Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. september 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/520/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212180
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214212180.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: O. A., nar. X. O. XXXX, bytom
L. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Múčka, Rohovce 100, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: L.I.B. legal s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 47 237 546, o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 5. novembra 2014 č. k.
14C/176/2014-42 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o zriadení záložného práva č. 049/2007-
BAL uzavretá 6. marca 2007 medzi žalobcom a žalovanou je neplatná a záložné právo zriadené k
bytu č. X na 1. poschodí osembytového obytného domu, súp. č. XXX, vchod X, nachádzajúceho sa
na pozemku par. č. 84/21, zapísaného na LV č. XXX, k. ú. L., Obec L., okres Dunajská Streda a k
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu prislúchajúcemu k bytu o veľkosti 1/8,
nevzniklo. Žalovanej uložil povinnosť náhrady trov konania žalobcovi vo výške 173,23 eur. Rozhodnutie

odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1, 4, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, §
53 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 80 písm. c/ O. s.
p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016).
Vecne zdôvodnil danosťou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, z dôvodu stavu
neistoty medzi účastníkmi konania, ktorý nemožno odstrániť inými prostriedkami. Pokiaľ by predmetná
zmluva zostala v platnosti, žalovaná by mohla pristúpiť k výkonu záložného práva. Účastníci konania
uzavreli dňa 18. augusta 2006 zmluvu o úvere č. 1800060, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru

žalobcovi vo výške 663,88 eur, ktorý prevzal záväzok zaplatiť dlh v dvanástich mesačných splátkach
vo výške 108,21 eur. Súčasťou zmluvy o úvere bolo aj plnomocenstvo, ktoré mal udeliť žalobca
advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby v
jeho mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala exekučným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia alebo exekúciu, a to na celý majetok žalobcu do výšky vzniknutej pohľadávky alebo
jej zostatku (v prípade čiastočného splnenia dlhu aj jeho príslušenstva). Rovnako ho splnomocnil aj
na uzavretie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, ktoré budú bližšie špecifikované

na liste vlastníctva vyhotovenom ku dňu uzavretia záložnej zmluvy. Právny úkon uzavretia zmluvy o
záložnom práve súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne neplatný podľa § 39 O. z., pre rozpor
so zákonom, pretože za žalobcu uzatvorila zmluvu osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami
zastupovaného (žalobcu). Žalovaná v zmluve o úvere predformulovala meno advokáta Mgr. TomášaKušníra vo formulárovej zmluve, v dôsledku čoho nešlo o výber zástupcu (na udelenie plnomocenstva)
zo strany žalobcu. Tým bola podstatným spôsobom ohrozená zmluvná voľnosť žalobcu a z dôvodu,
že uvedený advokát bol vybraný priamo žalovanou ako veriteľom, bol daný aj záver, že bude hájiť

predovšetkým záujmy žalovanej a nie žalobcu (ktorý mu podľa zmluvy mal udeliť plnú moc). Z úradnej
činnosti bolo súdu prvej inštancie známe, že označený advokát v čase spísania úverovej zmluvy
v mnohých iných súdnych konaniach zastupoval práve žalovanú. Mal však hájiť záujem žalobcu v
súvislosti s návratnosťou úveru a nie iniciovať spísanie záložnej zmluvy v prospech žalovanej. Keďže
záujmy žalovanej a označeného advokáta sledujú rovnaký cieľ, bol daný dôvod konštatovať rozpor

záujmov splnomocneného advokáta so záujmami zastúpeného, teda žalobcu. Dotknutá časť zmluvy o
úvere (týkajúca sa plnomocenstva) nebola individuálne dohodnutá, pretože bola súčasťou formulárovej
zmluvy o úvere, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Nedostatok plnomocenstva spočíval aj v
nedostatočnom formulovaní označenia nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu v čase podpisu záložnej
zmluvy. Žalobca, ako ani splnomocnený advokát, v čase uzavretia dohody o plnomocenstve nemali
vedomosť s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami sa bude nakladať (ku ktorým nehnuteľnostiam bude

zriadená záložná zmluva). Plnomocenstvo preto vyhodnotil súd prvej inštancie ako neplatný právny
úkon aj z dôvodu jeho neurčitosti. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmluva o zriadení záložného
práva bola podpísaná len splnomocnencom žalobcu, na základe plnomocenstva, ktoré nebolo platné, je
neplatnáajsamotnázmluvaozriadenízáložnéhopráva,avdôsledkutohozáložnéprávokvymedzeným
nehnuteľnostiam nemohlo vzniknúť. Samotná hodnota založenej nehnuteľnosti bola neprimeraná k

hodnote poskytnutého úveru, spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie
poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., priznaním žalobcovi, ako plne úspešnému účastníkovi
konania,náhradytrovkonania,predstavujúcichtrovyprávnehozastúpeniavovýške173,23eur(odmena
za 2 úkony právnej služby 2 x 61,87 eur, režijný paušál 2 x 8,04 eur, cestovné náhrady vo výške 6,61

eur a náhrada za stratu času 26,80 eur).

