Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/27/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200886
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200886.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov

senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: ETRANSA Slovakia,
s.r.o., Prokopa Veľkého 52, Bratislava, IČO: 35 749 857, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KPMG
Legal, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo
1100301/1/132052/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5S/125/2013-148 z 18. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/125/2013-148 z 18.

novembra 2014 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/132052/2013/5094 zo
dňa 28.03.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
9900403/5/1434395/2012/JanS zo dňa 03.07.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 501,58 Eur z titulu trov

právneho zastúpenia a vo výške 70 Eur z titulu súdneho poplatku. Rozhodnutím, ktoré je predmetom
tohto súdneho preskúmavacieho konania, žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
pre vybrané subjekty, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2008 v sume 182.985,12 Eur.

V odôvodnení uviedol, že z písomných dôkazov predložených žalobcom podľa súdu vyplýva existencia
prevádzkarne v Ruskej federácii, na adrese ul. Sčepkina 58, str. 3, 129090 Moskva, táto spĺňa

požiadavky predpokladané ust. 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď súd sa celkom stotožnil s
argumentáciou žalobcu, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný neprihliadali na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH je
výsledkom implementácie tzv. Šiestej smernice a Smernice do slovenského práva a preto v zdaňovacom
období december 2008 neprichádza do úvahy nepriama aplikácia Smernice. Potom teda žalovaný
v danom prípade vychádzal z rozširujúceho výkladu definície prevádzkarne, keď rozšíril definíciu
prevádzkarne o ďalšie pojmové znaky samostatnosti a nezávislosti, čo bolo v neprospech žalobcu

a z toho dôvodu došlo k porušeniu zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku.
Súd mal za to, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne vyhodnotili
existenciu prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii, čo je meritum v danej veci, a z uvedeného
dôvodu je rozhodnutie žalovaného nezákonné. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný apred ním tiež prvostupňový orgán, bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených
žalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu odmietli a dospeli k neprávnym právnym
zisteniam, že žalobca nepreukázal existenciu jeho prevádzkarne v Ruskej federácii. Poukázal na to,

že žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca odo dňa 29.11.2007
participuje 50%-ným podielom na základnom imaní spoločnosti Kargotrans. Z uvedených dôvodov mal
súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP preto zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom mal za to, že skutkový stav veci bol zistený

dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené.

Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu a
žalobu zamietol. Uviedol, že správca dane v daňovej kontrole v úzkej súčinnosti so žalobcom skúmal
skutočný obsah predkladaných dokumentov, ako aj naplnenie dohôd, skutočný obsah poskytovaných
činností deklarovaný v predložených výkazoch za 1. až 4. kvartál 2008, odplatnosť/neodplatnosť

mzdových nákladov, skúmal kde bolo pre potreby zákona o DPH miesto poskytnutia fakturovaného
plnenia a pod., čo správca dane vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach (strana 8-14 a 19-45
žalovaného druhostupňového rozhodnutia) a správca dane na základe zistených skutočností dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal, že služby prenájmu železničných vagónov dodal z deklarovanej
prevádzkarne umiestnenej v Ruskej federácii. To znamená, že činnosti deklarované ako činnosti

vykonané tzv. Zastupiteľstvom nevykonali vlastní zamestnanci žalobcu, ale zamestnanci spoločnosti
Kargotrans, pričom žalobca sa žiadnym spôsobom finančne nepodieľal na mzdových nárokoch
týchto zamestnancov spoločnosti Kargotrans; zmluvy o prenájme so zahraničnými odberateľmi
neboli uzatvorené Zastupiteľstvom v Moskve; faktúry za služby prenájmu železničných vagónov pre
zahraničných odberateľov a ani iné dokumenty vzťahujúce sa k fakturácii nevyhotovilo Zastupiteľstvo

vo svojom mene; platby za prenájom železničných vagónov od zahraničných odberateľov neprijalo
Zastupiteľstvo; činnosti spočívajúce v uskutočnení rokovaní a uzatvárania zmlúv, v kontrole platobnej
disciplíny, zabezpečenia kontroly technického stavu a plánovaných opráv železničných vagónov
deklarovanéakočinnostivykonanéZastupiteľstvomvskutočnostinevykonaloZastupiteľstvoprežalobcu
ani na jeho účet; Zastupiteľstvo zabezpečilo uzatvorenie zmlúv medzi spoločnosťou Kargotrans (ktorej

50% podiel vlastnil žalobca) a jej vlastnými odberateľmi, ako aj vykonanie iných činností súvisiacich so
spoločnosťami, ktoré neboli so žalobcom v zmluvnom nájomnom vzťahu - teda nešlo o odberateľov,
ktorým bol fakturovaný prenájom železničných vagónov v rozhodnom období roku 2008. Žalobca v
priebehu daňovej kontroly nepredložil žiadny doklad podpísaný riaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by ho
zaväzoval voči tretím osobám v záležitostiach prenájmu fakturovaných železničných odberateľov.

