zmeny postavenia k horšiemu.

Za daných zistení potom odvolací súd iba konštatuje, že právna kvalifikácia skutku nie celkom
zodpovedá trestnému zákonu a je v prospech obžalovanej.Následne odvolací súd preskúmaval výrok o treste, ktorý napadol prokurátor z dôvodu, že pre aplikáciu
zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
S týmto názorom odvolateľa sa odvolací súd nestotožnil, pretože v posudzovanom prípade existujú

okolnosti prípadu, ktoré umožňujú použitie tohto ustanovenia.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno

páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu ustanoveného týmto zákonom.

Skutok, ktorý sa prerokúval v tomto konaní, sa stal v presne nezistenej dobe na konci roka 2006 a bol
dokonaný 17.03.2007, kedy ods. E. R. uzavrela fiktívne manželstvo so svedkom O. S.. Od uvedeného
dátumu uplynula dlhšia doba, cca 9 a 1 roka ku dňu rozhodovania v odvolacom konaní, na uplynutí
ktorej obžalovaná nemala žiadny podiel. Obž. M. K. bolo vznesené obvinenie až dňa 05.12.2014, t. j.

po uplynutí viac ako 7 a 1 roka, pričom po vznesení obvinenia sa obžalovaná úkonov trestného konania
zúčastňovala a nemarila jeho priebeh. Pred spáchaním skutku, ako aj po jeho spáchaní, obžalovaná
viedla riadny život, preto posudzované konanie je potrebné hodnotiť ako ojedinelé vybočenie z rámca
riadneho správania sa, čo našlo svoj odraz v priznaní poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j/ Tr.
zákona. Pri prevahe poľahčujúcich okolnosti a s prihliadnutím na

dlhšiu dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu a ktorá zakladá použitie zmierňovacieho
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona, odvolací súd sa stotožnil so záverom konajúceho súdu, že trest
uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, čo je dva roky, keďže za uvedený zločin
prevádzačstva zákon stanovuje sankciu odňatia slobody na dva roky až osem rokov, by bol neprimerane
prísnym a neadekvátnym s prihliadnutím aj na motív konania obžalovanej a na hodnotenie jej osoby,

ktorá riadne žije a pracuje, čo zakladá vysoký predpoklad nápravy obžalovanej. S poukázaním na tieto
zistenia a z nich plynúce úvahy odvolací súd posúdil odvolanie prokurátora ako nedôvodné.

S poukázaním na vyššie uvedené závery odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého
rozsudku či už v prospech alebo neprospech obžalovanej, a preto odvolania obžalovanej a prokurátora

zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.