Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Trenčín

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Alica Beňová

Oblasť právnej úpravy – Rodinné právo

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/448/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513212620
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3513212620.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Z. J., s.r.o., so sídlom Z., L. 1, R.
XX XXX XXX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA X. & Z. s.r.o., so sídlom Z., Y. XX, proti
odporkyni W. Z., bytom Z. XXX, o zaplatenie 404,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. januára 2015, č.k. 12C/328/2014-29 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, ktorým

sa domáhal proti odporkyni zaplatenia istiny 404,60 Eur s príslušenstvom. Odporkyni náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, v spojení s § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, 3, § 101, § 588, § 663, §
671 ods. 1, zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka; § 4 a § 5 ods. 1 zák. č. 108/2000 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa
28.11.2013 navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol o uložení povinnosti odporkyni zaplatiť 404,60 Eur
spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% zo sumy 514,60 Eur za každý deň omeškania od 19.03.2010

do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 20,23 Eur od 19.12.2009 do zaplatenia,
zo sumy 20,23 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.02.2010 do zaplatenia, zo
sumy 20,23 Eur od 19.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.04.2010 do zaplatenia, zo
sumy 20,23 Eur od 19.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.06.2010 do zaplatenia, zo
sumy 20,23 Eur od 19.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.08.2010 do zaplatenia, zo sumy
20,23 Eur od 19.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23
Eur od 19.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur

od 19.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od
19.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 20,23 Eur od 19.04.2011 do zaplatenia, zo
sumy 20,23 Eur od 19.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 20,23 Eur od 19.06.2011 do zaplatenia a vo výške
9,5% zo sumy 20,23 Eur od 19.07.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Návrh odôvodnil tým,
že navrhovateľ uzatvoril s odporkyňou dňa 18.11.2009 nájomnú zmluvu s následnou kúpou prenajatej
veci číslo 29020442 (ďalej len "Zmluva"). Za objednaný a riadne doručený tovar mala odporkyňa uhradiť
navrhovateľovi sumu vo výške 514,60 Eur. Odporkyňa tovar obdržala a zaviazala sa uhradiť mimoriadnu

splátku vo výške 110,-Eur a zvyšnú časť v 20-tich mesačných splátkach vo výške 20,23 Eur. Dňa
20.11.2009 odporkyňa uhradila mimoriadnu splátku. Odporkyňa následne však neuhradila ani jednu
splátku a ani od zmluvy neodstúpila. Pre prípad omeškania odporkyne ako nájomcu si zmluvné strany v
súlade s článkom II, bod 8 Zmluvy dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deňomeškania až do zaplatenia. Zároveň sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak sa nájomca dostane
do omeškania so splácaním viac ako tri mesiace akejkoľvek splátky alebo jej časti, stávajú sa zvyšné
splátky nájomného splatnými. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvého

stupňa najskôr pristúpil k skúmaniu premlčania s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Pre
posúdenie premlčania uplatňovaného nároku navrhovateľa považoval súd prvého stupňa za potrebné
bližšie charakterizovať právny vzťah medzi účastníkmi. Nájomná zmluva s následnou kúpou prenajatej
veci, predmetom ktorej bol nájom s následnou kúpou tovaru, ako je uvedený v predmete zmluvy, je
podľa obsahu právneho úkonu zmluvným vzťahom tzv. zmiešanej zmluvy, obsahujúcim prvky nájomnej

zmluvy a kúpnej zmluvy, pričom je svojím charakterom spotrebiteľskou zmluvou v zmysle citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže bola uzatvorená medzi dodávateľom, spoločnosťou Z. J.,
s.r.o. v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti a odporkyňou ako spotrebiteľom - fyzickou
osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže navrhovateľom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej
zmluvy, bol súd prvého stupňa v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, povinný prihliadnuť na

premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa odporca premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenie je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
je nutné aplikovať ho prednostne aj v prípade nároku navrhovateľa uplatneného v predmetnom konaní.
Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou
od 01.05.2014, vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia a s poukazom na to, že