Z uvedeného vyplýva, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti žalobcu -
ETRANSA Slovakia s.r.o. v Rusku ako prevádzkarne žalobcu podľa ustanovenia § 4 ods. 7 zákona o
DPH, pretože žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA
Slovakia s.r.o. v Rusku:

- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy, uskutočňovalo
manažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby a vykonávalo konkrétnu ekonomickú
činnosť na území Ruskej federácie v súvislosti s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom
železničných vozňov pre konkrétnych odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré
malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;

- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a
materiálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom železničných vagónov samostatne.

Správca dane pre podporu svojich záverov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka
2008 využil aj údaje z daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2008 podaného

žalobcom a z účtovnej uzávierky, ktorá tvorí prílohu k daňovému priznaniu, v ktorých nie je žiadna
zmienka o zriadení a fungovaní stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie v kontrolovanom období
roku 2008. Rovnako žalobca neuviedol informáciu o existencii stálej prevádzkarne zriadenej v Ruskej
federácii ani v poznámkach k účtovnej uzávierke, pričom zmyslom a účelom účtovníctva je poskytnúť
verný, úplný, preukazný a pravdivý prehľad o majetku a záväzkoch, a informácia o podnikaní v zahraničí

prostredníctvom stálej prevádzkarne je natoľko významná, že v poznámkach k účtovnej uzávierke
má byť uvedená. Tvrdenie, že na území Ruskej federácie nemal žalobca v roku 2008 zriadenú stálu
prevádzkareň podporuje aj skutočnosť, že žalobca zahrnul všetky príjmy z hľadiska dane z príjmov
ako príjmy dosiahnuté na území Slovenskej republiky bez zmienky o príjmoch prislúchajúcich k stálejprevádzkarni zriadenej na území Ruskej federácie. Správca dane u žalobcu vykonal aj kontrolu dane z
príjmov právnickej osoby za rok 2008, počas ktorej nebola žiadna zmienka zo strany žalobcu o vzniku
a fungovaní stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie, prostredníctvom ktorej by v roku 2008 na

území Ruskej federácie podnikal. Tieto zistenia za rozhodné obdobie na dani z príjmov nespochybnil
ani sám žalobca. Žalobca sa teda správal tak, ako keby Zastupiteľstvo ako zložka podnikania žalobcu v
prípade dane z príjmov neexistovala, avšak pre účely dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
roku 2008 už podľa tvrdenia žalobcu na území Ruskej federácie existovala, a to ako stála prevádzkareň
(ktorou malo byť Zastupiteľstvo).

V priebehu daňovej kontroly predložil žalobca doklady vyhotovené pod hlavičkou Zastupiteľstva, doklady
podpísané riaditeľkou Zastupiteľstva a doklady obsahujúce pečiatku Zastupiteľstva, ktoré vzbudzujú
dojem, že žalobca má na území Ruskej federácie zriadenú pobočku, resp. obchodné zastúpenie (ku
kontrole dane z príjmov tieto doklady neboli predložené). Doklady predložené žalobcom (nájomné
zmluvy, faktúry, prehľady o poskytnutých službách prenájmu, akty o odovzdaní a prevzatí železničných

vagónov do užívania, dodatky k nájomným zmluvám), ktoré priamo súviseli s dodanými službami
prenájmu železničných vagónov zahraničným odberateľom boli však podpísané priamo konateľom
žalobcu a nie zástupcom Zastupiteľstva, ktoré deklaroval žalobca ako prevádzkareň na území Ruskej
federácie.

ŽalobcanepredložilžiadnyrelevantnýdokladpodpísanýriaditeľkouZastupiteľstva,ktorýbysavzťahoval
k službám prenájmu železničných vagónov poskytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným
fakturovaným prenájmom železničných vagónov priamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu
súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných vagónov, ktorá by bola podpísaná riaditeľkou
Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k určitým plneniam a povinnostiam. Zároveň

činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace s prijímaním a odosielaním úhrad, činnosti
vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle žalobcu na území Slovenskej republiky. Zmluvy za prenájom
železničných vagónov boli uzatvorené konateľom žalobcu a nie riaditeľkou Zastupiteľstva.

