Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/724/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814222372
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814222372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
LichnerovejaMgr.MartinyTrnavskejvprávnejvecižalobkyneB.protižalovanémuF.s.r.o.,sosídlomW.,
o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, o odklade vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov, o odvolaní
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa23.marca2015,č.k.8C/191/2014-74,takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR
08666/14 zo dňa 29.10.2014 a rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 13624/14 zo dňa
11.11.2014. Zároveň odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.,Karloveskérameno8,84104Bratislava,sp.zn.SR08666/14
zo dňa 29.10.2014 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno
8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 13624/14 zo dňa 11.11.2014 až do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal
zo zistenia, že dňa 19.07.2012 uzavreli účastníci zmluvu o úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni

úver 800 eur pri výške RPMN 261,44 %, dlžník sa zaväzuje úver vrátiť zvýšený o poplatok
700 eur, t. j. celkom mal splatiť 1.500 eur v 12 mesačných splátkach po 125 eur, počnúc dňom
22.08.2012 na účet veriteľa. V uvedený deň bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva k predmetnej zmluve
o úvere. Dňa 11.01.2013 uzavreli účastníci zmluvu o úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni úver
350 eur, dlžník sa zaväzuje úver vrátiť zvýšený o poplatok 322 eur, t. j. celkom mal splatiť 672 eur
v 1 mesačnej splátke 672 eur, pričom ročný úrok je 39,15 %, čo predstavuje vo výške 137 eur a
administratívne náklady vo výške 184 eur. Dlžník sa zaväzuje úver vrátiť do 22.12.2013, pričom výška

RPMN je 92 %, výška priemernej RPMN je 40,60 %. V uvedený deň bola uzavretá aj rozhodcovská
zmluva k predmetnej zmluve o úvere. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 08666/14
zo dňa 29.10.2014 vyplýva, že rozhodcovský súd na základe návrhu na začatie konania žalobcu F.
doručenému 07.10.2014 zaviazal žalobkyňu k zaplateniu 800 eur s poplatok vo výške 476 eur, úrokom
32 % od 20.07.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.276
eur od 28.11.2012 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 312 eur, trovy mediačného konania

249,79 eur, poplatok za upomienky 20 eur, trovy rozhodcovského konania 433,19 eur, a to v mesačných
splátkach po 180 eur. Rozsudok bol doručený žalobkyni do vlastných rúk dňa 21.11.2014. Z
obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd odvíjal svoju právomoc odrozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 19.07.2012 s tým, že jeho právomoc je daná a
súd je príslušný na prejednanie a rozhodovanie vo veci. Poukázal na príslušné ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom úverový vzťah posúdil ako absolútny obchod, teda

zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR
13624/14 zo dňa 11.11.2014 vyplýva, že rozhodcovský súd na základe návrhu na začatie konania
žalobcu F.., doručenému 17.10.2014, zaviazal žalobkyňu k zaplateniu 350 eur s poplatok vo výške
184,97 eur, úrokom 39,15 % od 12.1.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy
350 eur od 23.12.2013 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 312 eur, trovy mediačného konania 201,97 eur,

trovy rozhodcovského konania 312,96 eur, a to v mesačných splátkach po 120 eur. Rozsudok bol
doručený žalobkyni do vlastných rúk dňa 20.11.2014. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
rozhodcovský súd odvíjal svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 11.1.2013 s tým, že
jeho právomoc je daná a súd je príslušný na prejednanie a rozhodovanie vo veci. Poukázal
na príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom
úverovývzťahposúdilakoabsolútnyobchod,tedazmluvuoúverepodľaObchodnéhozákonníka.Súdsa

zaoberal v prvom rade otázkou včasnosti podania návrhu žalobkyňou. V zmysle ustanovenia § 41 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní možno podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi, ktorý žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku podáva. Súd mal preukázané, že žalobkyňa prevzala rozhodcovský
rozsudok, sp. zn. SR 08666/14 R dňa 21.11.2014 a rozsudok, sp. zn. SR 13624/14 dňa 20.11.2014,

návrh na zrušenie oboch rozhodcovských rozsudkov bol podaný na tamojší súd dňa 22.12.2014 , teda
bol podaný v zákonnej 30-dňovej lehote. V tejto súvislosti súd udáva, že v zmysle § 73 ods. 2 zákona
č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa na plynutie lehôt na podanie žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku použije právna úprava platná do 31.12.2014, teda vyššie citované
ustanovenie zákona.Ďalejkonštatoval,ževpredmetnejvecijenepochybné,žežalobkynibolposkytnutý

