Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. september 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/436/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510214470
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2510214470.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky (žalobkyne): K. D.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomL.XXX,zastúpenázástupcomsplnomocnencom:Ing.G.D.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom L. XXX, proti odporkyni (žalovanej): K. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, T., zastúpená
spoločnosťou: Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Námestie SNP 3, Trnava, IČO: 36
857 548, o zaplatenie 1.775,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany č.k. 3C/316/2011-170 zo dňa 31. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
1.775,-Eursúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy355,-Eurod18.07.2010dozaplatenia,zo
sumy 355,- Eur od 18.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 355,- Eur od 18.09.2010 do zaplatenia, zo sumy
355,- Eur od 18.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 355,- Eur od 18.11.2010 do zaplatenia a náhradu trov
konania vo výške 70,50 Eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyhovel tak žalobe (návrhu),
ktorou sa navrhovateľka domáhala od odporkyne zaplatenia sumy 1.775,- Eur s príslušenstvom titulom

dlžného nájomného, na základe nájomnej zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 17.12.2009.

2.Rozhodnutieodôvodnilspoužitím§3ods.1a§4zák.č.116/1990Zb.onájmeapodnájmenebytových
priestorov, § 40 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 104 zák. č. 50/1976 (stavebného
zákona), § 120 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že s poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné
ustanovenia dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá zmluva o nájme nebytových
priestorov v zmysle § 3 zák. č. 116/1990 Zb. V písomne uzavretej zmluve bol vymedzený predmet

nájmu (vymedzenie nebytového priestoru), účel nájmu ako aj výška a splatnosť nájomného a spôsob
jeho platenia. Predmetom zmluvy bol nájom nebytového priestoru, ktorý je špecifikovaný v bode 1. a 2.
zmluvy, a ako účel nájmu je uvedená maloobchodná predajňa. Súd sa v danom prípade nestotožňuje
s názorom odporkyne ohľadom neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy, pre rozpor užívania (nájmu)
nehnuteľnosti a jej stavebnotechnického určenia.

3. Kolaudačné rozhodnutie k predmetnej stavbe, v ktorej sa prenajímaný nebytový priestor nachádza,

predložené nebolo. Navrhovateľka uviedla, že takýmto rozhodnutím, vzhľadom na vek stavby (viac
ako 100 rokov) nedisponuje. Uvedený doklad sa nepodarilo zabezpečiť v priebehu konania ani súdu,
s poukazom na odpovede oslovených úradov. Otázku stavebného určenia prenajatých priestorov
potom posúdil na základe toho, či je stavba užívaná na účel, na ktorý je svojím stavebnotechnickýmusporiadaním vybavená. Z listinných dôkazov založených v spise, vrátane nájomnej zmluvy (ktorá
uvádza, že prenajatý priestor pozostáva z predajne a toaliet), stanovísk Mesta Hlohovec ako aj
napr. navrhovateľkou predložených vyjadrení Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave

jednoznačne vyplýva, že predmetné priestory boli dlhodobo, aj pred uzavretím predmetnej nájomnej
zmluvy, stavebnotechnickým usporiadaním vybavené ako maloobchodné prevádzkové priestory, t.j.
nebytové priestory (napr. záväzné stanovisko Mesta Hlohovec zo dňa 14.02.2002 - č.l. 122, oznámenie
Mesta Hlohovec č. 27422/2010 zo dňa 13.12.2010 - č.l. 115, rozhodnutia Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva v Trnave zo dňa 29.03.2004 - č.l. 161). V žiadnom z predložených rozhodnutí a stanovísk

dotknutých úradov, nebola predmetná nehnuteľnosť v rozhodnom období definovaná ako rodinný dom
určený na bývanie, ale práve naopak vyplýva z nich, že predmetné priestory sú priestormi nebytovými,
určenými na podnikateľskú činnosť.

