Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2015

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/191/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814222372
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kiššová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3814222372.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Evou Kiššovou v právnej veci navrhovateľky: B. X., nar.
XX.X.XXXX, bytom F., P. č. XXX/X, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova
č. 25, IČO 35 807 598, o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, o odklade vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 08666/14 zo dňa 29.10.2014.

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 13624/14 zo dňa 11.11.2014.

O d k l a d á vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 08666/14 zo dňa
29.10.2014 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

O d k l a d á vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 13624/14 zo dňa
11.11.2014 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka návrhom podaným 22.12.2014 navrhla zrušiť rozhodcovské rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 08666/14
zo dňa 29.10.2014 a sp. zn. SR 13624/14 zo dňa 11.11.2014 a zároveň žiadala odklad vykonateľnosti
týchto rozsudkov. Uviedla, že dňa 19.7.2012 uzatvorila s odporcom zmluvu o úvere č. 304602290,
na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 800,- eur za poplatok 700,- eur a dňa 11.1.2013 zmluvu
o úvere č. 304602690, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 350,- eur za poplatok
322,- eur. Keďže úvery riadne neplnila, stali sa úvery splatné a odporca podal dňa 7.10.2014
a 17.10.2014 písomné návrhy na začatie rozhodcovského konania Stálemu rozhodcovskému súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava, aby určil povinnosť zaplatiť sumu úverov spolu
s príslušenstvom a sankciami spojenými s nesplatením úverov. Stály rozhodcovský súd vydal dňa
29.10.2014 rozsudok, ktorý priznal odporcovi právo na zaplatenie 800,- eur s poplatok 476,- eur,
úrokom 32 % ročne od 20.7.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8% ročne, zmluvnou pokutou
312,- eur, trovami mediačného konania 249,79 eur, poplatok za upomienky a trovami rozhodcovského
konania, a dňa 11.11.2014 vydal rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 13624/14, ktorým priznal odporcovi
právo na sumu 350,- eur, poplatok 184,97 eur, úrokom 39,15% ročne, úrokom z omeškania 8%

ročne, zmluvnou pokutou 312,- eur, trovami mediačného konania 301,97 eur a trovami rozhodcovského
konania 312,96 eur. Navrhovateľka tvrdí, že rozhodcovská doložka je neplatná ako neprijateľná zmluvná
podmienka v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, navrhovateľka nemala možnosť sa
oboznámiť s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, a preto je v zmysle
§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní neplatná. Dôvodom na zrušenie
rozhodcovské rozsudku je i to, že rozhodcovský súd porušil všeobecne záväzné predpisy na ochranu
práv spotrebiteľa. Predmetné zmluvy o úvere sú bezpochyby zmluvami o spotrebiteľských úveroch,
pričom predmetná rozhodcovská zmluva nebola spotrebiteľom osobitne, individuálne vyjednaná, pretože
ide o vopred pripravený celok a akceptácia tejto zmluvy tvorila podmienku poskytnutia úveru. Obe
zmluvy pritom neobsahujú údaj o RPMN v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch,
preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Jednotlivé články Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru sú v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatné podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.
Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu predovšetkým namietal, že súd v predmetnom konaní sa
nemôže zaoberať vecou z hmotnoprávnej stránky, pretože vzhľadom na právnu úpravu je to vylúčené.
Účelom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je preskúmanie toho, či boli splnené základné
podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom a či bola dodržaná zákonnosť. Pri uzatváraní
predmetnej úverovej zmluvy účastníci uzavreli nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu a nie rozhodcovskú
doložku, ako sa mylne domnieva žalobca. Rozhodcovskú zmluvu navrhovateľka riadne podpísala, bola
uzavretá platne, pričom ide o samostatnú rozhodcovskú zmluvu. V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa
účastníci dohodli riešiť všetky spory buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. alebo pred príslušným všeobecným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde. Keďže účastníci uzavreli nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, neprichádza do úvahy
aplikácia § 53 ods. 4 psím. r/ Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie je objektívne,
nestranné a spravodlivé ako konanie na všeobecnom súde, a keďže je vedené písomnou formou,
vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska navrhovateľky nemá žiadny relevantný význam.
Nedôvodná je i námietka o netransparentnosti pravidiel rozhodcovského súdu, pretože vnútorné
predpisy súdu sú riadne zverejnené a sú v súlade s platnou legislatívnou SR. Ďalej sa odporca
vyjadroval k navrhovanému odkladu vykonateľnosti a namietal miestnu nepríslušnosť OS Prievidza.
Návrh vo veci samej žiadal zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, listinnými dôkazmi, a to zmluvou o úvere č.
304602290 zo dňa 19.7.2012, rozhodcovskom zmluvou k zmluve o úvere č. 304602290 z 19.7.2012,
prílohou k zmluve o úvere, zmluvou o úvere č. 304602690 zo dňa 11.1.2013, rozhodcovskou zmluvou
k zmluve o úvere č. 304602690 z 11.1.2013, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
08666/14 zo dňa 29.10.2014, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 13624/14 zo dňa
11.11.2014, písomným vyjadrením odporcu z 19.2.2013, ftc. časti spisu Stáleho rozhodcovského súdu
č.k. SR 08666/14, SR 13624/14, na základe čoho zistil tento skutkový stav:
Dňa 19.7.2012 uzavreli účastníci zmluvu o úvere, ktorou odporca poskytol navrhovateľke úver 800,-
eur pri výške RPMN 261,44%, dlžník sa zaväzuje úver vrátiť zvýšený o poplatok 700,- eur, t.j.
celkom mal splatiť 1500,- eur v 12 mesačných splátkach po 125,- eur počnúc dňom 22.8.2012 na
účet veriteľa. V uvedený deň bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva k predmetne zmluve o úvere.

