Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/148/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113219031
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8113219031.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PaedDr. T., bývajúcej v U., zastúpenej JUDr.
Petrom Rakom, advokátom v Prešove, Masarykova č. 13, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa,
a.s.,sosídlomvKošiciach,Garbiarskač.2,IČO:31690904,zastúpenejAdvokátskoukanceláriouJUDr.
Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská č. 21, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 168/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 23. septembra 2014 sp. zn. 19 Co 162/2014, 19 Co 163/2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. septembra 2014 sp. zn. 19
Co 162/2014, 19 Co 163/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 16. mája 2014 č.k. 11 C 168/2013-229 v spojení s jeho opravným
uznesením z 28. mája 2014 č.k. 11 C 168/2013-236 zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu Košice z 19.

januára 2012 sp. zn. 3 C 1836/2012 (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“) zaväzujúci žalobkyňu
poskytnúť žalovanej peňažné plnenie na tom základe, že nesplnila osobitnú pohľadávku, ktorá vznikla
vo výške 102,90 eur ako náhrada nákladov na odmenu sprostredkovateľa za sprostredkovanie poistnej
zmluvy z 25. decembra 2007. Konštatoval, že v danom prípade žalobkyňa má status spotrebiteľa aj
v prípade, keď poistnú zmluvu uzatvárala v mene žalovanej, ktorú zastupovala na základe zmluvy o
sprostredkovaní poistenia so sebou ako poistníkom. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že

medzi žalobkyňou a žalovanou existoval zmluvný vzťah založený poistnou zmluvou z 25. decembra
2007. Konštatoval, že poistná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania, bola spotrebiteľskou
zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaná ako
poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z obchodného registra a žalobkyňa
mala postavenie spotrebiteľa, nakoľko uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba a išlo o tzv. formulárovú
zmluvu, ktorej obsah nemohla žalobkyňa ovplyvniť. Zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú

doložku v čl. XV. VPP, ale aj v osobitných zmluvných podmienkach dojednaných v ods. 3 je neprijateľná
a teda neplatná. Tým bol daný zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1
písm.c/zákonač.244/2002Z.z.Názoržalovanej,žezákonnýdôvodzrušeniarozhodcovskéhorozsudku
musí byť uvedený v žalobnom petite nepovažoval za správny, pretože nevyplýva zo žiadneho právneho
predpisu.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom 23. septembra 2014 sp. zn. 19 Co 162/2014,
19 Co 163/2014 napadnutý rozsudok v spojní s jeho opravným uznesením potvrdil podľa § 219
O.s.p. ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. K odvolacím
dôvodom žalovanej uviedol, že aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v preskúmavanej veci uzatvorená
spotrebiteľská zmluva obsahujúca neprijateľnú podmienku z dôvodov uvádzaných súdom prvého

stupňa. K odvolacej námietke žalovanej, že rozhodcovská doložka bola v danom prípade jednoznačne
individuálne dojednaná, poukázal na správny záver prvostupňového súdu, že žalovaná tak v priebehukonania pred súdom prvého stupňa a ani v odvolacom konaní nepreukázala individuálne dojednanú
rozhodcovskú doložku. Ani odvolací súd nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly
neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu

„individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia“. K námietke žalovanej, že žalovaná nie je laikom a
sama je sprostredkovateľom poistenia, odvolací súd uviedol, že uvedená okolnosť nie je dôvodom na
spochybnenie záveru, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok,
nebola dojednaná individuálne a že žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah poistnej zmluvy.
Za individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nemožno považovať iba podpísanie osobitných

zmluvných dojednaní vo formulárovej zmluve. Pokiaľ ide o ustanovenie zmluvy Osobitné zmluvné
dojednaniač.01/2007,odvolacísúdkonštatoval,ževyššieuvedenéplatí ajprepredmetnéustanovenie
zmluvy, pretože v tomto ustanovení je opätovne obsiahnutá povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu tak, ako je to uvedené vo Všeobecných poistných podmienkach. Zo znenia VPP aj ustanovenia
zmluvy Osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007 nevyplýva nič iné, len povinnosť žalobkyne podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že do poistného vzťahu

so žalobkyňou vstupoval ako s informovaným spotrebiteľom, o čom predkladá ako dôkaz Záznam o
požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, odvolací súd uviedol, že v predmetnej listine je
iba zmienka o možnosti využitia inštitútu rozhodcovského konania bez toho, aby v nej boli náležité
objasnené rozdiely medzi konaním pred rozhodcovským súdom a všeobecným sudom. Ani odvolaciu
námietku žalovanej, že napadnutý rozsudok je nepredvídateľný, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú,

lebo dôvody, pre ktoré žalovaná rozsudok za takýto považuje, nemôžu objektívne založiť následok
nepredvídateľnosti rozhodnutia. Napadnutý rozsudok vychádza z náležitého právneho aj skutkového
posúdenia veci a jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia. Podľa názoru
odvolacieho súdu je preto jej žaloba opodstatnená. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods.
1, § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, prípustnosť ktorého vyvodzovala
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že sa jej postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať
pred súdom ako aj z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že konanie je postihnuté inou (bližšie
nekonkretizovanou) vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a § 241 ods.