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie obsahovo odôvodnila nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu
prvej inštancie a nesprávnym právnym posúdením veci. Výroková časť napadnutého rozhodnutia

obsahuje zjavné chyby, v dôsledku čoho je neurčité a nezrozumiteľné. Žalovaná nesúhlasila s právnym
názoromsúduprvejinštanciezdôvodu,žesanejednáonedostatokslobodyprejavuvôlesplnomocniteľa
(žalobcu) pri podpise splnomocnenia. Dohoda o splnomocnení bola uzavretá riadne, v súlade s
ustanoveniami O. z. a predstavuje platný právny úkon (bola daná slobodná vôľa, vážnosť, určitosť a
zrozumiteľnosť právneho úkonu). Žalobca sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok vyplývajúci pre

neho zo zmluvy o úvere a preto udelil plnomocenstvo splnomocnencovi na uzatvorenie záložnej zmluvy
k nehnuteľnostiam. Žalovaná vyjadrila nesúhlas aj s právnym záverom súdu prvej inštancie o neurčitosti
právneho úkonu. Obsah právneho úkonu má byť formulovaný tak, aby vylúčil pochybnosť o tom, čo je
jeho predmetom. V danom prípade je nepochybné, že predmetom záložnej zmluvy môže byť ktorákoľvek
nehnuteľnosť vo vlastníctve splnomocniteľa, ktorú bude v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vlastniť. Sú

to všetky jeho nehnuteľnosti, ktoré vlastnil ku dňu podpísania záložnej zmluvy (bez ohľadu na ich bližšiu
individualizáciu). Môžu byť nimi aj nehnuteľnosti nadobudnuté po uzatvorení dohody o splnomocnení.
Požiadavka určitosti bola naplnená tým, že bol určený druh majetku, ktorý môže tvoriť predmet zálohu,
spolu s vymedzením časového hľadiska. Splnomocnenec nemal a nemá záujem poškodzovať žalobcu
(ako záložcu), čo vyplýva aj z dohody o splnomocnení, uzavretej za účelom naplnenia ochrany záujmov

záložcu. Rozpor v záujmoch musí však reálne existovať a nestačí len jeho potencionálna možnosť.
Žalobcaakodlžníksarozhodolpreudelenieplnomocenstvasámatonebolodoposiaľodvolané.Žalobca
sa tak dovoláva neplatnosti právneho úkonu účelovo, s cieľom kompenzovať dopad zmluvných sankcií
za porušenie dohodnutých zmluvných povinností (po dobe dlhšej ako 7 rokov od uzavretia záložnej
zmluvy). Ide o snahu oddialiť aj následky neplnenia jeho primárnej povinnosti dlžníka (splniť svoj dlh

riadne a včas). Neopodstatnené odvolávanie sa na prvky ochrany práva, odvádzajú pozornosť od
primárnej funkcie zabezpečovacích prostriedkov (poskytnutie väčšej istoty veriteľa, že jeho pohľadávka
bude riadne a včas splnená). Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť,
aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Súd prvej inštancie však pripustil
a prejednal žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že záložné právo nevzniklo, čím zaťažil konanie

vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tiež nesprávne prevzal
špecifikáciu nehnuteľností vo výroku napadnutého rozsudku zo žaloby (podiel na spoločných častiach
a zariadeniach obytného domu, v ktorom sa predmetný byt nachádza o veľkosti 1/8), bez oboznámeniasa s popisom nehnuteľnosti na príslušnom LV č. XXX pre k. ú. L. (z ktorého vyplýva podiel priestoru na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu o veľkosti 6910/61940-ín).

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a

contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou o úvere medzi

žalobcom a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce
jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z.

v znení účinnom do 31. decembra 2007).

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,
napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.

JudikatúraSúdnehodvoraEurópskejúnie(napr.rozhodnutieC-106/89,MarleasingSAv.LaCommercial
International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v

čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej
zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú
zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa,

obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca ako
spotrebiteľ sa domáha svojho nároku voči žalovanej.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu
dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu

profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy
je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment
prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv

je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne
absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, tedaspotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015) .