4. Z uvedeného vyplynulo, že predmetné (prenajaté) priestory boli v rozhodnej dobe bez akýchkoľvek
pochybností nebytovými priestormi, určenými na prevádzkovanie obchodu a služieb, a ich vlastník sa tak

k nim aj správal, t.j. priestory na tento spôsob buď sám využíval alebo prenajímal tretím osobám, vrátane
odporkyne. V konaní nebolo preukázané, že by uvedené priestory, čo i len na krátku dobu slúžili inému
účelu, vrátane rodinného bývania. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd považoval tieto priestory za
nebytové priestory určené na prevádzkovanie obchodu a služieb, resp. podnikateľskej činnosti.

5. Vykonaným dokazovaním zároveň neboli preukázané tvrdenia odporkyne o nespôsobilosti
prenajatých priestorov na dojednané užívanie. Pokiaľ ide o nespôsobilosť prenajatých priestorov
spočívajúcich v tom, že nebolo zabezpečené ich vykurovanie. Z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplýva že pred uzavretím nájomnej zmluvy bola odporkyňa po obhliadke oboznámená s technickým
stavom prenajímaných priestorov a tento stav zodpovedá jej zámeru na určené užívanie. Bola si teda

vedomá toho, že vykurovanie v prenajatých priestorov je elektrické s príslušnou elektrickou sadzbou a
samotné vykurovacie teleso si musí zabezpečiť sama. Napokon táto skutočnosť (tento spôsob riešenia
vykurovania predmetných priestorov) medzi účastníkmi ani sporná nebola. Odporkyňa teda nemôže
túto skutočnosť následne spájať s dôvodom neplatnosti predmetnej zmluvy. Za nepreukázané mal
aj tvrdenia odporkyne o nespôsobilosti prenajatých priestorov v súvislosti so stavebnými úpravami

nariadenými Mestom Hlohovec v rozhodnutí č. 10/2010-AM zo dňa 31.01.2011. Uvedené rozhodnutie je
totiž z obdobia po skončení nájomného vzťahu odporkyne, a zároveň v ňom uvedené, resp. nariadené
stavebné úpravy sa týkali iba vonkajších priestorov strechy, rín, a vonkajšej fasády. Nepreukazuje
teda nespôsobilosť prenajatých priestorov na dohodnuté užívanie. Zároveň sa táto argumentácia
odporkyne javí ako účelová aj z toho dôvodu, že týmito skutočnosťami (potrebou stavebných úprav)

neargumentovala odporkyňa ani počas obdobia, po ktoré v prenajatých priestoroch pôsobila a ani v
rámci vyššie uvedenej písomnej korešpondencie účastníkov po tom, čo uvedené priestory opustila.

6. Ohľadom odporkyňou tvrdenej naviac zaplatenej sumy, dospel súd k záveru, že odporkyňa tieto
tvrdenia nepreukázala. Z výpisov z účtu odporkyne a navrhovateľky vyplýva, že odporkyňa za obdobie

od 25.01.2010 do 19.082010 zaplatila bezhotovostne navrhovateľke celkovo sumu 1.200,- Eur a to
nasledovne: dňa 25.01.2010 sumu 100,- Eur, dňa 20.04.2010 sumu 45,- Eur, dňa 19.05.2010 sumu
355,- Eur, dňa 14.07.2010 sumu 350,- Eur a dňa 19.08.2010 sumu 350,- Eur.

7. Z predložených príjmových pokladničných dokladov predložených navrhovateľkou vyplýva, že za

obdobie od 17.09.2009 do 18.03.2010 zaplatila v hotovosti navrhovateľke sumu 860,- Eur a to
nasledovne: dňa 17.12.2009 sumu 200,- Eur, dňa 18.03.2010 sumu 260,- Eur, dňa 19.04.2010 sumu
400,- Eur. Pokiaľ ide o zvyšné príjmové pokladničné doklady a to zo dňa 25.01.2010 v sume 100,-
Eur, zo dňa 19.05.2010 v sume 355,- Eur, zo dňa 14.07.2010 v sume 350,- Eur a zo dňa 19.08.2010
v sume 350,- Eur, v tejto časti odporkyňa nepreukázala, že tieto sumy navrhovateľke reálne zaplatila;

v časti týchto úhrad sa javí ako dôveryhodné a logické vyjadrenie navrhovateľky, že v prípade týchto
príjmových pokladničných dokladov sa jedná iba o preúčtovanie súm z účtu dcéry navrhovateľky (M. D.)
do účtovníctva navrhovateľky, keďže dátumy vyhotovenia týchto dokladov ako aj sumy na nich uvedené
sú totožné s bezhotovostnými úhradami odporkyne, ktoré poukázala na účet vlastníčky predmetnej
nehnuteľnosti M. D. ako sú uvedené na č.l. 102, 104, 105 a 106 spisu, t.j. dňa 25.01.2010 bola na jej

