Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203707
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7115203707.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a členov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v právnej veci navrhovateľky: S. C., L.. X.X.XXXX, J. C.
X, T., zast. JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, Rázusova 1, Košice, proti odporcovi: Furčianska
záhrada, s.r.o., Trieda L. Svobodu 4, Košice, IČO: 36 214 698, zast. JUDr. Jánom Spišákom, advokátom,
Idanská 17, Košice, P.O.BOX 67, o určenie trvania pracovného pomeru, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 12Cpr/1/2015-60 z 13.11.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len „súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol a že
navrhovateľka je povinná do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť odporcovi na účet právneho
zástupcu odporcu trovy konania vo výške 145,84 eur.

Svoj návrh na určenie trvania pracovného pomeru odôvodnila tým, že s odporcom uzatvorila dňa
28.2.2005 Pracovnú zmluvu, na základe ktorej od 1.3.2005 pracovala v Hostinci - Furčianska záhrada

ako výčapníčka. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.

Od 25.5.2007 bola odporkyňa uznaná za dočasne pracovne neschopnú, pričom táto neschopnosť
vzhľadomnanepriaznivýzdravotnýstavodporkynepretrvávadosúčasnosti.Vzhľadomnapretrvávajúce
zdravotné komplikácie bola navrhovateľka nútená dňa 20.8.2008 požiadať o priznanie invalidného
dôchodku. V tejto súvislosti sa na Sociálnej poisťovni dňa 18.8.2008 dozvedela, že zo strany odporcu
mala byť dňom 22.6.2007 odhlásená zo sociálneho poistenia, a to z dôvodu údajného ukončenia

pracovného pomeru.

Podľa súdu do spisu doložila aj svoj list adresovaný Národnému inšpektorátu práce zo dňa 31.8.2008,
v ktorom žiada o prešetrenie a vyvodenie patričných dôsledkov voči jej zamestnávateľovi - odporcovi,
nakoľko sa pri vybavovaní dôchodku ústne dozvedela, že ju zamestnávateľ odhlásil dňom 22.6.2007
zo sociálneho poistenia, aj u zdravotnej poisťovni, ktorá jej oznámila, že je vraj samoplatiteľka. Keďže

k rozviazaniu pracovného pomeru so zamestnávateľom z jej strany nedošlo, pravdepodobne došlo k
porušeniu Zákonníka práce o neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany odporcu.Keďže ako správny orgán nie je kompetentný rozhodovať o nárokoch vyplývajúcich z pracovného
pomeru, tieto si môže navrhovateľka uplatniť prostredníctvom súdu, uviedol zamestnávateľ.

Odporca do spisu doložil okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke dňa 25.5.2007.
K tomu pripojil aj fotokópiu listovej zásielky, z ktorej je zrejmé, že táto sa vrátila odporcovi späť dňa
20.6.2007, pretože navrhovateľka ju neprevzala v odbernej lehote. Zásielka bola doručovaná na adresu
navrhovateľky - C. XXX/X, T.. Zároveň na pojednávaní bol predložený originál uvedenej listovej zásielky.

Tátobolaešteneotvorená.Otvorenábolasudcomnapojednávanídňa13.11.2015. Vlistovejzásielkesa
nachádzalo okamžité skončenie pracovného pomeru zhodné s tým, ktoré predložil odporca ako listinný
dôkaz. Listová zásielka bola otváraná za prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľky.

Súd dôvodil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu bolo navrhovateľke dané

dňa 25.5.2007. Z uvedeného dôvodu súd posudzoval skončenie pracovného vzťahu podľa Zákonníka
práce účinného k tomuto dňu.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak

zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Súd citujúc §§ 38 ods. 1, 2, 4; 38 ods. 4 Zákonníka práce z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
účastníci konania dňa 28.2.2005 uzatvorili Pracovnú zmluvu, na základe ktorej navrhovateľka pracovala

od 1.3.2005 u odporcu ako výčapníčka. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Dňa
25.5.2007 odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru jej doručil na adresu C. XXX/X,
T., prostredníctvom pošty, 1. triedou, do vlastných rúk. Zásielka sa mu dňa 20.6.2007 vrátila späť s
tým, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote. To, že v listovej obálke sa skutočne nachádzalo