Argument žalovanej, že spotrebiteľ (žalobca) bol slobodný v tom, či zmluvu o úvere, ako i dohodu o
plnomocenstve, podpíše, nie je namieste. Nemožno opomenúť, že zmluvná sloboda spotrebiteľa pri
určovaní, ktoré ustanovenie bude uvedené v zmluve, je len iluzórna, keďže zmluvu vo formulárovej
podobe pripravovala žalovaná ako zmluvný partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer vo
vyjednávacej sile zmluvného partnera a spotrebiteľa je zjavné, že sa spotrebiteľ len s ťažkosťou

môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. V jednotlivých odboroch podnikania
postupujú pritom zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol
nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, by odsúdil sám seba k životu mimo bežnú
spoločnosť, bez využívania jednotlivých služieb. Po spotrebiteľovi nič také nemožno požadovať. Od jeho
zmluvného partnera však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti choval voči spotrebiteľovi
poctivo (porov. rozsudok Okresného súdu Chebe sp. zn. 15C 410/2009). Dôvera spotrebiteľa v

poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu)
rovnováhu faktickú. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na
neprijateľné podmienky v zmluve.

Uvedeným princípom je modifikované i právo účastníkov rozhodnúť, ktoré časti zmluvných dojednaní,

vrátane hmotnoprávnych inštitútov, budú včlenené do zmluvy. Preto pokiaľ žalovaná zahrnula zmluvné
dojednanie o plnomocenstve (oprávňujúce zastupovať žalobcu ako spotrebiteľa, pri uzatváraní
zabezpečovacej záložnej zmluvy, žalovanou vybranou fyzickou osobou, zastupujúcou v početných
prípadoch jej záujmy ako veriteľa) do zmluvy o úvere, ako predtlačený text označujúci meno
splnomocnenca (Mgr. Tomáš Kušnír), je potrebné jej správanie vyhodnotiť ako spreneverenie sa vyššie

uvedenému princípu dôvery a takémuto správaniu žalovanej nebolo možné priznať právnu ochranu
(spôsobujúcemu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa).

Správne preto súd prvej inštancie konštatoval podstatným spôsobom obmedzenú zmluvnú voľnosť

žalobcu (ako rovnocenného zmluvného partnera). Argumentácia žalovanej, vzťahujúca sa len na
definíciu fyzického a psychického násilia (pre ktoré vôľa zmluvného partnera nemôže byť slobodná),
nebola náležitá vzhľadom na nevyvážené (nerovnomerné) postavenie zmluvných strán v predmetnej
formulárovej zmluve o úvere. Žalobca ako spotrebiteľ, ktorý mal záujem (potrebu) získať úver, sa
nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti

a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred žalovanou, bez toho,
aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane včlenenej dohody o plnomocenstve s vopred vybraným
splnomocnencom, podpísaným na predtlačenom formulári (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej
únie C-240/98 až C-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro). Žalobca sa preto
nerozhodol „sám“ zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere a slobodne neudelil plnomocenstvo

(žalovanou) označenému splnomocnencovi. Primárny záujem na zabezpečení záväzku má zásadne
veriteľ a z vykonaného dokazovania nevyplýval žiaden motív, ktorý by viedol žalobcu k zvoleniu si k
zastupovaniuprenehoneznámutretiuosobu,ktorávmnožstveinýchprípadovbránilazáujmyprotistrany
teda veriteľa.

Súd prvej inštancie rozhodol správne po zistení, že zmluva o záložnom práve je neplatná pre absenciu
prejavu vôle žalobcu, v postavení záložcu, ktorý záložnú zmluvu nepodpísal a teda neuzavrel, z
dôvodu neplatnej dohody o plnomocenstve. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú podmienky
upravené v § 22 ods. 2 O. z., sú v zmysle § 39 O. z. absolútne neplatné.

Účelom občianskoprávneho inštitútu zastúpenia je, aby za určitú osobu, ktorá z rôznych dôvodov
nechce, či nemôže sama činiť právny úkon, urobil právny úkon jej zástupca. Zastúpenie vzniká na
základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o
plnomocenstve (§ 23 O. z.). Zastupovať iného však nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny
úkon, o ktorý ide, ako ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, konštatovaním existencie rozporu záujmov žalobcu
a zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra a v dôsledku toho neprípustnosti zastupovania žalobcu pri uzavretí
záložnej zmluvy. Možno súhlasiť so žalovanou, že rozpor záujmov musí byť reálne daný a v tomtoprípade bol takýto predpoklad aj naplnený. V konaní nebolo sporné (žalovaná nepopierala), že „vybrala“
žalobcovi ako splnomocnenca advokáta, ktorý v početných prípadoch chránil jej záujmy ako veriteľky.
Uvedené postavenie Mgr. T. Kušníra reálne predurčuje prioritu ochrany záujmov a s tým súvisiacich

úkonov v prospech žalovanej a nie žalobcu. Protichodné postavenie veriteľa a dlžníka je prirodzené.
V dôsledku toho je potom delegovanie vôle dlžníka (spotrebiteľa) na „advokáta“ veriteľa (s možnosťou
založenia celého nehnuteľného majetku dlžníka) vylúčené. Prehliadanie tohto rozporu by fakticky
znamenalo akceptovanie jednostranného prejavu vôle záložného veriteľa pre vznik záložnej zmluvy,
realizovanej výlučne podľa vôle záložného veriteľa, a teda vo svoj prospech (bez ohľadu na vôľu

spotrebiteľa).