Dňa 11.1.2013 uzavreli účastníci zmluvu o úvere, ktorou odporca poskytol navrhovateľke úver 350,-
eur , dlžník sa zaväzuje úver vrátiť zvýšený o poplatok 322,- eur, t.j. celkom mal splatiť 672,- eur
v 1 mesačnej splátke 672,- eur, pričom ročný úrok je 39,15%, čo predstavuje vo výške 137,- eur a
administratívne náklady vo výške 184,- eur. Dlžník sa zaväzuje úver vrátiť do 22.12.2013, pričom výška
RPMN je 92%, výška priemernej RPMN je 40,60%. V uvedený deň bola uzavretá aj rozhodcovská
zmluva k predmetnej zmluve o úvere.

Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 08666/14 zo dňa 29.10.2014 vyplýva, že
rozhodcovský súd na základe návrhu na začatie konania žalobcu Pohotovosť s.r.o. doručenému
7.10.2014 zaviazal navrhovateľku k zaplateniu 800,- eur s poplatok vo výške 476,- eur, úrokom 32%
od 20.7.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 1276,- eur od 28.11.2012 do
zaplatenia, zmluvnú pokutu 312,- eur, trovy mediačného konania 249,79 eur, poplatok za upomienky
20,- eur, trovy rozhodcovského konania 433,19 eur, a to v mesačných splátkach po 180,- eur. Rozsudok
bol doručený navrhovateľke do vlastných rúk dňa 21.11.2014. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že rozhodcovský súd odvíjal svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 19.7.2012 s

tým, že jeho právomoc je daná a súd je príslušný na prejednanie a rozhodovanie vo veci. Poukázal
na príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom úverový vzťah
posúdil ako absolútny obchod, teda zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka.

Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 13624/14 zo dňa 11.11.2014 vyplýva, že
rozhodcovský súd na základe návrhu na začatie konania žalobcu Pohotovosť s.r.o. doručenému
17.10.2014 zaviazal navrhovateľku k zaplateniu 350,- eur s poplatok vo výške 184,97 eur, úrokom
39,15% od 12.1.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 350,- eur od 23.12.2013
do zaplatenia, zmluvnú pokutu 312,- eur, trovy mediačného konania 201,97 eur, trovy rozhodcovského
konania 312,96 eur, a to v mesačných splátkach po 120,- eur. Rozsudok bol doručený navrhovateľke do
vlastných rúk dňa 20.11.2014. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd odvíjal
svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 11.1.2013 s tým, že jeho právomoc je daná
a súd je príslušný na prejednanie a rozhodovanie vo veci. Poukázal na príslušné ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom úverový vzťah posúdil ako absolútny obchod, teda
zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka.

Z výsluchu navrhovateľky súd zistil, že navrhovateľka predmetné zmluvy o úvere uzavrela, úver na sumu
800,- eur mala splácať po 125,- eur a druhý na sumu 350,- eur splácala po 50,- eur. Peniaze potrebovala
pre bežnú potrebu. Manžel má 87 rokov, stará sa o neho, splácajú za lieky, obidvaja majú strojčeky na
srdce, obaja sú ZŤP. Poberá dôchodok vo výške 358,50 eur a manžel 400,50 eur, pričom pracoval
do 80 rokov. Žijú v Prievidzi, za byt platia po 224,- eur, peniaze potrebovali kvôli splácaniu hrncov,
ktoré nevýhodne objednal manžel a nevychádzalo im to. Okrem toho finančne podporujú aj deti svojho
syna. O pôžičku žiadala v pobočke spoločnosti odporcu v Prievidzi, pôžičky jej boli neustále ponúkané.
Nevie sa vyjadriť koľko dlhuje z každej pôžičky. Nebolo jej však vôbec vysvetlené, čo podpisuje, čo je to
rozhodcovská zmluva, aké má účinky, nevedela, že ju podpisuje. Keď aj následne bola za zástupkyňou
spoločnosti a žiadala o vysvetlenie, povedala jej, aby si to nevšímala. Potom žiadala o pomoc Prvú
oddlžovaciu s.r.o., ktorá jej pomohla spísať aj predmetnú žalobu. Z písomnej prípravy na pojednávanie,
ktorú predložila navrhovateľka na pojednávaní vyplýva, že zmluvy uzatvárala ako spotrebiteľ ako fyzická
osoba, rozhodcovská doložka je neplatná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nemala možnosť
sa oboznámiť s podmienkami rozhodcovského konania, určenie právomoci rozhodcovského súdu je
neurčité, neobsahuje špecifikáciu sporov, rozhodcovská zmluva nebola osobitne vyjednaná, v úverovej
zmluve sú práva a povinnosti v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení v čase uzavretia
rozhodcovskej zmluvy , rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovská
zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovská
zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c/ j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení
účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera
platnosť rozhodcovskej zmluvy; pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy
na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku
účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd sa zaoberal v prvom rade otázkou včasnosti podania návrhu navrhovateľkou. V zmysle citovaného
ustanovenia § 41 ods. 1, možno podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 30
dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi, ktorý žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podáva. Súd mal preukázané, že navrhovateľka prevzala rozhodcovský rozsudok sp. zn.
SR 08666/14 R dňa 21.11.2014 a rozsudok sp. zn. SR 13624/14 dňa 20.11.2014, návrh na zrušenie
oboch rozhodcovských rozsudkov bol podaný na tunajší súd dňa 22.12.2014 , teda bol podaný
v zákonnej 30 dňovej lehote. V tejto súvislosti súd udáva, že v zmysle § 73 ods. 2 zákona č.
335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa na plynutie lehôt na podanie žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku použije právna úprava platná do 31.12.2014, teda vyššie citované
ustanovenie zákona.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na
účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.