okamžité skončenie pracovného pomeru, zistil sudca priamo na pojednávaní dňa 13.11.2015, keď pred
všetkými účastníkmi prítomnými na pojednávaní, túto listovú zásielku otvoril. Tým mal súd preukázané,
že odporca riadne doručil okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľke a riadne aj nastali
účinkyokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,atodňom20.6.2007,kedypoštazásielkuvrátilaspäť
odporcovi. Týmto dňom sa pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil. Navrhovateľka

sa mohla v zmysle § 77 Zákonníka práce platného v tom čase domáhať určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, a to v lehote dvoch mesiacov. Táto lehota jej však márne uplynula.
Z uvedeného dôvodu súd žalobu navrhovateľky o určenie trvania pracovného pomeru s odporcom
zamietol.

Pretože vo veci bol v plnom rozsahu úspešný odporca, súd zaviazal navrhovateľku nahradiť odporcovi
vzniknuté trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci, a to za prevzatie a prípravu veci a za
účasť na pojednávaní dňa 13.11.2015, priznal za každý úkon mu priznal odmenu vo výške 64,53 EUR,
k tomu 2 x režijný paušál 8,39 EUR, spolu trovy konania vo výške 145,84 EUR.

V podanom odvolaní žiadala žalobkyňa, pretože jej žiadne oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru zo strany žalovaného nebolo riadne doručené, o jeho obsahu sa žalobkyňa
dozvedela až od Národného inšpektorátu práce, a to jeho listom zo dňa 6.6.2014, teda nie od

žalovaného. Z uvedeného dôvodu sa preto žalobkyňa nemôže stotožniť s názorom súdu prvého stupňa,
podľa ktorého pracovný vzťah medzi účastníkmi konania zanikol v súlade so Zákonníkom práce a žaloba
žalobkyne je v súčasnosti neopodstatnená. Odhliadnuc od vyššie uvedeného žalobkyňa považuje za
nevyhnutné taktiež zdôrazniť, že v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru sú uvedené
nepravdivé skutočnosti, ktoré sú preukázateľne v rozpore so skutočnosťami zistenými v trestnom konaní

vedenom pod sp.zn. 2 Pv 1146-20, a to najmä so závermi znaleckého posudku č. 3/2010 vypracovaným
Ing. Annou Bánociovou, PhD., na ktorý už žalobkyňa poukázala v priebehu tohto konania.O.i. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2
písm. a/, b/ O.s.p. bola odňatá možnosť konať pred súdom žalobkyni, konanie má inú vadu, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a aj súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.).

S poukazom na uvedené skutočnosti je bez akejkoľvek pochybností zrejmé, že oznámenie o okamžitom
skončení pracovného pomeru bolo priamo v rozpore so zákonom, nakoľko dôvod skončenia pracovného

pomeru v ňom uvedený (ust. § 68 ods. 1 písm. b/ zák. č. 311/2011 Z.z. Zákonníka práce) sa nezakladal
na pravde, čoho si bol veľmi dobre vedomý aj sám žalovaný.

Okrem uvedených skutočností považuje žalobkyňa za potrebné taktiež uviesť, že z odôvodnenia
rozsudku nie je vonkoncom zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd dospel k záveru, že oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného bolo doručené žalobkyni, resp. na

základe čoho dospel prvostupňový súd k záveru, že dňom vrátenia zásielky, v ktorej bolo obsiahnuté
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovanému možno považovať za deň, kedy
údajne skončil pracovný pomer medzi účastníkmi konania.

Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 119/03: „...súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS
115/03).“, a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobkyňa za to, že prvostupňový súd
nedostatočne vo svojom odôvodnení zdôvodnil to, ako dospel k záveru, že dňom vrátenia zásielky, v

ktorej bolo obsiahnuté oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovanému došlo ku
skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania.