úver ako spotrebiteľovi, pretože úver potrebovala na súkromné účely v čase, keď nemali s manželom
dostatok peňazí na pokrytie bežných výdavkov. Je preukázané a žalovaným ani nespochybnené, že
žalobkyni nebol úver ponúkaný a ani poskytovaný na účel zamestnania, povolania alebo podnikania.
Žalovaný v konaní tvrdil, že účastníci uzavreli nepomenovaný typ zmluvy podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka. Toto jeho tvrdenie je v rozpore s jeho návrhom na začatie rozhodcovského

konania, kde v oboch veciach tvrdil, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení
Obchodného zákonníka, ďalej v rozpore s odôvodnením napadnutých rozhodcovských rozsudkov, v
ktorých rozhodcovský súd pripúšťa, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu zmluvy a
výsluchu žalobkyne vyplýva, že v deň podpisovania zmluvy dňa 29.07.2012 poskytol reálne žalovaný
žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 800 eur, podľa zmluvy z 11.01.2013 jej poskytol reálne sumu

350 eur. Podľa názoru súdu išlo v skutočnosti o zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka,
ktorá vzniká momentom reálneho odovzdania finančných prostriedkov. Zo zmluvy o úvere nevyplýva
vyjadrenýzáväzokveriteľaposkytnúťdlžníkoviúver,takakopredpokladá§497Obchodného zákonníka.
Avšak bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického
chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel

k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na
povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na
vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Žalobkyňa
má nepochybne postavenie spotrebiteľa, pričom tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nie je spotrebiteľom,
nie je ničím ani odôvodnené a ani preukázané. Preskúmaním rozhodcovskej zmluvy, konkrétne článku

II., vzhliadol súd v zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli ďalej uvedené dôvody.
V článku II rozhodcovskej zmluvy v oboch veciach uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku,
na základe ktorej „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX.
zo dňa XX.XX. XXXX a č. XXXXXXXXX N. dňa XX.XX.XXXX vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú

zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do

15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca
ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákonč. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku
zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto

skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu“. V danom prípade,
a to vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa si podľa žalovaného neplnila riadne svoje povinnosti

vyplývajúce z vyššie uvedených zmlúv, uplatnil si žalovaný svoje nároky v rozhodcovskom konaní v
zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v oboch veciach podľa článku II rozhodcovskej zmluvy, kde
rozhodca bez vypočutia žalobkyne vydal rozhodcovské rozsudky. Možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu dlžníkom je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia
prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu žalovaný ako veriteľ. V
prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako

spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal
možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní veriteľom,
stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú
žalovaným do rozhodcovskej zmluvy formou rozväzovacej podmienky, súd posúdil ako nekalú povahu
dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba

rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu žalobkyne si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako
k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí
v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto

prípade veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a
rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má
o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje),
vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou

mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade
táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo
v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie
sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Žalovaný ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane

zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor
riešil pred všeobecným súdom. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v
porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol

vplývať na ich obsah (rozsudok z 27.06.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až
C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s
I-10421, bod 25). Podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok
možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na
príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z

účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní
platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej
prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.11.2002, Cofidis
(C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa
rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu

nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva,
alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere
je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá,

pretoženebolaindividuálnedohodnutáajejzmyslomjedomôcťsajejprostredníctvom predvýlučne
v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia,
kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia
sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanierozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa
voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného

nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek
dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky

sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so
zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad

vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom (ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na
rozhodcovský súd veriteľom, dlžník stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom
súde) sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu.
Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu
iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM

Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá
v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená
bez osobitného vyjednávania, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá
v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu

ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu
smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná
ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a
9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu
absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva, nemôže byť potom základom

právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na
ktorom základe následne vydal oba predmetné rozhodcovské rozsudky, nemožno takéto rozhodnutia
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Súd ďalej poukazuje i
na vyjadrenie žalobkyne, ktorá uviedla, že vôbec nebola poučená o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú
zmluvu, nechápe významu a následkom rozhodcovskej zmluvy, preto tvrdenie žalovaného, že nemala

k obsahu rozhodcovskej zmluvy žiadne výhrady, znie až absurdne. Rovnako nemožno uveriť tvrdeniu
žalovaného, že žalobkyňa mala na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní alebo nie, vzhľadom
na jej tvrdenie, že k jednaniu medzi účastníkmi zmluvy o tom, ktorý súd bude v prípade sporu vec riešiť,
ani vôbec nedošlo. Pre úplnosť súd udáva, že žalobkyňa v návrhu správne a vecne poukazuje
aj na rozhodovaciu prax súdov, a to uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo

1/2012 z 21.03.2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 61/2012,
ako i rozhodnutie, sp. zn. IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011. Žalobkyňa však uplatnila ako dôvod
napodaniežalobyajnámietku,žeprirozhodovaníboliporušenévšeobecnezáväznéprávnepredpisyna
ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že súd zrušil oba rozhodcovské rozsudky z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy a nepriznal teda rozhodcovskému rozsudku účinky platného rozhodnutia, nie je

potrebné zaoberať sa vecnou stránkou napadnutého rozsudku. Pre úplnosť však súd udáva, že pri
rozhodovaníožalobe žalovaného boliporušenéprávažalobkyneakospotrebiteľazviacerýchdôvodov.
Predovšetkým súd udáva, že zmluva o úvere, ktorá je zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, neobsahuje zákonné náležitosti zmluvy
podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a iné, v dôsledku čoho sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona úver považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Už samotný údaj v zmluve zo dňa 19.07.2012 o RPMN
261,44 % svedčí o úmysle žalobkyne neprimerane navyšovať celkové náklady spojené s poskytnutím
spotrebiteľského úveru. Navýšenie úveru 800 eur s lehotou splatnosti 12 mesiacov o 700 eur nemôže
požívať právnu ochranu, pretože že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa
žalovanému pritom uhradila určitú sumu, ktorú žalovaný ani nezapočítal na istinu. Rovnako v zmluve

zo dňa 11.01.2013 je uvedená doba splatnosti jednou splátkou, avšak i na takúto zmluvu sa vzťahujú
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva neobsahuje správny údaj o RPMN, ročnom úroku, údaje
o počte splátok, splatnosti jednotlivých splátok a podobne, preto sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Navýšenie úveru 350 eur o ďalších 322 eur, pri splatnosti úveru ani nie jeden rok, nemôžepožívať právnu ochranu, pretože ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na
uvedené súd oba rozhodcovské rozsudky zrušil s poukazom na dôvody uvádzané v § 40 ods. 1 písm.
c) a písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako i s poukazom na

dôvody uvádzané v § 45 ods. 1 písm. e), i), j) zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. Pre úplnosť súd dodal, že od 01.01.2015 je v účinnosti zákon č.
335/2004 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý v prechodných ustanoveniach
§ 73 ods. 1, 2, 3 uvádza: „Ak nie je ďalej ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je

spotrebiteľský spor začatý pred 01.01.2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom
konaní začatom pred 01.01.2015, zostávajú zachované. Na trvanie a plynutie lehoty na podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá začala plynúť pred 01.01.2015, sa použijú predpisy účinné
do 31.12.2014; ustanovenie § 46 ods. 3 tým nie je dotknuté. Rozhodcovská zmluva, uzavretá pred
01.01.2015, sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia“. Predmetné súdne konanie začalo
22.12.2014, pričom platí v zmysle prechodných ustanovení, že zákon sa vzťahuje i na rozhodcovské

konanie, ktorých predmetom je spor začatý pred 01.01.2015. Rozhodcovské konanie bolo v predmetnej
veci ukončené vydaním rozhodcovského rozsudku pred 01.01.2015, preto súd posudzoval konanie,
ako i rozhodcovskú zmluvu v čase konania a uzavretia zmluvy. Okrem toho v zmysle § 45 ods.
1 písm. e) , i), j) citovaného zákona, dôvodom na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku
boli i zákonné dôvody uvádzané v tomto novom ustanovení, ktoré sú obsahovo totožné s dôvodmi

na zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak ako súd cituje vyššie. Súd však zastáva právny názor,
že prechodné ustanovenie § 73 ods. 1 veta prvá citovaného zákona sa predovšetkým vzťahuje na
samotné rozhodcovské konanie, t. j. konanie pred rozhodcovským súdom. Žalobkyňa zároveň žiadala
o odklad vykonateľnosti oboch rozhodcovských rozsudkov. S poukazom na § 40 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého, ak podá účastník rozhodcovského

konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý
rozhoduje ožalobe,môženanávrhúčastníkakonania vykonateľnosťrozhodcovskéhorozsudkuodložiť.
Vzhľadom k tomu, že súd zrušil oba rozhodcovské rozsudky z dôvodov uvedených vyššie, súd rozhodol
o povolení odkladu vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov, pretože žalovaný naďalej považuje
rozhodcovský rozsudok za právoplatný a vykonateľný, môže na jeho základe až do právoplatného

rozhodnutia v tejto veci uplatňovať práva, čím by bolo právo žalobkyne vážne ohrozené, preto súd
návrhu aj v tejto časti vyhovel. Žalobkyňa pritom žalovanému už úvery aj čiastočne zaplatila, a i napriek
tomu žalobca je pripravený vymáhať od nej ďalšie príslušenstvo, ktoré plnenia sú nezákonne priznané
v zrušujúcom rozhodcovskom rozsudku. Súd rozhodol z dôvodu právnej istoty na
strane žalobkyne o odklade vykonateľnosti aj napriek novej právnej úprave uvedenej v § 46 ods.