ustanovenie je ustanovením procesným, bol súd povinný prihliadať na premlčanie ex offo. S poukazom
na skutočnosť, že právo navrhovateľa na zaplatenie je právom, ktoré podlieha premlčaniu, súd prvého
stupňa skúmal, či došlo ku kvalifikovanému uplynutiu času, teda zániku súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy sa právo mohlo po prvý krát

vykonať. Súd prvého stupňa považoval uplatnenú pohľadávku navrhovateľa za premlčanú z dôvodu, že
uplatnenú pohľadávku bolo možné prvýkrát uplatniť dňa 20.03.2010 (účastníci si dohodli, že v prípade,
ak sa nájomca dostane do omeškania so splácaním viac ako tri mesiace akejkoľvek splátky alebo
jej časti, stávajú sa zvyšné splátky nájomného splatnými) a žalobný návrh bol podaný na súde dňa
28.11.2013, teda po márnom uplynutí 3-ročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho

zákonníka, a preto návrh navrhovateľa zamietol bez toho, že by ďalej posudzoval vecnú správnosť a
opodstatnenosť uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). O trovách konania súd
prvého stupňa rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporkyňa mala vo veci plný úspech, avšak si
náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p). Domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia vecí súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa vo veci aplikoval ust. § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. v spojení s ustanoveniami § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka, napriek
tomu, že uvedené ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Mal za to, že pokiaľ bol žalobný

návrh v prejednávanej veci doručený súdu ešte dňa 28.11.2013, nemôže sa na toto konanie vzťahovať
uvedené novelizované ustanovenie, pretože spätná účinnosť právnych noriem je prípustná iba v
prípadoch, kedy zákon takúto spätnú účinnosť predpokladá. Mal za to, že právo ktoré je predmetom
tohto konania bolo uplatnené pred dňom nadobudnutia účinnosti ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., preto
je súdnym konaním, na ktoré sa nemôže vzťahovať uvedené novelizujúce ustanovenie. Opak by podľa

názoru navrhovateľa predstavoval závažné porušenie zásad, ktoré k právnemu štátu neodmysliteľne
patria, a to zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní, zákonnosti, ale aj dodnes platnú rímskoprávnu
zásadu iura quaesita (princíp ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv). V tejto súvislosti poukázal
na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky (nález ÚS ČR zo dňa 03.06.2009, sp. zn.
ÚS 420/09 a nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 215/94, ktoré sa zaoberali všeobecným zákazom spätného

pôsobenia právnych predpisov, alebo ich ustanovení, a tiež poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.
5Sž 20/2010. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci bol preto povinný postupovať podľa doterajších
predpisov, a to v zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď súd na premlčanie prihliada len
na námietku dlžníka. Keďže odporca svoje procesné práva, vyplývajúce mu z postavenia účastníka
žiadnym spôsobomnevyužil,onsámnámietkupremlčanianevzniesol,nenamietalhmotnoprávneúčinky

nárokovanej pohľadávky, podľa jeho názoru, súd ex offo nemohol vzhľadom na namietanú retroaktivitu
aplikovať ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., preto bolo potrebné jeho návrhu ako opodstatnenému
vyhovieť.Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacípreskúmalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(podľa

§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Súdprvéhostupňazaložilsvojezamietajúcerozhodnutienatom,ženávrhnavrhovateľajeužpremlčaný,
pričom v danej veci aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom

od 01.05.2014, v spojení s § 101, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že navrhovateľ
moholsvojeprávozpredmetnejnájomnejzmluvysnáslednoukúpouprenajatejvecič.29020442zodňa
18.11.2009 po prvý raz uplatniť na súde 20.03.2010 (kedy sa stal splatným celý dlh z dôvodu omeškania
odporkynesosplácanímoviacako3mesiace/časťII.bod8zmluvy/),pričomžalobabolapodanáaždňa
28.11.2013, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby upravenej v ust. § 101 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa i s odôvodnením napadnutého rozsudku v
zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné :

Navrhovateľ svojím odvolaním namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa podľa
§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., nakoľko považoval aplikáciu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý

nadobudol účinnosť 01. mája 2014 za spätne retroaktívnu, pričom mal za to, že sa jedná o spätnú
retroaktivitu, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná za situácie, keď neboli prijaté prechodné
ustanovenia vo vzťahu k tejto zákonnej úprave účinnej od 1. mája 2014 a ak návrh na začatie konania
bol podaný na súd ešte pred účinnosťou tejto novely.