V nadväznosti na vyššie uvedené považuje žalobkyňa za potrebné taktiež uviesť, že dôvody, ktoré
žalobkyňu viedli k uplatneniu práva na súde neboli neopodstatnené. Žalobkyni nebolo oznámenie o

okamžitom skončení pracovného pomeru fyzicky doručené a preto o ňom nemala vedomosť.

Napokon odvolateľka žiadala pre nepriaznivý zdravotný stav, pretože dôvod v rámci trestného konania
pre údajné skončenie pracovného pomeru mal byť preukázateľne vyvrátený, nemohla pracovať
žalobkyňa a podľa § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznať trovy konania úspešnému odporcovi, lebo ona je toho

názoru, že by bolo spravodlivé, aby vzhľadom na celkové okolnosti prípadu hradil každý trovy sám.

Preto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Vo vyjadrení k odvolaniu odporca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať 74,58 eur ako

trovy za jeden úkon v odvolacom konaní.

Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu
uvedeného v § 77 Zákonníka práca zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť
skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom,

treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne; na podaní žaloby o určenie trvania
tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem (§ 80 písm.
c/ O.s.p.) a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba
nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/147/2008
zo dňa 11.12.2008).

Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p.
V prejednávanej veci bol prvostupňový rozsudok doručený právnemu zástupcovi navrhovateľky
17.12.2015. Navrhovateľka ho napadla odvolaním podaným osobne na súde dňa 4.1.2016, teda zrejme

v 15-dňovej lehote, avšak bez bližšej obsahovej konkretizácie odvolacích dôvodov podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p., ktoré však v odvolaní vôbec neoznačila. Odporcovi nie je známe,
či doplnenie odvolania podala navrhovateľka na základe výzvy súdu na odstránenie vád, avšak má
za to, že navrhovateľka ako odvolateľ nekonala v rámci lehoty na odstránenie vád odvolania, ktorúurčuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a ktorú neustanovuje samotné plynutie odvolacej lehoty, ktorá
navrhovateľke uplynula dňom 4.1.2016, preto má za to, že odvolanie navrhovateľky je zrejme treba
odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. a/ a d/ O.s.p.).

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1, 3
O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny, a to i napriek skutočnostiam
v odvolaniach.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie o. i. ako vec právne posúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Keď je rozhodnutie súdu prvého stupňa tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne, pričom
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu, v takom prípade je odvolací súd nútený konštatovať, že súd prvého stupňa nepoužil
správny právny predpis a ak súčasne nezistil riadne skutkový stav, musí také rozhodnutie iba zrušiť a
vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces

(konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov; ďalej len Ústava), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb.
a č. 102/99 Z.z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania,
v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie, to znamená odňatie jeho možnosti konať pred
súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného
práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O.s.p.), t.j. aby mohol odvolanie
odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1, 2 O.s.p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp.

obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť
posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Podľa ustálenej súdnej praxe (komentár OSP k 6. Vydaní Bureš Drápal Krčmář, z roku 2003), nedôveru

k výsluchu účastníka konania ako ku dôkazu súdnej praxe plne overuje súd, je to dôkazný prostriedok
tak ako každý iný. Konanie sporové je podľa platnej úpravy ovládané prejednávacou zásadou, ktorá
vykonávaním dokazovania, účastníkom ukladá bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, čím zveruje
zodpovednosť za preukázanie skutkových tvrdení priamo účastníkom. V tejto koncepcii má výsluch
účastníka konania zásadné postavenie. Vykonanie dôkazu výsluchom účastníkov konania predpokladá,

že potrebné tvrdenia by mali byť prednesené a aj musia byť preukázané, pričom súd musí položiť
otázku účastníkovi a musí presne vedieť, aké skutočnosti majú byť týmto dôkazom preukázané, pri
správnom postupe súdu preto neprichádza do úvahy, aby len vlastne výsluchom účastníka konania bola
doplňovaná neúplná, či chýbajúca výpoveď alebo dôvody žaloby. Dôkaz výsluchom účastníka nie je
účinný k tomu, aby pri ňom účastník uvádzal svoje tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach, žalobca

musí napr. v konaní na otázku súdu odpovedať jednoznačne. K vlastnej výpovedi účastníka nemožno ani
v nesporovom konaní nijak donucovať. Pri výsluchu účastníka do spontánnej časti výpovede účastníka
súd nemá zásadne zasahovať ani inak opakovane prerušovať postupnou protokoláciou výpovede, len
ak je to nevyhnutné so zreteľom na neprimeranosť a rozvláčnosť výpovedí.