účet od odporkyne poukázaná suma 100,- Eur (č.l. 102), dňa 19.05.2010 suma 350,- Eur (č.l. 104), dňa
14.07.2010 suma 350,- Eur (č.l. 105).8. Zároveň súd poukázal i na to, že odporkyňa sama v písomnom podaní zo dňa 28.09.2010,
adresovanom navrhovateľke, potvrdila, že navrhovateľke dlhuje 875,- Eur, ktorú sumu sa zároveň
zaviazala splácať po 50,- Eur mesačne (súd len dodáva, že sa jednalo o dlžnú sumu do 15.09.2010,

t.j. nebol v nej započítaný nájom za obdobie do uplynutia výpovednej doby). Aj z uvedeného dôvodu
sa potom tvrdenia odporkyne o naviac zaplatených platbách, resp. duplicitných platbách v hotovosti
a zároveň aj na účet prenajímateľky, javia viac ako nepravdepodobné, a to aj s poukazom na veľmi
nepriaznivú finančnú situáciu odporkyne, na ktorú sama poukazovala vo vyššie spomenutom písomnom
vyjadrení. Je potom ťažko predstaviteľné, že by v rovnakom období bola schopná platiť titulom nájmu

dvakrát rovnakú sumu a to v hotovosti aj bezhotovostne. Odporkyni bola zároveň v rámci uznesenia o
odročení pojednávania dňa 20.11.2014 uložená povinnosť, aby súdu predložila doklady o ňou tvrdených
platbách naviac, keďže na pojednávaní uviedla, že nimi disponuje, avšak následne túto povinnosť
nesplnila a doklady (o ňou tvrdených platbách naviac) nepredložila. Odporkyňa totiž predložila iba
príjmové, resp. výdavkové pokladničné doklady týkajúce sa iných právnych vzťahov (s tretími subjektmi)
a ďalej doklady o platbách za elektrinu, podľa ktorých titulom zálohy za elektrickú energiu zaplatila

navrhovateľke sumu 80,- Eur (dňa 16.04.2010 sumu 60,- Eur a dňa 23.04.2010 sumu 20,- Eur). Uvedenú
sumu 80,- Eur súd nezapočítaval na úhradu nájmu, keďže z nájomnej zmluvy (bod 3, písm. b)) odporkyni
vyplývala povinnosť platiť aj náklady za odber elektrickej energie, a uvedený účel platby je týchto dvoch
príjmových, resp. výdavkových dokladoch aj jednoznačne uvedený a odporkyňa tento účel pri vystavení
predmetných účtovných dokladov aj akceptovala.

9. Za nepreukázané mal súd aj tvrdenie odporkyne o tom, že k ukončeniu predmetného nájmu došlo na
základe ústnej dohody účastníkov, a to ku dňu 15.09.2010, kedy sa odporkyňa z prenajatých priestorov
vysťahovala. Existenciu takejto dohody totiž popiera aj samotná korešpondencia účastníkov konania z
obdobia po odsťahovaní sa odporkyne z prenajatých priestorov, ako je špecifikovaná vyššie. Zároveň

existenciu ústnej dohody o skončení nájmu nepreukázala ani výpoveď svedkyne I.. Keďže nájomná
zmluvabolauzatvorenápísomne,najejzmeny(vrátanedohodyoukončenínájmu)savyžadujepísomná
forma v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá však v konaní nebola nielen preukázaná, ale
ani tvrdená. Z rovnakého dôvodu nepreukázané, zostali aj neskoršie tvrdenia odporkyne o tom, že si
u navrhovateľky uplatnila 50% zľavu z nájomného, pričom napr. vo svojom prvom písomnom podaní

zo dňa 28.09.2010 (v ktorom sama uznala dlh na nájomnom 850,- Eur) o žiadnej zľave z nájmu ešte
nehovorila.