2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Uviedla, že súd prvého stupňa opomenul účastníkov oboznámiť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a rozsudok
odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie podľa § 157 O.s.p. Tvrdila, že
žalobný návrh nemá zákonné náležitosti, pretože v ňom nie sú uvedené dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa
domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku a z tohto dôvodu je neurčitý aj výrok rozsudku súdu

prvého stupňa. Poukázala na to, že nejde o konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku, preto mal
súdžalobkyňuvyzvaťnazaplateniesúdnehopoplatkuzanávrh.Postupomsúdujejbolaodňatámožnosť
konať pred súdom tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu, v dôsledku čoho
nemohla naň reagovať. Namietala nesprávne posúdenie veci odvolacím súdom vo vzťahu k charakteru
tohto sporu a zastala opačný názor, že vec nie je spotrebiteľským sporom, ale typickým sporom

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom ide o vecné preskúmanie postupu rozhodcovského
súdu. Mala za to, že nie je možné stotožniť sa so všeobecným záverom súdov, že rozhodcovská
doložka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, a to preto, že nebola individuálne dojednaná. V tejto
súvislosti upriamila pozornosť na nálezy Ústavného súdu Slovenskej a Českej republiky a rozhodnutia
ESD. Uviedla, že oba súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých

východiskom je smernica 93/13/EHS, boli preto povinné rovnako interpretovať a aplikovať právne normy
v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý v jej 19. bode odôvodnenia,
ktoré sa týka poistných zmlúv. Poukázala na nesprávny preklad smernice slovenským zákonodarcom a
nadväzne na to nesprávnu implementáciu medzi tzv. neprijateľné podmienky, čo malo podľa jej názoru
za následok, vylúčenie použitia rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách. Uviedla, že

v dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky v tomto prípade, nemôže súd skúmať
prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa jej názoru súdy nesprávne
skutkovo vyhodnotili okolnosť, že rozhodcovská doložka sa nachádza vo Všeobecných poistných
podmienkach (ďalej len „VPP“) žalovanej, resp. v Zázname sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách
a potrebách klientov. Poukázala na to, že rozhodcovská doložka sa nachádza v tzv. Osobitných

zmluvných dojednaniach, ktoré sa nachádzajú za textom VPP a táto bola jednoznačne formulovaná
tak, že každý poistenec rovnako ako aj žalobca v tomto prípade mal rovnocenné dve možnosti si
toto dojednanie prijať, resp. neprijať. Skutočnosti obsiahnuté v „zázname sprostredkovateľa poistenia“
svedčia o tom, že boli dodržané všetky zákonné povinnosti zo strany sprostredkovateľa a žalobkyňaneprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť a pravdivosť tohto záznamu. V závere ešte
citovala rozhodnutia okresných a krajských súdov, ktoré v obdobných veciach rozhodli o rozhodcovskej
doložke ako o individuálne dojednanej, a teda platnej. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu zrušil.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení uviedla, že sa s napadnutým rozhodnutím stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:

v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)], po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s ustanovením
§ 241 ods.1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236

ods. 1 O.s.p.).

V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania má dovolanie osobitné postavenie.
Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon.

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia - v prípadoch stanovených zákonom
- z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie
napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho
dôvodu. Dovolanie je v uvedenom vymedzení zároveň procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon

vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť, aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených,
spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania
odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadnapovahadovolaniavrámcisystémuopravnýchprostriedkovsaprejavujeajvtom,žeúčastník

konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone
(z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba

dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ
obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich
obsahu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania; dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce
rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
vyvodiť nemožno.So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť
skúmaťvždy,činapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdunebolovydanévkonanípostihnutomniektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady
uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní
obsahu spisu nezistil ani dovolací súd.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej bola súdom odňatá

možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v
zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných
vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka zastáva názor, že k procesnej vade konania zakladajúcej zmätočnosť (§ 237 písm. f/
O.s.p.) došlo v dôsledku postupu súdov v procesne dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov.

Namieta, že súdy nesprávne posúdili postavenie žalobkyne a priznali jej ochranu podľa ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, t.j. vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a teda rozhodli bez úplného zistenia
rozhodujúcich skutkových okolností.

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým (údajne)

dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti
skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v
rozhodovacejpraxinajvyššiehosúdupovažovanýzadôvodzakladajúciprocesnúvadukonaniavzmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (por. viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3
Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom

konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť
treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od
prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - por.
§ 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.

Pre prípad, že dovolateľka za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. považuje tiež to, že
napadnutý rozsudok (podľa nej) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.), dovolací súd uvádza, že ani nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania
(por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Dovolateľka namieta, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu, v dôsledku čoho

nemala možnosť vyjadriť sa k nemu. Senát najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej
veci, poukazuje na to, že k danej problematike v minulosti zaujal právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (por. sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 5 Cdo 40/2011, 4 Cdo
442/2013, 6 Cdo 408/2012), v ktorých opakovane konštatoval nasledovné:

Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie
ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na
vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho
poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne nazaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný
donekonečnaudržiavaťstavkonfrontáciemedzipodaniamiúčastníkovkonania-jeibanajehoposúdení,
kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a
O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (por. tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III.
ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi
nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli
vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (por. napríklad sp. zn. 6 Cdo 446/2013 a 1 Cdo

17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by
mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania
sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až
znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k
názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku
ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne
ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná

možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa
vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že

odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalobkyne (por.

č.l. 256) k odvolaniu žalovanej (por. č.l. 251) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia
a žalovanej mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto
možnosť nebola žalovanej vytvorená, preto opodstatnene tvrdí, že jej tým bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že v konaní bola dovolateľke odňatá možnosť pred súdom konať, je jej dovolanie nielen
prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§

243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.