Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/74/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201177
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Králiková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016201177.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a sudcov
JUDr. Kamila Ivánka a Mgr. Marcely Kosovej, v trestnej veci obžalovaného D. M., pre obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/
Tr. zák., o odvolaní obžalovaného D. M. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 3Tk/1/2016
zo dňa 27.04.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. septembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného D. M., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Tk/1/2016 zo dňa 27.04.2016 bol
obžalovaný D. M. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm.
c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 26.04.2015 v čase približne o 13.00 hodine v Bratislave na A. ulici číslo XX v priestoroch rodinného
domu v úmysle usmrtiť fyzicky zaútočil na svoju starú matku - poškodenú A.. G. M., nar. XX.XX.XXXX, a
to tak, že po tom, čo vošiel do uvedeného domu a následnej hádke s poškodenou, jej spredu pritlačil ruku
na ústa, pričom keď sa poškodená začala brániť, tak ju obišiel a zozadu jej dlaňami oboch rúk prekryl
dýchacie otvory - nos aj ústa, v dôsledku čoho došlo k zaduseniu poškodenej a k jej bezprostrednej smrti.

Súd prvého stupňa pre uvedený obzvlášť závažný zločin obžalovanému D. M. uložil podľa § 145 odsek
2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a s použitím § 39 ods.
1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere trinásť rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/
per analogiam, ods. 4 Tr. zák. okresný súd zaradil obžalovaného pre výkon uloženého trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr.
zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad na dobu 2 (dva) roky. Podľa § 288 odsek 1 Tr. por. okresný

súd poškodeného G.. D. M., s svojím nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku čo do výroku o treste podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný D. M., ktoré
písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.

V dôvodoch odvolania uviedol, že si je vedomý, že nemôže podať odvolanie čo do viny, preto podáva
odvolanie čo do výšky trestu. Za svoj čin, ktorý obžalovaný ľutuje, je pripravený niesť následky, ale
s uloženým trestom nesúhlasí, považuje ho za neprimerane prísny. Hanbí sa za svoje konanie, jeho
úmysel však určite nesmeroval k usmrteniu babky. Zhoda nešťastných náhod a jeho nezvládnutá zlosť
vyústili do konania voči osobe, ktorá ako jediná z rodiny sa mu snažila pomôcť. Dovoľuje si poprosiť
o zhovievavosť pri rozhodovaní o výške trestu a žiada odvolací súd o uloženie trestu na samej dolnej

hranici trestnej sadzby s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., pretože je presvedčený, že aj
takto mimoriadne znížený trest, splní svoj účel.Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava písomne podaného odvolania. Poukázal na skutočnosť, že obžalovaný spáchal skutok v

silnom citovom rozrušení, poukázal na závery znaleckých posudkov. Trest uložený súdom prvého
stupňa, aj keď za použitia mimoriadneho zníženia, považuje za neprimerane prísne, predovšetkým s
poukazom na okolnosti prípadu a postoj obžalovaného. Navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil výrok o
treste a uložil obžalovanému trest ma samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods.
3 písm. b/ Tr. zák.

Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že navrhuje odvolanie obžalovaného
zamietnuť, považuje rozsudok súdu prvého stupňa za správny s poukazom na aspekty, ktoré súd v
rozsudku uviedol.

Obžalovaný uviedol, že ľutuje veľmi, čo sa stalo, mrzí ho to. Trest je podľa neho prísny.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods.
3 Tr. por., a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby,ktoréneboliodvolaniuvytýkané,prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa
§ 371 ods. 1.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Úvodom je potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní
všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobnom návrhu.