10. Na povinnosti odporkyne platiť nájom aj za obdobie plynutia výpovednej doby (t.j. po dobu trvania
nájmu) by nič nemenila ani skutočnosť, ak by v uvedenom období už predmetné priestory (po ich

dobrovoľnom vyprataní zo strany odporkyne) užíval iný nájomca, nakoľko nájomný vzťah založený
predmetnou nájomnou zmluvou medzi účastníkmi trval. Z vykonaného dokazovania však zároveň
vyplýva, že navrhovateľka si od odporkyne uplatnila nájom iba za dva mesiace výpovednej doby, t.j.
za mesiace október a november 2010 (aj keď podľa zmluvy bola výpovedná doba 3-mesačná) a to z
dôvodu, že od decembra 2010 už predmetné priestory užíval nový nájomca. Z uvedených skutočností

teda vyplýva, že za obdobie od 01.01.2010 do 30.11.2010 bola odporkyňa povinná zaplatiť nájom vo
výške 3.905,- Eur (11 mesiacov x 355,- Eur). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že reálne zaplatila
nájom vo výške 2.060,- Eur (1.200,- Eur bezhotovostne a 860,- Eur v hotovosti), dlh na nájomnom by
tak predstavoval sumu 1.845,- Eur; avšak navrhovateľka si uplatňuje iba sumu 1.775,- Eur, preto súd
podanému návrhu vyhovel.

11. Po prepočítaní odporkyňou zaplatenej sumy, t.j. 2.060,- Eur na mesiace vyplýva, že je ňou pokrytý
nájom za necelých 6 mesiacov. Navrhovateľka uviedla, že si úhrady odporkyne započítavala na
nájom najskôr splatný. Z uvedeného dôvodu sa potom navrhovateľka dôvodne domáhala aj úrokov z
omeškania určený podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zo súm nájomného za každý kalendárny

mesiac, počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti nájmu za siedmy mesiac trvania nájmu, t.j. júl 2010.

12.Vzáveresúduviedol,ževprípade,aksavodôvodnenínezaoberalkonkrétnounámietkouúčastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).13. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a
navrhovateľke, ktorá bola v konaní úspešná priznal náhradu trov konania vo výške 70,50 Eur titulom
náhrady zaplateného súdneho poplatku za návrh.

14. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaná a
namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (inštancie) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že konanie mám inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. e), d), b) O.s.p.). Poukázala na znenie § 3 ods. 1, 2 a 3 Zákona o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení účinnom ku dňu 11.01.2008, ako aj na § 5 ods. 1 tohto zákona, ďalej § 76 ods. 1,
§ 85 ods. 1 veta prvá, § 106 ods. 3 písm. d) Stavebného zákona, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 3714/2008 zo dňa 24.11.2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 113/2008 zo dňa 24.03.2010, ako aj na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým výsluch
svedkyni N. I. s tým, že súd prvej inštancie v rozsudku iba selektívne vyberá dôkazy na podporu tvrdenia

navrhovateľky, nedostatočne vyhodnotil obsah svedeckej výpovede, čím koná v rozpore so zásadou
rovnosti účastníkov, ako aj právom na spravodlivý súdny proces.