2 zákona č. 335/2014 Z. z. s poukazom na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa skoršej
právnej úpravy. Pokiaľ ide o námietku odporcu o tom, že súd mal rozhodnúť uznesením o jeho námietke
miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Prievidzi, pretože nepovažuje žalobkyňu za spotrebiteľa, a
tým je daná miestna príslušnosť súdu podľa § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p., teda súdu, v obvode
ktorého sa nachádza miesto rozhodcovského konania, súd uvádza, že o procesnej námietke účastníka

konania ohľadom miestnej nepríslušnosti súd nerozhoduje. V zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. súd skúma
miestnu príslušnosť iba podľa § 88 O.s.p. a ďalej za podmienok stanovených zákonom aj podľa §
84 až § 87 O.s.p. V zmysle § 105 ods. 2 v prípade, ak zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne
postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia, alebo ju za podmienok uvedených v 11 ods. 3 predloží
Najvyšší súd Slovenskej republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Podľa názoru súdu,

vychádzajúc z uvedených ustanovení, súd nemá povinnosť rozhodovať o námietke účastníka konania
k miestnej príslušnosti, o to zvlášť, ak ide o výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88 ods. 2 O.s.p.
Pod pojmom „skúma“, podľa názoru súdu nie je možné rozumieť vydať aj rozhodnutie, ako mylne
tvrdí žalovaný. Súd skúmal výlučnú miestnu príslušnosť a uzavrel, že na konanie je príslušný Okresný
súd Prievidza, pretože žalobcom je spotrebiteľ, preto je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého

má bydlisko (posledná veta § 88 ods. 2 O.s.p.). Uvedené preto súd nepovažoval ani ako dôvod na
odročenie pojednávanie, tak ako navrhoval žalovaný, preto súd prejednal a rozhodol vec
v jeho neprítomnosti. V zmysle § 88 ods. 2 v znení od 01.01.2015 „Na konanie vo
veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania. Ak je účastníkom konania spotrebiteľ, je na konanie vo veciach týkajúcich

sa rozhodcovského konania príslušný súd, v ktorého obvode má spotrebiteľ bydlisko. Ak sa miesto
rozhodcovského konania nenachádza na území Slovenskej republiky, na konanie je príslušný súd, v
ktorého obvode má bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania odporca. Ak odporca nemá bydlisko
alebo sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike, na konanie je príslušný súd, v ktoréhoobvode má navrhovateľ bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania.“. Súd konštatuje, že i podľa novej
právnejúpravy,účinnejod01.01.2015,jenakonanievoveciachtýkajúcehosarozhodcovskéhokonania,
ktorých je účastníkom spotrebiteľ, vždy daná výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého má

spotrebiteľ bydlisko a nie v obvode sídla rozhodcovského súdu. O náhrade trov konania súd rozhodol
tak, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňa bola v konaní úspešná a podľa § 142 ods.
1 O.s.p. by jej prináležala náhrada trov konania, tieto však neuplatnila, preto jej súd náhradu trov
nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie . Vytýkal súdu prvej inštancie, že neúplne zistil
skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
tiež, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je nepochybné,
že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi žalobkyňou a ním, je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany

svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Rozhodcovská
zmluva nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní.
Žalobkyňa mala kedykoľvek právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo.
Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvyšovania
okolností, ktoré môžu ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či doložka v čase jej

uzavretia sama osebe umožňuje, alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo
alternatívnymriešenímsporu.Ustanovenie§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníkajetrebavykladať
eurokonformne v zmysle znenia smernice. V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v
zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje.
Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov.

Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva
jednoznačne z ust. § 4 ods. 2 písm. r) zákona č. 258/2001 Z. z., ako aj z § 9 ods. 2 písm. v) zákona č.
129/2010, rovnako aj zo Smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere. Platné a účinné
ustanovenia, týkajúce sa spotrebiteľských úverov, sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv
v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť

pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom
Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 02.03.2011, sp. zn. 12Cmo/13/2010, ako aj viacerými rozsudkami
súdov Českej republiky. Zdôraznil, že medzi ním a žalobkyňou bola uzavretá rozhodcovská
zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Uzavretie zmluvy o
úvere teda nebolo podmienené uzatvorením rozhodcovskej doložky. V prípade rozhodcovskej zmluvy

sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, ktorá v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Mal za to, že v danom prípade
nedošlo k porušeniu ust. § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda k
porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu.
Stály rozhodcovský súd žalobkyni riadne doručil všetky písomnosti - oznámenie o podanom návrhu

na začatie rozhodcovského konania, výzvy na žalobnú odpoveď, výzvu na vyjadrenie sa k návrhu na
začatie rozhodcovského konania. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma, a preto
miesto rozhodcovského konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania
nie je dôležitá. Ďalej uviedol, že podmienky pre odklad vykonateľnosti predmetnej veci splnené neboli.
Jedným z kritérií pri posudzovaní súdu je hľadisko ujmy, ktorá by mohla byť spôsobená neodložením

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ako aj to, že ujma na strane žalobkyne prevyšuje možnú ujmu
na strane žalovaného. Peňažný záväzok, uvedený v rozhodcovskom rozhodnutí, nedosahuje úroveň
závažnosti a súd ani nezdôvodnil existenciu atribútu závažnosti.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súhlasí s rozhodnutím

Okresného súdu Prievidza.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je dôvodné.
5. Odvolací súd sa podrobne zaoberal všetkými rozhodujúcimi otázkami, ktoré boli v odvolaní
žalovaným vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermisúdu prvého stupňa. Na základe toho si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 C.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:

6. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej základnú charakteristiku
spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

7. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto
charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmlúv o úvere zo dňa 19.07.2012 a 11.01.2013 boli bez akýchkoľvek
pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko
boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti

poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobkyni preukázané, že úver poskytol žalobkyni za
účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené je žalobkyni
dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 19.07.2012
a zo dňa 11.01.2013 sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď pred
rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podanie žaloby na všeobecnom súde malo síce

povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej doložke, avšak toto dojednanie neplatilo,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. S prihliadnutím
na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto
začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde má totiž
rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania

nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní.

8. Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového

okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata
uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty
(napr. neprimeraná sankcia pod písm. k) bola upravená až novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou
zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná
zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004).

9. Občiansky zákonník účinný od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4
písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto ustanovenia,
zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni prejednaniu a rozhodnutiu
veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
nakoľko túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie
jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo

dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, účinného od 01.01.2008, len demonštratívne menuje niektoré neprijateľné podmienky, a
teda charakter neprijateľnej podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s
takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti.

10. Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti
(§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zozákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka, ukladajúca
spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom, je pre jej neprijateľnosť
neplatná,vrozhodcovskomkonaníuplatnenýnárokrozhodcovskýmsúdomvôbecnemalbyťprejednaný

a rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak
medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení
neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov)rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom
konaní.

11. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná

vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy ani z iných listinných dôkazov žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred
rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za
uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris
non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne.

Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná

informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným
nepreukázal, že žalobkyni poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní.

12. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva, nemôže byť potom základom právomoci

rozhodcovského súdu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď návrhu žalobkyne na zrušenie
rozhodcovského rozsudku vyhovel. Keďže odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku ustálil, že k zrušeniu rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy, ďalšie námietky žalovaného, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci,
považoval odvolací súd za bezpredmetné.

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vecne správne aj vo výroku o odklade vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku. Je potrebné zdôrazniť, že odklad vykonateľnosti je dočasným a
preventívnym procesným úkonom súdu, ktorým na určitú dobu suspenduje jeden z účinkov súdneho
rozhodnutia. Takto plní významnú ochrannú funkciu a napomáha predchádzaniu možnému vzniku škody

alebo nemajetkovej ujmy. Táto možnosť má podobu aj nemožnosti na vrátenie do pôvodného stavu a s
tým súvisiace procesy reparácie a satisfakcie. Z uvedeného dôvodu rozhodol súd prvého
stupňa správne, ak odložil vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku, a to v snahe predísť
vzniku škôd a nemajetkovej ujmy povinným osobám, ktoré by mohli vzniknúť ako dôsledok
núteného výkonu napadnutého rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je namieste poskytnúť

predbežnú ochranu žalobkyni, nakoľko navrátenie do pôvodného stavu je neisté a v prípade
vedenia exekúcie podľa ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
je navrátenie do pôvodného stavu v exekučnom konaní vylúčené.

14. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni táto náhrada nebola priznaná, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).