Na hlavnom pojednávaní okresný súd umožnil urobiť obžalovanému D. M. vyhlásenie podľa § 257 odsek
1 písmeno a), b) a c), odsek 4 Trestného poriadku, pričom obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257
odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, teda že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe
prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 21.01.2016, č. k. 1 Kv 80/15/1100 - 62. Obžalovaný
bol poučený v zmysle § 257 odsek 4 Trestného poriadku, že takéto vyhlásenie bude súd pre potreby

ďalšieho konania a rozhodnutia považovať za priznanie spáchania skutku, a to aj z hľadiska jeho právnej
kvalifikácie uvedenej v predmetnej obžalobe. Následne v súlade s § 257 odsek 5 Trestného poriadku
obžalovanému položil otázky podľa § 333 odsek 3 písmeno c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na
ktoré obžalovaný odpovedal zhodne „áno“. Okresný súd potom v súlade s ustanovením § 257 odsek
7 Trestného poriadku po súhlasnom vyjadrení všetkých procesných strán uznesením prijal vyhlásenie

obžalovaného, ktorým nepopiera spáchanie skutku, ktorý je predmetom obžaloby a uznesením podľa
§ 257 odsek 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal
spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, ochrannom
opatrení a náhrade škody.

V ďalšom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri preskúmaní napadnutého rozsudku akceptoval
skutočnosť, že nebolo možné podať odvolanie v rozsahu vyhlásenia obžalovaného, zároveň bol
odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. obmedzený revíznym princípom, pretože odvolanie bolo podané
v súlade s vyššie uvedeným len proti výroku o treste.

Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom vo vzťahu k uloženému trestu, ktorý v napadnutom rozsudku
vyhodnotil vykonané dokazovanie a uviedol, že výsledky dokazovania vykonaného pred súdom na
hlavnom pojednávaní dostatočným spôsobom preukázali splnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenío mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom
za súdený trestný čin, konkrétne § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona.

Aj podľa názoru krajského súdu by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej Trestným
zákonom v § 145 odsek 2 (20 rokov až 25 rokov, alebo trest odňatia slobody na doživotie) bolo pre
obžalovaného neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Okresný
súd pri úvahe o druhu a výške trestu správne komplexne vyhodnocoval všetky preukázané okolnosti
prejednávaného prípadu, spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, okolnosti, za

akých bol skutok spáchaný, osobu obžalovaného, existenciu poľahčujúcich okolnosti a neexistenciu
žiadnej priťažujúcej okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Vo vzťahu k rozsiahlemu dokazovaniu vykonanému okresným súdom, krajský súd v podrobnostiach
na poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez potreby ho v celosti opakovať, pričom
akcentuje, že konanie obžalovaného, ako vyplynulo z dokazovania, pramenilo z hádky a urážlivého

vyjadrenia poškodenej RNDr. G. M. na adresu jeho nebohej matky, ako aj z jeho dlhodobo zlého
psychického rozpoloženia z informácii o smrti svojej mamy. Obžalovaný vo svojich výpovediach
z prípravného konania podrobne popísal okolnosti bezprostredne predchádzajúce skutku, samotný
skutok, ako aj jeho správanie po skutku. Aj podľa krajského súdu vykonané dôkazy vo svojom súhrne
v nijakom smere neodôvodňujú záver o tom, že by obžalovaný išiel za poškodenou s vopred daným

úmyslom ju usmrtiť a s vopred uváženou pohnútkou vychádzajúcou zo snahy obžalovaného zabrániť
vráteniu daru - nehnuteľnosti, ktorý mu poškodená A.. G. M. darovala. Pokiaľ by bolo možné na takýto
úmysel a pohnútku obžalovaného usudzovať už v rámci dokazovania v prípravnom konaní, malo by to
nepochybne vplyv na právnu kvalifikáciu skutku (úkladná vražda podľa § 144 Trestného zákona.

Zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. N. G. a MUDr. F. B., D.., znalcami z odboru
Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria, vyplýva, že u obžalovaného neboli v súčasnosti a
ani v minulosti identifikované príznaky duševnej choroby v užšom zmysle, t. j. psychózy, primárnej
afektívnej poruchy (endogénnej poruchy nálady), alebo závažnejšieho organického poškodenia mozgu.
V čase spáchania skutku boli ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obžalovaného plne zachované.