15. Namietala, že súd porušil ustanovenie § 132 O.s.p., pretože nezákonným spôsobom zvýhodnil
žalobkyňu, keď znovu pri úvahe reálne prihliadal len na dôkazy v jej prospech, pričom zvyšné dôkazy

ignoroval. V rozhodnutí Mesta Hlohovec č. 10/2010-AM zo dňa 31.01.2011 je totiž okrem toho, čo súd
prvej inštancie v rámci úvahy uviedol, uvedené aj to, na čo poukazoval právny zástupca žalovanej, že
stavba LV č. XXXX nezodpovedá základným požiadavkám na stavby podľa § 43 d) Stavebného zákona,
a tým ohrozuje užívateľov a okolie. Stavebný úrad z vlastného podnetu zahájil 11.01.2011 konanie v
nariadení nevyhnutných úprav. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by vytknuté nedostatky stavby

vzniklivkrátkomčaseod15.09.2010do11.01.2011,súdprvejinštanciebezoporyvzákoneargumentuje
údajnú účelovosť jeho tvrdení odporkyne z dôvodu, že nedostatky stavby neargumentoval už skôr v roku
2010.Stavbu,ktoránezodpovedázákladnýmtechnickýmpožiadavkámnadstavby,nemožnoužívaťaani
na tento účel prenajímať. Je nepreskúmateľné čo súd prvej inštancie myslel argumentom, že nariadené
stavebné úpravy sa týkali iba vonkajších priestorov strechy, rín a vonkajšej fasády, nakoľko ak žalovanú

mohla ohroziť strecha stavby, jej prenajatý priestor, podľa prvostupňového súdu azda spôsobili jej riadne
užívanie??? Sekundárny predmet nájomnej zmluvy bol v roku 2010 nespôsobilý na riadne užívanie, a
preto sa vzhľadom na omeškanie žalobkyne s viacnásobným porušením § 664 Občianskeho zákonníka
sa žalovaná nikdy nedostala do omeškania s plateným nájomného a nevznikol žalobkyni žiaden nárok
na úroky z omeškania z dôvodu zákonnej úpravy úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie sa nezaoberal

reálne ukončením nájmu, pretože vyhodnotenie listu žalovanej zo dňa 28.09.2010 ako výpovede nemá
oporu v zákone.

16. V závere poukázala na to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie svojimi prieťahmi v konaní, porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy

spôsobil, že príslušenstvo v konaní, a teda riziko plynúce z právnej neistoty nerozhodnutého sporu pre
žalovanú, sa v rozpore so zákonom neúmerne predĺžilo. Viac než trojročný nezákonný a protiústavný
prieťah v konaní vo svojom dôsledku zvýhodňuje žalobkyňu. Táto vada konania je dôvodom, ktorý
zakladá odôvodnenie pochybnosti, nestrannosti, nezávislosti postupu súdu prvej inštancie v tomto
konaní. Priznanie príslušenstva v prospech žalobkyne v tomto konaní je preto vzhľadom na takýto

prieťah v rozpore s dobrými mravmi.

17. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zmenil
tak, že návrh navrhovateľky sa v celom rozsahu zamieta a zároveň žiadala priznať náhradu trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

18. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalovanej sa vyjadrila prostredníctvom
svojho splnomocneného zástupcu tak, že odvolanie žalovanej považuje za účelové v snahe vyhnúť
sa plneniam z právoplatnej nájomnej zmluvy a citovaného rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne aj formálne správny a spravodlivý. Žiadala preto, aby odvolací súd bez pojednávania

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu, odvolanie žalovanej zamietol a zaviazal ju
znášať náklady odvolacie konania.19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP,

akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201
a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. b), d), e) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario a § 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny.

20. V tejto súvislosti je treba uviesť, že odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol
zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti

s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť jeho
dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani
s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

22. Predovšetkým súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou účastníkov,
z neho vyplývajúci dohodnutý nájom nebytových priestorov, ako aj ukončenie tohto nájmu a správne
posúdil uplatnený nárok žalobkyne s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré podľa

názoru odvolacieho súdu vyhodnotil v súlade so zákonnými kritériami v čase rozhodnutia platného §
132 O.s.p. a aktuálne § 191 CSP.

23. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú

silu.

24. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti

konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov. Hodnotenie dôkazov by malo mať vždy dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní a malo

by byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký vzťah má svedok k strane konania a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie
skutočnosti, o ktorej vypovedá, na spôsob reprodukcie týchto skutočností a na správanie pri výpovedi
(presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a na poznatky získané

na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými
dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk
potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008).25. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s vyššie uvedenými kritériami.