Skutočnosť, že žalobca príslušným správnym orgánom v Ruskej federácii neoznámil zriadenie

prevádzkarne a že prevádzkareň nebola na území Ruskej federácie zaregistrovaná, taktiež spochybňuje
existenciu reálnej prevádzkarne v Ruskej federácii spĺňajúcej podmienky prevádzkarne v zmysle zákona
o DPH.

V kontexte týchto skutočností sa javí tvrdenie žalobcu o tom, že na území Ruskej federácie v roku 2008

mal zriadenú stálu prevádzkareň, ktorá vykonávala ekonomickú činnosť a doklady, ktorými žalobca pri
kontroledanezpridanejhodnotypreukazovaltietotvrdenia,súzostranyžalobcuúčelovéscieľomzískať
transakciami vyplývajúcimi z týchto dokladov priradenými k neexistujúcej stálej prevádzkarni daňovú
výhodu.

Problematiku určenia miesta dodania služieb poskytovaných prevádzkarňou na účely dane z pridanej
hodnoty vykladá vo svojich rozhodnutiach Súdny dvor ES, preto pri posúdení miesta dodania služieb
prenájmu železničných vagónov a postavenia prevádzkarne žalobcu na účely dane z pridanej hodnoty,
správca dane vychádzal aj zo záverov príslušných rozhodnutí Súdneho dvora ES (strana 16, 17
žalovaného rozhodnutia).

V zmysle rozsudkov Súdneho dvora ES, na to aby sa prevádzkareň mohla považovať za miesto
poskytnutia služby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu
(dostatočný stupeň trvalosti), ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná
poskytovať predmetné služby samostatne, t. j. schopnosť, možnosť z uvedeného miesta uzatvárať

a vyhotovovať zmluvy, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby,
vykonávať konkrétnu ekonomickú činnosť, atď. Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa
dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí;
takáto činnosť, ktorú vykonáva daňový subjekt na území iného štátu nespĺňa znaky ekonomickej činnosti
stálej prevádzkarne v súlade s § 4 ods. 7 zákona o DPH.

Výklad šiestej Smernice Rady 77/388/EHS a Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, poskytovaný prostredníctvom rozsudkov Súdneho dvora
ES je považovaný právom členských štátov Európskej únie za všeobecne záväzný, pretože predmetnývýklad tvorí neoddeliteľnú súčasť právnej normy. Výkladom Súdneho dvora ES sa musí riadiť nielen
súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské
štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra Súdneho dvora ES má preto

povahu prameňa európskeho práva.

V zmysle uvedeného, ak má teda organizačná zložka spĺňať kritéria prevádzkarne na účely z pridanej
hodnoty, je potrebné skúmať faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. musí mať personálne
a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti. To znamená, že pod pojmom

prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania
samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti
na pokračujúcej báze, resp. opakovane) a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením
potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory, v ktorých
poskytuje svoje plnenia) a na strane druhej personálnym vybavením (zamestnanci, ktorí sú stále k
dispozícii na uvedenom mieste), potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti z tohto

miesta.

Príslušné ustanovenia nášho národného zákona o DPH nie sú v rozpore so znením Smernice rady a
teda ani výklad Súdneho dvora v príslušných rozsudkoch nie je v rozpore so znením ustanovení nášho
národného zákona o DPH (§ 4) a je záväzný. Okrem toho všetky uvádzané rozsudky Súdneho dvora EÚ

vzhľadom na ich dávnejšie aj novšie dátumy vydania svedčia o ustálení a nemennosti názoru Súdneho
dvora ES v tejto oblasti. Na základe uvedeného daňové orgány nerozširovali výklad pojmu prevádzkareň
nad rámec zákona o DPH.