Podľa ustálenej súdnej praxe dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu musel byť
rozhodnuté vo veci samej v jeho prospech alebo neprospech, zmyslom dôkazného bremena je umožniť
súdu rozhodnutie o veci samej i v takých prípadoch, kde určitá skutočnosť, ktorá je významná podľahmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť účastníkov a to aj v dôsledku nesplnenia
povinnosti uloženej účastníkom v ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. nebola vôbec a alebo z objektívnych
dôvodov nemohli byť preukázané.

Podľa § 126 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa dôkaz výsluchom svedka, ktorý bol predvolaný, poučil
ho o význame svedeckej výpovedi a žiadal ho, aby vypovedal pravdu. Keďže v zápisnici o výsluchu
svedka sa uvedie len podstatný obsah výpovedi, ktorá je pre vec dôležitá, musí obsahovať táto výpoveď
aj otázky, ktoré sú kladené od procesných strán ako aj zo strany súdu. Nebolo zistené v tomto konaní,

že by svedkovia vypovedali po takých kladených neprípustných otázkach, ktoré predpokladajú doteraz
nepotvrdenú skutočnosť (napr. úskočné otázky), alebo otázky napovedajúce odpoveď, či už zo strany
súdu alebo účastníka (sugestívne otázky).

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Rozsudok je presvedčivý vo svojich dôvodoch, a preto odvolací súd tento rozsudok potvrdil podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. a súhlasí aj s dôvodmi uvedenými v rozsudku.

S poukazom na § 213 ods. 1, 3 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho súd

prvého stupňa zistil s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7, nebolo potrebné zopakovať dokazovanie
v potrebnom rozsahu.

Súd prvého stupňa správne postupoval podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a po zistení skutkového stavu,
vyhodnotení dôkazov spôsobom podľa § 132 O.s.p. (prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci) aj zákonne súd rozhodol.

Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych
vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon).
V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Výkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovmusíbyťvsúladesdobrýmimravmi.
Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych
vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo
zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla
zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri
plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

Odvolací súd doplňuje, že správne rozhodol súd prvého stupňa, že okamžité skončenie pracovného
pomeru skončilo riadne, teda uplynutím doby, po doručení jednostranného právneho úkonu, keď bolo
preukázané, že do vlastných rúk na adresu C. XXX/X E. T. prostredníctvom pošty prvou triedou bola
zásielka doručovaná navrhovateľke, dňa 20.6.2007 sa vrátila späť, lebo adresát zásielku neprevzal
v odbernej lehote, v listovej obálke sa nachádzalo okamžité skončenie pracovného pomeru, čo bolo

zistené na pojednávaní pred súdom dňa 13.11.2015 pred účastníkmi konania a zástupcami, účinky
okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali 20.6.2007 a na tom nemení nič ani odvolací súd, lebo
to vyplýva zo spisu. Týmto dňom sa pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil. Navrhovateľka
nevyužila žalobu podľa § 77 Zákonníka práce (do dvoch mesiacov mohla žiadať určiť neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru). Táto lehota jej uplynula a súd nemohol inak konať, len

žalobu zamietnuť.

Zákonne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách konania a odvolací súd potvrdil rozsudok vo všetkých
jeho výrokoch podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.Odvolací súd ku trovám odvolacieho konania dodáva, že podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
úspešnému odporcovi nepriznal tieto, lebo nepovažuje za účelné trovy po napísaní vyjadrenia odporcu

k odvolaniu až dňa 20.5.2016, ktoré vyjadrenie neobsahuje nič nové a preto trovy úspešného účastníka
nie sú účelné.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v
znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.