26. Ďalšou odvolacou námietkou bolo nesprávne posúdenia veci.

27. Právne posúdenie je činnosť, pri ktorej súd podľa skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje. Súd prvej
inštancie platnosť zmluvy účastníkov posúdil správne.

28. Čo sa týka hlavne vytýkaného nedostatku kolaudačného rozhodnutia, ktoré sa malo týkať
nehnuteľnosti, na ktorú bol dohodnutý nájom medzi účastníkmi a ktoré sa nepodarilo získať ani z

archívnych dokumentov, súd prvej inštancie presvedčivo a správne odôvodnil svoj záver s poukazom
na účel, na ktorý bola nehnuteľnosť od jej existencie využívaná, tzn. že vždy išlo o nebytový priestor. V
tomto smere aj odvolací súd poukazuje na znenie § 104 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb., v zmysle ktorého,
ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia), z ktorých by bolo možno zistiť účel, na aký bola
stavba povolená, nezachovajú, platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým

usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba
je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad.

29. Odvolací súd tak mal za to, že v danom spore aj za iniciatívy súdu nebolo možné získať žiadne
rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by bolo zrejmé na aký účel sa mali priestory v budove, kde

sa prenajatý priestor nachádza, užívať, preto bolo potrebné posudzovať otázku, či sa jedná o aké
priestory sa jedná posudzovať na základe výsledkov vykonaného dokazovania vykonaného za účelom
posúdenia toho, či sa stavba užíva na účel, na ktorý je svojím stavebno-technickým usporiadaním
vybavená. Odvolací súd tu poukazuje na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že predmetné priestory neboli od počiatku stavebno-technickým usporiadaním

vybavené ako byt, ale naopak prenajatý priestor bol stavebne určený na maloobchodnú predajňu už od
jej postavenia. Podľa dobových fotografií tu bola maloobchodná predajňa aj na konci 19. storočia, neskôr
tam bol hostinec i mäsiarstvo a na konci 20. storočia tam bola predajňa elektroniky. Stavba teda nie je
rodinným domom, nakoľko neslúži na rodinné bývanie v zmysle stavebného zákona. Takisto aj Mesto
Hlohovecakosprávcadaníznehnuteľnostípodľapredloženéhoplatobnéhovýmerevyrubovaldaňztejto

nehnuteľnosti ako stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu.
Podľa listu vlastníctva č. XXXX v k.ú. T. (č.l. 75), že stavba súp. č. XXX postavená na parc. č. 316/2
je v rámci popisu nehnuteľností vedená ako dom.

30. Aj napriek odvolacej argumentácie a poukazu odvolateľky na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR

odvolací súd hodnotí napadnuté rozhodnutie z pohľadu hodnotenia účelu využitia predmetu nájmu za
správne a v tejto súvislosti odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie č.k. 11Co/214/2012-219 zo dňa
30.09.2013, v ktorom sa riadil obdobným názorom.

31. Na záver súd považuje za potrebné uviesť, že nepovažoval za dôvodný ani argument odporkyne

spočívajúci v námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a že súd prvej inštancie svojimi prieťahmi v konaní, porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy spôsobil,
že príslušenstvo v konaní a teda riziko plynúce z právnej neistoty nerozhodnutého sporu pre žalovanú,
sa v rozpore so zákonom neúmerne predĺžilo. Ide o ničím nepodložený názor , podľa ktorého by súd
nemal priznať príslušenstvo žalobkyni len preto, že spor trval viac ako tri roky. Odvolaciemu súdu

neprináleží hodnotiť rýchlosť a tvrdený prieťah v konaní, ale samotné trvanie sporu nemôže mať vplyv
na rozhodnutie ohľadne uplatneného príslušenstva.

32. S poukazom na uvedené, ani táto odvolacia námietka poukazujúca na možnú nestrannosť súdu a
porušenie zásady rovnosti účastníkov súdneho konania, nebola spôsobilá privodiť ani čiastočnú zmenu

napadnutého rozsudku.33. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).