Obžalovaný vedel v čase spáchania skutku rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania a
taktiež vedel v čase jeho spáchania svoje konanie ovládať. Obžalovaný je schopný chápať zmysel
trestného konania. Klinickým vyšetrením znalkyne nezistili u obžalovaného známky závislosti od
alkoholu, iných omamných či psychotropných látok, Užívanie marihuany hodnotia ako rekreačné
škodlivé užívanie. Príznaky rozvinutej závislosti znalkyne nezistili. Znalkyne tiež uviedli, že pobyt

obžalovanéhozpsychiatrickéhohľadiskaniejeprespoločnosťnebezpečnýavzhľadomnasvojezistenia
nenavrhovali nariadiť obžalovanému ochranné liečenie. Intelekt obžalovaného hodnotili orientačne v
hornom pásme populačného priemeru. Znalkyne konštatovali, že osobnosť obžalovaného hodnotia ako
nezrelú, emočne instabilnú, neuroticky štruktúrovanú, introvertnú, nedostatočne integrovanú, instabilnú
v prežívaní, čo je jednoznačne situačne podmienené. V sociálnych kontaktoch je prítomná neistota.

Motív trestného činu nebol patologický (chorobne podmienený). Vplyv mal ekonomický a sociálny tlak
podmienený konfliktom so starou mamou a otcom obžalovaného, meniaci sa, nejednoznačný postoj
starej mamy k nemu a jeho správaniu. Ako dôležité sa javia aj ťažkosti so spracovaním spôsobu matkinej
smrti a moment prekvapenia zo zistení o okolnostiach úmrtia matky, rozchod s priateľkou krátko pred
činom a z neho vyplývajúca strata zázemia a podpory ako aj uľpievavá snaha prevládnuť nad otcom.

Samotný čin znalkyne hodnotili ako skratovú reakciu bez vopred premysleného a plánovaného motívu,
konaniebolovafekte,ktorývšakjednoznačnezpsychiatrickéhohľadiskanebolpatologickypodmienený.
Konanie počas skutku bolo impulzívne podmienené, ale ucelené, bezprostredne po uvedomení si, že
obeť nežije, bola prítomná snaha uhladiť stopy svedčiace o spáchaní trestného činu.

Zo znaleckého psychologického posudku vypracovaného RNDr. G.. N. L., D.., znalcom z odboru
Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality vyplýva, že osobnosť
obžalovaného je možné súhrnne charakterizovať ako nezrelú s akcentáciou rysov emočnej nestability
a impulzivity na úrovni myslenia i konania. U obžalovaného bola zistená nízka kapacita pre zvládanie
emočnej záťaže, ktorej je vystavený v dôsledku vonkajších faktorov, ako aj vplyvu frustrácie. Tá

vedie k hromadeniu napätia a následne k zhoršeniu produktov myslenia spojených s rozhodovaním
a kontrolou konania. Osobnosť nevykazuje znaky svedčiace pre antisociálnu poruchu osobnosti, jeho
hodnotový systém nie je v zásadnom rozpore s väčšinovým. Nezrelé zameranie na uspokojovanie
vlastných potrieb s absenciou primeraného (zrelého) odkladu a očakávanie uspokojovania vlastnýchnárokov zo strany sociálneho okolia sú destabilizujúcimi prvkami. Obzvlášť pokiaľ ide o osoby ktoré sú
považované za nositeľa stability, istoty, ktorá je v kontexte vyšetrenia pre obvineného významná. Za
takéto osoby je možné považovať tak obeť, ako aj priateľku vyšetreného. Znalec vo svojom znaleckom

posudku tiež uviedol, že za primárny motív v kontexte prípadného úmyselného konania smerujúceho
k homicídiu považuje ambivalentný (rozporný a premenlivý), v poslednom čase v dôsledku zmeny
postoja poškodenej nebohej starej mamy obžalovaného, negatívny vzťah medzi páchateľom a obeťou.
Rozhodujúcim sa stal konflikt, v ktorom vyvrcholilo napätie medzi babkou a vnukom, pričom nie je možné
z psychologického hľadiska posúdiť s určitosťou, či išlo o akt plánovaný. Významná a nepopierateľná

