Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615204337
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615204337.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Martin Máčaj,
advokát, proti povinnej: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko XXX XX H. XX, o vymoženie 156,25 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany z 05. novembra

2015 č.k. 4Er/669/2015-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Opierajúc sa o ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, a zistil, že tieto sú v rozpore so zákonom. Konštatoval, že zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinným, je spotrebiteľským vzťahom a aplikoval naň ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov,
§ 52 ods. 1, 53 ods. 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 11, § 54 ods. 1, 2, § 3, § 39 Občianskeho zákonníka,
ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná podľa § 39 a § 53 ods. 5 OZ, pretože
nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy nevychádzal iba zo skutočnosti, že
bola koncipovaná na samostatnej listine, ale prihliadal aj na celkový charakter rozhodcovskej zmluvy, t.j.
na okolnosti, za ktorých bola uzavretá (pri uzatvorení zmluvy o úvere, keď hlavným cieľom povinného
bolo získať peniaze) a tiež schopnosti povinného ako priemerného spotrebiteľa pochopiť význam tak

dôležitého dojednania, akým rozhodcovská zmluva je a napokon aj nemožnosť povinného ako slabšej
zmluvnej strany ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy (§ 53 ods. 2 OZ). Zistil tiež, že rozhodcovský
súd priznal oprávnenému aj nároky, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Na
základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor
účastníkovavydaťrozhodcovskýrozsudok,ktorýtaknemôžebyť(atoanisčasti)spôsobilýmexekučným
titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa

mohol v rámci exekúcie domáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že exekučný súd v prejednávanej veci
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že exekučný súd nemôže skúmať samotné

rozhodcovské konanie, keďže samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení
stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovskékonanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí
obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. ÚS 5/2000. Zdôraznil, že postupom súdu a jeho výkladom ust. § 45 zákona o

rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov v intenciách ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní exekučným konaním, čo je v rozpore
s obsahom a účelom tohto zákona. Poukázal na skutočnosť, že s povinnou uzatvoril rozhodcovskú
zmluvu podľa § 3 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného
právneho úkonu, a to na samostatnej listine. Uzavrel, že v zmysle článku 2 odsek 2 zmluvy sa účastníci

zmluvy dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek
sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o
platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, pričom povinnej nebola odňatá možnosť obrátiť sa v
prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd.

Povinná a súdny exekútor sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.

Krajský súd Nitra ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
predložená súdu prvého stupňa dňa 06.05.2015. Spolu s ňou bol predložený i návrh oprávneného,
ktorým sa domáha od povinnej vymoženia sumy 156,25 eura s príslušenstvom a exekučný

titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 05.11.2014 sp.zn. SR 10753/14, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 15.12.2014 a vykonateľnosť dňa 18.12.20114. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č.
401300259, uzatvorená účastníkmi konania dňa 12.10.2012, všeobecné podmienky poskytnutia úveru
a rozhodcovská zmluva, uzatvorená účastníkmi konania dňa 12.10.2012.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie

na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.

Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku).Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.
decembra 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.
decembra 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom.

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom

stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v

ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť už pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný aj

v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe
rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd
musížiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietnuť.Jedinýmobmedzenímexekučného
súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže zaoberať
tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v

spojení s ods. 2 ZRK).

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č.
401300259, uzatvorená účastníkmi konania dňa 12.10.2012. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto

ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v
potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto
i správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho
rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa považujú za konštantné.
Uznesením zo dňa 09.02.2012 sp.zn. 3 Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého

pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v
rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) ZRK),

pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného
zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2012 sp.zn. 2 Cdo 5/2012).Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania
dňa 12.10.2012 uzatvorili rozhodcovskú zmluvu, v ktorej sa podľa článku II. bod 1, 2 rozhodcovskej
zmluvy dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 401300259, uzatvorenej dňa

12.10.2012, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o
vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným

rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník
rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku
podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský
rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského
súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa príslušného právneho predpisu. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o

rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku
vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v
prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského

súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo
zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od
uzatvorenia tejto zmluvy. Odstúpenie od zmluvy musí byť v písomnej forme doručené v uvedenej lehote
druhej zmluvnej strane“. I podľa názoru odvolacieho súdu takto koncipovaná rozhodcovská zmluva
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to

v neprospech spotrebiteľa. Táto nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal
reálnu možnosť ju ovplyvniť. Predmetná rozhodcovská zmluva obsahuje neprijateľné dojednanie v tom,
že vylučuje právo zmluvnej strany podať žalobu na všeobecný súd potom, čo jedna zo zmluvných strán
podá žalobu na Stály rozhodcovský súd. Sú preto namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky
nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite

uvedomiť,pričomzrozhodcovskejzmluvyvôbecnevyplýva,vakomrozsahuaakouosoboubolapovinná
ako spotrebiteľ poučená o následkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Povinná tak nemala reálnu
možnosť obsah rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Je notorietou, že v spotrebiteľských veciach zvlášť
vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu spotrebiteľa ako
slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom,

do akých polôh môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného
vzťahu. Je preto dôvodný záver, že takéto dojednanie i keď formou samostatnej rozhodcovskej zmluvy
v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná, ako už bolo vyššie
uvedené. Výkon práv oprávneného navyše podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy odporuje dobrým
mravom, ako i právnej úprave, týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým
exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia
by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.