V danej veci niet sporu o tom, že predmetnou zmluvou založený právny vzťah je potrebné posudzovať
ako vzťah spotrebiteľský, pri ktorom je súd ex offo povinný skúmať predpoklady pre aplikáciu príslušných
noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Navrhovateľ totiž konal pri uzatváraní zmluvy v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
tohto považovať za dodávateľa a odporcu, ako fyzickú osobu, nekonajúcu v rámci predmetu svojej

obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 O.s.p..

Zákonom č. 102/2014 Z. z. (v zmysle jeho článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b
(chrániace práva spotrebiteľov ako slabšej strany právnych vzťahov), podľa ktorého, orgán rozhodujúci o

nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj
keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

V zmysle článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie § 5b zákona 250/2007 Z.
z., nadobudlo účinnosť 1. mája 2014. V ustanovení § 29 b zákona č. 102/2014 síce boli prijaté
prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, avšak vo vzťahu k novému ustanoveniu
§ 5b, zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne (prechodné) pravidlá, upravujúce jeho časovú
pôsobnosť.

Vychádzajúc z toho, že v prípade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ide o
normu procesnú, za stavu, že zákonodarca nestanovil osobitný právny (intertemporálny) režim pre
túto situáciu, platí pravidlo okamžitej aplikability, z čoho plynie povinnosť súdu prihliadať na premlčanie
práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach

podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. Pre časovú pôsobnosť procesných noriem totiž platí, že
nadobúdajú pôsobnosť dňom ich účinnosti. V konaniach už prebiehajúcich, ale ešte neskončených,
ako zásada platí, že odo dňa účinnosti zákona nového, sa v už prebiehajúcich konaniach postupuje
podľa novej právnej úpravy, pričom však právne účinky procesných úkonov uskutočnených do tej doby
zostávajú zachované, ak zákon nestanoví inak.

Pokiaľ teda prvostupňový súd rozhodoval o nároku navrhovateľa (premlčujúceho sa v lehote troch rokov
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka) v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona
č. 205/2007 Z. z. bol súd nielen oprávnený, ale priamo povinný prihliadať na premlčanie uplatnenéhonároku, a to aj pri absencii premlčacej námietky samotného dlžníka. Odvolaciu námietku navrhovateľa
o nemožnosti aplikácie ust. § 5b na danú vec vzhľadom k tomu, že konanie začalo pred nadobudnutím
účinnosti tohto ustanovenia, nemožno vyhodnotiť inak, ako nedôvodnú.

Pri posudzovaní dôvodnosti odvolacej námietky navrhovateľa spočívajúcej v jeho tvrdeniach o
porušovaní zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní a ochrany dobromyseľne nadobudnutých
práv, je potrebné vychádzať z podstaty inštitútu premlčania. Ten je upravený v ust. § 100 a nasl.
Občianskeho zákonníka a jeho podstata spočíva v tom, že ak sa určité právo po zákonom stanovenú

dobu nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde, do značnej miery sa oslabuje
zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia a vymoženia.

Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplynulo, že uplatnený nárok navrhovateľa bol už v čase
podania žaloby niekoľko mesiacov premlčaný. Vychádzajúc zo zásady vigilantibus iura scripta sunt,
musel navrhovateľ (bez ohľadu na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.) počítať s tým, že jeho

žaloba následkom predchádzajúcej nečinnosti, bude s vysokou pravdepodobnosťou neúspešná. Z
uvedených dôvodov nemožno uvažovať o porušení zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní a
ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, §
142 ods. 1, § 151 ods.1 O.s.p.) nakoľko si náhradu trov konania v odvolacom konaní neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.