Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. august 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201507
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3213201507.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom K červenému dvoru
3269/25a, Praha 3, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: G. X., bydliskom F. 1, U., A., o zaplatenie
zmenkovej sumy 131 eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 0,44 eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 18. decembra 2013, č. k. 6Cb/124/2013-51,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec
v r a c i atomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou si žalobca uplatnil zaplatenie
zmenkovej sumy 131 eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 0,44 eur, podľa článku 4 odsek 1

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "Nariadenie") a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Uviedol, že v zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, keďže navrhovateľ
má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo
veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16
bod 2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych

a obchodných veciach (tzv. Brusel I). Súd prvého stupňa určil rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a
ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších
predpisov (keďže nebolo preukázané ani tvrdené, že by si navrhovateľ a odporca zvolili rozhodné
právo), daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola
vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného
remitenta bolo v Slovenskej republike. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v zmysle

ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom
druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny
vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom
zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či
sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo
zmenky. Z činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., v

prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila, a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá
aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri
iných veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/
iné úvery. Preto si prvostupňový súd ex offo vyhotovil kópiu zmluvy o úvere, na základe ktorej bola
predmetná zmenka vystavená a zaslal ju aj účastníkom konania a písomne im oznámil, že vykoná dôkaz
oboznámenímtejtozmluvy.Nariadenieč.861/2007včl.9ods.1ustanovuje,žesúdurčíspôsobarozsah

vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť
dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovenímčl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že aj v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či

predmet konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje.
Aj pri nečinnosti spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a
vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.6Cdo/1/2012 zo
dňa 21.03.2012). Práve pri spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety §
120 ods. 1 OSP, teda výnimku z prejednacej zásady. Predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci z

vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou,
keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú
formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými
stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom.
Podľa názoru súdu sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver upravený zákonom č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to napriek tomu, že v zmluve o úvere je zaznačená kolónka účelu
úveru "na výkon povolania". Z úradnej činnosti boli súdu prvého stupňa známe zmluvy uvedeného
veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej v danom období

(2009-2010)jepridlžníkovi,ktorýniejepodnikateľ,uvedenýúčelnavýkonpovolaniaalebozamestnania.
Pritom v iných konaniach (najmä v exekučnom konaní) boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými
rozhodnutiami súdu označené za zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže účel vyznačený v zmluve ("na
výkon zamestnania") súdu prvého stupňa preukázaný nebol, vychádzal z toho, že uvedený úver bol
poskytnutý na súkromné účely (teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). Súd

prvého stupňa ďalej uviedol, že po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok
poskytnutiaúverudospelkzáveru,žezmluvajekoncipovanátak,žejevnejhrubýmspôsobomnarušená
rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch a zároveň sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované
výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa.

Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.
Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere
vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.
Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky
ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo
so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je

neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti
so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to neznamená, že
v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití
zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval súd prvého stupňa
dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.

k) Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť
veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako
sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4
písm. l) Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol
dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona

č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb.
(vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom
práve blankozmeniek neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec
nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a
teda blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,

preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu.
Pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej
vyplnenie právo nevzniklo, a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základetakejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov
súdprvéhostupňadospelkjednoznačnémuzáveru,žežalobeniejemožnévyhovieť.Súdprvéhostupňa
o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko právo

na ich náhradu neuplatnil.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní
uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu
práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007

z 11.07.2007, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo
aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s
čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. Súd
prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie okrem iného aj oboznámením sa s úverovou zmluvou.
Žalobca ani žalovaná dokazovanie úverovou zmluvou nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, a to bez účasti účastníkov konania. Svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných

dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zákonom č. 191/1950 Zb. a žalovaná voči forme a obsahu zmenky ani nenamietala. Neexistovala tak
žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo

veci. V danej veci mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva
len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalobca ďalej uviedol,

že žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak
neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1,
veta prvá OSP vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd učiní, ide o porušenie princípu
kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania, ako súčasti práva na spravodlivé

súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne
preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku
žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala, súd sám iniciatívne rozširoval okruh
dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva

na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na
základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku
platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani
podmieňovaťinýmiokolnosťaminežtými,ktorésúuvedenénazmenke.Súdprvéhostupňasaaplikáciou

príslušných ustanovení o zmene upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval ustanovenie § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým
menej tak môže robiť sám súd. Rozhodnutie súdu a konanie súdu je podľa názoru žalobcu postihnuté