je však afektívna zložka skutku. Takto chápané konanie vedúce k zaduseniu poškodenej by bolo v
kontexte straty, resp. náhleho významného oslabenia kontrolných mechanizmov, ktorá je psychologicky
predpokladateľná. Za významné považuje konfrontáciu postojov babky k jeho matke, ktorá sa o nej v
čase tesne pred skutkom mala „vyjadrovať nepekne“. Po odznení afektu dochádza k obnoveniu stavu
kognitívnych a regulačných mechanizmov. Agresivitu nepovažuje za vlastnú osobnosti vyšetreného.
Nebola zistená zvýraznená agresivita, ktorá by bola v kontexte poruchy osobnosti. Nenašli sa znaky

pre predispozičnú agresivitu. U vyšetreného sa agresívne konanie javí byť reaktívneho charakteru,
proaktívna zložka agresivity je nízka. Obžalovaný disponuje všetkými psychologickými predpokladmi,
stavom poznávacích funkcií, aby bol schopný správne vnímať a reprodukovať udalosti a okolnosti
prípadu pre ktorý je tresne stíhaný. Vo vzťahu k možnostiam resocializácie sa znalec vyjadril v tom
zmysle, že prognóza v tomto smere je pozitívna (doterajšia beztrestnosť, sociálna adaptovanosť,

absencia znakov pre poruchu osobnosti, primeraný intelekt a stav poznávacích funkcií, stav vzdelania)
a pravdepodobnosť recidívy pri afektívnom charaktere skutku je nízka. Je významná pre spáchanie
toho skutku nie rozumová zložka, ale afektívna, čiže citová zložka. To znamená, že došlo k takej
destabilizácii kontrolných mechanizmov v dôsledku náboru silných emócii, že prirodzené agresívne
impulzy (ktoré nosíme každý v sebe vo vyššej alebo nižšej miere) dostali voľný priebeh a boli potlačené

racionálne mechanizmy. V prípade obžalovaného emócie odblokovali rozum a jeho konanie bolo riadené
len emóciami. Ohľadne možného spustenia takéhoto afektívneho stavu na základe nejakej banálnej
udalosti znalec uviedol, že to je dané kapacitou pre zvládanie stresu, pričom u obžalovaného je zrejmá
zvýšená úzkosť, čo ho značne udržiava v rizikovom stave. Bola zistená aj predispozícia k tomu, že v
prípade destabilizácie je tu malá pravdepodobnosť zapracovania rozumových zložiek. V tomto smere

znalec poukázal na zistenú nezrelosť obžalovaného, ktorá ešte nie je stabilná, ale je to stav, ktorý sa
bude vyvíjať a preto videl prognózu optimisticky. Znalec tiež uviedol, že človek je v zásade určený okrem
genetického materiálu, ktorý zdedil, aj prostredím, v ktorom vyrastal. A pokiaľ sa malé dieťa zdržiava
prevažne v stabilnom domácom prostredí (bez hodnotenia z toho hľadiska, či je dobré, alebo zlé), tak je
významne formované tým domácim prostredím. Veci, ktoré sa udejú vo veku 3, 4, 5 rokov, sú zásadným

spôsobom formujúce. Informácie z detstva tak sú veľmi významné.

Zo žiadnej z výpovedí svedkov s výnimkou svedka - poškodeného a svedkyne E. M. (manželky
poškodeného) nebola zistená taká skutočnosť, ktorá by poukazovala na negatívny a násilnícky vzťah
obžalovaného vo vzťahu k poškodenej.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu teda boli preukázané také okolnosti prípadu, ktoré odôvodňujú
mimoriadne zníženie trestnej sadzby pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby za použitia
zmierňujúceho ustanovenia § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona. Takýto postup je
určovaný aj požiadavkou na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v § 34 odsek 1 Trestného zákona, za

súčasného rešpektovania zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34 odsek 4 Trestného zákona.
Súčasná existencia viacerých poľahčujúcich okolností (pri súčasnej neexistencii žiadnej priťažujúcej
okolnosti) vo svojom súhrne môžu nadobudnúť taký význam, že ich je v súhrne možné posúdiť ako
výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Okresný súd u obžalovaného
správne zistil tri poľahčujúce okolnosti - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona

(obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písmeno l/ Trestného zákona, (obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento aj úprimne
oľutoval), - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno n/ Trestného zákona spočívajúcu v napomáhaní
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný,
spáchanie skutku priznal už v rámci svojho prvého výsluchu, svoju vinu uznal aj v konaní pred súdom

v rámci vyhlásenia podľa § 257 odsek 1 písmeno c/, odsek 4 Trestného poriadku. Počas celého
konania obžalovaný prejavoval ľútosť nad spáchaným trestným činom, ktorú z pohľadu súdu bolo možné
bezpochyby považovať za ľútosť úprimnú. Súd mal tiež za preukázané napomáhanie pri objasňovaní
trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní zo strany obžalovaného - obžalovaný vo svojichvýpovediach podrobne popísal skutočnosti umožňujúce ustáliť skutok a jeho právnu kvalifikáciu, tieto
plne korešpondujú s vykonanými dôkazmi, teda nepochybne uľahčil prácu orgánom činným v trestnom
konaní a súdu a prispel k rýchlemu postupu vo vyšetrovaní a prejednaní veci pred súdom. Keďže súd

nezistil u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť, bolo možné súhrn vyššie uvedených poľahčujúcich
okolností hodnotiť spôsobom odôvodňujúcim aplikáciu § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného
zákona. Okresný súd správne nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno a/
Trestného zákona, hoci sa trestného činu dopustil v silnom citovom rozrušení, ktoré však ani krajský súd
nehodnotí ako ospravedlniteľné, ktorého naplnenie toto ustanovenie predpokladá.

Na základe vyššie uvedených úvah vzťahujúcich sa k zisteným skutočnostiam považoval krajský
súd použitie trestnej sadzby upravenej v 145 odsek 2 Trestného zákona za neprimerane prísne,
nezohľadňujúce všetky okolnosti prejednávaného prípadu a osobu obžalovaného vrátane možnosti jeho
nápravy.
Krajský súd musí konštatovať, že uložený trest odňatia slobody vo výmere trinásť rokov je zákonný,
spravodlivý a plne zohľadňujúci všetky okolnosti prípadu. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného,

ktorými sa domáhal zníženia tohto trestu na jeho najnižšiu možnú hranicu, t.j. osem rokov, túto
požiadavku krajský súd nepovažoval za opodstatnenú. Konaním obžalovaného došlo k mimoriadne
závažnému a nenapraviteľnému následku, ktorým je spôsobenie smrti poškodene, a ku ktorému
došlo úmyselným konaním obžalovaného, nebohá poškodená nebola primárne zdrojom zmien v
jeho správaní, nebola osobou, s ktorou bol v priamom konflikte a aj podľa vyjadrenia samotného

obžalovaného sa počas jeho života poškodená voči nemu ako jediná správala dobre a chápala ho.
Vzhľadom na to, že obžalovanému okresný súd za obzvlášť závažný zločin uložil trest odňatia slobody
nižší ako pätnásť rokov, boli splnené formálne podmienky pre jeho zaradenie na výkon trestu do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za analogického použitia § 48 odsek 2 písmeno a/
Trestného zákona v spojení s § 48 odsek 4 Trestného zákona. Je možné prisvedčiť záveru okresnému

súdu, že jeho nápravu možno dosiahnuť aj v ústave na výkon trestu tohto stupňa stráženia. Navyše,
odvolanie bolo podané len zo strany obžalovaného, preto by ani zmena stupňa stráženia neprichádzala
v odvolacom konaní do úvahy, keďže by to bolo rozhodnutie v neprospech obžalovaného.
Keďže obžalovanému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin,
bolo potrebné obligatórne mu uložiť aj ochranný dohľad na dobu 2 dva roky, ktorú so zreteľom na osobu

obžalovaného možno považovať za dostatočnú.
Vovzťahukvýrokuonáhradeškodykrajskýsúduvádza,žeuvedenývýroknebolnapadnutývodvolacom
konaní a je právoplatný, nebol teda v odvolacom konaní ani preskúmavaný.
Na základe uvedených skutočností a úvah odvolací súd dospel k záveru, že nebol dôvod na zmenu
napadnutého rozhodnutia, preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.