Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/306/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208638
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3807208638.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v exekučnej veci oprávneného E., s.r.o., so sídlom v Y., E.
XX, M. XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou B. E., s.r.o., so sídlom v Y., C. 4,
M. XX XXX XXX proti povinnej I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., B. XXXX/XX, o vymoženie istiny vo
výške 322,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza

zo dňa 03. júla 2012, č.k. 15Er/1451/2007-17 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a
c) O.s.p. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju s poukazom na § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa
22.06.2007, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 0969/07 zo dňa 07.03.2007. Poverenie na vykonanie
exekúcie bolo udelené JUDr. Z. U. 03.08.2007. Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd zistil,

že dňa 18.01.2006 bola medzi oprávneným a povinnou uzavretá zmluva o úvere (ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru), na základe ktorej bol povinnej poskytnutý
úver, ktorý sa povinná zaviazala splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený na žiadosť súdu
preložil aj zmluvu o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej ako dlžníkovi sumu 331,94
Eur za poplatok 321,32 Eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver s poplatkom v celkovej
výške 653,26 Eur v 12 mesačných splátkach po 54,44 Eur, počnúc dňom 20.02.2006. Po preskúmaní

pripojeného exekučného titulu, zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd aj bez návrhu exekúciu zastavil potom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste
je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne
prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a potom, čo zistil, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Súd prvej inštancie
právne poukázal na ust. § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v

spojení so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa čl. II zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica
Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. V danom prípade, a to
vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej
zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej

doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním predmetných VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17,vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne
z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje

sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornýmipredpismirozhodcovskéhosúduzaloženáprávomocrozhodcovskéhosúdu.Možnosťvýberu
spôsobu riešenia sporu povinnou je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje

spôsob riešenia prípadného sporu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov
je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda
podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním
žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratila povinná možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu, zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. (posledná veta), súd posúdil ako nekalú povahu

dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená
jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom
formuláridokoncapredchádzalonepochybneajsamotnémurozhodnutiupovinnejsifinančnéprostriedky
touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť
a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude

riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Uvedené zároveň
naznačuje, že veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený
ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské
doložky a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním

žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka,
obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak
z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy,
ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby
bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a

9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu
absolútnejneplatnosti.Existujúca,aleneplatnározhodcovskádoložka,nemôžebyťzákladomprávomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom
základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané
osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie

exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok,
na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti
súd prvej inštancie v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský
rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. V závere súd prvej

inštancie uviedol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným
uznesením.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že okresný
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať
veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný

súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval,
že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia
§ 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Uviedol, žeexekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodovania rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania
(§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii

rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK.
Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež

nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý
zvolil dával nezákonne povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnej v pozícii
veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený uviedol, že nebol ako
účastník konania oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o

jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. V súvislosti so záverom okresného súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská
doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej
rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd,

alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda
žalobcom bol dodávateľ nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je
len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá podľa oprávneného logický,

právny ani faktický základ. Oprávnený v odvolaní navrhol, že pokiaľ sa všeobecný súd nestotožní s
ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie
uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o
súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej

republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by malo byť pre exekučný súd otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to
bez akejkoľvek časovej limitácie. Na záver oprávnený uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v

súlade správnymporiadkom,ateda,čisapredmetnáexekúciabudevykonávaťvcelomrozsahu
alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol, keď vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu , ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

3. Ďalším podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.08.2012, oprávnený navrhol, aby odvolací
súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q)
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne

záväznéhopredpisu.Malzato,žeakbolasmernicaprebratádoslovenskéhoprávnehoporiadkusprávne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať
(rozsudokz26.02.01986,Marshall152/84Zb.,s.723,bod48;rozsudok zo14.07.1994,C-91/92
Faccini Dori, bod 20). Súd prvej inštancie sa však s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a

nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny
základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za
to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie
sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného

podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej
inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) povinnosť položiť Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu
s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad pojmuopravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby

odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že
za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na
otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že

mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval)
a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

4. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

5. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.10.2013, sp.
zn. 4CoE/24/2013-38, tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň
zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
uviedol, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek

právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných

podmienok. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uviedol, že je výlučne
na súde, ktorý nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací
súd v danej exekučnej veci nepovažoval za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p., lebo prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu
komunitárneho práva nepovažoval za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie

súdu z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú skutočnosť nepovažoval za spornú. Odvolací
súd považoval rozhodovanie exekučných súdov v otázke zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa aj v
štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora
ES. Z uvedeného dôvodu návrh na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.

6. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu - Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4CoE/24/2013-38 zo dňa
31.10.2013 napadol oprávnený dovolaním aj odvolaním.

7. Dovolanie bolo podané dňa 20.01.2014 a smerovalo proti celému uzneseniu Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 31.10.2013, č.k. 4CoE/24/2013-38. Oprávnený sa zároveň domáhal aj prerušenia

dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. Oprávnený žiadal, aby
dovolací súd predložil oprávneným navrhnuté prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

8. Odvolanie bolo podané dňa 16.01.2014 a rovnako smerovalo proti celému uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 31.10.2013, č.k. 4CoE/24/203-38. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom
odvolaní rozhodol uznesením, č.k. 2OboE/90/2014-72 zo dňa 29.01.2015 tak, že pre nedostatok
funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu v danej veci odvolacie konanie zastavil a povinnej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

9. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 29.09.2015 uznesením, č.k.
2Oboer/194/2014-73 tak, že návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 31.10.2013, č.k. 4CoE/24/2013-38 v napadnutej časti zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo, že dovolací súd z

obsahu spisu zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č.l. 21 spisu), podanom proti uzneseniu súdu
prvej inštancie navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvé a druhá
veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvé veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípomprávnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované

uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dovolací súd z obsahu
spisu zistil, že o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nebolo rozhodnuté a v
odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa uvedeným návrhom
na prerušenie konania nezaoberal. Odvolací súd týmto postupom odňal oprávnenému možnosť konať
pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p., čo je vada, ktorá je vždy dôvodom pre

zrušenie napadnutého rozhodnutia.

10. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, § 470 Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa §
387 ods. 1 CSP.

11. Po podaní odvolania oprávneným v danej veci došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho
konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie posudzoval všetky procesné úkony vykonané pred súdom

prvej inštancie.

12. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

13. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené

a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu inštancie. Z daného titulu si v tejto
časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 387
ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti dodáva:

14. Správny bol záver súdu prvej inštancie v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi

účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia
poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia
zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko zmluvu o úvere podpísala len ako fyzická osoba a z obsahu spisu
nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi
konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho daná zmluva
vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti
treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,

ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov
bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o
tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva
bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka,
alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. K námietke oprávneného,

že exekučný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej právomoci a bez návrhu, odvolací
súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by
vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu
so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania

skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť,
samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedenév § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6

smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok. Súd prvej inštancie preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v
čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku.
Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd konštatuje, že rozhodcovskú doložku si

spotrebiteľ (povinná) nedojednala individuálne a pri jej akceptácii nemala na výber, vzhľadom na jej
spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto
podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a preto je v zmysle § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

15. Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) a c) O.s.p. (účinného do 30.06.2016), odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné
zamietnuť z nasledovných dôvodov:

16. Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016), ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon
rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia
nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia.

17. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

18. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej
exekúcie nie je podľa zákona prípustné, preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený

v náleze z 10.07.2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné
konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III.
časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu §
109 O.s.p. (účinného do 30.06.2016), pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné

pravidlo.

19. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.20. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci nie je takým procesným rozhodnutím,
ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so

zákonom.

21. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu
nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú

preto splnené podmienky.

22. Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie

na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, podľa vnútroštátneho

práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového

súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo
uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdilakovecnesprávneazároveňrozhodolozamietnutínávrhovoprávnenéhonaprerušeniekonania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. účinného do 30.06.2016.

24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).