V súlade s dostatočne zisteným skutkovým stavom daňové orgány podrobne vyhodnotili a odôvodnili,

že neboli splnené podmienky pre posúdenie tzv. Zastupiteľstva spoločnosti žalobcu ETRANSA Slovakia
s.r.o. v Ruskej federácii, deklarovaného žalobcom ako jeho prevádzkareň na účely dane z pridanej
hodnoty v Ruskej federácii (a nebolo ani preukázané poskytnutie fakturovaných plnení z tohto
deklarovaného miesta v Ruskej federácii), preto pre potreby zákona o DPH v tomto prípade miesto
dodania fakturovaného prenájmu železničných vagónov zahraničným odberateľom malo byť v zmysle

§ 15 ods. 1 zákona o DPH určené ako miesto, kde mal žalobca ako dodávateľ služby svoje sídlo -
teda tuzemsko (bez ohľadu na to, kde sa prenajímané železničné vozne nachádzali). Žalobca preto
bol povinný vyhotoviť predmetné faktúry za dodanie prenájmu železničných vagónov pre zahraničných
odberateľov s tuzemskou daňou z pridanej hodnoty v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH
(§ 69 ods. 1; § 19 ods. 3; § 22 ods. 1).

Preto žalovaný zotrvával na svojom rozhodnutí v celom rozsahu a nesúhlasil so záverom prijatým
Krajským súdom v Bratislave v predmetnom zrušujúcom rozsudku, ktorým sa súd stotožnil s
argumentáciou žalobcu.

Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva
SR bolo vydané v súlade s príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Žalobca sa písomne k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané subjekty, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 182.985,12 Eur.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1
OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo posúdenie, či v priebehu daňového konania
nedošlo k porušeniu zákona a k vadám konania pred daňovými orgánmi, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe

zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení
neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) vydal dodatočný platobný výmer č.
9900403/5/1434395/2012/Jans zo dňa 03.07.2012 podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č.
511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil daňovému subjektu

ETRANSA Slovakia s.r.o. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v
sume 182.985,12 Eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe skutočností zistených v priebehu výkonu daňovej
kontroly platiteľ nesplnil kritéria pre posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako

prevádzkarne na účely dane z priznanej hodnoty. Poukázal na to, že v zmysle vyššie uvedených
skutočností je miesto dodania služieb prenájmu železničných vagónov v tomto prípade určené podľa §
15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t.j. miestom
dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo - tuzemsko. Platiteľ bol povinný vyhotoviť
faktúry za dodanie služby prenájmu železničných zákonov pre zahraničných odberateľov podľa tabuľky

s daňou z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnutým
rozhodnutím č. 1100301/1/132052/2013/5094 zo dňa 28.03.2013 ako vecne správne prvostupňové
rozhodnutie potvrdilo, plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s

dôvodmi v ňom uvedenými.

Krajský súd sa s uvedeným posúdením veci žalovaného nestotožnil, jeho rozhodnutie zrušil podľa §
250j ods. 2 písm. a) OSP (nesprávne právne posúdenie veci) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a pred ním tiež prvostupňový orgán, bez preukázania

nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech
žalobcu odmietli a dospeli k nesprávnym právnym zisteniam, že žalobca nepreukázal existenciou jeho
prevádzkarne v Ruskej federácii. Poukázal na to, že žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal
so skutočnosťou, že žalobca odo dňa 29.11.2007 participuje 50%-ným podielom na základnom imaní
spoločnosti Kargotrans.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a

dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je
vyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto

zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia
dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

Podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto
podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
Ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem
a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a
poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,

duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku
a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v
rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje
sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo,
miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde
sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.

S poukazom na citované ustanovenia zákona najvyšší súd s uvedeným názorom krajského súdu
nesúhlasí.Daňovéorgányvdanejvecipostupovalivsúladesozákonomkeďspoukazomnaust.§4ods.
7 zákona o DPH dospeli k záveru, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti
žalobcu v Rusku ako prevádzkarne, keď aj podľa najvyššieho súdu žalobca hodnoverným spôsobom
nepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Rusku:

- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy, uskutočňovalo
manažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby a vykonávalo konkrétnu ekonomickú
činnosť na území Ruskej federácie v súvislosti s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom
železničných vozňov pre konkrétnych odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré
malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;

- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a
materiálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom železničných vagónov samostatne.

Najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu (rozsudky 2S/123/2013 a 2S/124/2013, oba zo dňa
13.07.2015; rozsudky 6S/121/2013, 6S/123/2013, 6S/122/2013, všetky zo dňa 11.06.2015) poukazuje

na to, že problematika prevádzkarne na účely DPH (v súvislosti s miestom zdaňovania) bola riešená
viacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95, C-390/96, C-73/06). Pri výklade pojmu
prevádzkareň, žalovaný aj podľa názoru najvyššieho súdu dôsledne vychádzal z európskej úniovej
regulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená vyššie uvedenými smernicami a judikatúrou
Súdneho dvora. Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, ktoré

vychádza z cieľov predmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s ich
zamýšľaným účelom.