Preto nemohla byť dôvodná argumentácia žalovanej, či splnomocnenec mal alebo nie záujem na
poškodení žalobcu ako dlžníka, keďže záujmy žalovanej a splnomocnenca sledovali rovnaký cieľ a to
ochranu veriteľa.

Bolo potom bez právneho významu zaoberať sa skutočnosťou, že k odvolaniu plnomocenstva zo strany
žalobcu nedošlo. Na vyššie uvedené závery nemá vplyv ani (ne) plnenie záväzku žalobcom, ktoré
nesúvisí s otázkou platnosti dohody o plnomocenstve.

Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorým vyhodnotil neplatnosť

dohody o plnomocenstve tiež z dôvodu neurčitosti tohto právneho úkonu (§ 37 ods. 1 O. z.). Dôvodom je
absencia vymedzenia konkrétnych nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom záložnej zmluvy. Pomocou
výkladu nie je možné nahrádzať (dopĺňať) prejav, ktorý nebol vyjadrený v samotnom úkone. Pri úkonoch
pre ktoré bola zákonom určená písomná forma, určitosť prejavu je možné posudzovať iba vo vzťahu k
obsahu prejavu uvedenom v listine.

K odvolacej námietke žalovanej, týkajúcej sa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. (účinného do 30.
júna 2016), je potrebné uviesť, že v konaní nebola sporná existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva (z dôvodu potreby docielenia stavu
právnej istoty pre žalobcu ako spotrebiteľa, vzhľadom na neplatnosť záložnej zmluvy a možného výkonu

záložného práva), predmetom ktorej bol nehnuteľný majetok žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zdôraznil, že pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm.
c/ O. s. p., umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutí, treba vychádzať
z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy má žalobca-spotrebiteľ, ktorého
špecificképostavenieakoslabšejstranyvsporeosvedčujepredovšetkýmúpravavkomunitárnompráve,

početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, i vnútroštátna právna úprava, pretože potrebuje
maťvyriešenúspornúotázku.Vsúladesustálenousúdnoupraxousižalobca,prostredníctvomprávneho
zástupcu, zvolil na ochranu svojich práv žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu (neplatnosti
zmluvy o záložnom práve), čo žalovaná nespochybňovala. Súčasťou žalobného petitu o určenie
neplatnosti tohto právneho úkonu, bolo aj označenie právneho následku neplatnosti záložnej zmluvy,

ktorý spočíval v tom, že záložné právo podľa tejto záložnej zmluvy nevzniklo.

Zo žalobného petitu, ako aj z predmetu dokazovania, jednoznačne vyplývalo, že sa nejedná o
samostatný výrok o určení (ne) existencie práva, ale len o doplnok určovacej žaloby o neplatnosť
právneho úkonu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že došlo k vade konania,
majúcouzanásledoknesprávneprávneposúdenieveci(predmetnédoplnenieurčovaciehovýroku,ktoré
nepredstavovalo samostatný určovací výrok, nezasiahlo do práva žalovanej na spravodlivý proces a
neovplyvnilo žiadnym spôsobom ani právne posúdenie veci).

Nebolo možné sa stotožniť ani s poslednou výhradou žalovanej obsiahnutou v odvolaní, v ktorom
poukazovala na formálnu nesprávnosť označenia veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a zariadeniach bytového domu, v ktorom sa predmetný byt nachádzal. Predmetom určovacieho
výroku je neplatnosť právneho úkonu, ktorým je zmluva o zriadení záložného práva, dostatočne

identifikovaná vo výroku napadnutého rozhodnutia číslom 049/2007-BAL, dátumom jej uzavretia 6.
marca 2007, ako i označením zmluvných strán. Označenie predmetu zmluvy - zálohu sa zhodovalo s
jeho vymedzením v záložnej zmluve a jeho prípadné zmeny v neskoršom období už neboli spôsobilézasiahnuť do označenia predmetu zálohu v záložnej zmluve (záložné právo označenou zmluvou o
zriadení záložného práva nevzniklo).

Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalovaného, ktoré žalovaná
žiadnym spôsobom nenamietala. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.
s. p. (účinné do 30. júna 2016), na základe ktorého vzniklo žalobcovi právo na náhradu trov konania,
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 173,23 eur.

Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s §
255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.