V predmetnej veci je nepochybné, že navrhovateľke bol poskytnutý úver ako spotrebiteľovi, pretože úver
potrebovala na súkromné účely v čase, keď nemali s manželom dostatok peňazí na pokrytie bežných
výdavkov. Je preukázané a odporcom ani nespochybnené, že navrhovateľke nebol úver ponúkaný a ani
poskytovaný na účel zamestnania, povolania alebo podnikania. Odporca v konaní tvrdil, že účastníci
uzavreli nepomenovaný typ zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Toto jeho tvrdenie
je v rozpore s jeho návrhom na začatie rozhodcovského konania, kde v oboch veciach tvrdil, že
účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka, ďalej v
rozpore s odôvodnením napadnutých rozhodcovských rozsudkov, v ktorých rozhodcovský súd pripúšťa,
že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu zmluvy a výsluchu navrhovateľky vyplýva, že v deň
podpisovania zmluvy dňa 29.7.2012 poskytol reálne odporca navrhovateľke peňažné prostriedky vo
výške 800,- eur, podľa zmluvy z 11.1.2013 jej poskytol reálne sumu 350,- eur. Podľa názoru súdu
išlo v skutočnosti o zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vzniká momentom
reálneho odovzdania finančných prostriedkov. Zo zmluvy o úvere nevyplýva vyjadrený záväzok veriteľa
poskytnúť dlžníkovi úver tak ako predpokladá § 497 Obchodného zákonníka. Avšak bez ohľadu
na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať
výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom a
dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Navrhovateľka má nepochybne
postavenie spotrebiteľa, pričom tvrdenie odporcu, že navrhovateľka nie je spotrebiteľom nie je ničím
ani odôvodnené a ani preukázané.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
na účely tejto smernice „nekalé podmienky" znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 - 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci
zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods. 3)
za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane.

Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica
Rady č. 93/13/EHS z 5. Apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný
vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu
je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora
z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E.
S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje,
že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc
zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či
je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným
zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred
a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení
zmluvy.

Preskúmaním rozhodcovskej zmluvy, konkrétne článku II, vzhliadol súd v zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku k čomu ho viedli ďalej uvedené dôvody.

V článku II rozhodcovskej zmluvy v oboch veciach uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku, na
základe ktorej „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 304603390 zo dňa 19.7. 2012 a
č. 304602690 zo dňa 11.1. 2013 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory,
ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z
takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred
Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a
to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom
účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského

rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku;
rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych
vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu“.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľka si podľa odporcu neplnila
riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedených zmlúv , uplatnil si odporca svoje nároky v
rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v oboch veciach podľa článku II
rozhodcovskej zmluvy, kde rozhodca bez vypočutia navrhovateľky vydal rozhodcovské rozsudky.
Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu dlžníkom je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo
väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania
aj osobu rozhodcu odporca ako veriteľ. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov
je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ
teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak
podaním žaloby v rozhodcovskom konaní veriteľom, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú odporcom do rozhodcovskej zmluvy formou
rozväzovacej podmienky , súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.

V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu navrhovateľky si finančné prostriedky
touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpila. Jednostrannosť a
nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude
riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže odporca , pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.

Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám
alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože
rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový
vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od
subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od
jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú
nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom
zrejme nebol náhodný. Odporca ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv
zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý
rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom.

Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb.
s I-10421, bod 25).

Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok
ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak
dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského
konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje
na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú

podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je
úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola
individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii
veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor
procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ
tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa
ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale
tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s
účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom/ ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd veriteľom , dlžník
stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ.

Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že
podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá
bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého
obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky
podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia
zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva),
aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, §
8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu
absolútnej neplatnosti.

Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského
súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne
vydal oba predmetné rozhodcovské rozsudky , nemožno takéto rozhodnutia považovať za rozhodnutie
vydané osobou na to oprávnenou. Súd ďalej poukazuje i na vyjadrenie navrhovateľky, ktorá uviedla, že
vôbec nebola poučená o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu, nechápe významu a následkom
rozhodcovskej zmluvy, preto tvrdenie odporcu, že nemala k obsahu rozhodcovskej zmluvy žiadne
výhrady znie až absurdne. Rovnako nemožno uveriť tvrdeniu odporcu, že navrhovateľka mala na
výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní alebo nie, vzhľadom na jej tvrdenie, že k jednaniu
medzi účastníkmi zmluvy o tom, ktorý súd bude v prípade sporu vec riešiť ani vôbec nedošlo.