Zákon o DPH stanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom na území SR
spĺňať kritéria prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné

na výkon ekonomickej činnosti. Najvyšší súd sa taktiež stotožňuje so závermi žalovaného, že v zmysle
právne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania
samostatnejanezávislejekonomickejčinnosti,zktorejsadosahujepríjemaktorádisponujemateriálnym
vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory,v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením (pracovníkmi, ktorí
sú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá z miesta svojho zriadenia
dojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať

platby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje.
Pre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH nepostačuje, ak takáto organizačná
štruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.

Podľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky
v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo
EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri

rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora
EÚ.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomoci vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie

jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. 1-6057, bod 111), bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Použitie priameho
účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio
vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. 1-5197, bod 40).

Je nepochybné, že zákon o DPH v znení platnom a účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho
obdobia (2008) a jeho ustanovenie § 4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie smernice Rady 77/388/
EHS a smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Žalobca sa preto nemýlil, keď tvrdí,
že požiadavky uvedených smerníc boli v relevantnom čase implementované do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Z toho však aj podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri aplikácii pojmu
prevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby bolo možné riadiť sa len doslovným znením
§ 4 ods. 7 zákona o DPH a nehľadieť na kontext jednotného systému DPH stanoveného právom EÚ.
Práve naopak vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi smerníc, ktorých
obsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň vyplývajúcich

zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Argumentáciou žalobcu, ktorou sa dovolával gramatického
výkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom smernice
neprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, považoval aj najvyšší súd za nesprávnu, nakoľko
sa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ. Pokiaľ
teda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta podnikania, ktoré

má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7 zákona o DPH),
hodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii,
postupovali aj podľa názoru najvyššieho súdu v súlade so zákonom.

Z uvedených záverov vyplýva, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú

zo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a
nezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do
právnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe
Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení
zamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali

riadiacej právomoci žalobcu a využívali‚ materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.

Aktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno však podľa názoru
Najvyššieho súdu SR považovať za dodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko
vo vzťahu k tretím osobám išlo o podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ

služby benefitoval na území Ruskej federácie žalobca. Na to nič nemení skutočnosť, že žalobca
bol spoluvlastníkom spoločnosti Kargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v
oblasti prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti
Kargotrans.Najvyšší súd SR poukazuje aj na to, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju
organizačnú zložku, nakoľko táto nefunguje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných
dokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov

právnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov, príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu
železničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných
prevádzkarňou v Rusku. Naviac žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetné obchody
zdaňovalvRuskutamojšímekvivalentomDPH.Taktiežnepreukázalaanitonetvrdil,žebyprevádzkareň
so sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom.

Najvyšší súd SR poukazuje tiež na to, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad podpísaný
riaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by sa vzťahoval k službám prenájmu železničných vagónov
poskytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným fakturovaným prenájmom železničných vagónov
priamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných
vagónov, ktorá by bola podpísaná riaditeľkou Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k

určitým plneniam a povinnostiam. Zároveň činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace s
prijímaním a odosielaním úhrad, činnosti vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle žalobcu na území
Slovenskej republiky. Zmluvy za prenájom železničných vagónov boli uzatvorené konateľom žalobcu a
nie riaditeľkou Zastupiteľstva.

Napokon súd nezistil, že by žalovaný porušil ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkoch, ako aj
zásad primeranosti a zákonnosti v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie
oodvolaníprotiprvostupňovémuplatobnémuvýmeru.Jezrejmé,ževkonaníoodvolaniachžalobcuproti
dvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 okolnosti prípadu nepochybne umožňovali žalovanému
konštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a požiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na

rozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom upovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v
lehote 60 dní, žalovaný výslovne neoznačil okolnosti prípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne
nepomenoval, možno považovať jeho postup za zodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo
financií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.

Vzhľadom k vyššie uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci neporušili
zákon, keď dostatočne zistili skutkový stav veci a zistený skutkový stav veci správne právne posúdili a
svoje závery aj náležite odôvodnili zo všetkých relevantných hľadísk.

Najvyšší súd v konaní žalovaného nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu
postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu
trov konania nepriznal a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491

ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

V senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.