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd porušil poučovaciu povinnosť
prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, ako aj ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú
samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka

je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená
v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Napadnutý
rozsudok je podľa názoru žalobcu prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať
pred súdom. Prekvapivosť vyplýva najmä z rozporu rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktorú žalobca poukázal v odvolaní. Žalobcovi ako účastníkovi konania

sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom aj tým, že súd porušil zásadným
spôsobom zásadu kontradiktórnosti, keď sa žalobca nemohol vyjadriť ku skutočnostiam, dôkazom a
právnym argumentom, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech. Záverom poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešovesp.zn.10Co/79/2013zodňa05.09.2013aKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43CoZm/10/2013zo
dňa 21.11.2013. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu
vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je

potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl.
7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, keď súd prvého stupňa
postup v konaní, ktorý vyplýva najmä z Nariadenia, ale aj z Občianskeho súdneho poriadku nedodržal
a v súlade s § 120 OSP nepostupoval ani pri dokazovaní. Súd prvého stupňa nepoučil účastníkov

konania v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP. Tým, že neposkytol odvolateľovi poučenie o dôkaznej
povinnosti,atovnadväznostinanímdeklarovanýinýprávnynázornažalobcomuplatnenýnároknapriek
tomu, že to bolo s prihliadnutím na stav a charakter konania potrebné. V dôsledku absencie poučenia
nedošlo zo strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, čo má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, pretože žalobca nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k

inému právnemu posúdeniu veci, keď prvostupňový súd nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako
vzťah spotrebiteľský bez toho, aby boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nesprávne aj z toho dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil, pretože nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že v súdom určenej lehote môžu predložiť alebo navrhnúť
dôkazné prostriedky, že v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti sa na neskôr predložené alebo označené
dôkazy a skutočnosti nebude prihliadať a že neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti
môžu byť odvolacím dôvodom len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a OSP. Splnenie

tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť
toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je
významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,
hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom
na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a

skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú
obranu proti nej. Ak súd prvého stupňa dôjde k záveru, že doterajšie výsledky dokazovania vytvorili taký
skutkový základ súdneho rozhodnutia, ktorý vyžaduje zmenu právneho posúdenia skutkového stavu, o
ktorej však účastníci nevedia alebo ani nemôžu vedieť z objektívnych príčin je povinný o tom účastníkov
poučiť, poskytnúť primeranú lehotu na vyjadrenie sa, čo v danej veci súd prvého stupňa aj urobil, ale

musí zároveň účastníka poučiť v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP, čo v danej veci absentuje.

Podľa čl. 5 ods.1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v zásade písomné
a súd vec prejedná ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhne niektorá zo strán.
Žalovanej bolo dňa 29.07.2013 doručené "tlačivo C". Vyplnením časti II uvedeného tlačiva žalovaná

uviedla, že čiastočne akceptuje pohľadávku žalobcu a zároveň uviedla, že konečnou sumou (131 + 1440
dní x 0,25 %) nepatrí spor k veciam s nízkou hodnotu sporu. Ako písomný dôkaz navrhla len zmenku.
Súd prvého stupňa oznámil účastníkom konania písomným podaním zo dňa 26.09.2013, že okrem
listín predložených účastníkmi vykoná dôkaz oboznámením zmluvy č. 3920148, ktorá bola označená
aj v zmenke a vyzval účastníkov pokiaľ majú záujem na vyjadrenie sa k tomuto dôkazu. Žalobca sa

písomným podaním zo dňa 10.10.2013 aj písomne vyjadril a uviedol, že tento dôkaz nenavrhol vykonať
ani žalobca a ani žalovaná. Následne súd prvého stupňa na úradnej tabuli súdu dňa 25.11.2013 oznámil,
že dňa 18.12.2013 bude v predmetnej veci vyhlásený rozsudok.

Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie podľa § 120 ods.

1 OSP, ktoré účastníci konania nenavrhli z dôvodu, že ich vykonanie bolo podľa jeho názoru nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Faktom však je, že súdom vykonané dokazovanie nebolo vykonané na tvrdenia
žalobcu, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v tlačive A uplatnil práva zo zmenky a ktorý uviedol, že nie
je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom, ale ani na tvrdenia žalovanej, ktorá voči forme a obsahuzmenky vzniesla len námietku, že vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky nejde o spor s nízkou
hodnotou sporu a na podporu svojho tvrdenia navrhla vykonať dôkaz uvedenou zmenkou. Napriek tomu
prvostupňový súd vykonal dokazovanie úverovou zmluvou, ktorú získal z exekučného spisu spolu s

ďalšími listinnými dôkazmi, a to Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré žiaden z účastníkov
nenavrhol vykonať.

Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
a) OSP správny, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko tento výrok
závisí od výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 OSP vo veci opätovne

rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vady konania spočívajúce v procesnom postupe súdu
prvéhostupňa,takakoichodvolacísúdzistilauviedolvtomtozrušujúcomuznesení,odstránisúdprvého
stupňa v konaní v novom rozhodnutí vo veci.

Podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, súd prvého

stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.