Pre úplnosť súd udáva, že navrhovateľka v návrhu správne a vecne poukazuje aj na rozhodovaciu prax
súdov, a to uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012, uznesenie NS SR 5Cdo 61/2012,
ako i rozhodnutie IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011.

Navrhovateľka však uplatnila ako dôvod na podanie žaloby aj námietku, že pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že súd zrušil oba
rozhodcovské rozsudky z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a nepriznal teda rozhodcovskému
rozsudku účinky platného rozhodnutia, nie je potrebné zaoberať sa vecnou stránkou napadnutého
rozsudku. Pre úplnosť však súd udáva, že pri rozhodovaní o žalobe odporcu boli porušené práva
navrhovateľky ako spotrebiteľa z viacerých dôvodov. Predovšetkým súd udáva, že zmluva o úvere,
ktorá je zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch neobsahuje zákonné náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/ a iné, v dôsledku
čoho sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Už samotný údaj v
zmluve zo dňa 19.7.2012 o RPMN 261,44% svedčí o úmysle navrhovateľa neprimerane navyšovať
celkové náklady spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Navýšenie úveru 800,- úver s lehotou
splatnosti 12 mesiacov o 700,- eur nemôže požívať právnu ochranu, pretože že ide o konanie v rozpore
s dobrými mravmi. Navrhovateľka odporcovi pritom uhradila určitú sumu, ktorú odporca ani nezapočítal
na istinu. Rovnako v zmluve zo dňa 11.1.2013 je uvedená doba splatnosti jednou splátkou, avšak i na
takúto zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.. Zmluva neobsahuje správny údaj o
RPMN, ročnom úroku, údaje o počte splátok, splatnosti jednotlivých splátok a podobne, preto sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navýšenie úveru 350,-eur o ďalších 322,- eur pri splatnosti
úveru ani nie jeden rok nemôže požívať právnu ochranu, pretože ide o konanie v rozpore s dobrými
mravmi.

Vzhľadom na uvedené súd oba rozhodcovské rozsudky zrušil s poukazom na dôvody uvádzané v § 40
ods. 1 písm. c/ a písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako i s poukazom na dôvody
uvádzané v § 45 ods. 1 písm. e, i, j, zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

Pre úplnosť súd udáva, že od 1.1.2015 je v účinnosti zákon č. 335/2004 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, ktorý v prechodných ustanoveniach § 73 ods. 1, 2,3 uvádza: „Ak nie je ďalej
ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na
rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne
účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú
zachované.

Na trvanie a plynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá začala plynúť
pred 1. januárom 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014; ustanovenie § 46 ods. 3 tým
nie je dotknuté.

Rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej
uzavretia“.

Predmetné súdne konanie začalo 22.12.2014, pričom platí v zmysle prechodných ustanovení, že
zákon sa vzťahuje i na rozhodcovské konanie, ktorých predmetom je spor začatý pred 1.1.2015.
Rozhodcovské konanie bolo v predmetnej veci ukončené vydaním rozhodcovského rozsudku pred
1.1.2015, preto súd posudzoval konanie ako i rozhodcovskú zmluvu v čase konania a uzavretia
zmluvy. Okrem toho v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ , i/, j/ citovaného zákona, dôvodom na zrušenie
predmetného rozhodcovského rozsudku boli i zákonné dôvody uvádzané v tomto novom ustanovení,
ktoré sú obsahovo totožné s dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku tak ako súd cituje vyššie.
Súd však zastáva právny názor, že prechodné ustanovenie § 73 ods. 1 veta prvá citovaného zákona
sa predovšetkým vzťahuje na samotné rozhodcovské konanie, t.j. konanie pred rozhodcovským súdom.

Navrhovateľka zároveň žiadala o odklad vykonateľnosti oboch rozhodcovských rozsudkov. S poukazom
na § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého, ak podá účastník
rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva
právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku odložiť.

Vzhľadom k tomu, že súd zrušil oba rozhodcovské rozsudky z dôvodov uvedených vyššie, súd rozhodol
o povolení odkladu vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov, pretože odporca naďalej považuje
rozhodcovský rozsudok za právoplatný a vykonateľný, môže na jeho základe až do právoplatného
rozhodnutia v tejto veci uplatňovať práva, čím by bolo právo navrhovateľa vážne ohrozené, preto súd

návrhu aj v tejto časti vyhovel. Navrhovateľka pritom odporcovi už úvery aj čiastočne zaplatila, a i
napriek tomu navrhovateľ je pripravený vymáhať od nej ďalšie príslušenstvo, ktoré plnenia sú nezákonne
priznané v zrušujúcom rozhodcovskom rozsudku. Súd rozhodol z dôvodu právnej istoty na strane
navrhovateľky o odklade vykonateľnosti aj napriek novej právnej úprave uvedenej v § 46 ods. 2
zákona č. 335/2014 Z.z. s poukazom na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa skoršej
právnej úpravy.

Pokiaľ ide o námietku odporcu o tom, že súd mal rozhodnúť uznesením o jeho námietke miestnej
nepríslušnosti súdu Okresného súdu v Prievidzi, pretože nepovažuje navrhovateľku za spotrebiteľa, a
tým je daná miestna príslušnosť súdu podľa § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p., teda súdu, v obvode
ktorého sa nachádza miesto rozhodcovského konania, súd uvádza, že o procesnej námietke účastníka
konania ohľadom miestnej nepríslušnosti súd nerozhoduje. V zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. súd skúma
miestnu príslušnosť iba podľa § 88 O.s.p. a ďalej za podmienok stanovených zákonom aj podľa § 84 až
87 O.s.p. V zmysle § 105 ods. 2 v prípade ak zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec
príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v 11 ods. 3 predloží Najvyšší
súd SR; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Podľa názoru súdu vychádzajúc z uvedených
ustanovení súd nemá povinnosť rozhodovať o námietke účastníka konania k miestnej príslušnosti o
to zvlášť ak ide o výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88 ods. 2 O.s.p.. Pod pojmom „skúma“ podľa
názoru súdu nie je možné rozumieť vydať aj rozhodnutie ako mylne tvrdí odporca. Súd skúmal
výlučnú miestnu príslušnosť a uzavrel, že na konanie je príslušný OS Prievidza, pretože navrhovateľom
je spotrebiteľ, preto je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko /posledná veta §
88 ods. 2 O.s.p./. Uvedené preto súd nepovažoval ani ako dôvod na odročenie pojednávanie tak ako
navrhoval odporca, preto súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti. V zmysle V § 88 odsek 2
v znení od 1.1.2015 „ Na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je príslušný súd,
v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Ak je účastníkom konania spotrebiteľ,
je na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania príslušný súd, v ktorého obvode má
spotrebiteľ bydlisko. Ak sa miesto rozhodcovského konania nenachádza na území Slovenskej republiky,
na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode má bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania odporca.
Ak odporca nemá bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike, na konanie je
príslušný súd, v ktorého obvode má navrhovateľ bydlisko alebo sídlo alebo miesto podnikania.".

Súd konštatuje, že i podľa novej právnej úpravy účinnej od 1.1.2015 je na konanie vo veciach
týkajúceho sa rozhodcovského konania, ktorých je účastníkom spotrebiteľ vždy daná výlučná miestna
príslušnosť súdu, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko a nie v obvode sídla rozhodcovského súdu.

O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľka bola v konaní úspešná a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. by jej prináležala náhrada trov
konania, tieto však neuplatnila, preto jej súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou
tunaj. súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, trojmo.
Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.